3 Cdo 258/2012

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu K., s.r.o., so sídlom v K., IČO: X., zastúpeného JUDr. T. S., advokátom so sídlom v R., proti žalovanému Mestu K., so

sídlom v K., IČO: X., zastúpenému JUDr. T. V., advokátkou so sídlom v K., o zaplatenie  

272 131,24 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Trebišov pod sp. zn.  

10 C 383/2004, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 28. júna

2012 sp. zn. 2 Co 202/2011, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi do 3 dní náhradu trov dovolacieho konania

1 164,49 € na účet JUDr. T. S., advokáta so sídlom v R..

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Trebišov rozsudkom zo 17. septembra 2007 č.k. 10 C 383/2004-164

čiastočne vyhovel žalobe podanej žalobcom na súde 11. septembra 2000 a uložil žalovanému

povinnosť zaplatiť žalobcovi do 3 dní 8 189 226 Sk so 17,6 % úrokom od 1. januára 1997  

do zaplatenia a v rovnakej lehote mu nahradiť trovy konania 613 944 Sk. V prevyšujúcej

časti, týkajúcej sa zaplatenia úrokov nad 17,6 %, žalobu zamietol. Vychádzal z výsledkov

vykonaného dokazovania, ktorými mal preukázané, že Pozemné stavby T., š.p. v likvidácii

(právny predchodca žalobcu) vykonali pre žalovaného v rámci investičnej činnosti na akcii

„Sídlisko nad Nemocnicou K.“ stavebné práce v celkovom objeme 19 541 071 Sk, avšak

žalovaný za ne uhradil iba 11 351 845 Sk. Vzhľadom na to zaviazal žalovaného zaplatiť

žalobcovi nezaplatenú čiastku. Vzťah medzi účastníkmi konania posúdil podľa § 631 Občianskeho zákonníka majúc za to, že medzi účastníkmi došlo k uzavretiu zmluvy o dielo

podľa tohto zákonníka. Námietku premlčania vznesenú žalovaným nepovažoval za dôvodnú, lebo predmetná pohľadávka bola fakturovaná v mesiaci december 1996. O príslušenstve

pohľadávky rozhodol podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a o náhrade trov konania

podľa § 142 ods. 1 O.s.p.

Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 11. decembra 2008

sp. zn. 3 Co 44/2008 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a žalovanému uložil

povinnosť zaplatiť žalobcovi 29 240 Sk trov odvolacieho konania. Stotožnil sa so skutkovými

zisteniami súdu prvého stupňa a tiež s ich právnym posúdením. Dôvody rozhodnutia

prvostupňového súdu považoval za správne, výstižné a presvedčivé a v celom rozsahu  

na ne poukázal. Dodal, že žalovaným vznesená námietka premlčania nie je dôvodná, lebo

štvorročná premlčacia doba (§ 397 Obchodného zákonníka) začala plynúť 31. decembra 1996,

kedy boli práce vyfakturované a uplynula 31. decembra 2000. Výrok o trovách odvolacieho

konania odôvodnil § 142 ods. 1 O.s.p.

Na základe podnetu žalovaného napadol generálny prokurátor Slovenskej republiky

mimoriadnym dovolaním rozsudky súdov oboch nižších stupňov. Uviedol, že ich záver,

v zmysle ktorého právny vzťah účastníkov konania je založený zmluvou o dielo podľa § 631

Občianskeho zákonníka a na platenie úrokov z omeškania sa vzťahuje § 517 ods. 2

Občianskeho zákonníka, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Podľa jeho názoru nebolo

možné z vykonaného dokazovania zistiť, o aký právny vzťah medzi účastníkmi konania išlo. Súdy v danej veci dospeli k nepodloženému záveru, že treba aplikovať tieto zákonné

ustanovenia, v rozpore s § 157 ods. 2 O.s.p. ale pri tom bližšie dôvody nevysvetlili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní  

(§ 10a ods. 3 O.s.p.) uznesením z 22. novembra 2010 sp. zn. 3 M Cdo 10/2009 napadnuté

rozsudky zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V odôvodnení uviedol, že

v konaní došlo k tzv. inej vade konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci

(§ 243f ods. 1 písm. b/ O.s.p.). Takouto vadou je aj nepreskúmateľnosť rozhodnutia  

(R 111/1998). Rozsudok súdu prvého stupňa nevyhovuje požiadavkám ustanovenia § 157  

ods. 2 O.s.p., lebo v ňom absentuje špecifikácia jednotlivých dôkazov, z ktorých súdy

vyvodili svoje zistenia. Vzhľadom na neúplnosť dôvodov nemožno posúdiť súlad medzi

skutkovými zisteniami súdov a ich právnym záverom, že účastníci konania uzavreli zmluvu o dielo v zmysle § 631 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na tieto nedostatky odôvodnenia

rozhodnutia súdu prvého stupňa neprichádzala do úvahy aplikácia § 219 ods. 2 O.s.p. v znení

účinnom od 15. októbra 2008.

Okresný súd Trebišov, ktorému bola vec vrátená na ďalšie konanie, rozsudkom  

z 8. marca 2011 č.k. 10 C 383/2004-255 v spojení s opravným uznesením z 31. augusta 2011

č.k. 10 C 383/2004-301 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi do 3 dní sumu 271 832,50 € s 20 % úrokom z omeškania ročne od 1. januára 1997 do zaplatenia a v rovnakej

lehote mu zaplatiť náhradu trov konania 24 228,98 € na účet jeho právneho zástupcu.  

Na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. Vychádzal z toho, že v danom prípade je uplatnený nárok z obchodnoprávneho vzťahu, ktorý sa riadi

ustanoveniami § 536 a nasl. Obchodného zákonníka. Pre uzavretie zmluvy o dielo  

sa nevyžadovala písomná forma a postačujúcou bola dohoda o jej podstatných náležitostiach.

Výsledkami vykonaného dokazovania mal preukázané, že právny predchodca žalobcu

vykonával pre žalovaného stavebné práce v rámci investičnej akcie „Sídlisko nad

Nemocnicou K.“. Po nadobudnutí účinnosti zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení

a zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí prebiehali rokovania o stavebnej činnosti medzi

právnym predchodcom žalobcu a žalovaným. Zúčastňovala sa ich aj Stavoinvesta K., ktorá

konala za investora najprv na základe zákona a neskôr na náklade mandátnej zmluvy

uzavretej 7. septembra 1993 s Mestom K.. Na stretnutí štatutárnych zástupcov právneho

predchodcu žalobcu a žalovaného, zastúpeného primátorom Ing. Š. P., bol 10. decembra 1991

prerokovaný ďalší postup prác a financovania komplexnej bytovej výstavby na uvedenom

sídlisku. Bolo dohodnuté, že dodávateľ v roku 1992 podá žalovanému informáciu o ďalšej

stavebnej činnosti podľa projektu a rozpočtu a po pridelení limitu usmerní aj objemy. Po

oboznámení potrebných skutočností došlo začiatkom roku 1992 medzi žalovaným a právnym

predchodcom žalobcu nepochybne k uzavretiu zmluvy o dielo. Pri takejto dohode bolo

nesporné, akú stavebnú činnosť má dodávateľ pre žalovaného vykonať podľa projektovej

dokumentácie a podľa rozpočtu s tým, že za investora bola poverená na všetky úkony Stavoinvesta K.. V rokoch 1992 až 1996 dodávateľ stavebnú činnosť vykonával, túto

zákonným spôsobom odovzdal zisťovacími protokolmi o vykonaní stavebných prác s presným súpisom vykonaných prác a dodávok tvrdených odberateľom. Nebol preto sporný

okruh, množstvo a cena stavebných prác. To, či žalovaný bol alebo nebol schopný zaplatiť za

vykonané práce a dodávky v roku 1996, je v danom prípade irelevantné. Podľa právneho

názoru súdu prvého stupňa treba vychádzať z toho, že žalovaný bezdôvodne odmietol prevziať celkové dielo. V zázname z 24. septembra 1996 žalovaný uznal, že doposiaľ neboli

uhradené splátkové listy za vykonané práce a dodávky v sume 8 189 226 Sk a zaplatená bola len suma 11 841 156 Sk z celkovej hodnoty diela 20 030 382 Sk. Konanie žalovaného

považoval súd prvého stupňa   za uznanie dlhu čo do dôvodu a výšky. V nadväznosti na to

dospel k záveru, že žalovanému bola opodstatnene predložená konečná faktúra – dovtedy mu

boli vystavované a ním postupne preberané len zálohové listy, v ktorých boli potvrdzované

vykonané práce a ich hodnota. Žalovaný zaplatil čiastočné úhrady v novembri 1992 vo výške

900 000 Sk a v auguste 1993 vo výške 100 000 Sk. Výsledky vykonaného dokazovanie

nepreukázali, že by došlo k zmene alebo ukončeniu daného zmluvného vzťahu; napokon,

netvrdil to ani žalovaný. Podľa názoru súdu prvého stupňa nemôže byť platnosť zmluvy

o dielo podmieňovaná nedostatkom finančných prostriedkov žalovaného. Žalovaným

vznesenú námietku premlčania posúdil súd prvého stupňa podľa ustanovení § 397 a 392 ods.

1 Obchodného zákonníka a dospel k záveru, že vystavovanie splátkových listov nie je

vyúčtovaním ceny diela, nemá ani náležitosti daňového dokladu, preto až konečným

vyúčtovaním ceny diela (faktúrou č. X. z 30. decembra 1996) a jej nezaplatením v sume

8 189 226 Sk v lehote splatnosti mohol dodávateľ prvýkrát uplatniť právo na súde. Premlčacia

(4-ročná) doba preto plynula od tohto dátumu a právo bolo uplatnené na súde 11. septembra

2000, teda v rámci tejto doby. Podľa názoru súdu prvého stupňa došlo 24. septembra 1996

v písomnom zázname k písomnému uznaniu dlhu žalovaným za dodávku stavebných prác

v sume 8 189 226 Sk, pričom tento zostatok žalovaný potvrdil v prítomnosti S.. Pokiaľ ide

o úrok z meškania, súd prvého stupňa vychádzal z § 369 ods. 1 a § 502 ods. 1 Obchodného

zákonníka; dospel k záveru, že žalovaný sa dostal do omeškania s peňažným plnením (so

splatením ceny diela), preto je povinný zaplatiť od 1. januára 1997 úroky z omeškania o 1 %

vyššie ako požadovali banky v roku 1992 za úvery v mieste sídla dlžníka. Keďže priemerná

úroková sadzba na úvery v bankách v tomto roku bola 19 %, priznal súd žalobcovi úroky

z omeškania vo výške 20 % ročne. O trovách konania rozhodol súd prvého stupňa podľa  

§ 142 ods. 1 O.s.p.  

Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 28. júna 2012 sp. zn.

2 Co 202/2011 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s opravným uznesením

potvrdil a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania

1 164,49 €. V odôvodnení uviedol, že vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania

(§ 214 ods. 2 O.s.p.), rozsudok verejne vyhlásil (§ 156 ods. 1 O.s.p.), verejné vyhlásenie

rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3 O.s.p.) a po oboznámení sa s vecou dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav, ktorý aj správne právne

posúdil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu

prvého stupňa a zaoberal sa aj jednotlivými odvolacími námietkami žalovaného. K jeho

argumentácii, že vzťah, z ktorého je vyvodzovaný žalobou uplatnený nárok, nemá

obchodnoprávnu povahu a nemal byť preto posudzovaný podľa ustanovení Obchodného

zákonníka, ale podľa Hospodárskeho zákonníka (v dôsledku čoho sa aj otázka premlčania

mala posudzovať podľa Hospodárskeho zákonníka), odvolací súd uviedol, že predmetný

vzťah sa aj podľa jeho názoru neriadil hospodárskou zmluvou č. X. a na žalovaného neprešli

práva a povinnosti z tejto zmluvy. Žalovaný nie je právnym nástupcom národného výboru,

ktorý túto zmluvu uzavrel. Správny je preto názor súdu prvého stupňa, že v roku 1992 vznikol

medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným nový právny vzťah založený zmluvou  

o dielo podľa Obchodného zákonníka, predmetom ktorej bolo pokračovanie v investičnej

výstavbe. Žalovaný sám neuzavrel s dodávateľom žiadnu zmluvu podľa Hospodárskeho

zákonníka. Medzi účastníkmi konania neexistoval teda vzťah upravený ustanoveniami

Hospodárskeho zákonníka, po nadobudnutí účinnosti Obchodného zákonníka bola však

uzavretá neformálna nová zmluva, ktorá je podľa obsahu zmluvou o dielo podľa ustanovení  

§ 536 a nasl. Obchodného zákonníka. Za nedôvodnú označil odvolací súd aj odvolaciu

námietku, že žalovaný dlh konečnou faktúrou z decembra 1996 neuznal. Zo záznamu

z preberacieho konania nedokončenej stavby (č.l. 3 spisu) nepochybne vyplýva, že žalovaný

stavbu nepreberá (odmieta prevziať), lebo nemá prostriedky na zabezpečenie finančného krytia stavby. I keď takéto potvrdenie o neuhradení dlžnej sumy nie je uznaním dlhu, je

bezpochyby dôkazom o vedomosti žalovaného o existencii dlhu. Pokiaľ žalovaný v odvolaní

namietal, že faktúra č. X. nemá náležitosti podľa vyhlášky č. 37/1983 Zb. o fakturovaní a platení dodávok pre investičnú výstavbu a dodávok geologických prác, odvolací súd

poukázal na to, že táto vyhláška bola zrušená s činnosťou od 1. mája 1990. Pritom sama

skutočnosť, či konečná faktúra bola vystavená s vedomím alebo bez vedomia žalovaného, je

právne irelevantná. K námietke, že konečná faktúra nebola žalovanému doručená, odvolací

súd poukázal na výsluch svedka JUDr. P. R., z ktorého vyplýva, že faktúra bola doručená

osobne a nie je dôležité, či žalovaný zaevidoval takúto faktúru v došlej pošte. Súd prvého

stupňa správne rozhodol o úrokoch z omeškania s poukazom na § 369 a § 502 Obchodného

zákonníka a správne tiež posudzoval otázku premlčania podľa ustanovení Obchodného

zákonníka s tým, že v danom prípade nedošlo k premlčaniu podľa tohto zákonníka. Zo

všetkých uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správny (§ 219 ods. 1 a 2 O.s.p.). O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa  

§ 142 ods. 1 O.s.p.  

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný dovolanie, prípustnosť

ktorého vyvodzoval z § 238 ods. 2 O.s.p. tvrdiac, že odvolací súd sa odchýlil od právneho

názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vysloveného v tejto veci. Podľa názoru

dovolateľa je dovolanie prípustné aj v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., lebo mu nebolo doručené

vyjadrenie, ktoré podal žalobca k odvolaniu žalovaného proti rozsudku súdu prvého stupňa.

Na podporu názoru, že v dôsledku toho neprebehlo odvolacie konanie podľa zásad

spravodlivého súdneho konania, žalovaný poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. 4 Cdo 76/2012 a tiež na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva

z 27. apríla 2010 vo veci Hudáková proti Slovenskej republike. V konaní došlo opätovne  

aj k tzv. inej procesnej vade konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci  

(§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.); odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu je totiž znovu

nedostatočné (§ 157 ods. 2 O.s.p.), lebo z neho nevyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami

a úvahami súdu pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na druhej strane.

Napadnuté rozhodnutie tiež spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2

písm. c/ O.s.p.), a to v otázke právnej povahy vzťahu, z ktorého je vyvodzovaný žalobou

uplatnený nárok. Žalovaný, obdobne ako už v odvolacom konaní, namietol, že súd rozhodol

bez dostatočného zistenia skutkového stavu, z vykonaných dôkazov vyvodil nesprávne

skutkové zistenia, opomenul rozhodné skutočnosti, v hodnotení dôkazov je logický rozpor a napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Záver súdov, že v roku

1992 bola uzavretá zmluva o dielo zakladajúca právny vzťah, na ktorý sa vzťahuje Obchodný zákonník, nemá žiadnu oporu vo vykonanom dokazovaní. Nepodložený je aj záver súdov, že

konečnou faktúrou bola vyúčtovaná dokončená stavba (súdy totiž nevykonali dokazovanie

rozhodnutím o kolaudácii stavby, ktoré by preukázalo, že stavba nebola v roku 1996

dokončená). I keď prvostupňové rozhodnutie bolo potvrdené ako vecne správne, jednotlivé

závery zaujaté odvolacím súdom k odvolacím námietkam nevystihujú podstatu odvolania.  

Na bližšie vysvetlenie tejto argumentácie žalovaný uviedol, že počas konania zostala spornou

existencia konečnej faktúry č. X., ktorú žalovaný ani nemá k dispozícii. Aj v konaní vypočutí

svedkovia (P. B. a Ing. D. N.) sa vyjadrili, že túto faktúru nikdy nevideli. Písomné

vyhotovenie tejto faktúry, existenciu ktorej potvrdil iba svedok JUDr. P. R., má – na rozdiel

od iných faktúr vystavených v danom prípade – nielen obsahové, ale aj formálne nedostatky

(chýbajúce pečiatky a podpisy). Z komplexu týchto okolností je zrejmé, že faktúra bola vyhotovená bez súhlasu a vedomia žalovaného. Svedok Ing. Š. P. poprel, že by v roku 1992

uzatváral zmluvu o dielo. Aj konečná faktúra č. X. bola vyhotovená na základe hospodárskej

zmluvy č. X.. Zmluvný vzťah založený hospodárskou zmluvou, ako to podľa názoru

žalovaného potvrdili aj výsledky vykonaného dokazovania (vrátane výpovede svedka P. B.

a listinného dôkazu – mandátnej zmluvy zo 7. septembra 1993, splátkových listov založených

v spise na č.l. 75 až 113, záznamu z 9. januára 1996), bol založený hospodárskou zmluvou

a jeho právna podstata zostala nezmenená aj po 1. januári 1992. Aj záznam z 10. decembra

1991 svedčí o tom, právny vzťah účastníkov konania bol založený hospodárskou zmluvou  

a predmetná investičná akcia bola pôvodne financovaná zo štátneho rozpočtu. Dokazovaním

nepodložený je preto záver súdov, že došlo k uzatvoreniu zmluvy o dielo v zmysle

Obchodného zákonníka. Existenciu obchodnoprávneho vzťahu tvrdil v konaní žalobca iba

účelovo, so zreteľom na uplatnenú námietku premlčania. Právny vzťah účastníkov konania

mal byť preto podľa § 763 ods. 1 Obchodného zákonníka posudzovaný podľa ustanovení

Hospodárskeho zákonníka (R 63/1999). V tomto zmysle nie je teda „v súlade s vykonaným

dokazovaním“ záver súdov, že nedošlo k premlčaniu žalobou uplatneného práva. Podľa

názoru žalovaného   k premlčaniu došlo, lebo išlo o právo vyvodzované z hospodársko-

právneho vzťahu. Záznam z preberacieho protokolu vyhotoveného 24. septembra 1996 „bol

vyhodnotený súdom mylne, pretože tento záznam neobsahuje uznanie záväzku dlžníkom ani

potvrdenie neuhradenia“. Uznanie dlhu poprel aj svedok P. B.. Dlh potvrdil veriteľ, nie

dlžník. Takéto „uznanie dlhu“ nemá zákonom predpísaný obsah. Pokiaľ odvolací súd „aj túto

časť rozsudku potvrdil“ s poukazom na § 369 a 502 Obchodného zákonníka, nesprávne

aplikoval právny predpis. Správne mal totiž aplikovať § 763 ods. 1 Hospodárskeho

zákonníka, ustanovenia ktorého nepoznali úroky z omeškania ako príslušenstvo pohľadávky

(R 4/1999). Žalovaný namietol   aj nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie, ktorý vyvodzoval z toho, že základná škola uvedená v konečnej faktúre z 30. decembra 1996 bola

prevedená delimitačným protokolom o bezodplatnom odovzdaní majetku z 27. júla 2001. So

vznesenou námietkou pasívnej legitimácie sa ale odvolací súd nevysporiadal a odpoveď na ňu

v dovolaním napadnutom rozhodnutí nedal. Zo všetkých týchto dôvodov žalovaný žiadal, aby

napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a ním potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa boli

zrušené a vec aby bola vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že tento opravný prostriedok žalovaného  

je procesne neprípustný. Námietky obsiahnuté v dovolaní sa v prevažnej miere týkajú

žalovaným tvrdených neúplných skutkových zistení súdov, nenáležitého vyhodnotenia vykonaných dôkazov, nedostatočného vysvetlenia záverov súdov v odôvodneniach

rozhodnutí a tiež nesprávneho právneho posúdenia veci. To znamená, že tieto námietky sa

týkajú okolností, ktoré by mohli byť významné, iba ak by dovolanie bolo procesne prípustné.

Prípustnosť podaného dovolania ale nevyplýva ani z § 237 písm. f/ O.s.p. (odvolací súd nebol

povinný doručiť žalovanému vyjadrenie žalobcu k odvolaniu žalovaného), ani z § 238  

ods. 2 O.s.p. (súdy po zrušení rozsudku odvolacieho súdu napadnutého mimoriadnym

dovolaním odstránili vadu konania, ktorá bola dôvodom zrušenia, a v nasledujúcich

rozhodnutiach dostatočne vysvetlili, z ktorých skutkových zistení dospel k svojim právnym

záverom). Z týchto dôvodov žalobca žiadal dovolanie odmietnuť ako procesne neprípustné;

požiadal tiež o ním vyčíslenú náhradu trov dovolacieho konania.  

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený v súlade s § 241 ods. 1

O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal, či tento

opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti rozsudku. Podľa § 238 ods. 1 O.s.p.   je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu

prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu

vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku

odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd

vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide

o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku

súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej

podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.

Dovolaním napadnutý rozsudok nevykazuje znaky rozsudkov uvedených v § 238  

ods. 1 a 3 O.s.p., preto prípustnosť dovolania žalovaného z týchto ustanovení nemožno

vyvodiť.

1. Dovolací súd pri skúmaní prípustnosti dovolania v zmysle § 238 ods. 2 O.s.p.

vychádzal z toho, že o odchýlenie sa od právneho názoru „dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci“ môže ísť aj v prípade odchýlenia sa od právneho názoru „súdu rozhodujúceho

o mimoriadnom dovolaní“ vysloveného v tejto veci. Vzhľadom na to dovolací súd skúmal,  

či sa súdy nižších stupňov (ne)odchýlili od právneho názoru vysloveného Najvyšším súdom

Slovenskej republiky v uznesení z 22. novembra 2010 sp. zn. 3 M Cdo 10/2009.

Prípustnosť dovolania podľa § 238 ods. 2 O.s.p. zakladá, ak právny názor dovolacieho

súdu (súdu rozhodujúceho o mimoriadnom dovolaní), ktorý bol vyslovený v jeho zrušujúcom

rozhodnutí, nebol v ďalšom konaní odvolacím súdom rešpektovaný. Toto ustanovenie  

sa vzťahuje na názor dovolacieho súdu, ku ktorému dospel pri skúmaní otázok tak

hmotnoprávnej, ako aj procesnoprávnej povahy (viď tiež uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 27. novembra 2007 sp. zn. 3 Cdo 72/2007). Aj podľa názoru

Ústavného súdu Slovenskej republiky zodpovedá ustanoveniu § 238 ods. 2 O.s.p. taký výklad,

ktorý umožní meritórne posúdenie veci z hľadiska stretu odlišných právnych názorov  

na výklad právneho (hmotnoprávneho alebo procesnoprávneho) predpisu (porovnaj  

I. ÚS 164/2012). Ustanovenie § 243d ods. 1 O.s.p. (rovnako § 243d ods. 1 O.s.p. v spojení

s § 243i ods. 2 O.s.p.), ktoré zakotvuje záväznosť právneho názoru zaujatého v rozhodnutí

dovolacieho súdu, vedie súd nižšieho stupňa k tomu, aby neopakoval predchádzajúce

nedostatky procesného alebo hmotnoprávneho charakteru.

V danom prípade Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení z 22. novembra 2010

sp. zn. 3 M Cdo 10/2009 konštatoval, že mimoriadnym dovolaním napadnuté rozsudky  

sú nepreskúmateľné. Najvyšší súd Slovenskej republiky svojím zrušujúcim uznesením viedol

súdy záväzne k tomu, aby rozhodnutie náležite odôvodnili špecifikáciou jednotlivých

dôkazov, z ktorých sú vyvodzované rozhodujúce skutkové zistenia. Dovolanie žalovaného  

by vzhľadom na to bolo prípustné podľa § 238 ods. 2 O.s.p. vtedy, ak by súdy tento záväzný

pokyn nerešpektovali.

Z dôvodov vyššie uvedených pristúpil dovolací súd najskôr k posúdeniu, či sa súdy

oboch nižších stupňov po zrušujúcom uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky  

z 22. novembra 2010 sp. zn. 3 M Cdo 10/2009 opäť nedopustili vytýkanej vady, t.j. či sa vyhli

tomu, aby ich rozhodnutia boli nepreskúmateľné v dôsledku absencie špecifikácie dôkazov,

z ktorých vyvodili relevantné skutkové zistenia. Dovolací súd mal pri skúmaní prípustnosti dovolania podľa § 238 ods. 2 O.s.p. na zreteli, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, lebo prvostupňové a odvolacie konanie

z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Okresný súd Trebišov po vrátení veci na ďalšie konanie dospel k opätovnému záveru

o opodstatnenosti žaloby. V odôvodnení rozsudku z 8. marca 2011 č.k. 10 C 383/2004-255

uviedol, že žalobou je uplatnený nárok z obchodnoprávneho vzťahu (§ 262 ods. 2 a 536

Obchodného zákonníka), ktorý bol založený zmluvou o dielo. Vysvetlil, že k tomuto záveru

ho viedli výsledky dokazovania, osobitne dokazovania vykonaného záznamom zo stretnutia

štatutárnych zástupcov právneho predchodcu žalobcu a žalovaného, zastúpeného primátorom

Ing. Š. P. 10. decembra 1991 (tento záznam je v spise založený na č.l. 221 spisu), na ktorom

boli prerokované smery a termíny spolupráce zainteresovaných strán. Dohodnuté bolo nielen

dofinancovanie roku 1991 v termíne do 20. januára 1992 a ďalší postup prác (odovzdanie

objektov obchodu a služieb do 31. januára 1991), ale aj to, že investor po získaní finančných

prostriedkov na komplexnú bytovú výstavbu poskytne dodávateľovi preddavok na nákup

materiálu vo výške 50 % prideleného limitu na rok 1992“, a tiež to, že „investor v termíne do

1. januára 1992 po pridelení limitu spresní dodávateľovi finančné objemy na prestavanie

v roku 1992 na jednotlivé objekty v rámci sídliska. Súd prvého stupňa z tohto zistenia vyvodil

právny záver, že v danom skutkovom rámci a realizáciou dohodnutého došlo začiatkom roku 1992 k uzatvoreniu zmluvy o dielo, ktorá dostatočne špecifikovala, akú stavebnú činnosť má

dodávateľ vykonať a pre koho a podľa akej projektovej dokumentácie a rozpočtu ju má

vykonať. Ďalším skutkovým zistením prvostupňového súdu bolo, že v rokoch 1992 až 1996

dodávateľ stavebnú činnosť vykonával; k tomuto zisteniu dospel na podklade zisťovacích protokolov o vykonaní stavebných prác s presným súpisom vykonaných prác a dodávok

tvrdených odberateľom a tiež na podklade splátkových listov (viď č.l. 75 až 115 spisu). Ako

uviedol súd prvého stupňa, v zázname z 24. septembra 1996 (č.l. 174 spisu) žalovaný priznal

svoju neschopnosť dokončiť financovanie stavby a potvrdil, že neuhradil splátkové listy za

vykonané práce a dodávky v hodnote 8 189 226 Sk a že zaplatená bola len suma  

11 841 156 Sk z celkovej hodnoty diela 20 030 382 Sk. Z toho súd vyvodil, že žalovaný tým

uznal dlh čo do dôvodu a výšky a že mu bola opodstatnene predložená konečná faktúra.

V ďalšom súd prvého stupňa – s poukazom na konečné vyúčtovanie diela vo faktúre č. X.

z 30. decembra 1996 – uzavrel, že až na základe tejto faktúry a v dôsledku jej nezaplatenia

v lehote splatnosti mohol dodávateľ prvýkrát uplatniť svoje právo voči žalovanému na súde; až od tohto momentu začala plynúť premlčacia (4-ročná) doba, v dôsledku čoho jej uplatnenie

na súde 11. septembra 2000 bolo uplatnením v rámci tejto doby.

Krajský súd v Košiciach sa v odôvodnení potvrdzujúceho rozsudku z 28. júna 2012

sp. zn. 2 Co 202/2011 stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa

a podrobne sa zaoberal aj odvolacími námietkami žalovaného. S poukazom na záznam

o rokovaní zástupcov dodávateľa a odberateľa v závere roka 1991 dospel aj odvolací súd

k záveru totožnému so súdom prvého stupňa, že žalobou uplatnený nárok  

má obchodnoprávnu povahu a že správne bol posudzovaný podľa Obchodného zákonníka.

Predmetný vzťah sa aj podľa názoru odvolacieho súdu neriadil hospodárskou zmluvou  

č. X. a na žalovaného neprešli práva a záväzky z tejto zmluvy (žalovaný nie je právnym

nástupcom národného výboru, ktorý túto zmluvu uzavrel). Vychádzajúc z uvedeného

záznamu dospel odvolací súd k zhodnému záveru, že v roku 1992 bola neformálne uzavretá

zmluva o dielo podľa § 536 a nasl. Obchodného zákonníka. Za nedôvodnú označil odvolací

súd aj odvolaciu námietku týkajúcu sa konečnej faktúry z decembra 1996. Zo záznamu

z preberacieho konania (č.l. 3 spisu) podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva, že žalovaný

stavbu nepreberá z dôvodu nedostatku potrebných finančných prostriedkov. Podľa jeho

právneho názoru potvrdenie o neuhradení nie je síce uznaním dlhu, je však dôkazom

o vedomosti žalovaného o existencii dlhu. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namietal, že faktúra  

č. X. nemá náležitosti podľa vyhlášky č. 37/1983 Zb. o fakturovaní a platení dodávok pre

investičnú výstavbu a dodávok geologických prác, odvolací súd poukázal na to, že táto

vyhláška bola zrušená od 1. mája 1990. K námietke, že konečná faktúra nebola žalovanému

doručená, odvolací súd poukázal na výsluch svedka JUDr. P. R., ktorý potvrdil jej prevzatie.

V rámci skúmania procesnej prípustnosti dovolania mohol Najvyšší súd Slovenskej

republiky posudzovať spôsob vyjadrenia a vysvetlenia vzťahu medzi skutkovými závermi

súdov a dôkazmi, z ktorých boli tieto závery vyvodené, len v rovine, ktorá je významná

z hľadiska § 238 ods. 2 O.s.p. (až keby dospel k záveru, že dovolanie je prípustné, mohol  

by sa týmito okolnosťami zaoberať aj z hľadiska danosti dovolacích dôvodov v zmysle § 241

ods. 2 O.s.p.). Pri riešení otázky prípustnosti podaného dovolania dospel dovolací súd

k záveru, že súdom v danej veci nemožno vytýkať nerešpektovanie právneho názoru

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zaujatého v jeho zrušujúcom uznesení. Súdy oboch

nižších stupňov závery vyjadrené v tomto uznesení rešpektovali, odstránili vyčítaný

nedostatok tým, že primerane označili relevantné dôkazy a vysvetlili väzbu medzi nimi a skutkovými zisteniami, ktoré z nich vyvodili. V neskoršom rozhodnutí sa ani odvolací súd

nedopustil zopakovania toho, čo bolo vytýkané jeho skoršiemu rozhodnutiu.  

Skutočnosť, že súdmi nebol zopakovaný ten nedostatok odôvodnenia, ktorý bol

vytknutý v zrušujúcom uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, opodstatňuje záver,

že v danom prípade prípustnosť dovolania žalovaného z ustanovenia § 238 ods. 2 O.s.p.

nevyplýva.

2. Dovolací súd pri skúmaní prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p.,

a to aj so zreteľom na obsah dovolania a § 242 ods. 1 O.s.p., skúmal, či v konaní na súdoch

nižších stupňov nedošlo k procesným vadám, ktoré sú v § 237 O.s.p. taxatívne vymenované.

Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu, ak a/ sa rozhodlo  

vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník,

nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť

a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej

veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol

potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať   pred súdom,  

g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu

rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie  

je predmet konania významný – ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237

O.s.p., možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne

neprípustné (viď napríklad R 117/1999 a R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je však významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho,

že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je záver (zistenie)

dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.  

Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli

a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania žalovaného preto z týchto

ustanovení nemožno vyvodiť.

S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu súdov

nižších stupňov sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či žalovanému bola odňatá

možnosť pred súdom konať. Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.)  

sa rozumie procesne nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu alebo inému všeobecne záväznému právnemu predpisu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných

oprávnení účastníka občianskeho súdneho konania (napríklad právo zúčastniť  

sa pojednávania, vyjadrovať sa k veci, k vykonanému dokazovaniu, podávať návrhy

a opravné prostriedky).

Žalovaný v dovolaní namieta, že odvolací súd mu odňal možnosť pred súdom konať

tým, že mu nedoručil vyjadrenie žalobcu k jeho odvolaniu, a tým mu nevytvoril procesnú

možnosť zaujať stanovisko k tomuto procesnému úkonu žalobcu. Senát Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, ktorý rozhoduje v preskúmavanej veci, už k danej problematike  

zaujal právne závery vo viacerých skorších rozhodnutiach (viď napríklad uznesenia  

z 20. apríla 2011 sp. zn. 3 Cdo 24/2011, z 13. októbra 2011 sp. zn. 3 Cdo 23/2011  

a z 15. decembra 2011 sp. zn. 3 Cdo 129/2011). Opakovane v nich uviedol, že absencia

vyjadrenia k opravnému prostriedku druhého účastníka konania je právne irelevantná  

(viď tiež I. ÚS 498/2011 a IV. ÚS 283/2011) napríklad vtedy, keď súd rozhodujúci

o opravnom prostriedku, nezaložil svoje rozhodnutie na vyjadrení k opravnému prostriedku

(teda vtedy, keď vyjadrenie k opravnému prostriedku nemalo zásadný vplyv na rozhodnutie

o opravnom prostriedku). V zmysle § 209a ods. 1 O.s.p. platí, že ak nejde o prípad uvedený

v § 209 ods. 1 druhej vete O.s.p., doručí súd prvého stupňa odvolanie ostatným účastníkom,

a ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu vo veci samej, vyzve účastníkov na vyjadrenie

k odvolaniu; iná povinnosť mu z týchto ustanovení nevyplýva. Z Občianskeho súdneho

poriadku nevyplýva povinnosť odvolacieho súdu predložiť druhému účastníkovi konania

spätne na zaujatie stanoviska vyjadrenie druhého účastníka konania k opravnému prostriedku. Súd nie je povinný donekonečna udržiavať stav konfrontácie medzi podaniami účastníkov

konania – je iba na jeho posúdení, kde je rozumná hranica takúto konfrontáciu ukončiť.

Pokiaľ má k dispozícii potrebné argumenty, ako aj pri dodržaní dikcie § 209a O.s.p. pristúpi

k rozhodnutiu vo veci samej (viď aj IV. ÚS 19/2012). Odňatie možnosti pred súdom konať

nezakladá teda sama skutočnosť, že odvolateľovi nebolo predložené vyjadrenie druhej

procesnej strany k jeho odvolaniu (viď tiež uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 29. februára 2012 sp. zn. 1 Cdo 17/2011).

Podľa právneho názoru dovolacieho súdu by vyjadrenie účastníka konania k odvolaniu

iného účastníka konania malo byť poskytnuté na zaujatie stanoviska odvolateľovi vtedy,

pokiaľ vyjadrenie k odvolaniu má zásadný vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu. Iný

pohľad na realizáciu práva účastníka oboznámiť sa s vyjadrením procesnej protistrany   by mohol v praxi znamenať neustály (opakujúci sa a nikdy nekončiaci) proces vyjadrovania

sa jedného účastníka konania k vyjadreniu druhého účastníka konania a k bezbrehému opakovaniu argumentov, ktoré už boli v konaní prednesené. Takýto pohľad by mohol mať  

až znaky prílišného právneho formalizmu, odporujúceho materiálnemu chápaniu princípu

právneho štátu (pod prehnaným formalizmom sa rozumie interpretácia ustanovenia, pri ktorej

striktné trvanie na formálnych stránkach práva neplní žiadnu rozumnú funkciu, ale naopak,

popiera samotný zmysel právnej úpravy).

Dovolací súd vzal v danom prípade na zreteľ individuálne okolnosti prejednávanej

veci a pristúpil k skúmaniu, či vyjadrenie žalobcu k odvolaniu žalovaného malo zásadný

vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu. Dospel k záveru, že nedoručenie vyjadrenia žalobcu

k odvolaniu druhej procesnej strane (žalovaného) bolo v preskúmavanej veci z hľadiska

ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. právne irelevantné, lebo toto vyjadrenie – ako vyplýva  

zo spisu – obsahovalo len rekapituláciu a zhrnutie dovtedajšej argumentácie žalobcu a nemalo

zásadný vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu o opravnom prostriedku žalovaného. Žalobca

v tomto vyjadrení (č.l. 341 spisu) uviedol svoje výhrady voči dôvodom odvolania žalovaného

(ktoré žalobca označil za opakovanie tvrdení žalovaného známych z jeho skorších prednesov

a vyjadrení) a konštatoval, že je správny záver súdov o tom, že predmetný právny vzťah  

je vzťahom upraveným nie Hospodárskym zákonníkom (ale Obchodným zákonníkom),

žalovaný v danom prípade nie je právnym nástupcom (štátu, resp. národného výboru) ako

subjektu, ktorý uzavrel hospodársku zmluvu a že daný právny vzťah bol založený  

až po účinnosti Obchodného zákonníka neformálnym konaním účastníkov, preto nedošlo k premlčaniu práva v zmysle ustanovení tohto zákonníka. Z hľadiska obsahového ide teda

v tomto vyjadrení žalobcu len o opakovanie všetkých jeho skorších argumentov, ktoré  

už vysvetlil v konaní a podrobne v prítomnosti protistrany predniesol pred súdom

prostredníctvom svojho právneho zástupcu (viď zápisnicu o pojednávaní pred Okresným

súdom Trebišov zo 4. februára 2011, ktorá je v spise založená na č.l. 225 až 231). Žalovaný

teda o nemenných právnych postojoch a zvolenej argumentácii žalobcu v tejto veci vedel, bol

s nimi oboznámený a vyjadril sa k nim (viď č.l. 225 až 231 spisu). Obsah spisu v ničom

nesvedčí v prospech záveru, že odvolací súd by – nebyť tohto vyjadrenia žalobcu – rozhodol

inak, prípadne že by odvolací súd k prijatiu jeho rozhodnutia viedlo vyjadrenie žalobcu

k odvolaniu žalovaného.    

Dovolací súd na základe vyššie uvedeného dospel k záveru, že postupom, ktorý

namietal v dovolaní žalovaný, nedošlo k odňatiu jeho možnosti pred súdom konať (§ 237

písm. f/ O.s.p.).

3. K uplatneniu tzv. dovolacích dôvodov v zmysle § 241 ods. 2 písm. a/, b/ a c/

O.s.p. treba uviesť, že ich úspešné uplatnenie je podmienené záverom dovolacieho súdu, že

dovolanie je procesne prípustné. Pokiaľ dovolací súd nedospeje k tomuto záveru, platná

právna úprava mu neumožňuje postúpiť v dovolacom konaní ďalej a pristúpiť k posúdeniu

napadnutého rozhodnutia a konania, v ktorom bolo vydané. Ak by dovolací súd posudzoval

opodstatnenosť uplatnenia jednotlivých dovolacích dôvodov napriek tomu, že boli uplatnené

v procesne neprípustnom dovolaní, porušil by základné právo na súdnu ochranu účastníka  

na opačnej procesnej strane (porovnaj II. ÚS 172/03).  

Vyššie už bolo uvedené, že dovolanie nie je v danej veci prípustné podľa § 238  

ods. 1 a 3 O.s.p., ani podľa § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. Vzhľadom na obsah dovolania

treba osobitne uviesť, že nie je prípustné ani podľa § 238 ods. 2 O.s.p. (viď 1.) a § 237  

písm. f/ O.s.p. (viď 2.). Vzhľadom na procesnú neprípustnosť tohto mimoriadneho opravného

prostriedku žalovaného nemohol dovolací súd posudzovať opodstatnenosť žalovaným

uplatnených dovolacích dôvodov. Považuje ale za potrebné zhrnúť, že:

3.1. nedoručením vyjadrenia žalobcu k odvolaniu žalovaného odvolateľovi nedošlo k vade konania zakladajúcej prípustnosť dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.,

3.2. dovolateľom vytýkaná nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdov nižších stupňov  

je judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky považovaná za tzv. inú vadu konania

(viď R 111/1998), ktorá ako dovolací dôvod (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) môže byť úspešne

uplatnená len v procesne prípustnom dovolaní, sama ale prípustnosť dovolania nezakladá,

3.3. nesprávne právne posúdenie veci, na ktorom spočíva napadnuté rozhodnutie,

nezakladá prípustnosť dovolania (R 54/2012),

3.4. žalovaným vytýkané neúplné skutkové zistenia súdov nie sú spôsobilé založiť

prípustnosť dovolania (viď tiež uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.  

4 Cdo 34/2011, 5 Cdo 149/2010, 6 Cdo 134/2010 a 7 Cdo 36/2011),

3.5. skutočnosť, že súd v priebehu konania nevykonal všetky účastníkom navrhované

dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nezakladá prípustnosť

dovolania (porovnaj R 37/1993, R 125/1999 a R 6/2000); rozhodovanie o tom, ktoré

z dôkazov budú vykonané, patrí totiž vždy výlučne súdu, a nie účastníkovi konania (§ 120  

ods. l O.s.p., § 211 ods. 3 O.s.p.),

3.6. nesprávne hodnotenie dôkazov nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť

dovolania (viď R 42/1993); z prieskumnej povahy dovolacieho konania a z jeho charakteru

vyplýva, že dokazovanie sa v ňom nevykonáva (§ 243a ods. 2 O.s.p.), preto dovolaciemu

súdu ani neprislúcha prehodnocovať dôkazy vykonané súdmi nižších stupňov,

3.7. „inou vadou“ je napríklad aj neúplné alebo nesprávne zistenie skutkových

podkladov pre rozhodnutie súdu, porušenie zákonom predpísaného spôsobu vykonania

niektorého dôkazu, prehodnotenie skutkových zistení súdu prvého stupňa odvolacím súdom

bez doplnenia alebo zopakovania dokazovania (§ 213 O.s.p.); takáto vada je síce relevantný

dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., avšak prípustnosť dovolania nezakladá.

Z vyššie uvedených dôvodov dovolací súd procesne neprípustné dovolanie žalovaného

odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. bez toho, aby

skúmal vecnú správnosť napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.  

V dovolacom konaní úspešnému žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti žalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1

O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Žalobca v dovolacom konaní podal návrh na rozhodnutie

o trovách tohto konania a požadovanú náhradu vyčíslil sumou 1 164,49 €. Dovolací súd  

mu priznal náhradu trov dovolacieho konania vo výške zodpovedajúcej odmene advokáta  

za jeden úkon právnej služby (vyjadrenie z 3. septembra 2012 k dovolaniu). Vychádzal z § 10

ods. 1 písm. a/ a § 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb a žalobcovi priznal náhradu trov dovolacieho

konania v ním vyčíslenej výške 1 164,49 €, i keď mu vznikol nárok na túto náhradu vo výške

1 166,4 € [964,37 € (tarifná odmena) + 7,63 € (režijný paušál) + 194,4 € (DPH) = 1 166,4 €]. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom   hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 10. januára 2013  

JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková