Najvyšší súd Slovenskej republiky

3 Cdo 275/2013

 

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne R. cirkvi, J.P.N., zastúpenej JUDr. S. P., advokátom so sídlom v N., proti žalovaným 1/ E. S., nar. X.,

bývajúcej v B., 2/ V. K., nar. X., bývajúcemu v T., 3/ J. K., nar. X., bývajúcemu v B., 4/ M.

H., nar. X., bývajúcemu v Ľ.B., 5/ Z. V., nar. X., bývajúcej v B., 6/ E. H., nar. X.,

bývajúcemu v U., 7/ A. N., nar. X., bývajúcej v U., 8/ M. B., nar. X., bývajúcemu v B., 9/ T.

H., nar. X., bývajúcemu v P., 10/ M. B., nar. X., bývajúcemu v Ž.Ž., 11/ Ing. R. B., nar. X.,

bývajúcemu v Ž.Ž., 12/ Ing. P. Š., nar. X., bývajúcemu v H., 13/ Ľ. Š., nar. X., bývajúcemu K., 14/ V. Š., nar. X., bývajúcemu v U., 15/ Z. K., nar. X., bývajúcej v J., 16/ E. Š., nar. X.,

bývajúcej v B., 17a/ M. Š., nar. X., bývajúcemu v Ž.Ž., 17b/ P. Š., nar. X., bývajúcemu v R., 17c/ D. Š., nar. X., bývajúcemu v Ž.Ž., 18/ A. D., nar. X., bývajúcej v B., 19/ M. H., nar.

X., bývajúcemu v U., 20/ A. G., nar. X., bývajúcej v O., 21/ B. D., nar. X., bývajúcej v O.,

22/ A. D., nar. X., bývajúcej v P., 23/ V. H., nar. X., bývajúcemu v O., 24/ P. P., nar. X.,

bývajúcej v U., 25/ J. K., nar. X., bývajúcej v T., 26/ L. T., nar. X., bývajúcej v Ž.Ž.Ž., 27/

D. H., nar. X., bývajúcemu v B., 28/ J. B., nar. X., bývajúcemu v Ž.Ž.Ž., 29/ M. Š., nar. X.,

bývajúcemu v U., 30/ A.. H., nar. X., bývajúcemu v O., 31/ S. K., nar. X., bývajúcemu v B.,

32/ M. M., nar. X., bývajúcemu v B., 33/ L. M., nar. X., bývajúcemu v D., zastúpenému V.

K., bývajúcim v B., 34/ I. K., nar. X., bývajúcej v P., 35/ M. K., nar. X., bývajúcemu v R.,

36/ Š. S., nar. X., bývajúcemu v B., 37/ Mgr. P. K., nar. X., bývajúcemu v B., 38/ B. Š., nar.

X., bývajúcemu v B., 39/ Ľ. Š., nar. X., bývajúcej v U., 40a/ B. K., nar. X., bývajúcej v U.,

40b/ E. Š., nar. X., bývajúcej v U., 40c/ L. K., nar. X., bývajúcemu v U., 41/ I. K., nar. X.,

bývajúcej v T., 42/ J. Š., nar. X., bývajúcemu v B., žalovaní okrem 2/, 11/, 33/ zastúpení

žalovaným 37/ Mgr. P. K., nar. X., bývajúcim v B., o určenie vlastníckeho práva  

k nehnuteľnostiam, vedenej na Okresnom súde Bánovce nad Bebravou pod sp. zn.  

4 C 17/2008, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne zo 16. apríla

2013, sp. zn. 6 Co 6/2012, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovaným náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bánovce nad Bebravou rozsudkom zo 4. októbra 2011, č.k. 4 C 17/2008-

816 zamietol žalobu o určenie vlastníckeho práva žalobkyne k označeným lesným pozemkom

v k.ú. Ž. (ďalej len „pozemky“) ako nedôvodnú. Z vykonaného dokazovania zistil, že

žalovaní, resp. ich právni predchodcovia, sa na základe zámennej zmluvy uzavretej  

so žalobkyňou ujali držby pozemkov najneskôr v septembri 1939. Nestotožnil sa s tvrdením

žalobkyne o dočasnom charaktere zámennej zmluvy, nakoľko účelom zmluvy bolo vytvoriť

zo zamenených pozemkov kompaktné celky, ktoré by zmluvné strany mohli efektívnejšie

užívať; preto je logický záver, že zmluva mala viesť k trvalej zmene vlastníctva zamieňaných pozemkov. Vzhľadom na širšie celospoločenské súvislosti v rokoch 1940 – 1961 (druhá

svetová vojna, zmeny právneho poriadku, politické procesy, konfiškácia majetku cirkví),

časový odstup a technické možnosti daného obdobia je potrebné vychádzať z domnienky, že

držba pozemkov jednotlivými fyzickými osobami bola v dôsledku dojednanej zámeny

oprávnená, pričom vydržacia doba uplynula 1. januára 1961, kedy sa tieto osoby stali

riadnymi vlastníkmi pozemkov v zmysle Stredného občianskeho zákonníka (1950). O trovách

konania nebolo rozhodnuté s poukazom na § 151 ods. 3 O.s.p.

Krajský súd v Trenčíne na odvolanie žalobkyne rozsudkom zo 16. apríla 2013, sp. zn.

6 Co 6/2012 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil (§ 219  

ods. 1, 2 O.s.p.). K námietke žalobkyne ohľadne nesprávneho hodnotenia dôkazov uviedol, že

súd prvého stupňa na základe vykonaných zápisov o miestnom šetrení správne ustálil, že

fyzické osoby sa ujali držby pozemkov najneskôr v septembri 1939. Pokiaľ ide o vyriešenie

otázky trvania držby – t.j. či mala byť dočasná, ako tvrdila žalobkyňa, alebo trvalá s vedomím

výkonu vlastníckeho práva, ako tvrdili žalovaní, bolo potrebné vychádzať z § 145 ods. 1, 2

Stredného občianskeho zákonníka, ktorý v prípade pochybností o oprávnenosti držby

ustanovil právnu fikciu, že držba je oprávnená. Keďže sa nezachovala samotná zámenná zmluva ani iné písomnosti, ktoré by preukazovali tvrdenia účastníkov konania, a ostatné

dôkazy sú len nepriame, bola aplikácia tejto právnej fikcie plne dôvodná, a viedla

k správnemu právnemu záveru, že jednotliví držitelia pozemkov k nim nadobudli vlastnícke

právo vydržaním. Pokiaľ žalobkyňa namietala, že vydržanie nehnuteľností vo vlastníctve

cirkvi vtedajší právny poriadok neumožňoval, je smerodajné uviesť, že ho (ani) nezakazoval.

Ani v prípade, že by boli sporné pozemky prevedené do vlastníctva štátu (čomu nenasvedčuje

žiaden z vykonaných dôkazov) a ich vydržanie fyzickými osobami by tak bolo vylúčené,  

by žaloba nemohla byť úspešná, nakoľko štát nie je účastníkom konania. O trovách

odvolacieho konania nebolo rozhodnuté s poukazom na § 224 ods. 4 O.s.p.  

Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa dovolanie, ktorého prípustnosť

založila na vade konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., spočívajúcej v tom, že súd prvého

stupňa odmietol vykonať ako dôkaz identifikáciu parciel v k.ú. Omastiná, a že súdy  

od žalovaných nepožadovali predloženie zámennej zmluvy v písomnej podobe. Namietala

i nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), ktoré viedlo súdy k záveru

o nadobudnutí vlastníckeho práva fyzických osôb k zameneným pozemkom vydržaním.

Z týchto dôvodov žiadala, aby dovolací súd dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho

súdu, ako aj rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Žalovaný 11/ vo svojom vyjadrení k dovolaniu vyjadril presvedčenie o správnosti

dovolaním napadnutého rozhodnutia a zdôraznil, že ak žalobkyňa 60 rokov pred podaním

žaloby otázku vlastníctva pozemkov neriešila, bolo zrejme preto, že zámena nemala mať len

dočasný charakter. Preto navrhol rozhodnutie odvolacieho súdu „potvrdiť v plnom rozsahu.“

Žalovaný 33/ vo svojom vyjadrení k dovolaniu uviedol, že dovolanie neobsahuje

žiadne skutočnosti, spôsobilé privodiť zmenu ním napadnutého rozhodnutia.

Žalovaný 37/ sa k dovolaniu vecne nevyjadril, poukazujúc na jeho neprípustnosť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpená advokátom (§ 241

ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods.1 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno týmto opravným prostriedkom napadnúť

(§ 236 a nasl. O.s.p.).

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa  

§ 238 ods. 1 až 3 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej, proti rozsudku, v ktorom sa odvolací

súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, a proti

potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že

dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,

alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku

vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

Žalobkyňa dovolaním napadla rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky

žiadneho z uvedených rozsudkov. Z tohto dôvodu je zrejmé, že dovolanie nie je v zmysle

§ 238 ods. 1 až 3 O.s.p. procesne prípustné.

Prípustnosť dovolania by v danom prípade prichádzala do úvahy len vtedy,  

ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. Dovolací súd

preto so zreteľom na § 242 ods. 1 O.s.p. skúmal, či prípustnosť dovolania nezakladá niektorá

z nich. Podľa § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho

súdu (rozsudku i uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,

c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci

sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal

návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania  

sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo

bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Treba uviesť, že z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné

nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách  

a/ až g/ tohto ustanovenia. Iné vady, i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali   za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia

nezakladajú. Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237

O.s.p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,

nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, že v konaní došlo k takej vade, ale len

jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, že konanie je skutočne postihnuté

niektorou z vymenovaných vád.

Procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. dovolateľka netvrdila

a dovolací súd ich existenciu nezistil. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení

nevyplýva.

Podľa názoru dovolateľky je konanie postihnuté vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.,

ktorej existenciu vidí v tom, že súd prvého stupňa odmietol vykonať ako dôkaz identifikáciu

parciel v k.ú. Omastiná, a že súdy od žalovaných nepožadovali predloženie zámennej zmluvy

v písomnej podobe.

Odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. sa rozumie

nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných práv

účastníka občianskeho súdneho konania (napr. práva zúčastniť sa na pojednávaní, vyjadrovať

sa k veci, navrhovať dôkazy, podať opravný prostriedok alebo vyjadrenie, v stanovenej lehote

urobiť procesný úkon a pod). V prejednávanej veci z obsahu spisu nevyplýva, že by žalobkyni

bolo niektoré z týchto práv odňaté.

Žalobkyňa namieta vady súvisiace s dokazovaním. Dokazovanie je časť občianskeho

súdneho konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky, potrebné na rozhodnutie vo veci.

Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje i právomoc posúdiť to, či a aké

dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz  

na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd v občianskom súdnom konaní nie je viazaný návrhmi

účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy.

Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci

dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov

konania. Nevykonanie určitého dôkazu môže mať za následok (len) neúplnosť skutkových

zistení (vedúcu prípadne k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), nie však procesnú vadu

v zmysle § 237 O.s.p. (viď R 37/1993). Zo samej skutočnosti, že súd v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu,

nemožno preto vyvodiť, že dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné podľa

§ 237 písm. f/ O.s.p. (viď R 125/1999). Pokiaľ ide o nepredloženie písomnej zámennej

zmluvy, z rozhodnutí súdov vyplýva, že tento dôkaz nebolo možné vykonať vzhľadom  

na to, že sa nezachoval.

Keďže existencia vady konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. sa v dovolacom konaní

nepreukázala, prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť ani z tohto ustanovenia.

Dovolanie je odôvodnené i nesprávnosťou právnych záverov zaujatých súdmi nižších

stupňov, teda nesprávnym právnym posúdením veci (§ 241 ods. 1 písm. c/ O.s.p.).

Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod, ktorý by v prípade

opodstatnenosti mal za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia; samo o sebe

ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vadách konania podľa § 237 O.s.p.

a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Posúdenie, či súdy (ne)použili správny právny

predpis a či ho (ne)správne interpretovali alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodili

(ne)správne právne závery, by tak prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo

procesne prípustné. O taký prípad v prejednávanej veci nejde.

Keďže v prejednávanej veci nemožno prípustnosť podaného dovolania vyvodiť  

zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky

ho v zmysle § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odmietol. Riadiac  

sa právnou úpravou dovolacieho konania, otázkou vecnej správnosti napadnutého rozsudku

odvolacieho súdu sa nezaoberal.

V dovolacom konaní úspešným žalovaným vzniklo právo na náhradu trov konania

voči žalobkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.

a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd však žalovaným náhradu trov dovolacieho konania

nepriznal, lebo nepodali návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom  

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 9. júna 2014

JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková