3 Cdo 259/2013

Najvyšší súd   Slovenskej republiky  

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne P., s.r.o., so sídlom v B., IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou F., s.r.o., so sídlom v B., proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so

sídlom v Bratislave, Župné nám. č. 13, o náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy,

vedenej na Okresnom súde Pezinok pod sp. zn. 6 C 218/2012, o dovolaní žalobkyne proti

uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 28. februára 2013 sp. zn. 3 Co 28/2013, takto  

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovanej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Žalobkyňa podala 27. septembra 2012 na Okresnom súde Pezinok žalobu, ktorou  

sa voči žalovanej domáhala náhrady majetkovej a nemajetkovej ujmy v zmysle zákona  

č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene

niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“). V žalobe medziiným uviedla, že

predmetnú ujmu jej spôsobil nesprávnym úradným postupom Okresný súd Pezinok, preto

jeho sudcovia nemôžu danú vec prejednať a rozhodnúť. Vzhľadom na to žiadala, aby Krajský

súd v Bratislave rozhodol o prikázaní tejto veci inému súdu toho istého stupňa (§ 12  

ods. 1 O.s.p.).

Okresný súd Pezinok považoval žalobu v uvedenej časti za námietku zaujatosti sudcov

a uznesením z 5. októbra 2012 č.k. 6 C 218/2012-8 uložil žalobkyni povinnosť zaplatiť súdny

poplatok vo výške 66 € za námietku zaujatosti podľa položky č. 17a Sadzobníka súdnych poplatkov (ďalej len „Sadzobník“), ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych

poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len „zákon č. 71/1992 Zb.“). Toto

uznesenie napadla žalobkyňa odvolaním s tým, že nepodala námietku zaujatosti, ale návrh  

na prikázanie veci inému súdu (§ 12 ods. 1 O.s.p.). Navyše, i keby predsa len išlo o námietku

zaujatosti (čo poprela), nezaťažovala by ju povinnosť zaplatiť súdny poplatok, lebo konanie

je v danom prípade vecne oslobodené od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 1 písm. k/ zákona  

č. 71/1992 Zb.

Krajský súd v Bratislave uznesením z 28. februára 2013 sp. zn. 3 Co 28/2013

odvolaním napadnuté uznesenie potvrdil. V odôvodnení sa stotožnil s názorom súdu prvého

stupňa, že z hľadiska obsahového išlo v podanej žalobe aj o námietku zaujatosti vznesenú

proti sudcom Okresného súdu Pezinok; za správny označil tiež následný postup súdu prvého

stupňa pri vyrubení súdneho poplatku za námietku zaujatosti. Dodal, že sa stotožnil s názorom

Ústavného súdu Slovenskej republiky vyjadreným v uznesení z 30. marca 2011 sp. zn.  

II. ÚS 124/2011, podľa ktorého vecné oslobodenie občianskeho súdneho konania od súdneho

poplatku podľa § 4 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. sa nevzťahuje aj na súdny poplatok  

za vznesenie námietky zaujatosti podľa položky č. 17a Sadzobníka.  

Uvedené uznesenie odvolacieho súdu napadla žalobkyňa dovolaním, v ktorom žiadala

zrušiť rozhodnutia súdov oboch nižších stupňov a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie

konanie, lebo v danom prípade:

1. súdy rozhodovali napriek tomu, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci bol

podľa zákona potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.). Túto procesnú vadu vyvodzovala

žalobkyňa z toho, že nepodala námietku zaujatosti (žiadna obsahová súčasť žaloby

nebola týmto procesným úkonom a ani nemala náležitosti námietky zaujatosti

stanovené v § 15a ods. 3 O.s.p.); žiadala však vec prikázať inému súdu toho istého

stupňa, lebo všetci sudcovia Okresného súdu Pezinok sú vylúčení z jej prejednávania

a rozhodovania (§ 12 ods. 1 O.s.p.). Neexistujúcu či „neplatnú námietku zaujatosti“

nebolo možné spoplatniť a bez vykonania poplatkového úkonu nemôže existovať ani

jej poplatková povinnosť,

2. rozhodoval vylúčený sudca (§ 237 písm. g/ O.s.p.). K názoru, že došlo k tejto

procesnej vade, dospela žalobkyňa na základe toho, že súdny poplatok jej vyrubila

sudkyňa Okresného súdu Pezinok, nezákonným postupom ktorého jej bola spôsobená majetková a nemajetková ujma, náhrady ktorej sa domáha v zmysle zákona  

č. 514/2003 Z.z.

3. vecné oslobodenie tohto konania (§ 4 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb.) sa vzťahuje  

aj na námietku zaujatosti (v súvislosti s tým žalobkyňa poukázala na uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 9. októbra 2011 sp. zn. 5 MCdo 20/2010).

Skutočnosť, že v danej veci nebola podaná námietka zaujatosti, potvrdzuje  

aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. novembra 2012 sp. zn.  

3 Sžo 58/2012, ktoré bolo vydané v inej veci.  

Žalovaná sa k dovolaniu písomne nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a

ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podala včas žalobkyňa zastúpená v súlade s § 241  

ods. 1 veta druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.)

skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon

pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti

uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie

prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. Dovolateľkou napadnuté uznesenie ale

nevykazuje znaky niektorého z nich, preto jej dovolanie podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.

prípustné nie je.

Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len

ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. Žalobkyňa procesné

vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až d/ a f/ O.s.p. netvrdila a ich existencia nevyšla

v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

1. Žalobkyňa namieta, že súdy konali napriek tomu, že sa nepodal návrh na začatie

konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.).

K rovnakej námietke žalobkyne sa už najvyšší súd vyjadril vo viacerých iných

skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých tá istá žalobkyňa proti tej istej žalovanej vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza najvyšší súd

rozhodnutia z 11. marca 2013 sp. zn. 3 Cdo 90/2013, ďalej zo 14. marca 2013 sp. zn.  

3 Cdo 31/2013, ako aj zo 4. apríla 2013 sp. zn. 3 Cdo 136/2013, v ktorých už bolo

konštatované, že

a) o prípad neexistencie návrhu na začatie konania ide len vtedy, ak chýba návrh ako

procesný úkon účastníka, ktorým sa začína konanie (viď rozhodnutia najvyššieho súdu

z 23. júna 2005 sp. zn. 3 Cdo 56/2005 a z 19. októbra 2006 sp. zn. 3 Cdo 186/2006),

keďže ale žalobkyňa podala žalobu (ktorou začalo konanie), je neopodstatnená jej

námietka o existencii vady v zmysle § 237 písm. e/ O.s.p.,

b) v občianskom súdnom konaní, ktoré začalo podaním žaloby (§ 79 veta prvá O.s.p.),

súd spravidla rozhoduje o viacerých parciálnych otázkach významných pre konanie,

nerozhoduje o nich ale v nejakom samostatnom konaní, ktoré by začínalo osobitným

návrhom, preto aj vtedy, keď súd rozhoduje o námietke zaujatosti vznesenej

účastníkom (pokiaľ bola podaná) alebo o povinnosti účastníka zaplatiť súdny

poplatok, rozhoduje ako súd v konaní, ktoré začalo podaním žaloby.  

Najvyšší súd sa s vyššie uvedenými závermi stotožňuje aj v danom prípade a konštatuje, že v preskúmavanej veci nedošlo k vade konania v zmysle § 237 písm. e/ O.s.p.

2. Žalobkyňa namieta, že pri vyrubovaní súdneho poplatku podľa položky č. 17a

Sadzobníka, rozhodoval vylúčený sudca (§ 237 písm. g/ O.s.p.).

Aj k tejto námietke žalobkyne sa už najvyšší súd vyjadril vo vyššie označených

rozhodnutiach (z 11. marca 2013 sp. zn. 3 Cdo 90/2013, 14. marca 2013 sp. zn.  

3 Cdo 31/2013 a 4. apríla 2013 sp. zn. 3 Cdo 136/2013), v ktorých dospel k záveru, že tak,

ako dôvodom na vylúčenie sudcu (§ 14 ods. 1 O.s.p.) nie je sama skutočnosť, že má prejednať

a rozhodnúť vec, v ktorej žalovaným je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (viď

uznesenie najvyššieho súdu z 31. mája 2010 sp. zn. 3 Nc 14/2010), nie je týmto dôvodom ani

to, že sudca vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne (podľa tvrdenia žalobkyne) svojím

nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť žalovanej  

za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. Na tomto závere

zotrváva dovolací súd aj v preskúmavanej veci. Uzatvára, že neopodstatnená je aj námietka

žalobkyne o vade konania v zmysle § 237 písm. g/ O.s.p.  

3. Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád

konania tvrdených dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p.

a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O.s.p., najvyšší súd odmietol procesne

neprípustné dovolanie žalobkyne podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1  

písm. c/ O.s.p. bez toho, aby sa zaoberal ďalšími okolnosťami, z ktorých žalobkyňa

vyvodzuje opodstatnenosť svojich dovolacích námietok.  

V dovolacom konaní úspešnej žalovanej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti žalobkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1

O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd nepriznal žalovanej náhradu trov dovolacieho

konania, lebo nepodala návrh na jej priznanie (§ 151 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 12. septembra 2013

JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková