3 Cdo 240/2011

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne B. B., bývajúcej v G., zastúpenej H., s.r.o. so sídlom v B., IČO: X., proti žalovaným 1/ Slovenskej republike - Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné nám.  

č. 13, 2/ Slovenskej republike - Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky,   so sídlom

v Bratislave, Pribinova č. 2, 3/ Slovenskej republike - Ministerstvu financií Slovenskej

republike, so sídlom v Bratislave, Štefanovičova č. 5, 4/ Slovenskej republike -

Ministerstvu hospodárstva Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Mierová č. 19,

o náhradu škody, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 15 C 37/2004,

o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 25. augusta 2011 sp. zn.  

3 Co 193/2011, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a .

Žalovaným 1/ až 4/ náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Žalobkyňa sa v konaní domáhala, aby súd uložil žalovaným povinnosť zaplatiť jej

sumu 2 157,60 € s príslušenstvom predstavujúcu škodu, ktorá jej bola spôsobená nesprávnym

úradným postupom štátneho orgánu podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu

spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len

„zákon č. 58/1969 Zb.“) v prípade tzv. nebankového subjektu.

Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 8. apríla 2008 č.k. 15 C 37/2004-149 žalobu

zamietol. Žalovaným 1/ až 4/ nepriznal náhradu trov konania. Súd prvého stupňa vychádzal

z toho, že žalobkyňa uzavrela 5. marca 2001 so spoločnosťou B, s.r.o. zmluvu o tichom

spoločenstve, na základe ktorej jej poskytla vklad tichého spoločníka zúčastňujúceho sa na podnikaní vo výške 30 000 Sk s tým, že jej po uplynutí dohodnutého času bude vyplatený

vklad zvýšený o úrok vo výške 35% ročne a 23. augusta 2001 zmluvu o pôžičke, na základe

ktorej požičala tejto spoločnosti sumu 20 000 Sk, ktorú sa zaviazala vrátiť 23. augusta 2002

s ročným úrokom 35 %. Podľa názoru súdu žalobkyňa v konaní nepreukázala naplnenie

žiadnej z podmienok zodpovednosti štátu za škodu podľa § 18 ods. l zákona č. 58/1969 Zb. a

nestotožnil sa s názorom žalobkyne, že za majetkovú ujmu vo výške 65 000 Sk, ktorá jej

vznikla v dôsledku nedodržania záväzkov spoločnosti B, s.r.o. nesie zodpovednosť štát a jeho

orgány v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. Podľa jeho právneho názoru boli úkonmi žalobkyne

a spoločnosti B, s.r.o. založené právne vzťahy, do ktorých štát nemal oprávnenie zasahovať.

Štát mal v zmysle zákona   č. 385/1999 Z.z. o kolektívnom investovaní

oprávnenie vykonávať dohľad a prípadne   aj ukladať sankcie na dosiahnutie

nápravy, len ak išlo o investovanie podľa tohto zákona. V prejednávanej veci ale o tento

prípad nešlo. Výrok rozsudku, ktorým žalovaným nebola priznaná náhrada trov konania,

odôvodnil okresný súd poukazom na § 142 ods. 1 O.s.p.

Krajský súd v Bratislave na odvolanie žalobkyne rozsudkom z 25. augusta 2011   sp. zn. 3 Co 193/2011 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a žalovaným

nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Na odôvodnenie výroku vo veci samej zhodne

so súdom prvého stupňa uviedol, že štát v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. nenesie

zodpovednosť za majetkovú ujmu, ktorá vznikla žalobkyni. V súvislosti s uzatváraním zmlúv

a pôžičke a tichom spoločenstve medzi žalobkyňou a B, s.r.o. žalované orgány nevykonávali

žiadnu činnosť spojenú s ich právomocami a nemohli porušiť žiadne povinnosti ustanovené

právnymi normami. Nešlo o prípad, na ktorý by sa vzťahoval zákon č. 385/1999 Z.z.

o kolektívnom investovaní. Výrok o náhrade trov odvolacieho konania odôvodnil § 224 O.s.p.

v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.

Rozsudok odvolacieho súdu napadla žalobkyňa dovolaním, ktoré odôvodnila tým, že  

jej bola odňatá možnosť konať pred súdom. Odňatie možnosti konať pred súdom videla  

v tom, že odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu je nepreskúmateľné, arbitrárne

a formalistické, ako i že neboli vykonané ňou navrhnuté dôkazy, ktoré boli dôležité pre

rozhodnutie vo veci samej. Vyčítala súdom oboch stupňov, že „pri posudzovaní rozsahu

povinností žalovaných vo vzťahu k činnosti nebankových subjektov podľa zákona

o investičných spoločnostiach, zákona o kolektívnom investovaní a zákona o bankách upriamili pozornosť na formálnu stránku vymedzenia pôsobnosti daných zákonov a zmluvnú

formu a povahu právnych vzťahov nebankových subjektov so svojimi klientmi. Formalisticky

sa riadili len literou zákona, bez toho aby vyhodnotili jeho cieľ a účel v kontexte relevantných

ústavných princípov a obsahu a rozsahu činnosti nebankových subjektov.“ Podľa jej názoru

nie je v právnom štáte prípustné, aby sa orgán verejnej moci zbavil zodpovednosti dohľadu

nad určitým sektorom hospodárskeho života s poukazom na skutočnosť, že určitá činnosť,

resp. pôsobenie určitého subjektu nenapĺňajú formálne náležitosti zákonom predvídanej

činnosti. Žalovaní mali povinnosť skúmať, či s ohľadom na svoj obsah činnosť nebankových

subjektov spĺňa alebo nespĺňa podmienky stanovené zákonom o investičných spoločnostiach,

zákonom o kolektívnom investovaní a zákonom o bankách a ak si túto povinnosť neplnili,  

je daný zodpovednostný vzťah štátu za spôsobenú škodu. Z uvedených dôvodov žiadala

napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Žalovaní 2/ a 4/ vo vyjadreniach k dovolaniu žalobkyne zhodne uviedli, že rozsudok

odvolacieho súdu je vecne správny a navrhli dovolanie zamietnuť.

Žalovaní 1/ a 3/ sa k dovolaniu žalobkyne nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpená advokátom (§ 241

ods. l O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr,

či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom

(§ 236 a nasl. O.s.p.).

Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé

rozhodnutie súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho

prípustnosti. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, len

v prípadoch, v ktorých ho pripúšťa zákon (viď § 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa  

§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p.  

je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie

prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku

ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým

súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

Keďže podané dovolanie nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku, ale takému

potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, že

dovolanie proti nemu je prípustné ani takému potvrdzujúcemu rozsudku súdu prvého stupňa,

v ktorom súdu prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa  

§ 153 ods. 3 a 4, nemožno prípustnosť podaného dovolania vyvodiť z § 238 ods. 1 O.s.p., ani

z § 238 ods. 3 O.s.p. Pre úplnosť treba uviesť, že prípustnosť dovolania nie je daná ani

ustanovením § 238 ods. 2 O.s.p., nakoľko dovolací súd v prejednávanej veci síce už raz

rozhodoval uznesením z 10. februára 2011 sp. zn. 3 Cdo 329/2009, ktorým z dôvodu odňatia

možnosti konať pred odvolacím súdom žalobkyne zrušil predchádzajúce uznesenie Krajského

súdu v Bratislave z 20. mája 2009 sp. zn. 3 Co 142/2009, ktorým bolo odvolanie podané

žalobkyňou splnomocneným zástupcom odmietnuté ako podané neoprávnenou osobou, ale

nevyslovil právny názor vo veci samej, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto dôvodov dospel

dovolací súd k záveru, že dovolanie žalobkyne nie je podľa § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. procesne

prípustné.

S ohľadom na § 242 ods. 1 O.s.p. dovolací súd skúmal, či procesná prípustnosť

dovolania nevyplýva z § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti

každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci

súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom

konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej

istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,  

e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi

konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca

alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli

a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania žalobkyne preto z týchto

ustanovení nemožno vyvodiť.

S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu

odvolacieho súdu sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či odvolací súd svojím

postupom (ne)odňal dovolateľke možnosť konať pred súdom. Odňatím možnosti konať pred

súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný postup súdu priečiaci sa zákonu alebo

inému všeobecne záväznému právnemu predpisu, ktorý má za následok znemožnenie

realizácie procesných práv účastníka občianskeho súdneho konania. Dovolací súd z obsahu

spisu nezistil, že by konanie pred súdmi nižších stupňov bolo postihnuté procesnou vadou,

znemožňujúcou žalobkyni realizáciu jej procesných práv.  

Dovolateľka za procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. f/ O.s.p. považuje  

(ňou tvrdenú) nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu.

Nepreskúmateľné je rozhodnutie súdu, ktoré nemá náležitosti uvedené v § 157 ods. 2

O.s.p. Aj odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu musí mať náležitosti uvedené v § 157

ods. 3 O.s.p. (§ 211 O.s.p.). Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí

vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť

v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen z hľadiska výsledkov vykonaného dokazovania

a skutkových zistení súdu, ale tiež z hľadiska prijatých právnych záverov. Účelom

odôvodnenia rozhodnutia je vysvetliť postup súdu a dôvody, so zreteľom na ktoré rozhodol.

Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu musí byť zároveň aj dostatočným podkladom pre

uskutočnenie prieskumu v (prípadnom) dovolacom konaní.

Ústava Slovenskej republiky neupravuje, aké dôsledky majú jednotlivé procesné

nesprávnosti (vrátane nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu), ku ktorým v praxi dochádza

v konaní pred súdmi, ani nestanovuje predpoklady ich možnej nápravy v opravnom konaní.

Bližšiu úpravu ústavne garantovaného práva na súdnu ochranu obsahuje Občiansky súdny

poriadok, ktorý vo svojich ustanoveniach predpokladá aj možnosť vzniku určitých procesných

pochybení súdu v občianskom súdnom konaní. V nadväznosti na podstatu, význam a procesné

dôsledky týchto pochybení upravuje Občiansky súdny poriadok aj predpoklady a podmienky, za ktorých možno v dovolacom konaní napraviť procesné nesprávnosti, ku ktorým došlo

v konaní na súdoch nižších stupňov. S niektorými najzávažnejšími, taxatívne vymenovanými

procesnými vadami, ktoré zakladajú zmätočnosť, spája Občiansky súdny poriadok

prípustnosť dovolania (viď § 237 O.s.p.); vady tejto povahy sú zároveň aj prípustným

dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.). Aj niektorým ďalším vadám inej procesnej

povahy majúcim za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (tzv. iným vadám konania)

pripisuje Občiansky súdny poriadok význam, avšak – na rozdiel od v § 237 O.s.p. taxatívne

vymenovaných procesných vád – (len) v tom zmysle, že ich považuje za relevantný dovolací

dôvod (viď § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), ktorý možno uplatniť iba v takom dovolaní, ktoré  

je procesne prípustné (vada takejto povahy sama o sebe prípustnosť dovolania nezakladá).

Na posúdenie prípustnosti dovolania aj z aspektov vyplývajúcich z § 237 písm. f/

O.s.p. je zásadne príslušný dovolací súd (viď IV. ÚS 238/07). Na základe uznesenia

občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bol v Zbierke stanovísk

najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát R 111/1998

uverejnený rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. augusta 1997 sp. zn.   2 Cdo 5/1997, v ktorom dovolací vyslovil názor, že „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá

mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver riadne neodôvodnil, takže jeho rozsudok zostal

nepreskúmateľný“. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu je názor zaujatý v uvedenom

rozsudku plne opodstatnený aj v prejednávanej veci a dovolací súd ani v nej nemá dôvod

odkloniť sa od tohto názoru. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý rozhoduje

v preskúmavanej veci, pri doterajšom rozhodovaní vždy dôsledne zastával názor, že

nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladá (len) tzv. inú vadu konania v zmysle § 241  

ods. 2 písm. b/ O.s.p., nie však procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

(príkladmo možno uviesť týmto senátom prijaté rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. 3 Cdo 235/2010, 3 Cdo 236/2010, 3 Cdo 135/2011). Právna kvalifikácia

nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia súdu nižšieho stupňa ako dôvod zakladajúci (len)

tzv. inú vadu konania pritom vyplýva aj z rozhodnutí iných senátov Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (viď napríklad rozhodnutia sp. zn. 1 Cdo 135/2010, 2 Cdo 137/2010,  

4 M Cdo 5/2009, 5 Cdo 216/2010, 7 Cdo 55/2011).

Navyše (dovolací súd to uvádza len ako poznámku), zo spisu vyplýva, že odvolací súd

v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol stručne rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská oboch procesných strán

k prejednávanej veci, obsah odvolania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval  

na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje závery. Prijaté závery primerane vysvetlil

(pozn.: dovolací súd sa ich správnosťou nezaoberal). Rozhodnutie odvolacieho súdu

umožňuje preskúmať, ako, na základe čoho a z akých dôvodov odvolací súd rozhodol.

Skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené

a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky; odôvodnenie dovolaním

napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia

(§ 157 ods. 2 O.s.p.).

Žalobkyňa v dovolaní vyslovila aj nespokojnosť s právnym posúdením veci odvolacím

súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej  

zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený

skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový

stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce

aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd ale právnym posúdením veci

neodníma účastníkovi konania možnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237

písm. f/ O.s.p. (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 112/2001

uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky

pod č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 50/2002

uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne posúdenie veci súdmi nižších

stupňov je Najvyšším súdom Slovenskej republiky považované za relevantný dovolací dôvod,

ktorým možno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.),

zároveň je ale zhodne zastávaný názor, že nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších

stupňov nezakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 O.s.p. (viď napríklad rozhodnutia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 102/2004, sp. zn. 2 Cdo 282/2006,  

sp. zn. 3 Cdo 174/2005 a sp. zn. 4 Cdo 165/2003). I keby teda tvrdenia žalobkyne o založení

rozhodnutia na nesprávnom právnom posúdení boli prípadne aj opodstatnené, nezakladalo  

by to prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 237 O.s.p.  

Pokiaľ ide o námietku žalobkyne nevykonania všetkých navrhovaných dôkazov,  

je súdna prax jednotná v názore, že ak súd niektorý dôkaz nevykoná, môže to viesť prípadne

k nesprávnym skutkovým zisteniam a v konečnom dôsledku aj k vecne nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k odňatiu možnosti konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237

písm. f/ O.s.p. (viď R 37/1993, R 125/1999 a R 6/2000). K procesným právam účastníka

nepatrí, ako sa žalobkyňa mylne domnieva, aby bol súdom vykonaný každý ním navrhnutý

dôkaz. Rozhodovanie o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané, patrí vždy výlučne

súdu, a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. l O.s.p., § 213 O.s.p.). Ak súd prípadne  

aj rozhodne, že navrhnuté dôkazy nevykoná (napr. preto, že sú pre vec nevýznamné alebo

nadbytočné), nemôže to byť považované za postup odnímajúci účastníkovi konania možnosť

konať pred súdom.

Z vyššie uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie

žalobkyne ako procesne neprípustné (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/

O.s.p.), pričom sa nezaoberal vecnou správnosťou dovolaním napadnutého rozhodnutia.  

V dovolacom konaní nebola žalobkyňa úspešná; právo na náhradu trov dovolacieho

konania vzniklo žalovaným 1/ až 4/ (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.  

a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nepriznal žalovaným náhradu trov dovolacieho konania, lebo v dovolacom konaní nepodali návrh na priznanie náhrady týchto trov (§ 151 ods. 1

O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom  

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 11. apríla 2012

JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková