3 Cdo 252/2013
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu MUDr. R. M., bývajúceho v B., zastúpeného advokátskou kanceláriou M., s.r.o., so sídlom v B., IČO: X., proti
žalovanému M., so sídlom E., vo veci organizačnej zložky M., so sídlom v B., IČO: X.,
o určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru, vedenej na Okresnom súde
Bratislava V pod sp. zn. 39 C 279/2009, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu
v Bratislave z 20. novembra 2012 sp. zn. 14 Co 58/2011 v spojení s opravným uznesením
Krajského súdu v Bratislave z 11. marca 2013 sp. zn. 14 Co 58/2011, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Žalovanému nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava V rozsudkom z 1. októbra 2010 č.k. 39 C 279/2009-278
žalobu o určenie neplatnosti výpovede žalovaného zo 16. júna 2009 z dôvodu uvedeného
v § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, o určenie trvania pracovného pomeru a o náhradu
mzdy zamietol; rozhodol tiež o trovách konania. V odôvodnení konštatoval, že v danej veci
bolo preukázané, že v súvislosti s prijatými zmenami organizačnej štruktúry organizačnej
zložky žalovaného bola počnúc dňom 1. augusta 2008 zrušená pracovná pozícia Country
Manager Slovakia, ktorú zastával žalobca, ako i bola preukázaná príčinná súvislosť medzi
žalovaným prijatou organizačnou zmenou a žalobcovou nadbytočnosťou, ako i nemožnosť
žalovaného naďalej zamestnávať žalobcu na vhodnom pracovnom mieste, a to ani na kratší pracovný čas v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce. Na tomto základe
dospel súd prvého stupňa k záveru, že v danej veci boli pri výpovedi z pracovného pomeru
splnené všetky zákonom požadované podmienky. So zreteľom na to nedôvodnú žalobu
zamietol. O trovách konania rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Bratislave na odvolanie žalobcu rozsudkom z 20. novembra 2012 sp. zn.
14 Co 58/2011 v spojení s opravným uznesením z 11. marca 20013 sp. zn. 14 Co 58/2011
rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správny (§ 219 O.s.p.); rozhodol tiež
o trovách odvolacieho konania. Po doplnení dokazovania dospel k zhodnému názoru ako súd
prvého stupňa, že v danom prípade boli splnené všetky hmotnoprávne podmienky platnej
výpovede, a preto právne posúdenie veci prvostupňovým súdom považoval za správne.
O trovách konania rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie. Uviedol, že
súdy nižších stupňov v konaní porušili zásady spravodlivého procesu a svojím postupom
mu odňali možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) tým, že svoje rozhodnutia
dostatočne neodôvodnili. Dovolateľ na potvrdenie opodstatnenosti svojho názoru poukázal
aj na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. II. ÚS 78/05 a II. ÚS 261/06. Ďalej žalobca v dovolaní namietal, že v konaní došlo
k závažným procesným chybám a napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci, a poukázal tiež na to, že odvolací súd mu neuviedol dôvod zmeny v zložení
senátu odvolacieho súdu, keď namiesto JUDr. B. sa prejednania veci a jej rozhodnutia na
pojednávaní 20. novembra 2012 zúčastnil sudca iného senátu Krajského súdu v Bratislave
JUDr. M.. So zreteľom na uvedené žalobca žiadal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu
spolu s opravným uznesením zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.
Žalovaný sa k dovolaniu žalobcu písomne nevyjadril.
Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podal
včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený v súlade s § 241 ods. 1 O.s.p., bez
nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie
smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.
Dovolanie žalobcu smeruje proti rozsudku. Dovolanie proti rozsudku je prípustné,
ak je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého
stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.). Dovolanie je prípustné aj proti rozsudku
odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu
vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku
odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd
vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku
súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej
podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. (§ 238 ods. 3 O.s.p.).
Prípustnosť dovolania žalobcu z uvedených ustanovení Občianskeho súdneho
poriadku nevyplýva – napadnutý nie je zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238
ods. 1 O.s.p.), dovolací súd v tejto veci dosiaľ nerozhodoval (§ 238 ods. 2 O.s.p.) a dovolanie
smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, ktorý nemá znaky rozsudku
uvedeného v § 238 ods. 3 O.s.p.
Podané dovolanie by v okolnostiach daného prípadu mohlo byť procesne prípustné, len ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované
v § 237 O.s.p. O vadu v zmysle tohto ustanovenia ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá
nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť
byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát.
Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli
a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania žalobcu preto z týchto
ustanovení nemožno vyvodiť.
Žalobca vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania z toho, že v konaní na súdoch nižších
stupňov:
1. bolo zasiahnuté do jeho práva na spravodlivý proces a bola mu odňatá možnosť
konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu
je nepreskúmateľné,
2. rozhodoval súd nesprávne obsadený (§ 237 písm. g/ O.s.p.).
K dôvodom, ktoré podľa názoru žalobcu zakladajú prípustnosť ním podaného
dovolania, uvádza najvyšší súd nasledovné:
1. Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie procesne
nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu alebo inému všeobecne záväznému právnemu
predpisu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení účastníka
občianskeho súdneho konania (napríklad právo zúčastniť sa pojednávania, vyjadrovať
sa k veci, k vykonanému dokazovaniu, podávať návrhy).
Žalobca súdom vytýka nerešpektovanie jeho práva na spravodlivý súdny proces.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom
orgáne Slovenskej republiky. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je tiež právo
účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Z práva na spravodlivé súdne
konanie vyplýva totiž aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami,
argumentmi a dôkaznými návrhmi strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie
(I. ÚS 46/05). Vada nedostatku dôvodov rozhodnutia sama osebe (pri inak správnom
rozhodnutí) nemusí (ale) disponovať potrebnou ústavnoprávnou intenzitou smerujúcou
k porušeniu označených práv (III. ÚS 228/06, I. ÚS 53/10, III. ÚS 99/08).
Vzhľadom na námietky žalobcu bolo aj v tomto dovolacom konaní potrebné zaujať
právne závery o tom, či (prípadné) nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia zakladá
procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. alebo či má za následok procesnú vadu
konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.
Vada konania uvedená v § 237 písm. f/ O.s.p. znamená vždy porušenie čl. 46 ods. 1
ústavy aj čl. 6 ods. 1 dohovoru. To však neznačí, že by zároveň nevyhnutne platil aj opak,
teda to, že každé porušenie práva na spravodlivý súdny proces dosahuje intenzitu (až) vady
konania v zmysle § 237 O.s.p. Ústava neupravuje, aké dôsledky majú jednotlivé procesné nesprávnosti, ku ktorým v praxi dochádza v konaní pred súdmi, ani nestanovuje predpoklady
ich možnej nápravy v opravnom konaní. Bližšiu úpravu ústavne garantovaného práva
na súdnu ochranu obsahuje Občiansky súdny poriadok, ktorý vo svojich ustanoveniach
predpokladá aj možnosť vzniku určitých procesných pochybení súdu v občianskom súdnom
konaní, v nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky týchto pochybení upravuje
aj predpoklady a podmienky, za ktorých možno v dovolacom konaní napraviť procesné
nesprávnosti konania na súdoch nižších stupňov. Najzávažnejším procesným vadám konania,
ktoré sú taxatívne vymenované v § 237 O.s.p., pripisuje Občiansky súdny poriadok osobitný
význam – vady tejto povahy považuje za okolnosť zakladajúcu prípustnosť dovolania
(viď § 237 O.s.p.) a zároveň tiež za prípustný dovolací dôvod (viď § 241 ods. 2
písm. a/ O.s.p.). Aj niektorým ďalším procesným vadám konania nedosahujúcim stupeň
závažnosti procesných vád v zmysle § 237 O.s.p. pripisuje Občiansky súdny poriadok
význam. Iné vady, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (tzv. „iné vady“)
považuje ale – na rozdiel od procesných vád vymenovaných v § 237 O.s.p. – len za relevantný
dovolací dôvod (viď § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), pričom však vady tejto povahy prípustnosť
dovolania nezakladajú.
Na základe uznesenia občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu bol v zbierke ako
judikát R 111/1998 uverejnený rozsudok najvyššieho súdu z 28. augusta 1997 sp. zn. 2 Cdo 5/1997, z ktorého vyplýva, že „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) aj vtedy, ak odvolací
súd svoj právny záver riadne neodôvodnil, takže jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný“.
Podľa právneho názoru dovolacieho súdu je názor zaujatý v uvedenom judikáte plne
opodstatnený aj v prejednávanej veci a nie je dôvod odkloniť sa od tohto názoru. Senát
najvyššieho súdu, ktorý rozhoduje v tejto veci, pri doterajšom rozhodovaní dosiaľ nikdy
(v žiadnej ním prejednávanej veci) nepovažoval uvedený judikát za „prekonaný“ a vždy
dôsledne a bezvýnimočne zastával názor, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladá
(len) tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., nie však procesnú vadu
konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn.
3 Cdo 249/2008, 3 Cdo 290/2009, 3 Cdo 138/2010, 3 Cdo 49/2011, 3 Cdo 165/2011,
3 Cdo 84/2012, 3 Cdo 49/2013).). Senát dovolacieho súdu, ktorý koná v preskúmavanom
prípade, zastáva tento názor nemenne vo všetkých ním prejednávaných veciach bez ohľadu
na to, čo bolo predmetom konania (viď aj na internetovej stránke najvyššieho súdu dostupné
rozhodnutia, napríklad v pracovnoprávnej veci sp. zn. 3 Cdo 158/2012, v exekučnej veci sp. zn. 3 ECdo 117/2013, vo veci sp. zn. 3 Cdo 244/2011 týkajúcej sa uloženia povinnosti
poskytnúť zmluvné plnenie, rovnako vo veciach sp. zn. 3 Cdo 69/2010 a 3 Cdo 165/2011,
v ktorých účastník tvrdil zásah do jeho osobnostných práv). Právna kvalifikácia
nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu nižšieho stupňa ako dôvodu zakladajúceho len tzv. inú
vadu konania pritom vyplýva tiež z rozhodnutí ďalších senátov najvyššieho súdu (porovnaj
napríklad sp. zn. 1 Cdo 140/2009, 1 Cdo 181/2010, 2 M Cdo 18/2008, 2 Cdo 83/2010,
4 Cdo 310/2009, 5 Cdo 290/2008, 5 Cdo 216/2010, 6 Cdo 25/2012, 7 Cdo 52/2011
a 7 Cdo 109/2011).
Správnosť takéhoto nazerania vec preskúmavajúceho senátu najvyššieho súdu
na problematiku nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia a jej procesných dôsledkov
potvrdzujú tiež niektoré rozhodnutia ústavného súdu o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam
najvyššieho súdu, ktoré zotrvávali na opodstatnenosti judikátu R 111/1998. Ústavný súd:
a) uznesením z 27. mája 2010 sp. zn. I. ÚS 184/2010 odmietol ústavnú sťažnosť proti
uzneseniu najvyššieho súdu zo 6. augusta 2009 sp. zn. 3 Cdo 148/2009 konštatujúc, že
„po preskúmaní uznesenia najvyššieho súdu s ohľadom na dôvody uvedené v sťažnosti nezistil také porušenia, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s čl. 46
ods. 1 ústavy“,
b) sťažnosť proti uzneseniu najvyššieho súdu z 20. januára 2011 sp. zn. 3 Cdo 192/2010
odmietol ako zjavne neopodstatnenú, pričom v uznesení z 19. apríla 2011 sp. zn.
III. ÚS 184/2011 konštatoval jednak to, že „najvyšší súd postupoval v súlade
s relevantnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, ktoré ústavne
akceptovateľným spôsobom interpretoval a aplikoval, preto aj jeho právne závery sú
ústavne akceptovateľné“, jednak to, že „nezistil žiadnu možnosť porušenia základného
práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie“,
c) uznesením z 30. júna 2011 sp. zn. I. ÚS 264/2011 odmietol sťažnosť proti rozhodnutiu
najvyššieho súdu zo 14. apríla 2011 sp. zn. 3 Cdo 46/2011 s tým, že nebola zistená
žiadna skutočnosť, „ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu nemajúci
oporu v zákone“, a že „v dovolacom konaní nedošlo k odňatiu možnosti
preskúmavania napadnutého výroku odvolacieho súdu, pretože najvyšší súd
postupoval v súlade s normami občianskeho súdneho konania, ak odmietol dovolanie
proti rozhodnutiu krajského súdu ako neprípustné a také, ktorým sa sťažovateľovi neodňala možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Takýto postup
a rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky súdny poriadok výslovne umožňuje, preto
použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať odopretie prístupu k súdnej
ochrane v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku“,
d) v uznesení z 20. apríla 2011 sp. zn. I. ÚS 141/2011, ktorým odmietol sťažnosť proti
rozhodnutiu najvyššieho súdu z 25. novembra 2010 sp. zn. 1 Cdo 167/2009, vyslovil
názor, že „nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu aj v prípade,
ak by znamenalo porušenie 'procesného práva na spravodlivé konanie'... resp.
porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na
spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nie je možné bez ďalšieho stotožniť
s procesnou vadou konania spočívajúcou v odňatí možnosti účastníkovi konať pred
súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.), preto nie je ani dôvodom zakladajúcim prípustnosť
dovolania (podľa § 237 O.s.p.) proti takému rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti
ktorému podľa ostatných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku dovolanie
prípustné nie je“,
e) v uznesení z 10. novembra 2011 sp. zn. IV. ÚS 481/2011 konštatoval, že vada konania
podľa § 237 písm. f/ O.s.p. znamená porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1
dohovoru (II. ÚS 261/06). To však, ako už ústavný súd spresnil (II. ÚS 148/09),
neznamená, že by vždy zároveň platil aj opak“,
f) uznesením zo 6. júna 2012 sp. zn. I. ÚS 275/2012 odmietol ako zjavne neopodstatnenú
sťažnosť proti rozhodnutiu najvyššieho súdu z 19. januára 2012 sp. zn. 3 Cdo 89/2011
spočívajúcemu na názore, že nepreskúmateľnosť nie je procesnou vadou konania
v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. V odôvodnení tohto uznesenia uviedol, že napadnuté
rozhodnutie najvyššieho súdu nie je zjavne neodôvodnené ani arbitrárne, práve
naopak, obsahuje dostatok presvedčivých dôvodov na svoj výrok,
g) v uznesení z 3. apríla 2012 sp. zn. III. ÚS 148/2012, rozhodujúc o ústavnej sťažnosti
proti rozhodnutiu najvyššieho súdu z 29. novembra 2011 sp. zn. 5 Cdo 206/2011,
uviedol, že nielen v náleze sp. zn. IV. ÚS 481/2011, ale aj v následnej svojej
rozhodovacej činnosti (napr. IV. ÚS 499/2011) tento názor (pozn.: vyjadrený
v judikáte R 111/1998) najvyššieho súdu v plnej miere akceptoval a považoval
ho za ústavne konformný,
h) v uznesení z 19. apríla 2012 sp. zn. IV. ÚS 208/2012, ktoré sa týkalo uznesenia
najvyššieho súdu z 27. mája 2010 sp. zn. 3 Cdo 67/2010 uviedol, že „právny názor,
na ktorom je založené namietané uznesenie najvyššieho súdu, je z ústavného hľadiska akceptovateľný, a v okolnostiach danej veci nemohlo dôjsť k porušeniu základného
práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, či práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (v tejto súvislosti viď tiež uznesenie ústavného súdu
z 22. marca 2012 sp. zn. IV. ÚS 161/2012).
Dovolací súd osobitne poukazuje na to, že i keď sa ústavný súd v náleze 27. júla 2011
sp. zn III. ÚS 198/2011 stotožnil „s tou judikatúrou najvyššieho súdu, že aj nedostatok
riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia treba považovať za vadu,
ktorá zakladá prípustnosť a zároveň aj dôvodnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
(rozsudky najvyššieho súdu z 27. apríla 2006 sp. zn. 4 Cdo 171/2005 a z 30. septembra 2008
sp. zn. 4 Cdo 25/2007)“, v neskoršom uznesení z 3. apríla 2012 sp. zn. III. ÚS 148/2012
sa celkom jednoznačne priklonil k názoru, že nepreskúmateľnosť súdneho rozhodnutia
nemožno stotožňovať s procesnou vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.; v tomto (neskoršom)
uznesení poukázal na to, že ústavný súd sa k otázke právnej kvalifikácie nepreskúmateľnosti
a jej dôsledkov z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. (tak, ako bola podaná najvyšším súdom
v uznesení z 22. septembra 2009 sp. zn. 3 Cdo 97/2010 považujúcom naďalej za opodstatnený
záver vyjadrený v R 111/1998) vyjadril v náleze z 10. novembra 2011 sp. zn.
IV. ÚS 481/2011 a nielen v tomto náleze, ale aj v následnej svojej rozhodovacej činnosti
citovaný názor najvyššieho súdu v plnej miere akceptoval a považoval ho za ústavne
konformný.
Naostatok je potrebné poukázať na to, že ústavný súd sa k danej problematike aktuálne
vyjadril v uznesení z 30. januára 2013 sp. zn. III. ÚS 551/2012, v ktorom uviedol, že
„sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá
prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa
§ 237 písm. f/ O.s.p., ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“.
Vec preskúmavajúci senát dovolacieho súdu k vyššie uvedenému poznamenáva, že ani
v iných právnych veciach, v ktorých dovolací súd zotrval na aktuálnosti judikátu R 111/1998,
nebolo zo strany ústavného súdu konštatované porušenie ústavných práv (viď napríklad
II. ÚS 110/2013, I. ÚS 35/2013, I. ÚS 33/2013, II. ÚS 66/2013).
Rozhodnutie najvyššieho súdu z 28. augusta 1997 sp. zn. 2 Cdo 5/1997 bolo
subjektom na to oprávneným zaradené na rokovanie osobitného orgánu najvyššieho súdu s rozhodovacou právomocou (občianskoprávneho kolégia), osobitnou procedúrou upravenou
všeobecne záväzným právnym predpisom bolo týmto orgánom prerokované a uznesením,
ktoré prijala nadpolovičná väčšina členov občianskoprávneho kolégia, bol schválený návrh
na jeho uverejnenie v zbierke – v zákonom stanovenom osobitnom médiu so špeciálnym
zameraním a účelom; publikované bolo pod R 111/1998. Uvedeným postupom plnil najvyšší
súd zákonom stanovenú povinnosť dbať o jednotný výklad a jednotné používanie zákonov
a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (§ 16 zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch
a sudcoch). Táto povinnosť mu v súčasnosti vyplýva z ustanovenia § 8 ods. 3 zákona
č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov. O publikovaní
predmetného rozhodnutia bolo teda rozhodnuté v rámci zákonom upraveného mechanizmu
zabezpečujúceho koherentnosť judikatúry (IV. ÚS 60/2010).
Osobitný proces, výsledkom ktorého bolo publikovanie rozhodnutia najvyššieho
súdu v zbierke ako R 111/1998, priznáva tomuto rozhodnutiu osobitný význam. Výklad
najvyššieho súdu, ktorý v ňom podal, nie je síce právne (de iure) záväzný, fakticky (de facto)
má ale vysokú vecnú autoritu. I keď judikatúra najvyššieho súdu nie je formálne záväzná,
ipso iure normatívnu silu má, a to tak vo vertikálnej línii (voči súdom nižších stupňov), ako aj v horizontálnej línii (medzi jednotlivými senátmi a kolégiami najvyššieho súdu navzájom).
Nemožno prehliadať podstatný rozdiel medzi rozhodnutím nepublikovaným v zbierke (ďalej
len „nepublikované rozhodnutie“), a rozhodnutím, ktoré bolo na podklade zákonom určenej
procedúry navrhovania a schvaľovania osobitným orgánom najvyššieho súdu uverejnené
v zbierke (ďalej len „publikované rozhodnutie“). Pokiaľ nepublikované rozhodnutie
najvyššieho súdu vyjadruje názor členov senátu (resp. väčšiny členov senátu) najvyššieho
súdu v individuálne ním prejednávanej veci, názor vyjadrený v publikovanom rozhodnutí
je zároveň zovšeobecňujúcim názorom (relevantnej väčšiny) členov kolégia najvyššieho súdu,
ktoré vždy tvorí viacero senátov. Názor vyjadrený v nepublikovanom rozhodnutí sa v tomto
zmysle prípadne (ak vec prejednávajúci senát dospeje k záveru, že sú pre to splnené
podmienky) môže odkloniť či odchýliť od názoru vyjadreného v publikovanom rozhodnutí,
tým ale ešte bez ďalšieho nedochádza k „prekonaniu“ názoru, na ktorom spočíva publikované
rozhodnutie.
Senát dovolacieho súdu, ktorý preskúmava danú vec, sa nestotožňuje s názorom, že
právne závery vyjadrené v rozhodnutí publikovanom v zbierke pod R 111/1998
sú „prekonané“.
O „prekonaní“ (relevantnom zavŕšení procesu odklonenia sa od) názoru vyjadreného
v publikovanom rozhodnutí možno, podľa názoru vec prejednávajúceho senátu, hovoriť iba
vtedy, ak je toto „prekonanie“ výsledkom v zákone predpísaného postupu najvyššieho súdu
(§ 21 ods. 3 písm. a/ a b/ a § 22 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov).
Keďže právny názor najvyššieho súdu publikovaný pod R 111/1998 nebol dosiaľ
vo vyššie uvedenom zmysle „prekonaný“, nebol ani v preskúmavanej veci daný dôvod
pre jeho nezohľadnenie.
Z dôvodov uvedených vyššie dospel dovolací súd k záveru, že i keby prípadne bolo
rozhodnutie odvolacieho súdu nedostatočne odôvodnené (dovolací súd sa nezaoberal otázkou,
či napadnuté rozhodnutie je preskúmateľné), nemal by tento nedostatok za následok procesnú
vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
2. Žalobca sa v dovolaní dotkol aj otázky zloženia senátu odvolacieho súdu, ktorý
danú vec rozhodol (§ 237 písm. g/ O.s.p.).
Podľa § 237 písm. g/ O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže
namiesto samosudcu rozhodoval senát.
O nesprávne obsadenie súdu v zmysle § 237 písm. g/ O.s.p. ide nielen vtedy, keď
namiesto senátu zloženého zo zákonom stanoveného počtu sudcov rozhodne buď samosudca
alebo senát v inom než predpísanom zložení, ale tiež vtedy, keď vec prejedná a rozhodne
sudca, ktorý nie je zákonným sudcom (viď čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky).
Zákonným sudcom je sudca, ktorý je právnymi predpismi (vrátane predpisov vnútornej
povahy, ako napr. rozvrhom práce) určený tú – ktorú vec prejednať a rozhodnúť;
ak má niektorú vec prejednať a rozhodnúť senát príslušného súdu, sú zákonnými sudcami
všetci členovia toho senátu, ktorý je rozvrhom práce určený túto vec prejednať a rozhodnúť.
Zloženie senátov súdov, ktoré rozhodujú o opravných prostriedkoch, nie je nemenné
a v nadväznosti na zmeny okolností na strane súdu (môže ísť napríklad o vytvorenie nových senátov alebo zrušenie existujúcich senátov) alebo jeho sudcov (napríklad preloženie
a dočasné pridelenie sudcov alebo ich práceneschopnosť) môže podliehať zmenám.
So zreteľom na potrebu zabezpečenia riadnej činnosti rozvrhy práce súdov predpokladajú
aj možnosť zmeny pridelenia určitej veci (napríklad v prípade nerovnomerného zaťaženia
sudcov alebo senátov). Podstatné pri tom ale je, aby zmena bola uskutočnená v súlade
so zákonom a rozvrhom práce.
Dovolací súd z rozvrhu práce Krajského súdu v Bratislave na rok 2011 a 2012 zistil,
že senát tohto súdu „14 Co“, ktorému bola vec pridelená elektronickou podateľňou, rozhoduje
v zásade v zložení: JUDr. K. J. (predsedníčka senátu), JUDr. E. S. (aj ako predsedníčka
senátu) a Mgr. B. B. (členka senátu), ako i že jeho zastupujúcim senátom je senát „6 Co“,
pracujúci v zložení JUDr. M. M. (predseda senátu), JUDr. A. S. a JUDr. R. B. (členovia
senátu). Ďalej bolo zistené, že členka senátu 14 Co Mgr. B. B., bola v čase prejednávania veci
na odvolacom súde na pojednávaní 20. novembra 2012 v zahraničí a vo všetkých veciach
prejednávaných na tomto pojednávaní zastupovali členovia zastupujúceho senátu 6 Co,
a to JUDr. A. S. v 4 veciach prejednávaných v dopoludňajších hodinách a JUDr. M. M.
v predmetnej veci prejednávanej v popoludňajších hodinách (viď zoznam pojednávania z 20.
novembra 2012). To znamená, že senát odvolacieho súdu predmetnú vec prejednal
a rozhodol v zložení, ktoré zodpovedalo rozvrhu práce tohto súdu; rozhodoval teda súd
„správne obsadený“. Neobstojí preto námietka dovolateľa o vade konania podľa § 237 písm.
g/ O.s.p.
So zreteľom na argumentáciu žalobcu dovolací súd uvádza, že zo žiadneho
ustanovenia zákona nevyplýva povinnosť odvolacieho súdu informovať účastníka o tom, že
došlo k zmene v zložení senátu. Je to dané medziiným aj tým, že niektoré zmeny v zložení
senátov sú v praxi súdov vynútené okamžitou situáciou, takže poskytnutie informácie
o takejto zmene pred vydaním rozsudku neraz ani neprichádza do úvahy.
3. Žalobca v dovolaní zastáva názor, že súdy nemali pre svoje rozhodnutia dostatok
úplných a správnych skutkových podkladov. Najvyšší súd k tejto námietke uvádza, že
v prípade neúplnosti skutkových zistení alebo nesprávnosti skutkových záverov nejde
o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný za dôvod
zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď viaceré rozhodnutia
najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012). Ak k tejto nesprávnosti v súdnom konaní dôjde, nie je ňou
znemožnená realizácia procesných oprávnení účastníka konania. Ani nesprávne vyhodnotenie
dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p; ak súd nesprávne vyhodnotí niektorý
z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, to ale samo
o sebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. (porovnaj napríklad uznesenia
najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010 a 2 Cdo 29/2011).
4. K námietke žalobcu, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), dovolací súd uvádza, že právnym posúdením
je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený
skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov
ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny
predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil
nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod
v tom zmysle, že ho možno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní (viď § 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p.), samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá
(viď tiež R 54/2012). Nejde totiž o vadu konania uvedenú v § 237 O.s.p., ani znak (atribút,
stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 238 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť
dovolania. Keďže žalobca tento dovolací dôvod uplatnil v dovolaní, ktoré nie je procesne
prípustné, nemohol dovolací súd podrobiť napadnutý rozsudok posúdeniu z hľadiska
správnosti v ňom zaujatých právnych záverov.
5. Z vyššie uvedených dôvodov dovolací súd procesne neprípustné dovolanie žalobcu
odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. bez toho, aby
skúmal vecnú správnosť napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.
V dovolacom konaní procesne úspešnému žalovanému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti žalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p., § 224 ods. 1
O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nepriznal žalovanému náhradu trov dovolacieho
konania, lebo v dovolacom konaní nepodal návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy
dovolacieho konania (§ 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 13. mája 2014 JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r. predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková