3 Cdo 240/2011
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne B. B., bývajúcej v G., zastúpenej H., s.r.o. so sídlom v B., IČO: X., proti žalovaným 1/ Slovenskej republike - Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné nám.
č. 13, 2/ Slovenskej republike - Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, so sídlom
v Bratislave, Pribinova č. 2, 3/ Slovenskej republike - Ministerstvu financií Slovenskej
republike, so sídlom v Bratislave, Štefanovičova č. 5, 4/ Slovenskej republike -
Ministerstvu hospodárstva Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Mierová č. 19,
o náhradu škody, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 15 C 37/2004,
o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 25. augusta 2011 sp. zn.
3 Co 193/2011, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a .
Žalovaným 1/ až 4/ náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Žalobkyňa sa v konaní domáhala, aby súd uložil žalovaným povinnosť zaplatiť jej
sumu 2 157,60 € s príslušenstvom predstavujúcu škodu, ktorá jej bola spôsobená nesprávnym
úradným postupom štátneho orgánu podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len
„zákon č. 58/1969 Zb.“) v prípade tzv. nebankového subjektu.
Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 8. apríla 2008 č.k. 15 C 37/2004-149 žalobu
zamietol. Žalovaným 1/ až 4/ nepriznal náhradu trov konania. Súd prvého stupňa vychádzal
z toho, že žalobkyňa uzavrela 5. marca 2001 so spoločnosťou B, s.r.o. zmluvu o tichom
spoločenstve, na základe ktorej jej poskytla vklad tichého spoločníka zúčastňujúceho sa na podnikaní vo výške 30 000 Sk s tým, že jej po uplynutí dohodnutého času bude vyplatený
vklad zvýšený o úrok vo výške 35% ročne a 23. augusta 2001 zmluvu o pôžičke, na základe
ktorej požičala tejto spoločnosti sumu 20 000 Sk, ktorú sa zaviazala vrátiť 23. augusta 2002
s ročným úrokom 35 %. Podľa názoru súdu žalobkyňa v konaní nepreukázala naplnenie
žiadnej z podmienok zodpovednosti štátu za škodu podľa § 18 ods. l zákona č. 58/1969 Zb. a
nestotožnil sa s názorom žalobkyne, že za majetkovú ujmu vo výške 65 000 Sk, ktorá jej
vznikla v dôsledku nedodržania záväzkov spoločnosti B, s.r.o. nesie zodpovednosť štát a jeho
orgány v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. Podľa jeho právneho názoru boli úkonmi žalobkyne
a spoločnosti B, s.r.o. založené právne vzťahy, do ktorých štát nemal oprávnenie zasahovať.
Štát mal v zmysle zákona č. 385/1999 Z.z. o kolektívnom investovaní
oprávnenie vykonávať dohľad a prípadne aj ukladať sankcie na dosiahnutie
nápravy, len ak išlo o investovanie podľa tohto zákona. V prejednávanej veci ale o tento
prípad nešlo. Výrok rozsudku, ktorým žalovaným nebola priznaná náhrada trov konania,
odôvodnil okresný súd poukazom na § 142 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Bratislave na odvolanie žalobkyne rozsudkom z 25. augusta 2011 sp. zn. 3 Co 193/2011 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a žalovaným
nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Na odôvodnenie výroku vo veci samej zhodne
so súdom prvého stupňa uviedol, že štát v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. nenesie
zodpovednosť za majetkovú ujmu, ktorá vznikla žalobkyni. V súvislosti s uzatváraním zmlúv
a pôžičke a tichom spoločenstve medzi žalobkyňou a B, s.r.o. žalované orgány nevykonávali
žiadnu činnosť spojenú s ich právomocami a nemohli porušiť žiadne povinnosti ustanovené
právnymi normami. Nešlo o prípad, na ktorý by sa vzťahoval zákon č. 385/1999 Z.z.
o kolektívnom investovaní. Výrok o náhrade trov odvolacieho konania odôvodnil § 224 O.s.p.
v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.
Rozsudok odvolacieho súdu napadla žalobkyňa dovolaním, ktoré odôvodnila tým, že
jej bola odňatá možnosť konať pred súdom. Odňatie možnosti konať pred súdom videla
v tom, že odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu je nepreskúmateľné, arbitrárne
a formalistické, ako i že neboli vykonané ňou navrhnuté dôkazy, ktoré boli dôležité pre
rozhodnutie vo veci samej. Vyčítala súdom oboch stupňov, že „pri posudzovaní rozsahu
povinností žalovaných vo vzťahu k činnosti nebankových subjektov podľa zákona
o investičných spoločnostiach, zákona o kolektívnom investovaní a zákona o bankách upriamili pozornosť na formálnu stránku vymedzenia pôsobnosti daných zákonov a zmluvnú
formu a povahu právnych vzťahov nebankových subjektov so svojimi klientmi. Formalisticky
sa riadili len literou zákona, bez toho aby vyhodnotili jeho cieľ a účel v kontexte relevantných
ústavných princípov a obsahu a rozsahu činnosti nebankových subjektov.“ Podľa jej názoru
nie je v právnom štáte prípustné, aby sa orgán verejnej moci zbavil zodpovednosti dohľadu
nad určitým sektorom hospodárskeho života s poukazom na skutočnosť, že určitá činnosť,
resp. pôsobenie určitého subjektu nenapĺňajú formálne náležitosti zákonom predvídanej
činnosti. Žalovaní mali povinnosť skúmať, či s ohľadom na svoj obsah činnosť nebankových
subjektov spĺňa alebo nespĺňa podmienky stanovené zákonom o investičných spoločnostiach,
zákonom o kolektívnom investovaní a zákonom o bankách a ak si túto povinnosť neplnili,
je daný zodpovednostný vzťah štátu za spôsobenú škodu. Z uvedených dôvodov žiadala
napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
Žalovaní 2/ a 4/ vo vyjadreniach k dovolaniu žalobkyne zhodne uviedli, že rozsudok
odvolacieho súdu je vecne správny a navrhli dovolanie zamietnuť.
Žalovaní 1/ a 3/ sa k dovolaniu žalobkyne nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpená advokátom (§ 241
ods. l O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr,
či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom
(§ 236 a nasl. O.s.p.).
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé
rozhodnutie súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho
prípustnosti. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, len
v prípadoch, v ktorých ho pripúšťa zákon (viď § 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p.
je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie
prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku
ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým
súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
Keďže podané dovolanie nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku, ale takému
potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, že
dovolanie proti nemu je prípustné ani takému potvrdzujúcemu rozsudku súdu prvého stupňa,
v ktorom súdu prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa
§ 153 ods. 3 a 4, nemožno prípustnosť podaného dovolania vyvodiť z § 238 ods. 1 O.s.p., ani
z § 238 ods. 3 O.s.p. Pre úplnosť treba uviesť, že prípustnosť dovolania nie je daná ani
ustanovením § 238 ods. 2 O.s.p., nakoľko dovolací súd v prejednávanej veci síce už raz
rozhodoval uznesením z 10. februára 2011 sp. zn. 3 Cdo 329/2009, ktorým z dôvodu odňatia
možnosti konať pred odvolacím súdom žalobkyne zrušil predchádzajúce uznesenie Krajského
súdu v Bratislave z 20. mája 2009 sp. zn. 3 Co 142/2009, ktorým bolo odvolanie podané
žalobkyňou splnomocneným zástupcom odmietnuté ako podané neoprávnenou osobou, ale
nevyslovil právny názor vo veci samej, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto dôvodov dospel
dovolací súd k záveru, že dovolanie žalobkyne nie je podľa § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. procesne
prípustné.
S ohľadom na § 242 ods. 1 O.s.p. dovolací súd skúmal, či procesná prípustnosť
dovolania nevyplýva z § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti
každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci
súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom
konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej
istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi
konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca
alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli
a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania žalobkyne preto z týchto
ustanovení nemožno vyvodiť.
S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu
odvolacieho súdu sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či odvolací súd svojím
postupom (ne)odňal dovolateľke možnosť konať pred súdom. Odňatím možnosti konať pred
súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný postup súdu priečiaci sa zákonu alebo
inému všeobecne záväznému právnemu predpisu, ktorý má za následok znemožnenie
realizácie procesných práv účastníka občianskeho súdneho konania. Dovolací súd z obsahu
spisu nezistil, že by konanie pred súdmi nižších stupňov bolo postihnuté procesnou vadou,
znemožňujúcou žalobkyni realizáciu jej procesných práv.
Dovolateľka za procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. f/ O.s.p. považuje
(ňou tvrdenú) nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu.
Nepreskúmateľné je rozhodnutie súdu, ktoré nemá náležitosti uvedené v § 157 ods. 2
O.s.p. Aj odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu musí mať náležitosti uvedené v § 157
ods. 3 O.s.p. (§ 211 O.s.p.). Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí
vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť
v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen z hľadiska výsledkov vykonaného dokazovania
a skutkových zistení súdu, ale tiež z hľadiska prijatých právnych záverov. Účelom
odôvodnenia rozhodnutia je vysvetliť postup súdu a dôvody, so zreteľom na ktoré rozhodol.
Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu musí byť zároveň aj dostatočným podkladom pre
uskutočnenie prieskumu v (prípadnom) dovolacom konaní.
Ústava Slovenskej republiky neupravuje, aké dôsledky majú jednotlivé procesné
nesprávnosti (vrátane nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu), ku ktorým v praxi dochádza
v konaní pred súdmi, ani nestanovuje predpoklady ich možnej nápravy v opravnom konaní.
Bližšiu úpravu ústavne garantovaného práva na súdnu ochranu obsahuje Občiansky súdny
poriadok, ktorý vo svojich ustanoveniach predpokladá aj možnosť vzniku určitých procesných
pochybení súdu v občianskom súdnom konaní. V nadväznosti na podstatu, význam a procesné
dôsledky týchto pochybení upravuje Občiansky súdny poriadok aj predpoklady a podmienky, za ktorých možno v dovolacom konaní napraviť procesné nesprávnosti, ku ktorým došlo
v konaní na súdoch nižších stupňov. S niektorými najzávažnejšími, taxatívne vymenovanými
procesnými vadami, ktoré zakladajú zmätočnosť, spája Občiansky súdny poriadok
prípustnosť dovolania (viď § 237 O.s.p.); vady tejto povahy sú zároveň aj prípustným
dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.). Aj niektorým ďalším vadám inej procesnej
povahy majúcim za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (tzv. iným vadám konania)
pripisuje Občiansky súdny poriadok význam, avšak – na rozdiel od v § 237 O.s.p. taxatívne
vymenovaných procesných vád – (len) v tom zmysle, že ich považuje za relevantný dovolací
dôvod (viď § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), ktorý možno uplatniť iba v takom dovolaní, ktoré
je procesne prípustné (vada takejto povahy sama o sebe prípustnosť dovolania nezakladá).
Na posúdenie prípustnosti dovolania aj z aspektov vyplývajúcich z § 237 písm. f/
O.s.p. je zásadne príslušný dovolací súd (viď IV. ÚS 238/07). Na základe uznesenia
občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bol v Zbierke stanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát R 111/1998
uverejnený rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. augusta 1997 sp. zn. 2 Cdo 5/1997, v ktorom dovolací vyslovil názor, že „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver riadne neodôvodnil, takže jeho rozsudok zostal
nepreskúmateľný“. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu je názor zaujatý v uvedenom
rozsudku plne opodstatnený aj v prejednávanej veci a dovolací súd ani v nej nemá dôvod
odkloniť sa od tohto názoru. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý rozhoduje
v preskúmavanej veci, pri doterajšom rozhodovaní vždy dôsledne zastával názor, že
nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladá (len) tzv. inú vadu konania v zmysle § 241
ods. 2 písm. b/ O.s.p., nie však procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
(príkladmo možno uviesť týmto senátom prijaté rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3 Cdo 235/2010, 3 Cdo 236/2010, 3 Cdo 135/2011). Právna kvalifikácia
nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia súdu nižšieho stupňa ako dôvod zakladajúci (len)
tzv. inú vadu konania pritom vyplýva aj z rozhodnutí iných senátov Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (viď napríklad rozhodnutia sp. zn. 1 Cdo 135/2010, 2 Cdo 137/2010,
4 M Cdo 5/2009, 5 Cdo 216/2010, 7 Cdo 55/2011).
Navyše (dovolací súd to uvádza len ako poznámku), zo spisu vyplýva, že odvolací súd
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol stručne rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská oboch procesných strán
k prejednávanej veci, obsah odvolania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval
na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje závery. Prijaté závery primerane vysvetlil
(pozn.: dovolací súd sa ich správnosťou nezaoberal). Rozhodnutie odvolacieho súdu
umožňuje preskúmať, ako, na základe čoho a z akých dôvodov odvolací súd rozhodol.
Skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené
a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky; odôvodnenie dovolaním
napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia
(§ 157 ods. 2 O.s.p.).
Žalobkyňa v dovolaní vyslovila aj nespokojnosť s právnym posúdením veci odvolacím
súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej
zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený
skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový
stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd ale právnym posúdením veci
neodníma účastníkovi konania možnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 112/2001
uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky
pod č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 50/2002
uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne posúdenie veci súdmi nižších
stupňov je Najvyšším súdom Slovenskej republiky považované za relevantný dovolací dôvod,
ktorým možno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.),
zároveň je ale zhodne zastávaný názor, že nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších
stupňov nezakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 O.s.p. (viď napríklad rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 102/2004, sp. zn. 2 Cdo 282/2006,
sp. zn. 3 Cdo 174/2005 a sp. zn. 4 Cdo 165/2003). I keby teda tvrdenia žalobkyne o založení
rozhodnutia na nesprávnom právnom posúdení boli prípadne aj opodstatnené, nezakladalo
by to prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 237 O.s.p.
Pokiaľ ide o námietku žalobkyne nevykonania všetkých navrhovaných dôkazov,
je súdna prax jednotná v názore, že ak súd niektorý dôkaz nevykoná, môže to viesť prípadne
k nesprávnym skutkovým zisteniam a v konečnom dôsledku aj k vecne nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k odňatiu možnosti konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237
písm. f/ O.s.p. (viď R 37/1993, R 125/1999 a R 6/2000). K procesným právam účastníka
nepatrí, ako sa žalobkyňa mylne domnieva, aby bol súdom vykonaný každý ním navrhnutý
dôkaz. Rozhodovanie o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané, patrí vždy výlučne
súdu, a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. l O.s.p., § 213 O.s.p.). Ak súd prípadne
aj rozhodne, že navrhnuté dôkazy nevykoná (napr. preto, že sú pre vec nevýznamné alebo
nadbytočné), nemôže to byť považované za postup odnímajúci účastníkovi konania možnosť
konať pred súdom.
Z vyššie uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie
žalobkyne ako procesne neprípustné (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/
O.s.p.), pričom sa nezaoberal vecnou správnosťou dovolaním napadnutého rozhodnutia.
V dovolacom konaní nebola žalobkyňa úspešná; právo na náhradu trov dovolacieho
konania vzniklo žalovaným 1/ až 4/ (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nepriznal žalovaným náhradu trov dovolacieho konania, lebo v dovolacom konaní nepodali návrh na priznanie náhrady týchto trov (§ 151 ods. 1
O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 11. apríla 2012
JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková