3 Cdo 255/2013

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu P. J., bývajúceho v P., zastúpeného JUDr. J. G., advokátom so sídlom v P., proti žalovaným 1/ Ing. J. L.,

bývajúcemu v P., 2/ J. Č., bývajúcemu   v P., 3/ R. B., bývajúcej v P., 4/ Ing. A. B.,

bývajúcemu v P., 5/ Ing. M. B., bývajúcemu v P., všetkým zastúpeným P., spol. s   r.o., so

sídlom v P., IČO: X., o náhradu za užívanie nehnuteľnosti, vedenej na Okresnom súde

Prešov pod sp. zn. 14 C 51/2009, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu

v Prešove z 30. novembra 2011 sp. zn. 4 Co 66/2011, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobca je povinný zaplatiť žalovaným 1/ až 5/ trovy dovolacieho konania,  

a to každému vo výške 57,95 € na účet PA., spol. s. r.o. vedený vo VÚB, a.s., pobočka

Prešov, číslo účtu X., VS: X., do troch dní.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Prešov rozsudkom z 8. apríla 2011 č.k. 14 C 51/2009-147 žalobu, ktorou

sa žalobca domáhal zaviazať žalovaných 1/ až 3/ každého po 1 738,59 € s príslušenstvom

a žalovaných 4/ a 5/ každého po 1 756,51 € s príslušenstvom z titulu bezdôvodného

obohatenia vzniknutého užívaním pozemku, ktorý je v jeho vlastníctve, resp. náhrady  

za nútené obmedzenie vlastníckeho práva, zamietol. Súčasne vyslovil, že o trovách konania

rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. V odôvodnení uviedol, že v konaní bolo preukázané, že vlastníkom pozemku zapísaného na LV č. X. pre katastrálne územie P.

ako parcela č. X. je žalobca a že bytový dom, postavený na tomto pozemku, ktorý   je vo

vlastníctve žalovaných, je neoprávnenou stavbou. Na bytový dom sa vzťahuje režim podľa

zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, v zmysle § 23 ods. 1 až

4 ktorého vzniklo zo zákona k pozemku právo zodpovedajúce vecnému bremenu v prospech

vlastníka bytového domu. V súvislosti so žalobcom uplatneným nárokom na vydanie

bezdôvodného obohatenia za nútené obmedzenie vlastníckeho práva formou opakovaných

splátok, bol toho názoru, že v danom prípade sa nejedná o nárok z titulu bezdôvodného

obohatenia, ale že ide o finančnú náhradu za vznik vecného bremena, ktorá je jednorazovou

náhradou. Pri posudzovaní nároku prihliadol na námietku premlčania vznesenú žalovanými

a mal za to, že nárok je premlčaný v zmysle § 110 a nasl. Občianskeho zákonníka, nakoľko

právo sa mohlo vykonať po prvý raz v deň účinnosti zákona č. 182/1993 Z.z. (1. septembra

1993) a trojročná premlčacia doba uplynula 1. septembra 1996. Keďže žaloba bola podaná až

23. septembra 2009, právo žalobca uplatnil až po uplynutí zákonnej premlčacej doby.

Krajský súd v Prešove na odvolanie žalobcu rozsudkom z 30. novembra 2011 sp. zn. 4 Co 66/2011 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. V celom rozsahu sa stotožnil  

so skutkovými zisteniami súdu prvého stupňa ako i s jeho právnym posúdením veci.

Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie, ktorého

prípustnosť odôvodnil odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.), a žiadal,

aby dovolací súd zrušil rozsudky súdoch oboch nižších stupňov a vec vrátil súdu prvého

stupňa na ďalšie konanie. Bol toho názoru, že odvolací súd nesprávne vec právne posúdil

a svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil. Trval na tom, že podanou žalobou sa domáhal

vydania bezdôvodného obohatenia za užívanie pozemku bytovým domom za obdobie  

od 23. februára 2007 do 20. februára 2009, alebo za rovnaké obdobie náhrady za nútené

obmedzenie vlastníckeho práva zriadeným vecným bremenom v prospech žalovaných,  

na základe ktorého je obmedzený v užívaním pozemku bytovým domom, a nie nároku tak,

ako ho posúdili súdy nižších stupňov. Preto mal za to, že jeho nárok premlčaný nie je.

Žalovaní vo vyjadrení k dovolaniu žalobcu   uviedli, že rozsudok odvolacieho súdu  

je vecne správny a žiadali dovolanie zamietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241  

ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr,

či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno týmto opravným prostriedkom napadnúť

(§ 236 a nasl. O.s.p.).

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa  

§ 238 ods. 1 až 3 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej, proti rozsudku, v ktorom sa odvolací

súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, a proti

potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že

dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,

alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku

vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

Žalobca dovolaním napadol rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky

žiadneho z uvedených rozsudkov. Z tohto dôvodu je zrejmé, že dovolanie nie je v zmysle  

§ 238 ods. 1 až 3 O.s.p. procesne prípustné.

So zreteľom na obsah dovolania a tiež na povinnosť dovolacieho súdu skúmať vždy,

či v konaní nedošlo k procesnej vade spôsobujúcej zmätočnosť, skúmal dovolací súd,  

či v konaní na súdoch nižších stupňov nedošlo k procesnej vade v zmysle § 237 O.s.p. Podľa

tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu)

odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto

v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník

konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh  

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne

obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Treba zdôrazniť, že § 237 O.s.p.

nemá žiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom dovolania. Ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237

O.s.p., možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým inak nie je dovolanie

prípustné. Právne relevantné nie je však samo tvrdenie dovolateľa o takejto vade, ale iba

zistenie, že v konaní k tejto vade skutočne došlo.  

Procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. dovolateľ netvrdil

a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť dovolania preto z týchto

ustanovení nevyplýva.

Dovolateľ namieta, že mu v konaní bola odňatá možnosť pred súdom konať v zmysle

§ 237 písm. f/ O.s.p. O túto vadu konania ide v prípade procesne nesprávneho postupu súdu

v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť pred súdom konať

a uplatňovať procesné oprávnenia priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho

práv.

Podľa názoru dovolateľa malo k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom viesť

predovšetkým nedodržanie postupu podľa § 157 O.s.p., keď odvolací súd svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil. Tzv. nepreskúmateľnosť rozhodnutia judikatúra Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky považuje za dôsledok a vonkajší prejav tzv. inej procesnej vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. (porovnaj   R 111/1998). Aj Ústavný súd Slovenskej

republiky v náleze z 30. januára 2013 sp. zn. III. ÚS 551/2012 konštatoval, že „sa väčšinovým

názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že

nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/

O.s.p., ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“. Sama skutočnosť, že

dovolaním napadnuté rozhodnutie je prípadne nepreskúmateľné (dovolací súd sa touto

otázkou nezaoberal), nemôže založiť prípustnosť dovolania, lebo nejde o vadu v zmysle § 237

O.s.p.

Dovolanie je tiež odôvodnené nesprávnym právnym posúdením veci (§ 241 ods. 1

písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení

vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.

Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácií práva na zistený skutkový

stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny

predpis alebo ak síce použil správny právny predpis, ale ho nesprávne interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne

posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod, ktorý by v prípade opodstatnenosti mal  

za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia; samo osebe ale prípustnosť

dovolania nezakladá (nemá základ vo vadách konania podľa § 237 O.s.p. a nespôsobuje

zmätočnosť rozhodnutia). Posúdenie, či súdy (ne)použili správny právny predpis  

a či ho (ne)správne interpretovali alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodili

(ne)správne právne závery, by tak prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo

procesne prípustné. O taký prípad v prejednávanej veci nejde.

Nakoľko v prejednávanej veci nemožno prípustnosť podaného dovolania vyvodiť  

zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky

ho v zmysle § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odmietol. Riadiac  

sa právnou úpravou dovolacieho konania, otázkou vecnej správnosti napadnutého rozsudku

odvolacieho súdu sa nezaoberal.

V dovolacom konaní (procesne) úspešným žalovaným 1/ až 5/ vzniklo právo  

na náhradu trov dovolacieho konania proti žalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5

O.s.p. a § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.). Úspešní účastníci v dovolacom

konaní podali návrh na uloženie povinnosti nahradiť im trovy tohto konania spolu   s ich vyčíslením. Dovolací súd každému z nich priznal náhradu, ktorá spočíva v odmene

advokáta (ktorý ich zastupoval aj pred súdmi nižších stupňov) za 1 úkon právnej služby, ktorú

poskytol vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu žalobcu z 29. februára 2012 § 14 ods. 1

písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení platnom v čase vykonania úkonu (ďalej len „vyhláška“). Sadzbu

tarifnej odmeny určil podľa § 10 ods. 1 v spojení s § 13 ods. 2 vyhlášky vo výške 40,66 €,  

čo s náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške

jednej stotiny výpočtového základu [§ 16 ods. 3 vyhlášky (7,63 €)] a daňou z pridanej

hodnoty vo výške 9,66 (§ 18 ods. 3 vyhlášky) predstavuje spolu 57,95 €.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom  

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 7. novembra 2013

JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková