Najvyšší súd Slovenskej republiky
3 Cdo 271/2009
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa JUDr. M. B., bývajúceho v R., zastúpeného JUDr. P. V., advokátom so sídlom v B., proti odporcovi Krajskému riaditeľstvu Policajného zboru v Trnave, Kollárova č. 31, Trnava, IČO:
00 735 825, o zaplatenie 16 930,29 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Trnava
pod sp. zn. 19 C 61/2000, o dovolaní odporcu proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 29.
apríla 2009 sp. zn. 24 Co 226/2007, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave z 29. apríla
2009 sp. zn. 24 Co 226/2007 a rozsudok Okresného súdu Trnava z 25. októbra 2006 č.k.
19 C 61/2000-266 v spojení s opravným uznesením z 21. augusta 2007 č.k. 19 C 61/2000-296
z r u š u j e a konanie z a s t a v u j e.
Po právoplatnosti tohto uznesenia vec bude postúpená Ministerstvu vnútra Slovenskej
republiky, Pribinova č. 2, Odboru sociálneho zabezpečenia sekcie personálnej a sociálnej
činnosti.
Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Trnava rozsudkom z 25. októbra 2006 č.k. 19 C 61/2000-266 v spojení
s opravným uznesením z 21. augusta 2007 č.k. 19 C 61/2000-296 v celom rozsahu zamietol
návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal (po zmene návrhu a zastavení konania v dôsledku
späťvzatia návrhu voči ďalším dvom odporcom Okresnému riaditeľstvu Policajného zboru v Trnave a Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky) zaplatenia odchodného v sume
228 270 Sk s príslušenstvom a príspevku za službu v sume 7 827 Sk mesačne za obdobie od
1. apríla 1997 do podania návrhu, t.j. do konca marca 2000, celkom v sume 281 772 Sk
s príslušenstvom z titulu nárokov súvisiacich so skončením služobného pomeru príslušníka
policajného zboru uvoľnením [§ 109 zákona č. 410/1991 Zb. o služobnom pomere
príslušníkov Policajného zboru Slovenskej republiky (ďalej len „zákon č. 410/1991 Zb.“)].
Odporcovi náhradu trov konania nepriznal z dôvodu, že ich neuplatnil. Rozhodol tak po
zistení, že služobný pomer navrhovateľa u odporcu skončil jeho prepustením dňom
29. marca 1997 personálnym rozkazom ministra vnútra Slovenskej republiky č. X.
z 21. marca 1997, ktorého doručenie navrhovateľ zmaril; zásielka bola poštou vrátená
odporcovi, čím bola povinnosť odporcu doručiť tento personálny rozkaz navrhovateľovi
splnená. Keďže s prepustením zo služobného pomeru z dôvodov podľa § 110 ods. 1 písm. e/
zákona č. 410/1991 Zb. uvedených v personálnom rozkaze ministra vnútra Slovenskej
republiky č. X. z 21. marca 1997 (ďalej len „personálny rozkaz č. X./X“) uvedený zákon
nespája nároky uplatnené navrhovateľom v tomto konaní, návrh v celom rozsahu ako
nedôvodný zamietol. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil § 142 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Trnave na odvolanie navrhovateľa rozsudkom z 29. apríla 2009 sp. zn.
24 Co 226/2007 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že odporcovi uložil
povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 16 930,29 € so 17,6 %-ným ročným úrokom z omeškania
zo sumy 7 577,18 € od 16. apríla 1997 do zaplatenia a 9 353,12 € so 17,6 %-nym ročným
úrokom z omeškania špecifikovaným vo výroku rozsudku krajského súdu. V časti úroku
z omeškania zo sumy 7 577,18 € od 1. apríla 1997 do 15. apríla 1997 odvolací súd pripustil
späťvzatie návrhu, rozsudok súdu prvého stupňa v tejto časti zrušil a konanie zastavil.
Odporcu zaviazal zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov konania vo výške 7 675,63 €. Pre
posúdenie dôvodnosti uplatnených nárokov odvolací súd považoval za potrebné najskôr
predbežne vyriešiť otázku spôsobu skončenia služobného pomeru navrhovateľa u odporcu, či
tento skončil jeho uvoľnením zo služobného pomeru podľa § 109 alebo jeho prepustením
podľa § 110 ods. 1 písm. e/ zákona č. 410/1991 Zb. Ku skončeniu služobného pomeru
navrhovateľa uvoľnením odvolací súd uviedol, že navrhovateľ sa už v minulosti domáhal
návrhom podaným na súde určenia, že jeho služobný pomer skončil uvoľnením; Okresný súd
Trnava rozsudkom z 21. mája 1998 č.k. 13 C 153/1997-40 návrhu vyhovel, Krajský súd
v Trnave rozsudkom z 18. novembra 1998 sp. zn. 6 Co 295/1998 zmenil rozsudok súdu
prvého stupňa a návrh zamietol pre nedostatok naliehavého záujmu na navrhovanom určení.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie podané navrhovateľom rozsudkom z 24. novembra 1999 sp. zn. 4 Cdo 65/1999 zamietol, z čoho odvolací súd vyvodil, že o veci,
ktorá tvorí v prejednávanej veci predbežnú otázku, doposiaľ rozhodnuté nebolo. Odvolací súd
z vykonaného dokazovania mal preukázané, že minister vnútra SR 21. marca 1997 vydal
personálny rozkaz č. X., ktorým bol navrhovateľ zo služobného pomeru prepustený podľa
§ 110 ods. 1 písm. e/ zákona č. 410/1991 Zb. Na doručovanie rozhodnutí so zreteľom na
§ 154 zákona č. 410/1991 Zb. sa vzťahovalo do účinnosti tohto zákona (do 31. marca 1998)
ustanovenie § 266a Zákonníka práce. Podľa názoru odvolacieho nebolo preukázané riadne
doručenie tohto personálneho rozkazu o prepustení navrhovateľa zo služobného pomeru
v súlade s § 266a Zákonníka práce, preto nevyvolal účinky s ním spojené. Vzhľadom na
uvedené odvolací súd po posúdení predbežnej otázky, pokiaľ ide o spôsob skončenia
služobného pomeru navrhovateľa, dospel k záveru, že jeho služobný pomer u odporcu
skončil uvoľnením na základe personálneho rozkazu riaditeľa Okresného riaditeľstva PZ
v Trnave č. X. zo 7. marca 1997 dňom 31. marca 1997. So zreteľom na spôsob skončenia
služobného pomeru navrhovateľa, považoval potom za opodstatnené navrhovateľom
uplatnené finančné nároky spojené s týmto spôsobom skončenia služobného pomeru, t.j.
uvoľnením, a to: odchodné podľa § 117 ods. 1 zákona č. 410/1991 Zb. a príspevok za službu
podľa § 119 ods. 1 uvedeného zákona. Keďže výška uplatnených nárokov medzi účastníkmi
nebola sporná, odvolací súd návrhu vyhovel a priznal navrhovateľovi odchodné v sume
7 577,18 € a aj príplatok za službu za obdobie apríl 1997 až marec 2000 (vrátane) v sume
9 353,12 €. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil § 224 ods. 1 a § 142 ods. 3 O.s.p.
Rozsudok krajského súdu odporca napadol dovolaním z dôvodu, že spočíva na
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), nakoľko odvolací súd
posúdil vec ako vyplývajúcu z občiansko-právnych vzťahov podľa § 7 ods. 1 O.s.p., pričom
riešil ako predbežnú otázku skončenie služobného pomeru navrhovateľa s poukazom na
ustanovenia Zákonníka práce. Zdôraznil, že práva a povinnosti policajta v služobnom pomere
sa zakladajú, menia a zanikajú rozhodnutím (rozkazom), ktorý vydáva príslušný služobný
orgán s personálnou právomocou (nadriadený). Personálny rozkaz nadriadeného nie je
právnym úkonom ale individuálnym právnym aktom, u ktorého nemôže všeobecný súd
v sporovom konaní vysloviť jeho neplatnosť, prípadne určiť povinnosť na zaplatenie, ak
samotný personálny rozkaz nie je zrušený príslušným orgánom alebo príslušným súdom.
Personálny rozkaz je rozhodnutím o verejnom subjektívnom práve, ktorému sa poskytuje
ochrana v správnom súdnictve podaním návrhu na preskúmanie právoplatného rozhodnutia
vydaného nadriadeným (§ 7 ods. 2, resp. ods. 3 O.s.p.). Odvolací súd nielenže určil spôsob
skončenia služobného pomeru, hoci tento už bol určený rozhodnutím nadriadeného, ktoré nebolo zrušené, ale priznal navrhovateľovi aj nároky, o ktorých rozhoduje iný orgán
(v prípade odchodného nadriadený uvoľňujúci zo služobného pomeru a v prípade príspevku
za službu orgán sociálneho zabezpečenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky), keďže
posúdil vec skončenia služobného pomeru ako vec súkromno-právnu v zmysle Zákonníka
práce. Toto posúdenie je nesprávne, pretože súd nie je príslušný určiť spôsob skončenia
služobného pomeru príslušníka PZ v sporovom konaní; súd má právomoc na preskúmanie
zákonnosti rozhodnutí, avšak v režime správneho súdnictva. Odvolací súd však v tejto veci
túto právomoc nemal, nakoľko na preskúmavanie personálneho rozkazu ministra vnútra
Slovenskej republiky je príslušný Najvyšší súd Slovenskej republiky. Navrhovateľ bol zo
služobného pomeru príslušníka Policajného zboru prepustený personálnym rozkazom
č. X./X. v súlade § 110 ods. 1 písm. e/ zákona č. 410/1991 Zb., ktorý bol platný a účinný
v danom čase a k jeho zrušeniu žiadnym štátnym orgánom, prípadne súdom nedošlo.
Navrhovateľ po prepustení zo služobného pomeru uvedeným personálnym rozkazom nevyužil
možnosť danú mu ustanovením § 136 ods. 5 zákona č. 410/1991 Zb., lebo rozklad proti
rozhodnutiu ministra nepodal, čím sa personálny rozkaz stal právoplatným. Pokiaľ ide
o dávku sociálneho zabezpečenia, a to príspevok za službu, ktorý bol v tom čase upravený
v zákone č. 410/1991 Zb. a vo Výnose Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. 86/1991,
ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia tohto zákona, odporca namietal nedostatok svojej
pasívnej legitimácie, z ktorého dôvodu mal súd konanie voči nemu v tejto časti zastaviť,
pretože o tejto dávke bol oprávnený rozhodnúť v zmysle právneho predpisu a vykonávacieho
predpisu orgán sociálneho zabezpečenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (§ 85
citovaného výnosu). Podľa § 78 tohto výnosu o nároku na odchodné a o jeho výške rozhoduje
bez žiadosti služobný funkcionár, ktorý je oprávnený ustanoviť policajta do funkcie. Keďže
služobný pomer navrhovateľa skončil prepustením, odchodné a príspevok za službu
navrhovateľovi neprislúchajú. Z uvedených dôvodov odporca žiadal zrušiť napadnutý
rozsudok krajského súdu a vec mu vrátiť na ďalšie konanie; v prípade, ak je vadami
postihnuté aj rozhodnutie okresného súdu, žiadal zrušiť aj rozhodnutie tohto súdu a vec mu
vrátiť na ďalšie konanie.
Navrhovateľ vo vyjadrení k dovolaniu namietal, že dovolanie bolo podané
neoprávnenou osobou, pretože riaditeľ Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Trnave P.
S., ktorý koná za odporcu, nemá právnické vzdelanie. Odvolací súd postupoval správne,
keďže rozhodoval o uplatnenom nároku na peňažné plnenie vyplývajúcom navrhovateľovi
priamo zo zákona č. 410/1991 Zb. S poukazom na prezentované skutočnosti je potom
irelevantné, či využil zákonom mu priznané opravné prostriedky voči personálnemu rozkazu č. X./X., prípadne či podal žalobu podľa ustanovení o správnom súdnictve, keďže platnosť či
neplatnosť personálneho rozkazu nebola predmetom sporu; zdôraznil však, že tento
personálny rozkaz mu nikdy doručený nebol. Prezentovanie odlišného právneho názoru
odporcu v dovolaní od právneho názoru vysloveného odvolacím súdom nemožno považovať
za opodstatnené odôvodnenie dovolania. Naviac dovolateľ sa v dovolaní ani nevysporiadal
s argumentmi uvedenými odvolacím súdom v súvislosti s doručovaním personálneho rozkazu
podľa § 266a ods. 3 Zákonníka práce platného v čase jeho doručovania. Dôvod dovolania
uvádzaný odporcom nie je daný, preto žiadal dovolanie zamietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, ktoré možno
napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p), bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. l O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a dospel
k záveru, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spolu s rozsudkom okresného súdu treba
zrušiť.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Podmienky prípustnosti dovolania sú upravené
v ustanoveniach § 237, § 238 a § 239 O.s.p. Ustanovenie § 238 O.s.p. upravuje dôvody
prípustnosti dovolania proti rozhodnutiam odvolacieho súdu vydaným vo forme rozsudku.
V prejednávanej veci odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v zamietajúcom
výroku a návrhu vyhovel. Prípustnosť dovolania vyplýva z § 238 ods. 1 O.s.p.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho
súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237
O.s.p. (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.), neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie
prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa komplexne zaoberal otázkou, či konanie nie
je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci
nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti byť účastníkom konania, riadneho
zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo
už prv začatého konania, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať
a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom nesprávne obsadeným).
Pretože danosť súdnej právomoci je jednou z prvoradých procesných podmienok, musí
jej splnenie skúmať súd vždy ex offo, v každom štádiu konania a na každom stupni (§ 103 O.s.p.). V rámci tohto prieskumu dovolací súd ustálil, že rozhodnutiami súdov nižších
stupňov došlo k vade konania v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p., t.j. že oba nižšie súdy rozhodli
vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov.
V danom prípade súdy oboch nižších stupňov vo veci samej riešili otázku, či
navrhovateľovi vznikol nárok na odchodné pri skončení služobného pomeru podľa § 117
zákona č. 410/1991 Zb. a príspevok za službu podľa § 119 tohto zákona, pričom ako
predbežnú otázku riešili spôsob skončenia služobného pomeru navrhovateľa u odporcu.
Vecné posúdenie uvedených otázok z hľadiska hmotného práva v sebe aj bez výslovného
vyjadrenia zahŕňa tiež záver (súdov oboch stupňov) o tom, že uvedená vec patrí do právomoci
súdov. Tento záver však nie je správny.
Pre posúdenie povahy právneho vzťahu účastníkov z hľadiska právomoci súdu na
prejednanie a rozhodnutie o nároku, ktorý navrhovateľ vyvodzuje z tohto právneho vzťahu,
je rozhodujúce obsahové hľadisko, teda povaha práv a povinností účastníkov, ktoré tvoria
obsah tohto právneho vzťahu, ktoré kritérium je určujúcim pre posúdenie, či žalobou
uplatnený nárok je vyvodzovaný z takého právneho vzťahu, ktorý možno podriadiť pod
niektorý z právnych vzťahov vymenovaných v § 7 ods. l O.s.p.
Občiansky súdny poriadok vymedzuje právomoc súdov v § 7. V odseku 1 tohto
ustanovenia sa určuje, že v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú veci
(nároky), ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, z obchodných
a hospodárskych vzťahov. Takto ohraničený súbor sa týka vzťahov súkromného práva, ktoré
sa spravujú princípmi právnej rovnosti a vôľovej autonómie účastníkov - charakteristickým
znakom občianskoprávnych vzťahov je predovšetkým rovnaké (rovnocenné) postavenie ich
subjektov, pri ktorom jeden z účastníkov právneho vzťahu nemôže jednostranným úkonom
založiť povinnosť druhého účastníka a nemôže ani autoritatívne vynucovať splnenie
povinnosti druhého subjektu. Nad rámec súboru vzťahov uvedených v § 7 ods. 1 O.s.p. súdy
v občianskom súdnom konaní prejednávajú a rozhodujú aj iné veci, ktoré sa už nezakladajú
priamo na práve súkromnom, tieto však vždy len vtedy, ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3
O.s.p.). Ak vec nespadá do právomoci súdov, alebo ak má predchádzať iné konanie, súd
postúpi vec po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania príslušnému orgánu (§ 104
ods. 1, druhá veta pred bodkočiarkou O.s.p.).
Na rozdiel od toho verejnoprávne vzťahy, ako vzťahy upravené normami verejného
práva, sú založené na princípe nadriadenosti a podriadenosti subjektov (princíp subordinácie).
Pre tieto právne vzťahy je typické, že jeden zo subjektov (orgán verejnej moci) ukladá
jednostranne druhému účastníkovi právneho vzťahu na základe zákona a presne stanoveným
spôsobom povinnosti prostredníctvom autoritatívnych administratívnoprávnych aktov
aplikácie práva. V týchto vzťahoch vystupuje zjavne do popredia princíp nerovnosti
účastníkov a chýba tu autonómia vôle podriadeného účastníka. Pokiaľ ide o charakter
služobného pomeru príslušníka policajného zboru tak, ako bol v čase rozhodovania
o skončení služobného pomeru navrhovateľa upravený zákonom č. 410/1991 Zb., je
charakterizovaný ako inštitút verejného práva. Je to z dôvodov, že vzniká mocenským aktom
služobného funkcionára a po celú dobu trvania služobného pomeru sa výrazne odlišuje od
pomeru pracovného, ktorý naopak je pomerom súkromnoprávnym, počas ktorého účastníci
majú rovnaké postavenie.
V preskúmavanej veci súdy nižších stupňov nevyriešili otázku danosti právomoci súdu
na jej prejednanie a rozhodnutie správne. Za podstatnú skutočnosť, z ktorej vyvodili
právomoc súdu, vzali právnu kvalifikáciu nároku navrhovateľom v jeho návrhu (t.j. že ide
občianskoprávny, resp. pracovnoprávny vzťah), namiesto tohto, aby vychádzali z vlastného
posúdenia právneho vzťahu podľa obsahu návrhu. Pre vyriešenie otázky, či daná vec patrí do
právomoci súdu, je nutné predovšetkým zistiť, z akého právneho vzťahu navrhovateľ
vyvodzuje ním uplatnené nároky. Samotný nárok ako predmet súdneho konania vo
všeobecnosti je charakterizovaný opísaním skutkových okolností, ktorými odôvodňuje
navrhovateľ svoj nárok a žalobným petitom. Posúdenie zistených skutkových okolností pod
určitú právnu normu je úlohou súdu ("iura novit curia"). Ak súd rozhoduje o nároku na
plnenie na základe skutkových zistení, ktoré umožňujú uplatnený nárok po právnej stránke
podriadiť pod viac hmotnoprávnych noriem, je jeho povinnosťou podľa príslušných
ustanovení vec posúdiť a o nároku rozhodnúť, a to bez ohľadu na to, či je v návrhu uvedený
právny dôvod požadovaného plnenia; nakoniec navrhovateľ nie je povinný uplatnený nárok
kvalifikovať po právnej stránke. Rozhodujúcim je teda obsahové hľadisko, t.j. povaha práv
a povinností účastníkov, ktoré tvoria obsah tohto právneho vzťahu. Len uvedené kritérium je
určujúce pre posúdenie, či návrhom uplatnený nárok je vyvodzovaný z takého právneho
vzťahu, ktorý možno podriadiť pod niektorý z právnych vzťahov vymenovaných v § 7 O.s.p.
Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľ svoje nároky (odchodné a príspevok za službu
podľa § 117 a § 119 zákona č. 410/1991 Zb.) vyvodzuje zo skončenia jeho služobného pomeru policajta uvoľnením podľa § 109 zákona č. 410/1991 Zb. personálnym rozkazom
Okresného riaditeľa Policajného zboru č. X. zo 7. marca 1997 dňom 31. marca 1997.
Služobný pomer navrhovateľa, z ktorého navrhovateľ vyvodzuje svoje nároky je vzťahom
verejnoprávnym, upraveným osobitným zákonom č. 410/1991 Zb., v ktorom účastníci nemali
autonómne a rovnoprávne postavenie, charakteristické pre tie právne vzťahy, ktoré sú
založené na súkromnom práve (§ 7 ods. 1 O.s.p.) a uplatnené nároky (odchodné, príplatok za
službu) sú upravené priamo v tomto osobitnom zákone a vo vykonávacom výnose MV SR
č. 86/1991. Vychádzajúc z uvedených charakteristických znakov predmetného právneho
vzťahu dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že súdy v danom konaní
prejednali a rozhodli vec, ktorá nepatrí do právomoci súdu (§ 7 O.s.p.).
Keďže na rozhodovanie o vyplatení odchodného a príplatku za službu po skončení
služobného pomeru policajta nie je daná právomoc súdu v zmysle § 7 O.s.p., konanie pred
okresným i krajským súdom v predmetnej veci bolo postihnuté vadou, pre ktorú bolo
potrebné tieto rozsudky nižších súdov zrušiť a konanie zastaviť (§ 241 ods. 2
písm. a/ v spojení s § 237 písm. a/ O.s.p.). Po právoplatnosti tohto uznesenia vec bude
postúpená na ďalšie konanie Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky - Odboru sociálneho
zabezpečenia sekcie personálnej a sociálnej činnosti ako orgánu, do právomoci ktorého vec
patrí (§ 243b ods. 3 O.s.p.).
Dovolací súd o trovách dovolacieho konania rozhodol podľa § 243b ods. 5 v spojení
s § 224 ods. l a § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 20. apríla 2011
JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková