3 Cdo 279/2013

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľov 1/ Š. Š. a 2/ M. Š., bývajúcich v K., zastúpených JUDr. Ľ. V., advokátkou so sídlom v K., proti odporcom 1/ A.. S. a 2/ E. S., bývajúcim v K., zastúpeným JUDr. K. H., advokátkou so sídlom v K., 3/ Z. S.,

bývajúcemu v K., zastúpenému JUDr. K. H., advokátkou so sídlom v K., o odstránenie

neoprávnenej stavby, vedenej na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 28 C 273/2008,

o dovolaní navrhovateľov proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo 14. marca 2013  

sp. zn. 2 Co 37/2012, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Navrhovatelia 1/ a 2/ sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť odporcom 1/ až 3/  

do troch dní náhradu trov dovolacieho konania v celkovej výške 93,31 € na účet   JUDr. K. H., advokátky so sídlom v K., ktorý je vedený vo V., a.s. pod č. X..

O d ô v o d n e n i e

Navrhovatelia 1/ a 2/ sa v konaní domáhali, aby súd uložil odporcom povinnosť

odstrániť na vlastné náklady garáž z prefabrikovaných dielov s vymurovanou montážnou

jamou. Poukazovali na to, že sú vlastníkmi nehnuteľnosti v katastrálnom území K., ktorá je

v katastri vedená na liste vlastníctva č. X. ako parcela č. X. – záhrada vo výmere   X. m2

(ďalej len „parcela č. X.“) a odporcovia 1/ a 2/ na susediacej parcele v ich vlastníctve, ktorá je

v katastri vedená na liste vlastníctva č. X. pre katastrálne územie K. ako parcela č. X. –

záhrada vo výmere X. m2 (ďalej len „parcela č. X.“), ale sčasti aj na parcele č. X. postavili

predmetnú garáž bez oznámenia príslušnému stavebnému úradu a bez jeho rozhodnutia,

pričom pri jej umiestnení nerešpektovali ani zákonom stanovený minimálny odstup stavby od

hranice pozemkov. V priebehu konania odporcovia 1/ a 2/ previedli garáž na odporcu 3/

darovacou zmluvou z 22. marca 2010.

Okresný súd Košice II uznesením z 24. októbra 2011 č.k. 28 C 173/2008-211

nepripustil návrh navrhovateľov, ktorým žiadali pripustiť rozšírenie ich návrhu na začatie

konania tak, aby súd uložil odporcom aj povinnosť vydať im a vypratať časť parcely č. X.

vyznačenú v znaleckom posudku.  

Okresný súd Košice II rozsudkom z 28. novembra 2011 č.k. 28 C 273/2008-225 návrh

navrhovateľov na odstránenie garáže zamietol; rozhodol tiež o trovách konania. Vychádzal

z výsledkov vykonaného dokazovania, ktoré viedli k zisteniu, že v katastri nehnuteľností

v súčasnosti evidovaná hranica medzi parcelami č. X. a č. X. nezodpovedá stavu, v akom tieto

pozemky nadobudli právni predchodcovia účastníkov, teda stavu založenému v roku 1970 na

podklade geometrického plánu č. X. vyhotoveného Strediskom geodézie pre okres Košice.  

V katastri evidovaná hranica týchto parciel aj údaj o ich výmere   je výsledkom obnovy

katastrálneho operátu ukončenej v roku 1997, ktorá však, v zmysle § 69 ods. 3 vyhlášky  

č. 79/1996 Z.z. ktorou sa vykonáva zákon o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych  

a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon), sama o sebe nemá vplyv na vznik, zmenu

alebo zánik práva k nehnuteľnosti. So zreteľom na to súd prvého stupňa nemohol vychádzať z domnienky o hodnovernosti a záväznosti údajov katastra nehnuteľností o geometrickom

určení sporných nehnuteľností, včítane lomových bodov hranice susediacich pozemkov.

Vzhľadom na to, že podľa jeho zistenia nenastala právna skutočnosť, na základe ktorej by

došlo k posunu pôvodnej vlastníckej hranice parciel č. X. a č. X., vychádzal z pôvodnej

vlastníckej hranice vyznačenej znalcom. V nadväznosti na to dospel k záveru, že garáž,

odstránenia, ktorej sa navrhovatelia domáhajú, nie je ani sčasti postavená na parcele v ich

vlastníctve a že preto nie je daný zákonný predpoklad pre poskytnutie ochrany  

ich vlastníckeho práva. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil poukázaním na § 142  

ods. 1 O.s.p.

Na odvolanie navrhovateľov Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo 14. marca 2013

sp. zn. 2 Co 37/2012 napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny, pričom sa v celom

rozsahu stotožnil s jeho odôvodnením (§ 219 ods. 1 a 2 O.s.p.). Aj podľa názoru odvolacieho

súdu odporcovia 1/ a 2/ nadobudli vlastnícke právo k pozemku v takom rozsahu, v akom bol

užívaný od roku 1970 po deľbe medzi niekdajšími vlastníkmi. Odporcovia, užívajúc parcelu

č. X. dobromyseľne a nepretržite po dobu 10 rokov, vydržali túto nehnuteľnosť 1. aprílom

1984 (t.j. uplynutím jedného roka od 1. apríla 1983, kedy nadobudla účinnosť novela Občianskeho zákonníka daná zákonom č. 131/82 Zb.). Vyplýva to aj zo záveru súdu prvého

stupňa, ktorý vzhľadom na to, že nezistil žiadnu právne relevantnú skutočnosť,   na základe

ktorej by došlo k posunu niekdajšej vlastníckej hranice, vychádzal zo stavu založeného v roku

1970. Navrhovatelia za touto hranicou nikdy pozemok neužívali, preto sú závery súdu prvého

stupňa o priebehu hranice medzi parcelami č. X. a č. X. správne. Odvolací súd v zhode so

súdom prvého stupňa nepovažoval za potrebné vykonať ďalšie dokazovanie, lebo mal

dostatočne preukázané, že odporcovia výstavbou garáže nezasiahli do vlastníckych práv

navrhovateľov. Konštatoval, že súd prvého stupňa správne rozhodol nielen vo veci samej, ale

tiež o trovách konania, a to tak vo vzťahu medzi účastníkmi navzájom, ako aj vo vzťahu

k štátu. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1

a § 142 ods. l O.s.p.

Proti tomto rozsudku odvolacieho súdu podali navrhovatelia dovolanie

s odôvodnením, že súdy im odňali možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) tým, že

nepripustili rozšírenie nimi pôvodne podaného návrhu na začatie konania (ešte aj o vydanie

a vypratanie časti parcely č. X.). K rovnakej procesnej vade došlo aj tým, že súd prvého

stupňa nevyhovel ich návrhu na doplnenie dokazovania (žiadali, aby sa znalec vyjadril, v akom rozsahu zasahuje garáž odporcov do ich vlastníctva), ale nariadil doplnenie

znaleckého posudku iba na zistenie užívacej (nie vlastníckej) hranice. Na základe takto

vykonaného dokazovania dospel potom k záveru o neopodstatnenosti ich návrhu

s odôvodnením, že garáž odporcov nezasahuje do parcely č. X.. So zreteľom na uvedené

namietali aj nesprávne právne posúdenie veci. Podľa ich názoru súdy mali k dispozícii viaceré

významné listinné dôkazy, ktoré preukazovali opodstatnenosť ich nároku (medziiným kópie

stavebného a kolaudačného rozhodnutia bývalého Okresného národného výboru Košice –

vidiek), napriek tomu na ne neprihliadli a rozhodli vecne nesprávne. Z týchto dôvodov žiadali

napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Odporcovia vo vyjadrení k dovolaniu navrhli dovolanie odmietnuť ako procesne

neprípustné a priznať im náhradu trov dovolacieho konania. Podľa ich názoru rôzne

pochybenia, ktorých sa súdy údajne mali dopustiť, nezakladajú prípustnosť dovolania

odporcov podľa § 237 O.s.p. Keďže nie sú splnené podmienky prípustnosti dovolania,

dovolací súd nemôže podrobiť napadnuté rozhodnutie vecnému prieskumu.  

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací [§ 10a  

ods. 1 O.s.p. (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny

poriadok v znení pred 1. januárom 2015, lebo dovolanie bolo podané pred týmto dňom)]  

po zistení, že dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpení

advokátkou (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a  

ods.1 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno týmto

opravným prostriedkom napadnúť (§ 236 a nasl. O.s.p.).

Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže

uskutočniť dovolacie konanie, je otázkou zákonnosti a jej riešenie patrí do výlučnej

právomoci najvyššieho súdu (m. m. napr. IV. ÚS 35/02, II. ÚS 324/2010, III. ÚS 550/2012).

Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho

výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého  

je bezpochyby tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní

a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje len vtedy,  

ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže

konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym

súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).

Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania

osobitné postavenie. Na rozdiel od odvolania (riadneho opravného prostriedku), ktorým

možno napadnúť ešte neprávoplatné rozhodnutie, ide v prípade dovolania o mimoriadny

opravný prostriedok, ktorým možno – iba v prípadoch Občianskym súdnym poriadkom

výslovne stanovených – napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré už nadobudlo

právoplatnosť. Občiansky súdny poriadok vychádza z tejto mimoriadnej povahy dovolania

a v nadväznosti na to aj upravuje podmienky, za ktorých je dovolanie prípustné. Najvyšší súd

vo svojich rozhodnutiach túto osobitosť (a mimoriadnosť) dovolania často vysvetľuje

konštatovaním, že dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nie je treťou

inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie (viď napríklad

rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013,  

4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012).

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa  

§ 238 ods. 1 až 3 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej, proti rozsudku, v ktorom sa odvolací

súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, a proti

potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že

dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,

alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku

vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.

Dovolanie navrhovateľov nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu

(§ 238 ods. 1 O.s.p.), ale proti takému potvrdzujúcemu rozsudku, ktorý nemá znaky rozsudku

uvedeného v § 238 ods. 3 O.s.p.; najvyšší súd dosiaľ v tejto veci nerozhodoval, preto ani

nevyslovil záväzný právny názor (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Prípustnosť podaného dovolania preto

z § 238 O.s.p. nevyplýva.

So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p. dovolací súd skúmal,  

či v konaní nedošlo k niektorej z procesných vád vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto

ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu,  

ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval

ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia

nie je predmet konania významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237

O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie neprípustné (viď

napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené v časopise

Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne ale treba zdôrazniť, že pre záver

o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim  

je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.    

Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. neboli v dovolaní namietané

a v dovolacom konaní ich existencia ani nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania navrhovateľov

preto z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.

1. Dovolatelia namietajú, že súdy im odňali možnosť konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký procesne nesprávny postup

súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení účastníka  

konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237

písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne

ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi

konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom súdnom

konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie

ich práv – viď napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony vo formách stanovených

zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.), vyjadriť   sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123 O.s.p.), byť predvolaný  

na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby mu bol rozsudok doručený do vlastných rúk

(§ 158 ods. 2 O.s.p.)].

1.1. Dovolatelia zastávajú názor, že k nimi vytýkanej procesnej vade došlo v procese

dokazovania najmä tým, že súd prvého stupňa síce nariadil doplnenie znaleckého

dokazovania, ale nie podľa ich návrhu – pokiaľ žiadali, aby znalcovi bolo uložené vymedziť

rozsah zasahovania garáže odporcov do parcely v ich vlastníctve, súd prvého stupňa nariadil

doplniť znalecký posudok len na zistenie priebehu užívacej (nie vlastníckej) hranice medzi

pozemkami účastníkov konania.

K tomu je potrebné uviesť, že posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania

a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (§ 120

ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania (viď bližšie napríklad uznesenia najvyššieho súdu  

sp. zn. 1 Cdo 99/2011, 2 Cdo 141/2012, 3 Cdo 2012/2012, 4 Cdo 125/2012, 5 Cdo 251/2012,

6 Cdo 36/2011 a 7 Cdo 34/2011).

Nevykonanie určitého dôkazu (nevyhovenie návrhu účastníka, aby súd vykonal  

ten – ktorý dôkaz) môže mať síce za následok neúplnosť skutkových zistení vedúcu prípadne

k vydaniu nesprávneho rozhodnutia, nie však procesnú vadu v zmysle § 237 O.s.p.  

(viď R 37/1993). Zo samej skutočnosti, že súd v priebehu konania nevykonal všetky

navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nemožno

vyvodiť, že dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je podľa § 237 písm. f/ O.s.p.

prípustné (viď R 125/1999, R 6/2000).

Navrhovateľmi namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdov,  

ku ktorým (údajne) dospeli v procese dokazovania, môže zakladať (nanajvýš) tzv. inú vadu

konania; v prípade neúplnosti skutkových zistení alebo nesprávnosti skutkových záverov

nejde však o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný  

za dôvod zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď viaceré

rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011,  

5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012). Ak k tejto nesprávnosti v súdnom konaní

dôjde, nie je ňou znemožnená realizácia procesných oprávnení účastníka konania. Pre úplnosť

treba dodať, že dovolací súd nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových

zistení prvostupňového alebo odvolacieho súdu – v dovolacom konaní totiž nemá možnosť

vykonávať dokazovanie – viď § 243a ods. 2 in fine O.s.p. („dokazovanie však nevykonáva“).

Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov, pokiaľ k nemu prípadne dôjde, nie je vadou

konania v zmysle § 237 O.s.p. V prípade, že súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných

dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť ale sama

osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. (viď tiež napríklad uznesenia

najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010 a 2 Cdo 29/2011). Do obsahu základného práva podľa

čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať  

sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním

navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97).  

1.2. Navrhovatelia v dovolaní namietali aj to, že súd prvého stupňa im v danej veci

znemožnil realizáciu ich procesných oprávnení účastníkov konania tým, že nepripustil nimi navrhované rozšírenie návrhu na začatie konania, ktorým sa domáhali aj vypratania a vydania

časti parcely č. X..  

Z hľadiska obsahového je zrejmé, že dovolatelia tu procesnú vadu v zmysle

ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. vyvodzujú nie z porušenia ich procesných oprávnení, ale

z nesprávneho právneho názoru, ktorý podľa nich zaujal súd prvého stupňa pri posudzovaní

opodstatnenosti ich návrhu na pripustenie zmeny návrhu na začatie konania (§ 95 O.s.p.).  

Súd ale právnym posúdením neodníma účastníkovi konania možnosť pred súdom konať  

(viď R 54/2012 a uznesenie najvyššieho súdu uverejnené v časopise Zo súdnej praxe  

pod č. 1/2003).

Treba dodať, že zmena návrhu na začatie konania nesmie byť v rozpore so zásadou

hospodárnosti konania. To, či dôsledky určitého procesného postupu alebo úkonu sú v súlade

s touto zásadou, posudzuje iba súd. Ustanovenie § 95 ods. 1 O.s.p. dáva preto navrhovateľovi

možnosť zmeniť návrh na začatie konania (len) so súhlasom súdu; súd zmenu tohto návrhu

nepripustí (tiež) vtedy, ak by výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom   pre konanie o zmenenom návrhu (§ 95 ods. 2 O.s.p.). Úvaha, či výsledky konania, ku ktorým

sa dospelo pred navrhovateľom požadovanou zmenou návrhu, (ne)môžu byť podkladom   pre konanie o zmenenom návrhu, súvisí s predbežným hodnotením dôkazov a výsledkom

vnútorného presvedčenia sudcu a jeho myšlienkového postupu; preto táto úvaha patrí len súdu

rozhodujúcemu o návrhu na pripustenie zmeny návrhu. Dovolací súd pri posudzovaní

prípustnosti dovolania z hľadiska procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

nemôže preskúmavať správnosť úvahy súdu riešiaceho otázku, či výsledky konania,  

ku ktorým sa dospelo pred navrhovateľmi navrhnutou zmenou návrhu, môžu alebo nemôžu

byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu (viď R 52/2012).

Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že navrhovatelia aj v tomto smere

neopodstatnene namietajú, že v konaní im postupom súdu bola odňatá možnosť pred súdom

konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).  

2. Pre prípad, že navrhovatelia namietajú tiež to, že v konaní došlo k tzv. inej  

(v § 237 O.s.p. neuvedenej) vade konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

dovolací súd uvádza, že pokiaľ k vade tejto povahy prípadne aj došlo (dovolací súd sa touto

otázkou nezaoberal), nemohla založiť prípustnosť dovolania, lebo nejde ani o znak alebo atribút rozsudku uvedeného v § 238 O.s.p., proti ktorému je dovolanie prípustné, ale ani

o procesnú vadu konania v zmysle § 237 O.s.p.

Iná vada konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (za takú vadu

je medziiným považovaná aj nepreskúmateľnosť rozhodnutia – viď R 111/1998 a tiež

stanovisko občianskoprávneho kolégia z 3. decembra 2015, ktoré bude uverejnené v Zbierke

stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky), je síce relevantný

dovolací dôvod (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), úspešne ho ale možno uplatniť iba v procesne

prípustnom dovolaní. Takáto vada sama osebe (i keby k nej došlo) prípustnosť dovolania

nezakladá (viď viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 3 Cdo 219/2013,  

3 Cdo 888/2015, 4 Cdo 34/2011, 5 Cdo 149/2010, 6 Cdo 134/2010,   6 Cdo 60/2012,  

7 Cdo 86/2012 a 7 Cdo 36/2011).

3. K námietke navrhovateľov, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), dovolací súd uvádza, že právnym

posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery   a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych

predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny

právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov

vyvodil nesprávne právne závery.

Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, že

ho možno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo

nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď R 54/2012 a tiež

ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad p. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010,  

3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010  

a 8 ECdo 170/2014). Nejde totiž o vadu konania uvedenú v ustanovení § 237 O.s.p., ani znak

(atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol v § 238 O.s.p. uvedený ako zakladajúci

prípustnosť dovolania.

Keďže navrhovatelia dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. uplatnili

v dovolaní, ktoré nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd podrobiť napadnutý

rozsudok posúdeniu z hľadiska správnosti v ňom zaujatých právnych záverov.

4. K predchádzajúcim bodom odôvodnenia najvyšší súd pripomína konštatovanie

Ústavného súdu Slovenskej republiky obsiahnuté v jeho uznesení z 27. marca 2014  

sp. zn. IV. ÚS 196/2014, podľa ktorého „prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia

dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne

právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p.“.

5. Vzhľadom na to, že dovolanie navrhovateľov nie je podľa ustanovení § 238 O.s.p.

prípustné, nepreukázala sa nimi tvrdená procesná vada konania uvedená v § 237  

písm. f/ O.s.p. a v dovolacom konaní nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p.,

dovolací súd odmietol ich dovolanie ako procesne neprípustné (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení

s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) bez toho, aby skúmal vecnú správnosť napadnutého rozsudku

odvolacieho súdu.

6. V dovolacom konaní úspešným odporcom vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti navrhovateľom, ktorí úspech nemali (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení

s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Odporcovia podali návrh na priznanie náhrady

trov dovolacieho konania (§ 151 ods. 1 O.s.p.) a trovy dovolacieho konania aj vyčíslili.

Dovolací súd priznal odporcom 1/ až 3/ náhradu trov dovolacieho konania

spočívajúcu v odmene advokátky za jeden úkon právnej služby, ktorú poskytla spoločne

odporcom 1/ a 3/, a to vypracovaním ich vyjadrenia k dovolaniu navrhovateľov  

z 13. júna 2013 [§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“)]. Základnú sadzbu

tarifnej odmeny za tento úkon právnej služby určil dovolací súd podľa § 11 ods. 1 v spojení

s § 13 ods. 2 vyhlášky, čo u odporcov spoločne predstavuje 90,10 € (u jedného z nich  

30,03 €). S náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné  

vo výške jednej stotiny výpočtového základu [§ 16 ods. 3 vyhlášky (7,81 €)] ide o 97,91 €.

Keďže odporcovia 1/ až 3/ uplatnili náhradu trov (iba) vo výške 93,31 €, dovolací súd  

im priznal náhradu v tejto výške.

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 10. decembra 2015  

  JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková