3 Cdo 287/2009

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Mgr. Art. J. S., bývajúceho v B., zastúpeného JUDr. D. T., advokátom so sídlom v B., proti žalovaným 1/ Ing. M. T.,

bývajúcemu v B., 2/ I. T., bývajúcej   v B., 3/ M. Š., bývajúcej v B. a 4/ M. R., bývajúcej  

v B., o určenie vlastníctva, ochranu vlastníctva a náhradu škody, vedenej na Okresnom

súde Bratislava IV pod sp. zn. 8 C 184/1993, na dovolanie žalobcu proti rozsudku Krajského

súdu v Bratislave z 11. februára 2009 sp. zn. 4 Co 511/2005, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave  

z 11. februára 2009 sp. zn. 4 Co 511/2005 z r u š u j e a vec vracia tomuto súdu na ďalšie

konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava IV rozsudkom z 29. septembra 2003 č. k. 8 C 184/93-408

určil, že žalobca je vlastníkom časti pozemku v katastrálnom území D., ktorý je v katastri

nehnuteľností vedený na liste vlastníctva a/ č. X. ako parcela č. X. – záhrada vo výmere X.

m2, ktorá má výmeru X. m2 a v situačnom náčrte – prílohy č. 5 znaleckého posudku znalca

Ing. L. B. z 27. augusta 2002 č. X. (ďalej len „znalecký posudok“) je označená bodmi X., X.,

X., b/ č. X. ako parcela č. X. – záhrada vo výmere X. m2, ktorá má výmeru X. m2 a v

znaleckom posudku je označená bodmi X., X., X., X., c/ č. X. ako parcela č. X. – záhrada vo

výmere X. m2, ktorá má výmeru X. m2 a v znaleckom posudku je označená bodmi X., X., X.,

X., d/ č.   X.   ako   parcela č. X. – záhrada vo výmere X. m2, ktorá má výmeru X. m2 a v

znaleckom posudku je označená bodmi X., X., X., e/ č. X. ako parcela č. X. – záhrada vo

výmere X. m2, ktorá má výmeru X. m2 a v znaleckom posudku je označená bodmi X., X., X.,

X.. Súd prvého stupňa zároveň zakázal žalovaným 1/ a 2/ vstup na časť pozemku uvedenú pod b/ a d/, žalovanej 3/ vstup na časť pozemku uvedenú pod a/, žalovanej 4/ vstup na časť

pozemku uvedenú pod c/ a e/. Žalovaným 1/ a 2/ uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi do 15

dní sumu 5 710 Sk ako náhradu škody. Žalovaných 1/ až 4/ zaviazal zaplatiť žalobcovi do 3

dní náhradu trov konania 16 172 Sk. Vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania

dospel v časti o určenie a ochranu vlastníctva k záveru, že žalobca je vlastníkom označených

častí nehnuteľností právnym titulom vydržania (§ 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Ako

vlastník je oprávnený domáhať sa ochrany proti žalovaným, ktorí do jeho vlastníckeho práva

neoprávnene zasahujú (§ 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka)  

Na odvolanie žalovaných 1/, 2/ a 3/ Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 27. októbra

2004 sp. zn. 4 Co 1/2004 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zmenil tak, že

žalobu zamietol. Žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovaným 1/, 2/ a 3/ trovy konania.

V odôvodnení uviedol, že napadnuté rozhodnutie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní,

vykonané dôkazy súd neúplne vyhodnotil a v dôsledku toho vec aj nesprávne právne posúdil.

Za nesprávny označil odvolací súd záver súdu prvého stupňa, že žalobca nadobudol

predmetné časti pozemku právnym titulom vydržania. Žalobca svoje presvedčenie, že je vlastníkom uvedených častí nehnuteľností, vyvodzoval z toho, že od F. P. a A. P. kúpnou

zmluvou z roku 1972 registrovanou štátnym notárstvom nadobudol nehnuteľnosť, ktorá bola

vtedy vedená ako parcela č. X. a v súčasnosti je vedená ako parcela č. X. a X.. Kúpil ju tak,

ako bola oplotená. Žalobca takto začal užívať pozemok vo výmere presahujúcej X. m2 (hoci

v kúpnej zmluve bola uvedená nehnuteľnosť vo výmere X. m2). Odvolací súd vyslovil záver,

že žalobca vzhľadom na tak podstatný rozdiel vo výmerách (kúpenej a užívanej parcely)

nemohol byť dobromyseľným užívateľom predmetných častí nehnuteľností. Tento záver

vyvodil aj z rozdielneho tvaru kúpeného a užívaného pozemku. Záver o nedostatku

dobromyseľnosti žalobcu pri užívaní sporných častí nehnuteľnosti založil odvolací súd tiež na

zistení, že žalobca bol upozornený, že jeho oplotenie zasahuje do pozemkov iného. Žalobcova

držba nebola teda ani dobromyseľná ani nerušená. Túto skutočnosť potvrdili nielen ďalší

svedkovia, ale tiež list z 13. októbra 1992, v ktorom žalobca sám spomína predmetné

upozornenia vlastníkov dotknutých nehnuteľností. Z týchto dôvodov dospel odvolací súd

k záveru, že žalobca nepreukázal vlastníctvo predmetu sporu, a žalobu preto zamietol.

Rozsudok odvolacieho súdu napadol žalobca dovolaním. Najvyšší súd Slovenskej

republiky v dovolacom konaní po zistení, že v odvolacom konaní došlo k tzv. inej  

procesnej vade konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil rozsudkom z 29. septembra 2005 sp. zn.  

3 Cdo 104/2005. V odôvodnení uviedol, že súd prvého stupňa vykonal rozsiahle dokazovanie

množstvom svedeckých výpovedí a listín, odvolací súd ho ale nezopakoval a ani nedoplnil,

hoci sa v podstatnej miere (predovšetkým z hľadiska dobromyseľnosti a nerušenosti užívania

žalobcu) odchýlil od skutkových záverov súdu prvého stupňa. Takýmto procesným postupom,

ktorý sa priečil zákonu, si odvolací súd nezadovážil dostatok rovnocenných podkladov pre

odlišné hodnotenie dôkazov a pre rozhodnutie. Vzhľadom na to označil dovolací súd

skutkové a z nich vychádzajúce právne závery odvolacieho súdu za predčasné.

Krajský súd v Bratislave, ktorému bola vec vrátená na ďalšie konanie, rozsudkom

z 11. februára 2009 sp. zn. 4 Co 511/2005 odvolaním napadnutý rozsudok Okresného súdu

Bratislava IV z 29. septembra 2003 č.k. 8 C 184/1993-408 zmenil tak, že žalobu zamietol;

rozhodol tiež o trovách konania. V odôvodnení uviedol, že „na pojednávaní podľa § 214  

ods. 1 O.s.p. (pozn. dovolacieho súdu: pokiaľ ďalej nie je uvedené niečo iné, rozumie sa  

pod „O.s.p.“ Občiansky súdny poriadok účinný v čase rozhodovania dovolacieho súdu)

v súlade s právnym názorom dovolacieho súdu, a po doplnení dokazovania oboznámením

čítaním listinných dôkazov založených v spise, svedeckých výpovedí, listom žalobcu   z 13. októbra 1992 dospel k záveru, že odvolanie žalovaných 1/ až 3/ je dôvodné. Napadnutý

rozsudok prvého stupňa nie je správny, pretože rozhodnutie nemá oporu vo vykonanom

dokazovaní, prvostupňový súd dôkazy, ktoré vykonal, neúplne vyhodnotil a v dôsledku toho

vyvodil vo veci nesprávny právny záver“. Odvolací súd vysvetlil zákonné predpoklady

nadobudnutia veci právnym titulom vydržania (oprávnenosť, dobromyseľnosť, nerušenosť,

nepretržitosť plynutia vydržacej doby) a poukázal na to, že žalobca vzhľadom na celkovú

výmeru ním užívaného pozemku, ako aj jeho tvar nemohol byť dobromyseľný v tom, že mu

tento pozemok v celosti patrí ako vlastníkovi. Navyše, výsledky priestupkového konania

v roku 1999 svedčia o tom, že jeho držba nebola ani nerušená. Z obsahu listu samotného

žalobcu z 13. októbra 1992 pritom vyplýva, že mal vedomosť o spornosti vlastníckych práv

k časti nehnuteľnosti, ktorá je predmetom konania v prejednávanej veci. So zreteľom na to, že

žalobcovi nepatrí ochrana vlastníckeho práva podľa § 126 ods.1. Občianskeho zákonníka  

(čo do určenia vlastníctva, zákazu vstupu a náhrady škody), odvolací súd napadnutý rozsudok

zmenil (§ 220 O.s.p.) tak, že žalobu zamietol ako neopodstatnenú. Výrok o náhrade trov

konania odôvodnil odvolací súd aplikáciou ustanovení § 224 ods. 2, § 142 ods. 1 a § 151  

ods. 1 O.s.p.

Rozsudok odvolacieho súdu napadol žalobca dovolaním, ktoré odôvodnil tým, že

napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/

O.s.p.). Odvolaciemu súdu vytkol, že z vykonaného dokazovania vyvodil nesprávny záver

o nedostatku jeho dobromyseľnosti pri užívaní nehnuteľností, pričom nerešpektoval ani názor

dovolacieho súdu zaujatý v jeho zrušujúcom rozsudku – nevykonal dokazovanie, na základe

ktorého by mohol v porovnaní so súdom prvého stupňa dospieť k odlišným skutkovým

zisteniam. Odvolací súd nevypočul žiadnych svedkov, o výpovede ktorých by oprel svoje

skutkové zistenia, na pojednávaní iba prečítal časti súdnych zápisníc so zaznamenanými

výpoveďami svedkov E. M., A. B. a F. P. a oboznámil obsah vyjadrenia Okresného úradu

Bratislava IV, rozhodnutia o pridelení súpisného čísla rekreačnej chate žalovanej 3/

a kolaudačného rozhodnutia týkajúceho sa tejto chaty. Podľa názoru dovolateľa ale prečítanie

zápisníc o výsluchu svedkov nie je dokazovaním výsluchom svedka podľa § 126 ods. 1 O.s.p.

Na súde prvého stupňa bolo pritom okrem týchto svedkov vypočutých množstvo ďalších

svedkov (L. H., J. V. st., J. V. ml., M. H. a M. D.), ktorých odvolací súd nevypočul. Procesný

postup odvolacieho súdu pri dokazovaní sa priečil zákonu a jeho skutkové a právne závery sú

nesprávne a nezodpovedajú výsledkom vykonaného dokazovania. Dovolateľ nesúhlasil najmä

so záverom odvolacieho súdu o nedostatku jeho dobromyseľnosti pri užívaní nehnuteľností. V súvislosti s tým uviedol, že išlo o také časti nehnuteľnosti a takého tvaru, že si ani len

neuvedomoval rozdiely vo výmerách. Žalovaní 1/ až 4/ boli do roku 1994 ideálnymi

spoluvlastníkmi pôvodných nehnuteľností a tieto až v nasledujúcom roku boli medzi nimi

rozdelené na základe dohody o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva. Dovtedy

jednotliví ideálni spoluvlastníci užívali reálne vydelené časti, avšak bez ich primeranej

dohody. Až od dohody o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva mali žalovaní

vytýčené hranice nových pozemkov a až potom mohli posudzovať, či držba žalobcu je alebo

nie je dobromyseľná a nerušená. Na túto skutočnosť ale odvolací súd vôbec neprihliadol.

Rovnako nevzal na zreteľ výpovede viacerých svedkov (medzi nimi aj videonahrávku už

zomrelej svedkyne J. M.), ktorí potvrdili, že držba sporných častí pozemkov žalobcom bola

nielen dobromyseľná, ale aj nerušená. Dodal, že žalovaná 4/ odvolanie proti prvostupňovému

rozsudku nepodala, čím podľa neho dala najavo stotožnenie sa s týmto rozsudkom. Vzhľadom

na nesprávny právny záver odvolacieho súdu v otázke nadobudnutia vlastníctva k častiam

pozemkov špecifikovaných vo výroku rozsudku súdu prvého stupňa dovolateľ žiadal, aby

dovolací súd vyhovel dovolaniu a zmenil rozsudok odvolacieho tak, že potvrdí rozsudok súdu

prvého stupňa a prizná mu aj náhradu trov prvostupňového, odvolacieho i dovolacieho

konania.

Žalovaní 1/ a 2/ vo vyjadrení k dovolaniu uviedli, že napadnutý rozsudok odvolacieho

súdu je vecne správny. Žiadali dovolanie zamietnuť, rozsudok odvolacieho súdu potvrdiť

a priznať im náhradu trov dovolacieho konania. Trvali na vecných i právnych argumentoch

uvedených v ich odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa a tiež v ich vyjadrení k prvšiemu

dovolaniu žalobcu. Odvolací súd po vrátení veci na ďalšie konanie dovolacím súdom doplnil

dokazovanie tak, aby mohol dospieť k odlišným skutkovým záverom. Podľa ich názoru

považoval odvolací súd za postačujúce oboznámenie listu žalobcu, v ktorom potvrdil spory

o nehnuteľnosti, čím sám vyvrátil dobromyseľnosť ako základný predpoklad vydržania.

Žalované 3/ a 4/ sa k dovolaniu písomne nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom proti

rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.),

preskúmal napadnuté rozhodnutie a jemu predchádzajúce konanie bez nariadenia dovolacieho

pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že rozsudok odvolacieho súdu treba

zrušiť.

V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že  

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní

uplatnenými dôvodmi. Bez ohľadu na obsah dovolania a podstatu dovolacích námietok však

vždy skúma, či v konaní nedošlo k procesným vadám uvedeným v § 237 O.s.p. a tzv. iným

vadám konania majúcim za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (viď § 242 ods. 1 O.s.p.).

Vzhľadom na § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p. dovolací súd skúmal, či v konaní nedošlo

k procesným vadám konania vymenovaným v § 237 O.s.p. O vadu takejto povahy ide vtedy,

ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval

ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát. Procesné vady tejto povahy neboli v dovolaní namietané a ani

v dovolacom konaní nevyšli najavo.

V zmysle § 242 ods. 1 O.s.p. dovolací súd ďalej skúmal, či v konaní nedošlo k inej

procesnej vade konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2

písm. b/ O.s.p.). Na vadu tejto povahy je dovolací súd povinný prihliadnuť bez ohľadu na to,

či na ňu dovolateľ poukázal alebo nepoukázal.    

Už v rozsudku z 29. septembra 2005 sp. zn. 3 Cdo 104/2005 vydanom v tejto veci

Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolaciemu súdu vytkol nesprávnosť procesného

postupu, ku ktorému došlo v dôsledku nerešpektovania ustanovenia § 213 ods. 2 O.s.p.  

(v znení účinnom v čase vtedajšieho rozhodovania odvolacieho súdu). So zreteľom na túto

procesnú vadu došlo aj k zrušeniu skoršieho rozsudku odvolacieho súdu. Preskúmaním veci

na základe (v poradí druhého) dovolania žalobcu dospel dovolací súd k záveru, že odvolací

súd znovu nerešpektoval zákonom stanovený procesný postup, ktorým sa odvolací súd musí

riadiť v prípade, že sa chce odchýliť od skutkových zistení súdu prvého stupňa.

Odvolací súd je viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvého stupňa

s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2 až 7 (§ 213 ods. 1 O.s.p.). Ak má odvolací súd za

to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým

zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám (§ 213 ods. 3 O.s.p.).

Dokazovaním je časť občianskeho súdneho konania, v rámci ktorej si súd vytvára

poznatky, potrebné na rozhodnutie vo veci. Dokazovanie vykonáva súd na pojednávaní  

(§ 122 ods. 1 O.s.p.). Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za

konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p.). Hodnotenie dôkazov je

myšlienková činnosť súdu, v rámci ktorej vykonaným dôkazom prisudzuje určitú hodnotu. Pri

hodnotení dôkazu z hľadiska závažnosti (dôležitosti) súd posudzuje význam dôkazu a ním

preukazovaných skutkových zistení pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazu z aspektu

zákonnosti súd skúma, či dôkaz bol vykonaný zákonu zodpovedajúcim spôsobom; pokiaľ súd

nevykoná dokazovanie postupom určeným v zákone, ide o procesnú nesprávnosť zakladajúcu

vadu konania, ktorá môže mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Hodnotením dôkazu z hľadiska pravdivosti získava súd poznatok o tom, ktoré skutočnosti vyplývajúce

z dôkazu možno považovať za (ne)preukázané; vyhodnotenie dôkazu z aspektu pravdivosti

predpokladá tiež posúdenie vierohodnosti dôkazu.

Pri preskúmaní rozsudku odvolacieho súdu napadnutého (v poradí druhým) dovolaním

žalobcu vyšlo najavo, že odvolací súd sa znovu dopustil procesnej nesprávnosti, vytýkanej mu

dovolacím súdom už v zrušujúcom rozsudku. Dovolací súd vzhľadom na to, a tiež v reakcii

na kritické vyjadrenie žalovaných k dôvodu zrušenia skoršieho rozsudku odvolacieho súdu

uvádza nasledovné:

Pokiaľ sa chce odvolací súd odchýliť od skutkového zistenia súdu prvého stupňa, ku

ktorému dospel na základe pred ním bezprostredne vykonaného dokazovania výpoveďou

účastníka konania, zákon mu prikazuje zopakovať sám taký dôkaz spôsobom, ktorý pre tento

dôkaz určuje ustanovenie § 131 ods. 1 O.s.p., a zadovážiť si tak rovnocenný (plnohodnotný)

podklad pre prípadné odlišné hodnotenie takého dôkazu. Je zásadne neprípustné, aby odvolací

súd, pokiaľ sa chce odchýliť od výsledku hodnotenia dôkazov súdu prvého stupňa, dôkazy

hodnotil inak bez toho, aby tieto dôkazy sám zopakoval.

Ak súd nariadi ako dôkaz výsluch svedkov, svedkovia sú povinní ustanoviť sa na

výsluch; majú vypovedať pravdu a nič nezamlčovať. Pre dokazovanie výsluchom svedka

medziiným platí, že súd musí na začiatku výsluchu zistiť jeho osobné údaje (najmä vek,

rodinný stav, zamestnanie, bydlisko) a okolnosti, ktoré môžu mať vplyv na jeho

vierohodnosť. Ďalej treba poučiť svedka o význame svedeckej výpovede, o jeho právach

a povinnostiach a o trestných následkoch krivej výpovede (§ 126 ods. 2 O.s.p.). Predseda

senátu alebo samosudca vyzve svedka, aby súvisle opísal všetko, čo vie o predmete výsluchu.

Potom mu kladie otázky potrebné na doplnenie a vyjasnenie jeho výpovede. Otázky môžu

dávať i členovia senátu a so súhlasom predsedu senátu alebo samosudcu i účastníci a znalci

(§ 126 ods. 3 O.s.p.). Už v R 64/1966, R 92/1968 bolo uvedené, že pri hodnotení dôkazu

výpoveďou svedka spolurozhodujú aj momenty, ktoré spravidla nie sú (nemôžu byť)

zachytené v zápisnici o súdnom pojednávaní (presvedčivosť vystupovania, kolísavosť,

prejavy ohľadu k tomu ktorému účastníkovi, väčšia alebo menšia ochota presne zodpovedať

kladené otázky a mnoho iných). Je preto potrebné trvať na tom, aby odvolací súd, pokiaľ sa

hodlá odchýliť od skutkového zistenia, ku ktorému dospel súd prvého stupňa na základe pred ním vykonaného dokazovania svedeckou výpoveďou, tieto dôkazy sám zopakoval a obstaral

si tak rovnocenný podklad pre prípadné odlišné vyhodnotenie výpovede svedka.

Podklad, len na báze ktorého môže odvolací súd odlišne vyhodnotiť (skutkovo

prehodnotiť) dokazovanie vykonané súdom prvého stupňa výsluchom účastníka konania  

(§ 131 ods. 1 O.s.p.) alebo výsluchom svedka (§ 126 O.s.p.) musí byť v zmysle zákona

rovnocenný, to znamená, že musí mať rovnakú výpovednú hodnotu. Pokiaľ súd prvého stupňa

vykoná dokazovanie výsluchom svedkov, nemožno za rovnocenný podklad (zopakovanie

dokazovania v zmysle § 213 ods. 3 O.s.p.) pre odlišné hodnotenie dôkazov odvolacím súdom

v žiadnom prípade považovať (len) prečítanie častí spisu, na ktorých sa nachádzajú

v písomnej podobe zachytené obsahy skorších výpovedí účastníkov konania a svedkov pred

súdom prvého stupňa.  

V danom prípade zo zápisnice spísanej na odvolacom pojednávaní 11. februára 2009

(č.l. 523 spisu) vyplýva, že poverená členka senátu na ňom oboznámila priebeh doterajšieho

konania, potom sa účastníci vyjadrili k veci a odvolací súd v rámci doplnenia dokazovania

oboznámil výpoveď svedka F. P., A. B. a E. M.. Žalobca na to spochybnil „ako falošné“

výpovede svedkýň A. B. a E. M. a jeho právny zástupca namietal, že odvolacím súdom

zvolený procesný postup nie je zopakovaním dokazovania.

Z obsahu uvedenej zápisnice je zrejmé, že odvolací súd nevykonal dokazovanie

výsluchom svedkov. Pretože obsah spisu svedčí o zopakovaní sa už skôr odvolaciemu súdu

vytknutej procesnej vade konania, nie sú skutkové závery odvolacieho súdu v súlade s § 122

ods. 1, § 132, § 211 ods.2. a § 213 ods. 3 O.s.p. V konaní pred odvolacím súdom došlo

v dôsledku toho k procesnej vade majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241

ods. 2 písm. b/ O.s.p.).

Dovolací súd dodáva, že k vade tejto povahy (t.j. k procesnej vade majúcej za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) došlo aj

nedostatočným odôvodnením napadnutého rozhodnutia. Z rozsudku odvolacieho súdu nie je

totiž dostatočne zrejmé, prečo odvolací súd nezohľadnil výsledky rozsiahleho dokazovania,

ktoré vykonal súd prvého stupňa, najmä ak súd prvého stupňa vyvodil svoje skutkové zistenia

z množstva výpovedí ďalších svedkov a tiež z posudkov Ing. arch. I. K., CSc. a Ing. L. B..

Bolo povinnosťou odvolacieho súdu v súvislosti so zmenou rozsudku súdu prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia primerane vysvetliť (§ 157 ods. 2 O.s.p.) úvahy, ktorými sa

riadil, k akým záverom dospel a z akých dôvodov neprihliadol k tomu – ktorému dôkazu

vykonanému súdom prvého stupňa. Za tohto stavu sa javí odôvodnenie jeho rozhodnutia ako

nepreskúmateľné (viď R 111/1998).

Pokiaľ dovolateľ namietal, že napadnutý výrok rozsudku odvolacieho súdu spočíva na

nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), dovolací súd opakuje, že

právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový aplikuje príslušnú

právnu normu a pri ktorej zo svojich skutkových zistení vyvodzuje právne závery.

Dovolateľom napadnutý rozsudok nebolo možné v dovolacom konaní podrobiť prieskumu

z hľadiska správnosti zaujatých právnych záverov, lebo skutkové zistenia odvolacieho súdu

vyplývajúce zo spisu nedávali v dovolacom konaní (vzhľadom na už spomenutú tzv. inú vadu

konania) pre toto posúdenie dostatočný podklad.

Z dôvodov uvedených vyššie Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok

odvolacieho súdu zrušil (§ 243b ods. 1 O.s.p.) a vec vrátil odvolaciemu súd na ďalšie konanie.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania

a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 20. apríla 2011

JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková