UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne O. C., trvale bytom v D., Z. XX, zastúpenej Mgr. Elenou Szabóovou, advokátkou v Nových Zámkoch, Hlavné námestie 7, proti žalovanému Ing. M. Z., trvale bytom v D., Z. XX, zastúpenému splnomocnenkyňou JUDr. Roman Blažek s.r.o., so sídlom v Komárne, Pohraničná 4, o zaplatenie 35.110,80 € s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Komárno pod sp. zn. 7C/82/2007, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 31. mája 2018 sp. zn. 7Co/148/2017, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Žalobkyňa je povinná zaplatiť žalovanému náhradu trov dovolacieho konania vo výške určenej súdom prvej inštancie.
Odôvodnenie
1. Okresný súd Komárno (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 22. novembra 2016 č. k. 7C/82/2007 - 310 zastavil konanie o návrhu žalobkyne na prerušenie konania z 2. mája 2007; II. zamietol ďalší (skorší) návrh žalobkyne na prerušenie konania z 18. októbra 2016, návrh na rozhodnutie medzitýmnym rozsudkom aj žalobu a vyslovil, že žalovaný má právo na náhradu trov konania vo výške 100 %. Rozsudok odôvodnil, pokiaľ šlo o vec samu, teda o zamietnutie žaloby, ktorou žalovaná požadovala po určení neplatnosti darovacej zmluvy, uzavretej medzi ňou a dnes už nebohou matkou oboch strán sporu Máriou Szabóovou, týkajúcej sa polovičného spoluvlastníckeho podielu na nehnuteľnostiach, od žalovaného úhradu polovice sumy zodpovedajúcej hodnote starostlivosti poskytovanej za života právnej predchodkyne oboch strán sporu (od 6. marca 1996 do 15. októbra 1998) výlučne žalobkyňou (práve na základe zmluvy určenej za neplatnú) a to vo výške odvodenej od sadzieb platných v špecializovaných zariadeniach pre celodennú starostlivosť s opatrovateľskou službou, právne ust. § 101 Zákona o rodine č. 94/1963 Zb. (ďalej tiež len „ZR“) i s odkazom na § 87 ods. 1 takéhoto zákona a § 101 a nasl. Občianskeho zákonníka (zákona č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej tiež len „O. z.“). Vecne mal za to, že tu ide o nárok na úhradu vyživovacej povinnosti plnoletých detí k ich rodičovi (matke), v celom rozsahu splnený žalobkyňou, ktorého priznaniu však bránilo ako vznesenie námietky premlčania žalovaným za stavu ukončenia obdobiaposkytovania starostlivosti dňom 15. októbra 1998, uplynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby 15. októbra 2001 a uplatnenia práva žalobou až 2. mája 2007; tak i premrštenosť požiadavky, keď na základe zaopatrovacích dojednaní v darovacej zmluve by ekvivalent hodnoty žalobkyňou poskytnutého plnenia v prípade jeho neposkytovania činil (podľa výpočtov v odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie) nanajvýš polovicu zo sumy 6.208,96 € a žalobkyňa nepreukázala viaceré skutočnosti rozhodné pre posúdenie dôvodnosti nároku v ňou uplatnenej výške.
2. Krajský súd v Nitre (ďalej tiež len „odvolací súd“ a spolu so súdom prvej inštancie tiež len „nižšie súdy“) rozsudkom z 31. mája 2018 sp. zn. 7Co/148/2017 na odvolanie žalobkyne rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých zamietajúcich výrokoch a vo výroku o trovách konania potvrdil s poukazom na §§ 34, 379 a 383 a § 378 ods. 1, § 385 ods. 1 a § 219 ods. 3 Civilného sporového poriadku (zákona č. 160/2015 Z. z. v znení zákona č. 87/2017 Z. z. a dnes už i v znení ďalších zmien a doplnení, ďalej tiež len „C. s. p.“) a vyslovil, že žalovaný má voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Nestotožnil sa síce s právnym posúdením veci súdom prvej inštancie ako nároku z vyživovacej povinnosti podľa Zákona o rodine a pri posúdení ním (odvolacím súdom) nároku v zhode s argumentáciou žalobkyne ako nároku medzi dedičmi z bezdôvodného obohatenia vzniknutého plnením z neplatného právneho úkonu (§ 451 a nasl. a § 470 O. z.) ani s názorom o premlčaní žalobou uplatneného práva (pre nepremlčateľnosť vlastníckeho práva žalovaného nadobudnutého dedením, stojaceho oproti pohľadávke žalobkyne podľa § 107 ods. 3 O. z.), za správny a ani odvolaním účinne nespochybnený však považoval názor súdu prvej inštancie o neunesení dôkazného bremena žalobkyne na preukázanie hodnoty ňou poskytnutého zaopatrenia, ktorého dôkazom ani podľa odvolacieho súdu nemohol byť (bez ďalšieho) poukaz na paušálne sadzby špecializovaných zariadení; pričom za opodstatnené a spôsobilé zmeniť takýto spôsob nazerania na vec nešlo považovať (z dôvodov rozvedených v odôvodnení jeho rozsudku) ani ďalšie odvolacie námietky žalobkyne.
3. Proti takémuto rozsudku podala žalobkyňa dovolanie, prípustnosť ktorého vyvodzovala jednak z toho, že jej bolo znemožnené uskutočňovať jej patriace procesné oprávnenia v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces (§ 420 písm. f/ C. s. p.), ako aj z nesprávneho právneho posúdenia veci, spočívajúceho v závislosti rozhodnutia odvolacieho súdu od vyriešenia až dvoch dosiaľ dovolacím súdom neriešených právnych otázok (§ 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p.). Tzv. zmätočnostnú vadu podľa dovolateľky založilo potvrdenie rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolacím súdom zo zásadne iných dôvodov bez upozornenia strán sporu na takýto postup a takto i prekvapivosť rozhodnutia v konečnej inštancii, nedostatok náležitostí odôvodnenia rozsudku pre jeho vnútornú rozpornosť i absenciu odpovede na špecifické argumenty a porušenie princípu dvojinštančnosti konania. Za dosiaľ dovolacím súdom neriešené a pre rozhodnutie odvolacieho súdu významné právne otázky považovala otázky 1/ materiálnej hodnoty zaopatrovania, poskytnutého na základe neskôr zrušenej, resp. neplatnej zaopatrovacej zmluvy a 2/ správnosti a zákonnosti postupu odvolacieho súdu, ktorý pri existencii podmienok pre zrušenie odvolaním napadnutého rozhodnutia toto potvrdí. Navrhla zrušenie rozsudku odvolacieho súdu (so zrejmou - nech aj v dovolaní výslovne nevyjadrenou - požiadavkou na vrátenie mu tiež veci na ďalšie konanie, keďže v opačnom prípade by konanie malo skončiť bez rozhodnutia o odvolaní - pozn. Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ďalej tiež len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“).
4. Žalovaný navrhol dovolanie odmietnuť, majúc za to, že toto nebolo odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi a argumentácia dovolateľky z dovolania sa navyše (pravde odporujúce tvrdenie o neposkytnutí stranám poučenia o odchylnom právnom posúdení veci nevynímajúc) nezakladá na pravde.
5. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 C. s. p.) po zistení, že dovolanie podala za účinnosti C. s. p. v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 C. s. p.) strana, v ktorej neprospech bol vydaný napádaný rozsudok odvolacieho súdu i jemu predchádzajúci rozsudok súdu prvej inštancie (§ 424 C. s. p.) a to za splneniapodmienky jej zastúpenia i spísania dovolania na to určenou osobou (§ 429 ods. 1 C. s. p.), skúmal bez nariadenia pojednávania (§ 443, časť vety pred bodkočiarkou C. s. p.), či sú dané procesné predpoklady pre uskutočnenie meritórneho dovolacieho prieskumu a dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť. Na odôvodnenie, prečo bol namieste takýto postup (§ 451 ods. 3 veta prvá C. s. p.), uvádza nasledovné :
6. Aj za účinnosti C. s. p. (podobne ako skôr za účinnosti jemu predchádzajúceho Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej tiež len „O. s. p.“) dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie aj podľa novej právnej úpravy nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani sebou samým) ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu (v tejto súv. por. napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013, 4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012).
7. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle § 419 C. s. p. je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a 421 C. s. p.
8. Podľa § 420 písm. f/ C. s. p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
9. Podľa § 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p. je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.
10. Podľa § 431 ods. 1 C. s. p. dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení a podľa odseku 2 rovnakého ustanovenia sa dovolací dôvod vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada; podľa § 432 ods. 1 C. s. p. potom dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci a podľa odseku 2 tu spomínaného ustanovenia sa dovolací dôvod vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
11. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú dovolaním namietanú procesnú (tzv. zmätočnostnú) vadu, sú a/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby (svojou procesnou aktivitou) uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia a b/ miera (intenzita) takéhoto zásahu súdu, ktorej výsledkom je porušenie (nerešpektovanie) práva strany sporu na spravodlivý proces.
12. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonuzodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/ 04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05).
13. Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu tak, že sa ním rozumie faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to, ako súd viedol konanie alebo spor) znemožňujúca účastníkovi (strane sporu) realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní.
14. Na to, aby mohlo dôjsť ku konštatovaniu zaťaženia konania pred súdom vadou v podobe porušenia nesprávnym procesným postupom súdu práva strany sporu na spravodlivý proces, musí byť daná okrem postupu súdu hodnotiteľného za nesprávny i príčinná súvislosť medzi takýmto procesným postupom súdu a upretím strane sporu niektorého z jej prináležiacich procesných práv, popri tom tu však musí byť aj zákonom predpokladaná intenzita zásahu do práv, odôvodňujúca záver, že nebyť takéhoto zásahu, strane sporu by sa dostalo možnosti uplatniť tie argumenty alebo námietky, ktoré pre nenáležitý postup odvolacieho súdu (resp. aj súdu prvej inštancie) museli byť uplatnené až dovolaním.
15. V prejednávanej veci nešlo podľa dovolacieho súdu usúdiť na splnenie žiadnej z takýchto podmienok; keď za správny a tiež procesnému právu zodpovedajúci bolo treba považovať procesný postup odvolacieho súdu potvrdzujúceho rozsudok súdu prvej inštancie čiastočne z iných dôvodov bez nariadenia pojednávania a po poskytnutí stranám sporu poučenia o možnosti posúdenia veci podľa skôr nepoužitých (rozumej súdom prvej inštancie) ustanovení. K tomu totiž došlo v rámci prípisu odvolacieho súdu z 12. marca 2018, obsahujúceho citácie ustanovení § 382 C. s. p., § 470 ods. 1 aj 2 O. z. a § 175k ods. 1 a 2 O. s. p. a doručeného splnomocneným zástupcom oboch strán sporu (na strane žalovaného 16. marca 2018 a na strane žalobkyne 21. deň rovnakého mesiaca i roka, tu porovnaj č. l. 400 a 401 spisu).
16. Dovolací súd pritom vo svojej rozhodovacej praxi (tu por. napr. uznesenie najvyššieho súdu z 23. januára 2019 sp. zn. 3 Cdo 9/2018) poukázal na to, že ustanovenia § 378 ods. 1, § 382, § 385 a § 181 C. s. p. sú praktickým prevzatím (do rekodifikácie civilného sporového procesu) už skôr platnej úpravy, podľa ktorej odvolací súd má eliminovať jav svojho pre strany prekvapivého rozhodnutia za pomoci ich upozornenia na možnosť použitia dosiaľ nepoužitého ustanovenia právneho predpisu, pokiaľ takéto ustanovenie (resp. aj súbor viacerých do úvahy prichádzajúcich ustanovení) považuje za relevantné (na vec sa vzťahujúce aj pre jej náležité, teda dostatočne úplné právne posúdenie rozhodujúce) a poskytnutia im tiež možnosti, aby sa k možnému použitiu takéhoto ustanovenia vyjadrili (v tejto súv. por. § 213 ods. 2 O. s. p.). Odvolací súd však v rámci plnenia si povinnosti dnes urobenej súčasťou § 382 C. s. p. nemá povinnosť tiež ustanovenie (a-) podľa neho významné a v skoršom konaní nepoužité zasadiť aj do príslušného vecného kontextu, teda stranám oznámiť, či prinajmenšom naznačiť, ako takúto úpravu či už samu osebe alebo v spojení s ďalšími skôr použitými ustanoveniami hodlá aplikovať na konkrétny posudzovaný prípad. Z pohľadu predvídateľnosti rozhodovania súdov nežiadúcu prekvapivosť totiž zákon spája len s rizikom použitia skôr nepoužitej právnej úpravy bez poskytnutia stranám možnosti argumentovať tiež v smere významnosti (alebo naopak nevýznamnosti) takejto skôr nepoužitej úpravy, od odvolacieho súdu však nevyžaduje obrazné „odkrytie kariet“ tým, že stranám sporu objasní i dôvody, pre ktoré považuje skôr nepoužitú úpravu za rozhodujúcu, resp. im tiež ozrejmí (viac či menej detailne),aké je podľa neho správne, teda dostatočne komplexné a na všetky prípadné otázky pomýšľajúce právne posúdenie veci.
17. Takáto úprava má svoju logiku nielen preto, že aj súd prvej inštancie má povinnosť uviesť len predbežné právne posúdenie veci a je zjavne vecou kvality, ucelenosti a objektívnej uspokojivosti prípadnej následnej oponentúry voči takémuto právnemu posúdeniu veci, či ju súd pri konečnom rozhodovaní akceptuje (a od predbežného právneho názoru ustúpi) alebo si naopak svoj názor podrží (v tomto prípade s uzrozumením o logickom dôsledku takéhoto počínania v podobe odvolania strany, ktorej argumentáciu neprijal); ale najmä preto, že náprave prípadných nedostatkov (spravidla medzier) v právnom posudzovaní veci odvolacím súdom zásadne neslúži dovolanie pre zmätočnosť (podľa § 420 C. s. p.), ale dovolanie podávané z iného dôvodu, ktorým je práve nesprávne vyriešenie otázky, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu (podľa § 421 C. s. p.).
18. Výzva odvolacieho súdu stranám podľa § 382 C. s. p. inak nie je len prostriedkom na zamedzenie prekvapivým rozhodnutiam, ale odvolaciemu súdu po urobení si ním predbežného záveru o dostatku skutkových zistení pre konečné rozhodnutie a o správnosti (resp. nesprávnosti či ešte presnejšie neúplnosti) právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie slúži aj ako nástroj na zistenie správnosti (úplnosti) právneho nazerania na posudzovaný problém ním samotným (tým, že je tu možnosť strán sporu upozorniť ešte i na ďalšie než výzvou naznačené právne súvislosti posudzovania veci), ako aj na poskytnutie stranám sporu v odvolacom konaní možnosti ešte ostatný raz argumentovať tiež skutkovo (tým, že v závislosti na celkom alebo čiastočne odchylnom právnom nazeraní na problém dôjde k upozorneniu na prípadné medzery v skutkových zisteniach, v tomto prípade však so zreteľom k úprave odvolacieho konania na báze princípu neúplnej apelácie i s preukázaním skoršej nemožnosti prípadné dôkazy navrhnúť už v konaní pred súdom prvej inštancie).
19. Pri riadení sa práve opísanými úvahami preto odvolaciemu súdu žiaden nesprávny procesný postup vytýkať nešlo. O jav prekvapivosti jeho rozsudku pritom nešlo ani pri použití ním tých ustanovení O. z. o bezdôvodnom obohatení a o nemožnosti uplatnenia úpravy o premlčaní, ktoré síce zjavne z dôvodu odchylného právneho nazerania na problém nepoužil (či už v podobe ich citácie alebo aspoň odkazu na ne) súd prvej inštancie, ak správnosť takéhoto nepoužitia urobila už predmetom svojho odvolania žalobkyňa (teda práve tá sporová strana, ktorá napokon iniciovala i dovolacie konanie), totožne argumentujúca už v konaní pred súdom prvej inštancie, čím privodila nielen stav známosti takejto jej právnej argumentácie jej procesnému súperovi (žalovanému), ale v diskutovanej súvislosti jej dal za pravdu aj odvolací súd (v ktorom prípade inak bolo bez významu, že to konečné rozhodnutie o výsledku sporu neovplyvnilo). Navyše pri porovnaní dôvodov vedúcich k totožnému výsledku konania (k záveru o nedôvodnosti žaloby a k jej zamietnutiu) pred oboma nižšími súdmi nemôže byť žiadnej pochybnosti o tom, že sa tu nejednalo o stav absolútneho nedostatku prieniku argumentácie v jednej i druhej inštancii, ale o prípad, v ktorom sa síce odvolací súd nestotožnil s prevažnou väčšinou právnych úvah z potvrdzovaného rozsudku, na druhej strane ale akceptoval a za správny označil dôvod bezzákladnosti žaloby spočívajúci v neunesení dôkazného bremena na preukázanie výšky uplatneného nároku a na to, aby tu o prekvapivosť nešlo, bol postačujúcim hoc aj jediný takýto dôvod.
20. V prípade dovolaním tvrdeného porušenia princípu dvojinštančnosti konania potom dovolateľke podľa všetkého uniklo to, že platné procesné právo pozná nielen prípady potvrdzovania rozhodnutí súdov prvej inštancie odvolacími súdmi vrátane stotožnenia sa s ich dôvodmi, kedy môže prísť do úvahy aj praktické prevzatie argumentácie a skrátená podoba odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu (§ 387 ods. 1 aj 2 C. s. p.), ale aj potvrdzovanie vtedy, ak je rozhodnutie správnym (rozumej len) vo výroku (§ 387 ods. 1 C. s. p.) a dôvody naopak treba (či už úplne alebo aspoň sčasti, tak ako aj v prejednávanej veci) korigovať. V oboch uvádzaných prípadoch je tu síce povinnosť odvolacieho súdu vyporiadať sa s podstatnými skutočnosťami, ku ktorým nezaujal stanovisko súd prvej inštancie a tiež spodstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní (§ 387 ods. 3 C. s. p.), ani vo vzťahu k tejto povinnosti však nešlo usudzovať na nesprávny postup odvolacieho súdu (napriek odlišnému, avšak bližšie nezdôvodnenému názoru dovolateľky).
21. Vo vzťahu k namietanej vade zmätočnosti pre nedostatok odôvodnenia (nepreskúmateľnosť) rozsudkov nižších súdov je napokon žiadúce uviesť, že pôvodne čiastočne rozdielna a až neskôr zjednotená rozhodovacia prax najvyššieho súdu dospela k záveru, že diskutovaný pojem „procesný postup“ (priblížený už pod 13. zhora) principiálne nemožno vykladať extenzívne - jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu (v tejto súv. por. najmä stanovisko občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu z 3. decembra 2015, uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako R 2/2016, podľa ktorého nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá tzv. zmätočnostnú vadu, skôr tvoriacu súčasť § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. len výnimočne). Toto stanovisko je síce v podmienkach novej procesnej úpravy použiteľným len pokiaľ ide o jeho druhú vetu, v prejednávanej veci ale o prípad spomínanej výnimočnosti a teda ani o prípad nutnosti jej uplatnenia nešlo (nakoľko úvahy oboch nižších súdov, pojaté do odôvodnení ich rozsudkov, zodpovedali parametru objektívnej zrozumiteľnosti a otázka subjektívnej uspokojivosti podaného vysvetlenia pre tú či onu stranu sporu je otázkou, ktorá z pohľadu preskúmateľnosti rozhodnutia význam nemá).
22. Zo všetkých dosiaľ uvedených dôvodov preto nešlo vyvodiť iný záver než ten, že prípustnosť dovolania v prejednávanej veci podľa § 420 písm. f/ C. s. p. daná nie je.
23. Pokiaľ dovolateľka zastávala názor o prípustnosti ňou podaného dovolania aj podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p., k tomuto je žiadúce uviesť, že z pohľadu posudzovania prípustnosti dovolania jednotiacim prvkom pre všetky dovolania podávané z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci (nerozhodno či pre tvrdený odklon odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu podľa § 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p., pre doterajšie neriešenie problému dovolacím súdom podľa písmena b/ rovnakého ustanovenia alebo napokon pre stav rozdielnosti rozhodovania dovolacieho súdu podľa písmena c/) je to, že u otázky riešenej podľa dovolateľa odvolacím súdim nesprávne musí ísť o otázku právnu (questio iuris) a zároveň otázku pre rozhodnutie odvolacieho súdu rozhodujúcu (teda takú, na ktorej určitom posúdení závisel celkom konkrétny spôsob rozhodnutia o odvolaní, kým pri inom jej posúdení by bol očakávateľným úplne iný výsledok odvolacieho konania). Z už uvedeného plynie, že spôsobilým predmetom dovolacieho prieskumu nie sú a prípustnosť dovolania pre nesprávne právne posúdenie veci nezakladajú ako otázky skutkové (questio facti), tak ani také právne otázky, od ktorých rozhodnutie odvolacieho súdu nezáviselo (otázky len akademického rázu).
24. Pri takomto nazeraní na problém síce dovolateľke nešlo vyčítať, žeby sa o sformulovanie podľa nej dosiaľ dovolacím súdom neriešených otázok nepokúsila, s prihliadnutím k založeniu rozhodnutí oboch nižších súdov v tejto veci (teda i rozhodnutia súdu odvolacieho ako primárneho predmetu prieskumu na základe dovolania) na závere o neunesení dôkazného bremena na preukázanie hodnoty poskytnutého zaopatrenia však otázka o hodnote zaopatrenia nemala povahu otázky, na ktorej vyriešení určitým spôsobom záviselo napádané rozhodnutie odvolacieho súdu (čo z nej robilo otázku len akademickú), najmä tu ale šlo o otázku nespôsobilú zovšeobecnenia na všetky obdobné prípady a navyše aj o otázku skutkovú a nie právnu (nakoľko výška hodnoty zaopatrenia v konkrétnej veci závisí od konkrétnych úkonov starostlivosti a ich hodnoty, ktoré je ale potrebné preukazovať dokazovaním a nie riešiť v rámci právneho posudzovania veci). V prípade otázky týkajúcej sa správnosti (resp. zákonnosti) odvolacím súdom zvoleného postupu potom nešlo o nič iné než o polemiku s odvolacím súdom a zjavný nesúhlas dovolateľky s jeho postupom, ktoré ale taktiež zákonným požiadavkám kladeným na otázku spôsobilú privodiť prípustnosť dovolania podľa § 421 C. s. p. nezodpovedajú.
25. Dovolaciemu súdu preto za opísanej situácie neostávalo iné, než dovolanie žalobkyne neprípustné ako celok podľa § 447 písm. c/ C. s. p. odmietnuť.
26. Rozhodnutia o trovách dovolacieho konania v podobných prípadoch síce dovolací súd principiálne neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá C. s. p.), v tomto prípade sa však žiada urobiť výnimku a uviesť, že podoba tzv. náhradového výroku zodpovedá zákonnej konštrukcii dvojfázového rozhodovania v prípade vzniku trov úspešnej strane sporu, v rámci ktorého do obsahu pojmu „rozhodovanie o nároku“ (podľa § 262 ods. 1 C. s. p.) a nie iného pojmu „rozhodovanie o výške“ (podľa § 262 ods. 2 C. s. p.) spadá tiež určenie osoby z rozhodnutia oprávnenej i povinnej a tiež samo uloženie povinnosti.
27. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.