Najvyšší súd  

3 Cdo 295/2012

  Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., s.r.o., so sídlom v B., IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou V., s.r.o. so sídlom v B., IČO: X., proti

povinnému P. M., bývajúcemu vo V., o vymoženie 1 608,09 € s príslušenstvom, vedenej  

na Okresnom súde Humenné pod sp. zn. 22 Er 517/2011, o dovolaní oprávnenej proti

uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 27. októbra 2011 sp. zn. 12 CoE 56/2011, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Oprávnená podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na vymoženie

sumy 1 608,09 € s príslušenstvom (špecifikovaným v návrhu), pričom právo na vymáhanú

sumu preukazovala rozhodcovským rozsudkom 8. apríla 2011 sp. zn. I. Stáleho

rozhodcovského súdu zriadeného pri R., a.s. Súdny exekútor následne v zmysle § 44 zákona

č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene

a doplnení ďalších zákonov (ďalej len “Exekučný poriadok”) požiadal Okresný súd Humenné

o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.  

Okresný súd Humenné uznesením z 11. augusta 2011 č.k. 22 Er 517/2011-29 zamietol

žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Poukázal na to, že

na základe úverovej zmluvy zo 17. septembra 2008 právny predchodca oprávnenej poskytol

povinnému úver (ďalej aj “úverová zmluva”). Súd prvého stupňa po preskúmaní

rozhodcovského rozsudku, úverovej zmluvy a úverových zmluvných podmienok dospel k záveru, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie treba zamietnuť, lebo  

sa prieči zákonu. Vychádzal z toho, že úverová zmluva je spotrebiteľskou zmluvou (§ 52

Občianskeho zákonníka) a na vec treba preto aplikovať tak všeobecnú úpravu danú

ustanoveniami Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, ako i Smernicu Rady

93/12/EHS z 5. apríla 1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách

(ďalej aj   “Smernica”). Súčasťou úverovej zmluvy (obchodných podmienok pre úver) bola

totiž rozhodcovská doložka, v zmysle ktorej budú všetky spory účastníkov daného právneho

vzťahu začaté na návrh oprávnenej rozhodované pred vyššie označeným rozhodcovským

súdom. Táto doložka nebola dojednaná individuálne a povinný vzhľadom na spojenie doložky

s ďalšími podmienkami zmluvy nemal na výber – celú úverovú zmluvu (aj s jej

podmienkami) mohol buď prijať a podrobiť sa jej alebo odmietnuť. Všetky tieto skutočnosti

dostatočne odôvodňujú záver o neprijateľnosti takto formulovanej rozhodcovskej doložky,

ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán

v neprospech spotrebiteľa, a je teda nekalou podmienkou v zmysle čl. 3 bodu 1 Smernice.

Z týchto dôvodov dospel súd prvého stupňa k záveru, že rozhodcovská doložka v danej veci

je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka

neplatná. Vzhľadom na to, aplikujúc § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, žiadosť súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Prešove uznesením z 27. októbra 2011 sp. zn.

12 CoE 56/2011 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil (§ 219 O.s.p.). Bol toho

názoru, že v danom prípade nedošlo k platnému uzavretiu rozhodcovskej doložky

a nepostačuje odkaz na Všeobecné obchodné podmienky a že z toho dôvodu nie je daný

exekučný titul na vedenie exekúcie (§ 4l ods. l Exekučného poriadku).

Uvedené uznesenie odvolacieho súdu napadla oprávnená dovolaním, v ktorom žiadala

napadnuté uznesenie odvolacieho súdu buď zmeniť tak, že dovolací súd “prvostupňové

uznesenie zruší a vec vráti súdu prvého stupňa na ďalšie konanie”, alebo zrušiť rozhodnutia

súdov oboch nižších stupňov a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, lebo súdy

v danom prípade:

1. rozhodovali napriek tomu, že v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo (§ 237

písm. d/ O.s.p.). Túto procesnú vadu vyvodzovala z toho, že rozhodcovský súd

rozhodoval v súlade so zákonom na základe riadne uzavretej rozhodcovskej zmluvy.

Rozhodcovský rozsudok nadobudol právoplatnosť a je vykonateľný. Súdy preto pri posudzovaní splnenia procesných predpokladov, za ktorých môže byť exekútor

poverený vykonaním exekúcie, nemali zákonný podklad pre opätovné posudzovanie

toho, čo už bolo predmetom skúmania rozhodcovského súdu v rozhodcovskom

konaní,

2. odňali oprávnenej možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Rozsudok

rozhodcovského súdu, ktorý bol v danom prípade pripojený k návrhu na vykonanie

exekúcie, je vykonateľný tak po formálnej, ako aj materiálnej stránke. Tým, že ho

súdy odmietli vykonať, jej bolo upreté právo na výkon rozhodnutia,

3. konanie zaťažili tzv. inou vadou konania majúcou za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.),

4. svoje rozhodnutia založili na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2  

písm. c/ O.s.p.).

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podala včas oprávnená zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez

nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či tento opravný

prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle

§ 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací

súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia

návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie

stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým  

sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu  

na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p.  

je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené

uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom

uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného

významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade

cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia

alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky

žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil

uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu

uvedenému § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovení  

§ 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy len

ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.

Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu),  

ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval

ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia

nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne

neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998).

Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor

účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;

rozhodujúcim je zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.  

Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až c/, e/ a g/ O.s.p.

netvrdila a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej

dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

1. Dovolateľka namieta, že v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo (§ 237  

písm. d/ O.s.p.). So zreteľom na to dovolací súd osobitne skúmal, či v konaní nedošlo

k dovolateľkou tvrdenej procesnej vade.  

Doručený rozsudok, ktorý už nemožno napadnúť odvolaním, je právoplatný (§ 159

ods. 1 O.s.p.). Len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova (§ 159

ods. 3 O.s.p.). Ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane

ustanovenia o rozsudku (§ 167 ods. 2 O.s.p.).

Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata) patrí k procesným podmienkam a jej existencia

(zistenie) v každom štádiu konania musí viesť k zastaveniu konania. Táto prekážka nastáva

vtedy, ak má byť v novom konaní prejednaná tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď

v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté,

a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb.

V danom prípade súdy rozhodli v štádiu exekučného konania, v ktorom súd posudzuje

splnenie procesných predpokladov, za ktorých sa súdnemu exekútorovi udeľuje poverenie  

na vykonanie exekúcie (§ 44 Exekučného poriadku). Zo spisu nevyplýva, že by o rovnakej

žiadosti toho istého exekútora na udelenie poverenia na vykonanie identickej exekúcie

týkajúcej sa rovnakých účastníkov bolo už prv rozhodnuté. To vedie k záveru, že uvedená

námietka dovolateľky je neopodstatnená. Prekážku rozsúdenej veci pre exekučné konanie

netvorí právoplatný rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, a to ani vtedy,  

ak exekučný súd skúma, či exekučný titul vydaný vo forme rozhodcovského rozsudku  

je materiálne vykonateľný. Z povahy rozhodcovského konania, ktoré je v zákonom

vymedzených prípadoch alternatívnou možnosťou   súdneho   sporového konania, totiž

vyplýva, že jeho výsledkom môže byť titul, splnenia ktorého sa možno domáhať vykonaním

exekúcie. Rozhodcovské konanie nemá charakter exekučného (vymáhacieho konania), preto

ním nemôže byť založená prekážka tzv. „duplicitnej“ exekúcie.

Oprávnená preto neopodstatnene namieta, že v konaní na súdoch nižších stupňov

došlo k procesnej vade v zmysle § 237 písm. d/ O.s.p.

2. Podľa názoru oprávnenej jej súdy v exekučnom konaní odňali možnosť konať.  

Pod odňatím možnosti pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. sa rozumie procesne

nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť

realizovať procesné oprávnenia priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho

práv.  

O procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide tiež v prípade zamietnutia

žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre to neboli

splnené zákonom stanovené predpoklady; takým zamietnutím sa oprávnenému v exekučnom

konaní odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia. Dovolací súd preto skúmal,  

či nejde o tento prípad.  

Pre účely preskúmavanej veci treba uviesť, že doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý

už nemožno preskúmať podľa § 37 zákona č. 244/2002 Z.z., má pre účastníkov

rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu (§ 35 zákona  

č. 244/2002 Z.z.). Tuzemský rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal právoplatným,  

je po uplynutí lehoty na plnenie v Slovenskej republike vykonateľný podľa osobitných

predpisov (§ 44 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z.). Vzhľadom na vyššie uvedené je exekučný

súd povinný nakladať s takýmto rozsudkom rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu.

V opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny

procesný postup v prípade, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu

vydaného všeobecným súdom, a iný prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe

exekučného titulu vydaného v rozhodcovskom konaní.

Podľa § 41 ods. 1 Exekučného poriadku je exekučným titulom vykonateľné

rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok; prípady

ďalších exekučných titulov uvádza § 41 ods. 2 Exekučného poriadku.

Rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom, nie je spôsobilé byť podkladom  

pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu

posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora  

na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie

exekúcie bol pripojený exekučný titul. Exekučný súd je už v štádiu tohto posudzovania

povinný ex offo skúmať, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo

vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk

zakotvených v príslušných právnych predpisov vykonateľné tak po stránke formálnej  

(z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako  

aj materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia – jednak určitosti,

zrozumiteľnosti, a presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia

uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať). V rámci tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne závery) rozsudku

všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd nedisponuje

právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom; nemôže naprávať chyby

a nedostatky exekučného titulu (porovnaj R 47/2012). Na druhej strane ale treba mať  

na zreteli, že ak oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul

rozsudok, je exekučný súd – tak v prípade rozsudku všeobecného súdu, ako aj v prípade

rozsudku rozhodcovského súdu – povinný skúmať, či ide o rozsudok vykonateľný (§ 39  

ods. 2 a § 41 Exekučného poriadku); v rámci toho exekučný súd skúma, či rozsudok vydal

orgán s právomocou vydať takýto rozsudok.

Pri skúmaní, či rozhodnutie rozhodcovského súdu uvedené v návrhu na vykonanie

exekúcie je vykonateľné, je exekučný súd oprávnený riešiť otázku, či rozhodcovské konanie

prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Rozhodcovská zmluva je dohoda

medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli

alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú

v rozhodcovskom konaní (§ 3 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z.).

Ak v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor

prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok (porovnaj R 46/2012). Pokiaľ by exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok,  

pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval  

by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Vo svojej podstate

by išlo o akceptáciu „rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho účinky paaktu. Skutočnosť,

že účastník rozhodcovského konania, ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom

postavení povinného, nenamietal v rozhodcovskom konaní neexistenciu rozhodcovskej

zmluvy, prevzal rozhodcovský rozsudok a nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia

rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom súde, je tu irelevantná.

Aj v preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonnom podložený postup

exekučného súdu, ktorý po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia  

na vykonanie exekúcie skúmal, či bola (platne) uzavretá rozhodcovská zmluva. Uvedený

postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského

súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia. Exekučný súd iba skúmal, či oprávnenou

predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, medziiným či ho vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor; pri riešení tejto otázky nebol exekučný

súd viazaný tým, ako ju vyriešil rozhodcovský súd (viď R 46/2012).

V danom prípade oprávnená k návrhu na vykonanie exekúcie pripojila rozhodcovský

rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri R., a.s. z 8. apríla 2011 sp. zn. I.,

ktorým bola povinnému uložená povinnosť zaplatiť oprávnenej do 3 dní 1 608,09 €

s príslušenstvom (vymedzeným bližšie vo výroku tohto rozsudku). Súdy nižších stupňov

v danej veci pri skúmaní rozhodcovskej doložky obsiahnutej v článku 10.2 Všeobecných

obchodných podmienok dospeli k správnemu záveru, že rozhodcovská doložka je neplatná  

a že takýto neplatný právny úkon nevyvoláva zamýšľané právne účinky; neplatným

zmluvným dojednaním nemohla byť založená právomoc rozhodcovského súdu prejednať

a rozhodnúť žalobu oprávnenej proti povinnému vo veci sp. zn. I.vedenej pred Stálym

rozhodcovským súdom zriadeným pri R., a.s. Na základe toho dovolací súd konštatuje, že

súdy nižších stupňov predmetný rozhodcovský rozsudok správne nepovažovali za

vykonateľný exekučný titul (§ 41 až 46 Exekučného poriadku).

Pokiaľ oprávnená namieta nedostatky odôvodnenia rozhodnutí odvolacieho súdu ako i prvostupňového súdu (nepreskúmateľnosť), treba uviesť, že nie každá procesná nesprávnosť,

ku ktorej dôjde v priebehu občianskeho súdneho konania, je relevantná z hľadiska procesnej

prípustnosti dovolania. S niektorými najzávažnejšími, taxatívne vymenovanými procesnými

vadami, ktoré zakladajú zmätočnosť, spája Občiansky súdny poriadok priamo prípustnosť

dovolania (viď § 237 O.s.p.); vady tejto povahy sú zároveň aj prípustným dovolacím

dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.). Niektorým vadám inej procesnej povahy majúcim  

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (tzv. iným vadám konania) pripisuje Občiansky

súdny poriadok význam v tom zmysle, že ich považuje iba za relevantný dovolací dôvod  

(viď ustanovenie § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (viď R 111/1998) je nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu nižšieho stupňa

považovaná za tzv. inú vadu konania, ktorá ako dovolací dôvod môže byť úspešne uplatnená

len v procesne prípustnom dovolaní; sama ale prípustnosť dovolania nezakladá. Podľa

právneho názoru dovolacieho súdu je názor zaujatý v uvedenom judikáte plne opodstatnený  

aj v prejednávanej veci. Právna kvalifikácia nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia súdu

nižšieho stupňa ako dôvodu zakladajúceho (len) tzv. inú vadu konania pritom vyplýva  

aj z ďalších rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (viď napríklad rozhodnutia

sp. zn. 1 Cdo 140/2009, 1 Cdo 181/2010, 2 MCdo 18/2008, 2 Cdo 83/2010, 3 Cdo 249/2008,   3 Cdo 165/2011, 3 Cdo 84/2012, 4 Cdo 310/2009, 5 Cdo 216/2010, 7 Cdo 52/2011  

a 7 Cdo 109/2011). Skutočnosť, že v konaní (prípadne) došlo k procesnej vade tejto povahy,

nemôže ani v danom prípade založiť prípustnosť dovolania oprávnenej, lebo nejde o vadu

v zmysle § 237 O.s.p.  

Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že v preskúmavanej veci nešlo

o prípad zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

v procesnej situácii, v ktorej pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné predpoklady. Pokiaľ

súd prvého stupňa predmetnú žiadosť zamietol a odvolací súd jeho rozhodnutie potvrdil,

nemal ich postup za následok odňatie možnosti oprávnenej pred súdom konať (§ 237  

písm. f/ O.s.p.).  

3. K námietke oprávnenej, že v konaní došlo k tzv. inej vade majúcej za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), dovolací súd opakuje,  

že procesná vada tejto povahy je dovolací dôvod, ktorý možno úspešne uplatniť iba vtedy,

keď je dovolanie procesne prípustné (o tento prípad ale v preskúmavanej veci nešlo). Sama

takáto vada prípustnosť dovolania nezakladá (pre účely preskúmavanej veci viď § 239 O.s.p.

a § 237 O.s.p.).

4. Dovolateľka napokon tvrdí, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva  

na nesprávnom právnom posúdení veci.

Právne posúdenie je činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový stav aplikuje

konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva  

na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny

predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo

ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právnym posúdením

veci sa nezakladá procesná vada konania v zmysle § 237 O.s.p. (iba výskyt ktorej v konaní  

na súdoch nižších stupňov by v danej veci mohol založiť prípustnosť dovolania oprávnenej).

Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne

odôvodniť (iba) procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo

nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov ale prípustnosť dovolania nezakladá

(viď R 54/12).

Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád

konania tvrdených dovolateľkou (§ 237 písm. d/ a f/ O.s.p.), nevyšli najavo ani iné procesné

vady konania vymenované v § 237 O.s.p. a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva

z ustanovenia § 239 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie

oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce

proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.

O trovách dovolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa

ustanovení § 243b O.s.p., § 224 ods. 1 O.s.p., § 151 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom  

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 14. mája 2013

JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková