3 Cdo 277/2013

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa J. V., bývajúceho v B., zastúpeného Mgr. M. P., advokátom so sídlom v B., proti odporcovi Ing. arch. S. C.,

podnikajúcemu pod obchodným menom S.I., s miestom podnikania v B., IČO: X.,

zastúpenému JUDr. D. M., advokátkou so sídlom v B., o zaplatenie 1 493,73 €, vedenej  

na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 41 C 223/2009, o dovolaní odporcu  

proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 18. decembra 2012 sp. zn. 14 Co 262/2011,  

14 Co 263/2011, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi do troch dní náhradu trov dovolacieho

konania vo výške 79,18 € na účet Mgr. M. P., advokáta so sídlom v B..

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava V rozsudkom z 5. apríla 2011 č.k. 41 C 223/2009-207 (v znení

opravného uznesenia) uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 1 493,73 € s úrokom z omeškania vo výške 8,5% ročne od 25. februára 2008 do zaplatenia dlžnej sumy

a nahradiť mu trovy konania vo výške 470,72 €. Návrh vo zvyšnej časti zamietol. Vychádzal

z výsledkov vykonaného dokazovania, ktorými mal preukázané, že medzi účastníkmi došlo

k dohode, podľa ktorej mal odporca vypracovať pre navrhovateľa súbor projektovej

dokumentácie pre účely vydania územného a stavebného rozhodnutia. V súvislosti s touto

dohodou odporca prevzal 26. marca 2008 od navrhovateľa zálohu 75 000 Sk a zaviazal  

sa dohodu splniť do 21 dní. Odporca odovzdal 16. mája 2008 ním vyhotovené podklady

navrhovateľovi, ktorý však po zistení ich vád 24. mája 2008 od dohody odstúpil a žiadal 2   3 Cdo 277/2013

vrátiť 45 000 Sk [preddavok znížený o 30 000 Sk (cena odporcom vykonaných prác)].  

Na rokovaní Výboru pre etiku a vnútorné vzťahy Slovenskej komory architektov, ktoré  

sa uskutočnilo 17. februára 2009 za účasti navrhovateľa aj odporcu, navrhovateľ špecifikoval

vytýkané nedostatky. Uvedený deň spadá do 24 mesačnej lehoty vyhradenej na uplatnenie

nárokov zo zodpovednosti za vady. Súd prvého stupňa zmluvný vzťah účastníkov posudzoval

podľa ustanovení § 52, 644, 645 ods. 1, 646, 647, 648 ods. 1 a 2 a 649 ods. 1 Občianskeho

zákonníka. Výsledkami vykonaného dokazovania mal preukázané, že podklady vypracované

odporcom vykazovali viaceré nedostatky, so zreteľom na ktoré by (bez ich odstránenia alebo

bez primeraného doplnenia) nebolo možné vyhovieť navrhovateľovej žiadosti o vydanie

územného alebo stavebného povolenia. Odporcom zavinené konanie zmarilo navrhovateľovu

požiadavku, aby konanie o vydanie územného a stavebného povolenia malo plynulý

a bezproblémový priebeh. Vzhľadom na to súd prvého stupňa uzavrel, že navrhovateľ

odstúpil od zmluvy uzavretej s odporcom v súlade so zákonom a dôvodne sa domáhal

vrátenia preddavku zníženého o cenu odporcom vykonaných prác. Opodstatnene podanému

návrhu v časti o vrátenie 1 493,73 € preto vyhovel; návrh zamietol v časti týkajúcej sa výšky

úroku z omeškania.

Okresný súd Bratislava V uznesením zo 7. apríla 2011 č.k. 41 C 223/2009-212 uložil

odporcovi povinnosť nahradiť štátu do 3 dní trovy konania 54,97 €.

Na odvolania odporcu Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 18. decembra 2012  

sp. zn. 14 Co 262/2011, 14 Co 263/2011 (v znení opravného uznesenia) potvrdil jednak

napadnutý výrok rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým bolo návrhu vo veci samej vyhovené,

jednak napadnuté uznesenie prvostupňového súdu o náhrade trov konania. Rozhodol tiež

o náhrade trov odvolacieho konania. V odôvodnení uviedol, že medzi účastníkmi nebol

sporný skutkový stav, iba jeho právne posúdenie. Podľa názoru odvolacieho súdu

charakteristické znaky právneho vzťahu, z ktorého je v danom prípade vyvodzovaný nárok,

neopodstatňujú právne posúdenie veci podľa ustanovení Obchodného zákonníka. So zreteľom

na individuálne okolnosti prípadu odvolací súd vytvoril účastníkom procesnú možnosť

vyjadriť sa aj k právnemu posúdeniu prejednávanej veci podľa zákona č. 618/2003 Z.z.

o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom (autorský zákon) – ďalej len

„zákon č. 618/2003 Z.z.“. Vzhľadom na to, že odporcom vyhotovené podklady sa týkajú

štandardnej a jednoduchej stavby neobsahujúcej žiadne originálne prvky, nemajú tieto

podklady znaky architektonického diela v zmysle § 7 zákona č. 618/2003 Z.z., ktoré   3   3 Cdo 277/2013

by požívalo ochranu podľa tohto zákona. Odvolaním napadnutý výrok rozsudku spočíva  

na správnom právnom posúdení veci, lebo súd prvého stupňa na daný prípad opodstatnene

aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka. So zreteľom na to odvolací súd odvolaním

napadnutý výrok prvostupňového rozsudku potvrdil ako vecne správny (§ 219 ods. 1 O.s.p).

Ako vecne správne potvrdil aj uznesenie súdu prvého stupňa o trovách konania. O trovách

odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.

Vzhľadom na nesplnenie predpokladov pre postup podľa § 238 ods. 3 O.s.p. nevyhovel

návrhu odporcu, aby bolo pripustené dovolanie.

Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie odporca, ktorý namietal,

že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2  

písm. c/ O.s.p.) v otázke, pod režim ktorého zákona spadá právny vzťah účastníkov konania,

z ktorého navrhovateľ vyvodzuje svoj nárok na zaplatenie (vrátenie) ním požadovanej sumy.

Dovolateľ spochybnil konštatovanie uvedené v odôvodnení napadnutého rozsudku, podľa

ktorého odvolací súd poskytol účastníkom lehotu, v priebehu ktorej mali zvážiť prípadnú

možnosť právneho posúdenia vzťahu účastníkov konania podľa zákona č. 618/2003 Z.z.

Podľa názoru odporcu súdy pochybili, keď dospeli k záveru, že vec nemala byť posudzovaná

podľa ustanovení tohto zákona. V dôsledku nesprávnej aplikácie Občianskeho zákonníka

prehliadli tie skutkové okolnosti, ktoré by pri aplikácii zákona č. 618/2003 Z.z. nevyhnutne viedli k zamietnutiu podaného návrhu. Odporca v ďalších častiach dovolania podal podrobné

vysvetlenie, prečo naďalej zastáva názor, podľa ktorého ním vyhotovené podklady mali znaky

autorského diela. Odvolací súd odôvodnil svoj opačný právny názor spôsobom, ktorý  

je nezrozumiteľný do tej miery, že zakladá nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku.

Dovolateľ súdom napokon vytkol aj to, že v rozpore so zákonom nevykonali všetky ním

navrhované dôkazy. Z týchto dôvodov žiadal rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec  

mu vrátiť na ďalšie konanie.  

Navrhovateľ vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že odporcovi nebola v konaní odňatá

možnosť pred súdom konať, odvolací súd postupoval v súlade so zákonom a v súlade  

so zákonom účastníkom vytvoril procesnú možnosť vyjadriť sa k možnosti posúdenia veci

podľa ustanovení zákona č. 618/2003 Z.z. Žiadal procesne neprípustné dovolanie odmietnuť

a jemu priznať náhradu trov dovolacieho konania.

4   3 Cdo 277/2013

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací [§ 10a  

ods. 1 O.s.p. (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny

poriadok v znení pred 1. januárom 2015, lebo dovolanie bolo podané pred týmto dňom)]  

po zistení, že dovolanie podal včas odporca (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátkou  

(§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal,

či je jeho dovolanie procesne prípustné.  

Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže

uskutočniť dovolacie konanie, je otázkou zákonnosti a jej riešenie patrí do výlučnej

právomoci najvyššieho súdu (m. m. napr. IV. ÚS 35/02, II. ÚS 324/2010, III. ÚS 550/2012).

1. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty

a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou

ktorého je bezpochyby tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov

v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje  

len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny

súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania  

pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).

Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania

osobitné postavenie. Na rozdiel od odvolania (riadneho opravného prostriedku), ktorým

možno napadnúť ešte neprávoplatné rozhodnutie, ide v prípade dovolania o mimoriadny

opravný prostriedok, ktorým možno – iba v prípadoch Občianskym súdnym poriadkom

výslovne stanovených – napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré už nadobudlo

právoplatnosť. Občiansky súdny poriadok vychádza z tejto mimoriadnej povahy dovolania

a v nadväznosti na to aj upravuje podmienky, za ktorých je dovolanie prípustné. Najvyšší súd

vo svojich rozhodnutiach túto osobitosť (a mimoriadnosť) dovolania často vysvetľuje

konštatovaním, že dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nie je treťou

inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie (viď napríklad

rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013,  

4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012).

Z relevantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)

vyplýva, že systém opravných prostriedkov zakotvený v právnom poriadku zmluvnej strany 5   3 Cdo 277/2013

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) musí byť

nevyhnutne v súlade s požiadavkami čl. 6 Dohovoru. Vo všeobecnosti pre použitie

mimoriadnych opravných prostriedkov platí, že sú prípustné iba vo výnimočných prípadoch.

ESĽP v rámci svojej rozhodovacej praxe už viackrát vyslovil nezlučiteľnosť mimoriadneho

opravného prostriedku s princípom právnej istoty, a konštatoval porušenie čl. 6 ods. 1

Dohovoru vtedy, keď k nariadeniu opätovného preskúmania veci došlo (len) z dôvodu

existencie odlišného právneho posúdenia veci (porovnaj Roseltrans proti Rusku, rozsudok

z roku 2005). Vo veci Abdullayev proti Rusku (rozsudok z roku 2010) ESĽP zdôraznil, že

v záujme právnej istoty zahrnutej v čl. 6 Dohovoru by právoplatné rozsudky mali  

vo všeobecnosti zostať „nedotknuté“. K ich zrušeniu by preto malo dochádzať iba pre účely

nápravy zásadných, hrubých a podstatných vád. Podľa názoru ESĽP v žiadnom prípade však

za takú vadu nemožno označiť skutočnosť, že na predmet konania existujú dva odlišné právne

názory [viď napríklad Sutyazhnik proti Rusku (rozsudok z roku 2009) alebo Bulgakova  

proti Rusku (rozsudok z roku 2007)]. Princíp právnej istoty tu môže ustúpiť iba výnimočne,

a to za účelom zaistenia opravy základných vád alebo justičných omylov (pozri Ryabykh

proti Rusku, rozsudok z roku 2003) a napravenia „vád najzákladnejšej dôležitosti pre súdny

systém”, ale nie z dôvodu právnej čistoty (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok   z roku 2009).

Ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, ktoré upravujú prípustnosť dovolania,

treba striktne dodržiavať, lebo ak mimoriadny opravný súd „koná a rozhoduje napriek tomu,

že neboli splnené zákonom ustanovené predpoklady prípustnosti na jeho postup v opravnom

konaní [čl. 46 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 51 ods. 1 ústavy]

a prelomí právoplatnosť napadnutého rozhodnutia súdu nižšieho stupňa, porušuje základné

právo na súdnu ochranu toho účastníka, ktorý sa po rozhodnutí opravného súdu v takom

prípade dostáva do nepriaznivejšej pozície, než v ktorej bol pred takým rozhodnutím

opravného súdu. Porušenie princípov spravodlivého procesu spočíva preto v takom postupe

a rozhodnutí mimoriadneho opravného súdu, ktorými sa nad rámec zákonných predpokladov

prípustnosti mimoriadneho opravného prostriedku zrušuje právoplatné rozhodnutie a vec

účastníka sa dostáva opätovne pred súd, ktorý musí o veci znovu konať a rozhodovať, pretože

to vytvára opätovne stav právnej neistoty, ktorá už bola nastolená právoplatným rozhodnutím

súdu nižšieho stupňa (II. ÚS 172/03).

6   3 Cdo 277/2013

V nasledujúcich bodoch 2. až 7. odôvodnenia tohto uznesenia sa dovolací súd zaoberal

otázkou prípustnosti dovolania odporcu.

2. Dovolaním je v danom prípade napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. V zmysle

ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému

v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým

bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Dovolanie je tiež prípustné proti

rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru

dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Podľa § 238 ods. 3 O.s.p.  

je dovolanie prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok

súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že

je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,

alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku

vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.

V prejednávanej veci dovolanie nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho

súdu (§ 238 ods. 1 O.s.p.), ale proti takému potvrdzujúcemu rozsudku, ktorý nemá znaky

rozsudku uvedeného v § 238 ods. 3 O.s.p.; najvyšší súd dosiaľ v tejto veci nerozhodoval,

preto ani nevyslovil záväzný právny názor (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Prípustnosť podaného

dovolania preto z § 238 O.s.p. nevyplýva.

Vzhľadom na to, že odporca sa v danom prípade domáhal, aby odvolací súd vyslovil,

že proti jeho rozsudku je prípustné dovolanie, najvyšší súd poznamenáva, že už vo viacerých

prípadoch uviedol, že oprávnenie založiť prípustnosť dovolania proti potvrdzujúcemu

rozsudku odvolacieho súdu, proti ktorému by inak dovolanie nebolo prípustné, zveruje

ustanovenie § 238 ods. 3 O.s.p. výlučne odvolaciemu súdu. Posúdiť, či ide o riešenie právnej

otázky zásadného významu, prislúcha výlučne odvolaciemu súdu. Rozhodovacia prax

najvyššieho súdu už dávnejšie dospela k záveru, že ak odvolací súd vo výroku svojho

potvrdzujúceho rozsudku prípustnosť dovolania nevysloví, dovolací súd nie je oprávnený

skúmať, či ide o vec zásadného právneho významu (porovnaj tiež R 38/1993 a rozhodnutia

najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 16/2001, 3 Cdo 215/2007, 3 Cdo 254/2007, 3 Cdo 225/2009,  

3 Cdo 20/2011 a 3 Cdo 146/2013).

7   3 Cdo 277/2013

Občiansky súdny poriadok účastníkovi konania nepriznáva „procesné oprávnenie

domôcť sa vyslovenia prípustnosti dovolania“. Ak odvolací súd nevyhovie účastníkovi

a nevysloví prípustnosť dovolania, dovolanie podľa § 238 ods. 3 O.s.p. prípustné nie je. Tým,

že odvolací súd nevysloví prípustnosť dovolania (i keby v konaní prípadne aj išlo o otázku

zásadného právneho významu), nedochádza k odňatiu žiadneho procesného oprávnenia

účastníka (viď obdobne viaceré uznesenia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 3 Cdo 296/2012  

a 3 Cdo 94/2014).

Aj Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) zastáva názor,

v zmysle ktorého „zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva

povinnosť odvolacieho súdu vyhovieť požiadavke účastníka konania na pripustenie

mimoriadneho opravného prostriedku proti jeho rozhodnutiu z dôvodu, že ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu. Posúdenie prípustnosti mimoriadneho opravného

prostriedku z uvedeného dôvodu je na úvahe odvolacieho súdu, pričom táto úvaha nemusí byť

zdôvodnená“ (porovnaj II. ÚS 348/08).

Na týchto záveroch zotrváva najvyšší súd aj v preskúmavanej veci. Vzhľadom  

na to, že dovolaním napadnutý potvrdzujúci rozsudok nemá výrok o tom, že dovolanie  

je prípustné, prípustnosť dovolania odporcu z ustanovenia § 238 ods. 3 O.s.p. nevyplýva.

3. So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p., ktoré ukladá

dovolaciemu súdu povinnosť skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu

nebolo vydané v konaní, v ktorom došlo k niektorej z procesných vád uvedených  

v § 237 O.s.p., sa dovolací súd neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania  

podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa  

§ 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto

v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník

konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh  

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne

obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania

podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak v konaní došlo 8   3 Cdo 277/2013

k niektorej z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti

ktorým je inak dovolanie neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež

rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998  

a č. 23/1998). Osobitne ale treba zdôrazniť, že pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle  

§ 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu,

že k tejto procesnej vade skutočne došlo.    

Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. neboli v dovolaní namietané

a v dovolacom konaní ich existencia ani nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania odporcu preto

z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.

4. Odporca v dovolaní namieta, že v preskúmavanej veci sa súdy dopustili procesných

nesprávností, ktoré majú znaky vady uvedenej v § 237 písm. f/ O.s.p.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký procesne nesprávny postup

súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení účastníka  

konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237

písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne

ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi

konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom súdnom

konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie

ich práv – viď napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony vo formách stanovených

zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.), vyjadriť  

sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123 O.s.p.), byť predvolaný  

na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby mu bol rozsudok doručený do vlastných rúk

(§ 158 ods. 2 O.s.p.)].

4.1. Pokiaľ odporca naznačuje, že súdy postupovali procesne nesprávne pri zisťovaní

a vyhodnocovaní rozhodujúcich skutkových okolností a že mu tým odňali možnosť  

pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.), dovolací súd uvádza, že v prípade neúplnosti

skutkových zistení alebo nesprávnosti skutkových záverov nejde o nedostatok, ktorý by bol

v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný za dôvod zakladajúci procesnú vadu 9   3 Cdo 277/2013

konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad

sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012).

Postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky účastníkom navrhované

dôkazy, nezakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237

písm. f/ O.s.p., lebo týmto postupom sa účastníkovi neodníma možnosť pred súdom konať

(porovnaj R 37/1993 a R 125/1999).

Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov, ktoré odporca v dovolaní zreteľne namieta, nie

je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý

z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť

ale sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. (viď tiež napríklad

uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010 a 2 Cdo 29/2011).

Po oboznámení sa s obsahom spisu najvyšší súd konštatuje neopodstatnenosť názoru

odporcu, že súdy mu odňali možnosť pred súdom konať procesným postupom namietaným

v dovolaní.

4.2. K tej časti dovolania, v ktorej odporca naznačuje, že rozhodnutia súdov  

sú nedostatočne odôvodnené, dovolací súd uvádza, že judikatúra najvyššieho súdu  

(R 111/1998) považuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia za tzv. inú vadu konania (§ 241 ods. 2

písm. b/ O.s.p.), ktorá prípustnosť dovolania nezakladá. Správnosť takého nazerania  

na právne dôsledky nepreskúmateľnosti potvrdzujú tiež rozhodnutia ústavného súdu

o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvali na právnych záveroch

súladných s R 111/1998 (viď napríklad sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015  

a III. ÚS 288/2015).

Na rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo  

3. decembra 2015, bolo prijaté stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť

rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho

poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie

dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť

dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Toto stanovisko, ktoré

bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej 10   3 Cdo 277/2013

republiky pod R 2/2016, považuje dovolací súd za plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci.

Dodáva, že obsah spisu nedáva žiadny podklad pre to, aby sa na daný prípad uplatnila druhá

časť predmetnej právnej vety, ktorá má vo vzťahu k prvej vete tohto stanoviska charakter

výnimky, ktorá prichádza do úvahy len v celkom extrémnom prípade (v ktorom sú dané znaky

relevantné podľa judikatúry ESĽP), napríklad vtedy, ak rozhodnutie napadnuté opravným

prostriedkom ako celok neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, prípadne vtedy,  

ak odôvodnenie napadnutého rozhodnutia má také zásadné nedostatky, ktoré sa svojou

povahou, intenzitou, významom a právnymi následkami blížia k „justičnému omylu“.

V danom prípade odôvodnenie napadnutého rozsudku také nedostatky nemá – v primeranom

rozsahu sa v ňom uvádza skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci,

stanoviská procesných strán k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah

odvolania a právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne názory vysvetlené v odôvodnení.

Treba mať na pamäti, že konanie pred súdom prvého stupňa a pred odvolacím súdom tvorí

jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom

vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Za vadu konania v zmysle § 237 písm. f/

O.s.p. v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje

rozhodnutie podľa predstáv odporcu.

4.3. Dovolací súd považuje za nedôvodnú námietku odporcu, podľa ktorej ho odvolací

súd pri zvažovaní možnosti aplikácie zákona č. 618/2003 Z.z. ukrátil na jeho procesných

oprávneniach.

Občiansky súdny poriadok predpokladá, že v praxi môže nastať situácia, v ktorej

odvolací súd na podklade súdom prvého stupňa zistených skutkových okolností dospeje  

k názoru, že na vec sa vzťahuje hmotnoprávne ustanovenie, ktoré prvostupňový súd pri

rozhodovaní neaplikoval. Vzhľadom na to Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 213

ods. 2 O.s.p. ukladá odvolaciemu súdu, ktorý je toho názoru, že sa na vec vzťahuje

ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre

rozhodnutie veci rozhodujúce, povinnosť vyzvať účastníkov konania, aby sa k možnému

použitiu tohto ustanovenia vyjadrili. Účelom § 213 ods. 2 O.s.p. je zabezpečiť účastníkom

riadny prístup k spravodlivému procesu a zabrániť vydaniu tzv. prekvapivého rozhodnutia.

Dosahuje sa to tým, že odvolací súd účastníkov: a/ oboznámi s tým, že podľa jeho názoru  

má pre rozhodnutie určujúci význam také ustanovenie, ktoré prvostupňový súd neaplikoval,

b/ vyzve, aby sa v ním určenej lehote vyjadrili k možnosti aplikácie dosiaľ nepoužitého 11   3 Cdo 277/2013

ustanovenia. Treba zdôrazniť, že „ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom

rozhodovaní veci nebolo použité“, je pre vec rozhodujúce vtedy, keď odvolací súd mieni toto

ustanovenie urobiť právnym základom pre rozhodnutie vo veci samej.

Zo zápisnice z odvolacieho pojednávania, ktoré sa uskutočnilo 20. novembra 2012

(viď č.l. 271 až 274 spisu) vyplýva, že na ňom bolo vyhlásené uznesenie, v zmysle ktorého

„súd oznámil účastníkom potrebu preskúmať dôvodnosť právneho posúdenia predmetu

konania z hľadiska autorského zákona, v súvislosti s čím môže vzniknúť potreba ďalšieho

vyjadrenia účastníkov konania“. Odvolací súd z tohto dôvodu odročil termín pojednávania  

na 18. december 2012.

Na č.l. 275 spisu je založené „vyjadrenie odporcu k stanovisku navrhovateľa voči

odvolaniu odporcu“ z 19. novembra 2012 (doručené odvolaciemu súdu 20. novembra 2012),

v ktorom sa odporca vyjadril, že právny vzťah účastníkov konania mal byť posudzovaný

podľa ustanovení zákona č. 618/2003 Z.z. a že súd prvého stupňa rozhodol vecne nesprávne,

lebo pri rozhodovaní neprihliadol na tento predpis, majúci vo vzťahu k ustanoveniam

Občianskeho zákonníka povahu lex specialis. Na tom zotrval odporca aj vo svojom ďalšom

podaní (viď č.l. 290 spisu).

K možnosti právneho posúdenia veci podľa zákona č. 618/2003 Z.z. sa vyjadril  

aj navrhovateľ v podaní, ktoré bolo odvolaciemu súdu doručené 10. decembra 2012  

(viď č.l. 284 až 286 spisu). Podľa názoru navrhovateľa, ktorý vyjadril v tomto podaní,  

sa na právny vzťah účastníkov konania nevzťahujú ustanovenia tohto zákona.

Na odvolacom pojednávaní uskutočnenom 18. decembra 2012 odvolací súd oboznámil

obsah písomných vyjadrení obidvoch účastníkov k možnej aplikácii zákona č. 618/2003 Z.z.

V priebehu pojednávania sa účastníci k tejto otázke vyjadrili ešte aj ústne (viď zápisnicu

o pojednávaní založenú v spise na č.l. 297 až 299).

Už z vyššie uvedeného je zrejmé, že postup odvolacieho súdu bol transparentný v tom

zmysle, že účastníci vopred vedeli o právnych úvahách odvolacieho súdu. Bezpochyby preto

sa ešte pred rozhodnutím odvolacieho súdu k týmto úvahám aj vyjadrili. Odvolacím súdom

zvolený procesný postup neprinášal žiadne riziko prijatia nepredvídateľného rozhodnutia,

lebo účastníkom bolo zrejmé, že sa zamýšľa aj nad možnosťou aplikácie zákona   12   3 Cdo 277/2013

č. 618/2003 Z.z. Účastníci, reagujúc na to, sa ešte pred rozhodnutím odvolacieho súdu najprv

písomne a potom aj ústne na pojednávaní vyjadrili k možnosti posúdenia veci podľa

predmetného zákona. Predvídateľný bol preto nielen postup odvolacieho súdu, ale tiež jeho

rozhodnutie.

Navyše, odvolací súd v danom prípade len zvažoval možnosť posúdenia veci podľa

zákona č. 618/2003 Z.z., v konečnom dôsledku sa ale ustanovenia tohto zákona nestali

právnym základom jeho rozhodnutia vo veci samej. Vzhľadom na to odvolací súd ani nemal

povinnosť, ktorú by bol inak povinný splniť osobitnou výzvou adresovanou účastníkom

konania podľa § 213 ods. 2 O.s.p.

Uvedená námietka odporcu je v dôsledku toho celkom nedôvodná.

5. Pre prípad, že dovolateľ namieta aj existenciu tzv. inej procesnej vady konania

majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) dovolací

súd uvádza, že vada takej povahy je síce relevantný dovolací dôvod, sama o sebe (i keby k nej

prípadne došlo) prípustnosť dovolania nezakladá (viď viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu,

napríklad sp. zn. 3 Cdo 219/2013, 3 Cdo 888/2015, 4 Cdo 34/2011, 5 Cdo 149/2010,   6 Cdo 134/2010, 6 Cdo 60/2012, 7 Cdo 86/2012 a 7 Cdo 36/2011).

6. Odporca zastáva názor, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva  

na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu

aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce

aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci  

je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, že ho možno uplatniť v procesne prípustnom

dovolaní (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť

dovolania nezakladá (viď R 54/2012 a tiež ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad

sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011,  

6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014). Nejde totiž o vadu konania uvedenú   13   3 Cdo 277/2013

v § 237 O.s.p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 238 O.s.p.

ako zakladajúci prípustnosť dovolania.

Vzhľadom na to, že odporca uplatnil dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2  

písm. c/ O.s.p. v dovolaní, ktoré nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd podrobiť

napadnutý rozsudok posúdeniu z hľadiska správnosti v ňom zaujatých právnych záverov.

7. K predchádzajúcim bodom odôvodnenia najvyšší súd pripomína konštatovanie

ústavného súdu v uznesení z 27. marca 2014 sp. zn. IV. ÚS 196/2014, podľa ktorého

„prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia,

nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu

konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p.“.

8. Vzhľadom na to, že dovolanie odporcu nie je podľa ustanovení § 238 O.s.p.

prípustné, nepreukázala sa ním tvrdená procesná vada konania uvedená v § 237  

písm. f/ O.s.p. a v dovolacom konaní nevyšli najavo ani ďalšie vady uvedené v § 237 O.s.p.,

dovolací súd odmietol jeho dovolanie ako procesne neprípustné (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) bez toho, aby skúmal vecnú správnosť napadnutého

rozsudku odvolacieho súdu.

9. V dovolacom konaní úspešnému navrhovateľovi vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti odporcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení  

s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.).

Navrhovateľ podal návrh na priznanie náhrady trov dovolacieho konania (§ 151  

ods. 1 O.s.p.) a trovy dovolacieho konania aj vyčíslil. Dovolací súd mu priznal náhradu trov

dovolacieho konania spočívajúcu v odmene advokáta za jeden úkon právnej služby

poskytnutej navrhovateľovi vypracovaním jeho vyjadrenia k dovolaniu [§ 14 ods. 1 písm. b/

vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb (ďalej len „vyhláška“)]. Základnú sadzbu tarifnej odmeny za tento úkon právnej

služby určil dovolací súd podľa § 10 ods. 1 vyhlášky vo výške 71,37 €, čo s náhradou

výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné [§ 16 ods. 3 vyhlášky

(7,81 €)] predstavuje spolu 79,18 €.

14   3 Cdo 277/2013

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 11. februára 2016  

  JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková