3 Cdo 24/2011
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne Akad. mal. a soch. M. T., bývajúcej v B., zastúpenej JUDr. J. H., advokátom so sídlom v B., proti žalovanému J. S., bývajúcemu v D., zastúpenému JUDr. M. A., advokátom so sídlom v B., o vydanie veci,
vedenej na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 37 C 86/2007, o dovolaní žalobkyne proti
rozsudku Krajského súdu v Trnave z 27. októbra 2010 sp. zn. 24 Co 64/2010, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Žalobkyňa je povinná zaplatiť žalovanému do 3 dní náhradu trov dovolacieho konania 77,29 € do rúk JUDr. M. A., advokáta so sídlom v B..
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Trnava rozsudkom z 28. októbra 2009 č.k. 37 C 86/2007-101 zamietol
žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala, aby súd uložil žalovanému povinnosť vydať jej do
3 dní motorové vozidlo zn. T. (ďalej len „motorové vozidlo“). Žalovanému nepriznal náhradu
trov konania. Vychádzal z toho, že v rámci privatizácie podniku Ž. staviteľstvo nadobudol
JUDr. Ing. D. Ď., stavebno-obchodná firma A. v apríli 1992 vlastníctvo motorového vozidla.
JUDr. Ing. D. Ď., stavebno-obchodná firma A. sa v novembri 1992 stala spoločníčkou Ž. A.,
s.r.o., do majetku ktorej vložila časť podniku Ž. staviteľstvo. Vo februári 1996 bol na
spoločnosť Ž. A., s.r.o. vyhlásený konkurz. Za správcu konkurznej podstaty bol ustanovený
JUDr. J. J., ktorý v júni 2004 uzavrel so žalovaným zmluvu o predaji motorového vozidla za
60 000 Sk. Podľa technického preukazu boli ako držitelia motorového vozidla postupne
vedení: Ž. staviteľstvo, š.p., JUDr. Ing. D. Ď., stavebno-obchodná firma A., žalobkyňa, JUDr. J. J. a napokon žalovaný. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania dospel súd prvého stupňa k záveru, že motorové vozidlo bolo vo vlastníctve úpadcu, správca konkurznej
podstaty bol oprávnený s motorovým vozidlom nakladať a motorové vozidlo prešlo
z vlastníctva úpadcu do vlastníctva žalovaného. Pokiaľ žalobkyňa uvádzala, že motorové
vozidlo nadobudla v apríli 2003 kúpnou zmluvou uzatvorenou s JUDr. Ing. D. Ď., stavebno-
obchodnou firmou A., súd dospel k záveru, že táto kúpna zmluva nemôže byť platný právny
úkon, lebo predávajúci už v čase jej urobenia (vzhľadom na konkurz vyhlásený v roku 1996)
nebol oprávnený s motorovým vozidlom nakladať. Súd prvého stupňa žalobu zamietol
s odôvodnením, že žalobkyňa v danom skutkovom a právnom rámci nepreukázala, že je
vlastníčkou motorového vozidla.
Na odvolanie žalobkyne Krajský súd v Trnave rozsudkom z 27. októbra 2010 sp. zn.
24 Co 64/2010 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a žalovanej uložil povinnosť
nahradiť žalovanému trovy odvolacieho konania. Stotožnil sa s názorom súdu prvého stupňa,
že žalobkyňa v konaní neuniesla dôkazné bremeno a nepreukázala, že je vlastníčkou
motorového vozidla. Údaje zapísané v technickom preukaze, v ktorom je žalobkyňa vedená
ako užívateľka motorového vozidla, majú len evidenčný charakter o držiteľovi (nie
vlastníkovi). Dokazovaním bolo preukázané, že vlastníkom je žalovaný. Aj podľa záveru
odvolacieho súdu bolo motorové vozidlo súčasťou nepeňažného vkladu JUDr. Ing. D. Ď.,
stavebno-obchodnej firmy A. do spoločnosti Ž. A., s.r.o. Správca konkurznej podstaty tohto
úpadcu platne previedol vlastníctvo motorového vozidla na žalovaného. Odvolanie teda
smeruje proti vecne správnemu rozhodnutiu súdu prvého stupňa. Z týchto dôvodov odvolací
súd napadnutý rozsudok potvrdil a žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu
trov odvolacieho konania.
Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa dovolanie, v ktorom
uviedla, že postupom odvolacieho súdu jej bola odňatá možnosť pred súdom konať. Na výzvu
súdu, aby sa vyjadrila, či súhlasí s konaním bez jej prítomnosti, totiž odpovedala záporne.
Pokiaľ odvolací súd napriek tomu vec prejednal a rozhodol bez jej účasti, došlo k procesnej
vade konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Odvolací súd jej odňal možnosť pred súdom
konať tiež tým, že jej nedoručil vyjadrenie žalovaného k jej odvolaniu, ktorým napadla
prvostupňový rozsudok. Odvolací súd porušil princíp kontradiktórnosti konania a rovnosti
zbraní ako súčastí práva na spravodlivý súdny proces. Odvolací súd ani neupovedomil
žalobkyňu, že 27. októbra 2010 vyhlási rozsudok. V ďalšej časti dovolania žalobkyňa uviedla
viacero dôvodov, z ktorých vyvodila svoj názor, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nie je vecne správny (žalobkyňa je nielen manželkou JUDr. Ing. D. Ď., ale aj bezpodielovou
spoluvlastníčkou motorového vozidla; žalovaný nemá riadny doklad o nadobudnutí
vlastníctva motorového vozidla, k prevodu ktorého nemohlo dôjsť z dôvodu, že nedošlo k
jeho prevzatiu a odovzdaniu). Dôkazom, že nikdy nedošlo k vneseniu motorového vozidla
ako nepeňažného vkladu do spoločnosti Ž. A., s.r.o. je aj v súčasnosti výpis z obchodného
registra. Odvolací súd pri rozhodovaní vzal na zreteľ rozhodnutia súdov (Mestského súdu
v Bratislave sp. zn. 22 Cb/1996 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obo
170/1996) bez toho, aby na ich zohľadnenie bol daný primeraný dôvod. Odvolací súd porušil
zákon, lebo sa neriadil rozsahom a dôvodmi opísanými v odvolaní (§ 212 ods. 1 O.s.p.,
ktorými bol viazaný a tieto nevyhodnotil, čo malo za následok porušenie § 213 ods. 3 O.s.p.
Je pravdou, že pri prevode hnuteľných vecí nemusí byť uzavretá písomná zmluva, k prevodu
sa ale vyžaduje odovzdanie a prevzatie hnuteľnej veci. Súd prvého stupňa nevykonal všetky
žalobkyňou navrhované dôkazy a nevykonal ani dokazovanie, ktorým by „odôvodnil
oprávnenosť svojho rozhodnutia, ktoré odôvodnil iba poukazom na rozsudky súdov (viď
vyššie), ktoré ani pri voľnej úvahe nemohol vyhodnotiť ako rozsudky, ktoré by boli spôsobilé
na prevod hnuteľných alebo nehnuteľných vecí a to preto, lebo ich výroky (§ 159 ods. 2 O.s.p.) nikdy neboli a nebudú takými výrokmi, na základe ktorých by bolo možné realizovať
prevod vlastníctva k hnuteľným alebo nehnuteľným veciam“. V ďalšom uviedla, že „odvolací
súd nevykonal ani ďalšie doplnenie dokazovania podľa § 213 ods. 4 a 5 O.s.p., čo znamená,
že ani odvolací súd sa nezapodieval 'nevyvrátil dôkazy' nami navrhnuté v odvolaní, napr. aj
to, že rozsudok č. 2 Obo 170/96 je rozsudkom 'nulitným', lebo žaloba proti vlastníkovi bola
vzatá späť a súd konanie zastavil“. Podľa názoru dovolateľky rozhodol odvolací súd
nesprávne aj o trovách odvolacieho konania. Z týchto dôvodov žiadala žalobkyňa zrušiť tak
rozsudok odvolacieho súdu, ako aj rozsudok súdu prvého stupňa a vec vrátiť na ďalšie
konanie súdu prvého stupňa. Uplatnila tiež náhradu trov dovolacieho konania.
Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu označil napadnutý rozsudok za vecne správny.
Žiadal neopodstatnené dovolanie žalobkyne zamietnuť a priznať mu náhradu trov dovolacieho
konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným
prostriedkom.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je
dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie
prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku
ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu.
Dovolanie žalobkyne nevykazuje znaky rozsudkov, proti ktorým je dovolanie
prípustné v zmysle § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. Procesná prípustnosť jej dovolania z týchto
ustanovení nevyplýva.
Žalobkyňou podané dovolanie by mohlo byť procesne prípustné, len ak by v konaní na
súdoch nižších stupňov došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. Toto
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa
rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako
účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát.
Z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné nedostatky, ktoré
vykazujú znaky vád taxatívne v ňom vymenovaných; iné procesné vady konania alebo vecné
nesprávnosti rozhodovania, i keby k nim v konaní došlo, nezakladajú prípustnosť dovolania
podľa tohto ustanovenia. Treba zdôrazniť, že pri posudzovaní niektorej z procesných vád ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v zmysle
§ 237 O.s.p., nie je významný subjektívny názor účastníka o výskyte procesnej vady, ale len
zistenie, že v konaní k takej vade skutočne došlo.
1. Žalobkyňa v dovolaní namieta, že jej postupom odvolacieho súdu bola odňatá
možnosť pred súdom konať.
Pred predložením spisu odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní súd prvého
stupňa vyzval žalobkyňu (21. januára 2010), aby sa vyjadrila, či súhlasí s rozhodnutím
odvolacieho súdu bez nariadenia pojednávania; žalobkyňa s tým vyslovila nesúhlas (č.l. 149
a 151 spisu).
Podľa § 214 ods. 1 O.s.p. v znení zákona č. 384/2008 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť
15. októbra 2008, na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda
senátu odvolacieho súdu pojednávanie, ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť
dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia odvolacieho
pojednávania, c/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem. Podľa § 214 ods. 2 O.s.p. ale v ostatných prípadoch (než sú uvedené v § 214 ods. 1 O.s.p.) môže odvolací súd rozhodnúť aj
bez nariadenia pojednávania.
O tom, či v prípadoch, na ktoré sa nevzťahuje ustanovenie § 214 ods. 1 O.s.p.,
odvolací súd nariadi odvolacie pojednávanie alebo toto pojednávanie nenariadi, rozhoduje
súd, pričom nie je viazaný návrhom účastníka na nariadenie pojednávania ani nesúhlasom
účastníka s rozhodnutím o odvolaní bez nariadenia pojednávania.
Z dovolaniami napadnutého rozhodnutia vyplýva, že a/ odvolací súd sa stotožnil so
skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa a dospel k názoru, že vzhľadom na to nie
je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol po nariadení
pojednávania, c/ so zreteľom na povahu prejednávanej veci nič nenasvedčuje tomu, že by
nariadenie odvolacieho pojednávania vyžadoval dôležitý verejný záujem.
Zo zápisnice o vyhlásení rozsudku z 27. októbra 2010 (č.l. 164 spisu) vyplýva, že
odvolací súd 27. októbra 2010 vyhlásil rozsudok v predmetnej právnej veci bez nariadenia
ústneho pojednávania. V zmysle § 156 ods. 3 O.s.p. o veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia ústneho pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia
rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením. Tento
procesný postup bol v danom prípade zachovaný – účastníci konania boli o čase a mieste
verejného vyhlásenia rozsudku upovedomení spôsobom zodpovedajúcim § 156 ods. 3 O.s.p.
(viď „zoznam vecí, v ktorých Krajský súd v Trnave rozhoduje bez nariadenia pojednávania“
založený v spise na č.l. 165).
Postupom odvolacieho súdu, ktorý sa nepriečil zákonu, nemohlo dôjsť k odňatiu
možnosti dovolateľky konať pred súdom. Neopodstatnená je preto jej námietka, že
namietaným postupom odvolacieho súdu došlo k procesnej vade v zmysle § 237 písm. f/
O.s.p.
2. Podľa názoru žalobkyne jej odvolací súd odňal možnosť pred súdom konať tiež
tým, že jej nedoručil vyjadrenie žalovaného k jej odvolaniu, ktorým napadla prvostupňový
rozsudok. Odvolací súd tým údajne porušil princíp kontradiktórnosti konania a rovnosti
zbraní ako súčastí práva na spravodlivý súdny proces.
Dovolací súd nepovažuje uvedenú námietku za opodstatnenú.
Je pravdou, že Ústavný súd Slovenskej republiky vo viacerých prípadoch dospel
k záveru, že nedoručenie vyjadrenia účastníka konania druhému účastníkovi konania vytvára
stav nerovnosti účastníkov v konaní pred súdom, čo je v rozpore s princípom
kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní ako súčasti práva na spravodlivý proces (mutatis
mutandis I. ÚS 2/05, I. ÚS 100/04, I. ÚS 335/06), a možno ho kvalifikovať ako odňatie
možnosti konať súdom (I. ÚS 156/07).
Zároveň ale Ústavný súd Slovenskej republiky pripustil, že v niektorej veci môže byť
absencia stanoviska k vyjadreniu k opravnému prostriedku druhého účastníka konania právne
irelevantná. O taký prípad ide vtedy, keď súd rozhodujúci o opravnom prostriedku, nezaložil
svoje rozhodnutie na vyjadrení k opravnému prostriedku (teda vtedy, keď vyjadrenie
k opravnému prostriedku nemalo zásadný vplyv na rozhodnutie o opravnom prostriedku).
Dovolací súd v tejto súvislosti poukazuje na uznesenie z 20. decembra 2010 sp. zn.
IV. ÚS 462/2010, v ktorom Ústavný súd Slovenskej republiky akcentoval, že prvostupňový
súd má zákonnú povinnosť doručiť odvolanie bezodkladne ostatným účastníkom konania, a ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu vo veci samej, má povinnosť vyzvať účastníkov
konania, aby sa k odvolaniu vyjadrili; iná povinnosť mu z Občianskeho súdneho poriadku
(§ 209a ods. 1 O.s.p. a ani z iných jeho ustanovení) nevyplýva. Z Občianskeho súdneho
poriadku nevyplýva ani povinnosť odvolacieho súdu predložiť druhému účastníkovi konania
spätne na zaujatie stanoviska vyjadrenie druhého účastníka konania k opravnému prostriedku,
avšak pokiaľ ide o odvolacie konanie uskutočňované bez nariadenia ústneho pojednávania,
malo by byť vyjadrenie k opravnému prostriedku poskytnuté na zaujatie stanoviska druhému
účastníkovi konania.
Podľa právneho názoru dovolacieho súdu vyjadrenie účastníka konania k odvolaniu
druhého účastníka konania by malo byť poskytnuté na zaujatie stanoviska odvolateľovi vtedy,
pokiaľ vyjadrenie k odvolaniu má zásadný vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu. Iný
pohľad na realizáciu práva účastníka oboznámiť sa s vyjadrením procesnej protistrany by
mohol v praxi znamenať neustály (opakujúci sa a nikdy nekončiaci) proces vyjadrovania sa
jedného účastníka konania k vyjadreniu druhého účastníka konania. Podľa názoru
dovolacieho súdu by takýto pohľad mohol mať až znaky prílišného právneho formalizmu,
odporujúceho materiálnemu chápaniu princípu právneho štátu (pod prehnaným formalizmom sa rozumie interpretácia ustanovenia, pri ktorej striktné trvanie na formálnych stránkach
práva neplní žiadnu rozumnú funkciu, ale naopak popiera samotný zmysel právnej úpravy).
Z týchto dôvodov dovolací súd v ďalšom vychádzal z názoru, že odňatie možnosti pred
súdom konať nezakladá sama skutočnosť, že odvolateľovi nebolo predložené vyjadrenie
druhej procesnej strany k jeho odvolaniu.
Dovolací súd vzal na zreteľ individuálne okolnosti prejednávanej veci a pristúpil
k skúmaniu, či vyjadrenie žalovaného malo zásadný vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu.
Dospel k záveru, že nedoručenie vyjadrenia žalovaného k odvolaniu žalobkyne druhej
procesnej strane (žalobkyni) bolo v preskúmavanej veci právne irelevantné, lebo predmetné
vyjadrenie – ako vyplýva zo spisu – nemalo vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu
o opravnom prostriedku žalobkyne. V odôvodnení dovolaním napadnutého rozsudku sa
vyjadrenie žalovaného k odvolaniu nespomína a ani z jeho jednotlivých obsahových častí
nevyplýva, že by odvolací súd k prijatiu jeho záverov viedlo vyjadrenie žalovaného
k odvolaniu žalobkyne.
3. Z hľadiska obsahového v časti dovolania, v ktorej žalobkyňa tvrdí, že napadnutý
rozsudok odvolacieho súdu nie je vecne správny (lebo je bezpodielovou spoluvlastníčkou
motorového vozidla, žalovaný nemá riadny doklad o nadobudnutí vlastníctva motorového
vozidla, pri jeho prevode nedošlo k prevzatiu a odovzdaniu, motorové vozidlo netvorilo nikdy
nepeňažný vklad do majetku spoločnosti Ž. A., s.r.o., odvolací súd bez právneho základu vzal
pri rozhodovaní na zreteľ niektoré rozhodnutia súdov), ide o námietku žalobkyne, ktorá sa
týka údajne neúplne zisteného skutkového stavu a nesprávneho právneho posúdenia veci.
Rozhodovacia prax dovolacieho súdu nepovažuje neúplnosť alebo nesprávnosť
skutkových zistení za procesnú vadu konania v zmysle § 237 O.s.p. Pokiaľ súd založí svoje
rozhodnutie na neúplných alebo nesprávnych skutkových zisteniach, môže ísť o vadu konania
majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; takáto vada je prípustným dovolacím
dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), ktorý ale úspešne možno uplatniť len v procesne
prípustnom dovolaní – sama vada tejto povahy prípustnosť dovolania nezakladá.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne
právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej
vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny
právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov
vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je
relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne odôvodniť iba procesne prípustné
dovolanie (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); samo nesprávne právne posúdenie veci nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. (viď napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 102/2004, sp. zn. 2 Cdo 282/2006, sp. zn.
3 Cdo 174/2005 a sp. zn. 4 Cdo 165/2003).
Z vyššie uvedeného vyplýva, ak by aj prípadne rozsudok odvolacieho súdu nebol
založený na správnych alebo úplných skutkových podkladoch a spočíval by na nesprávnom
právnom posúdení veci, nezakladalo by to prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p.
4. Bližšie nevysvetlená dovolacia námietka žalobkyne, že „odvolací súd porušil zákon,
lebo sa neriadil rozsahom a dôvodmi opísanými v odvolaní (§ 212 ods. 1 O.s.p., ktorými bol
viazaný a tieto nevyhodnotil“ má podľa žalobkyne za následok porušenie § 213 ods. 3 O.s.p. (podľa všetkého mala dovolateľka na mysli tzv. inú vadu konania). Sama tzv. iná vada
konania, i keby mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, prípustnosť dovolania
nezakladá.
5. Dovolateľka vytýka súdu prvého stupňa, že nevykonal všetky žalobkyňou
navrhované dôkazy a nevykonal ani dokazovanie, ktorým by „odôvodnil oprávnenosť svojho
rozhodnutia, ktoré odôvodnil iba poukazom na rozsudky súdov, ktoré ani pri voľnej úvahe
nemohol vyhodnotiť ako rozsudky, ktoré by boli spôsobilé na prevod hnuteľných alebo
nehnuteľných vecí a to preto, lebo ich výroky (§ 159 ods. 2 O.s.p.) nikdy neboli a nebudú
takými výrokmi, na základe ktorých by bolo možné realizovať prevod vlastníctva
k hnuteľným alebo nehnuteľným veciam“.
Dokazovaním je časť občianskeho súdneho konania, v rámci ktorej si súd vytvára
poznatky, potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka,
v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú
potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd v občianskom súdnom konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania
a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie
dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou
súdu (viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania. Nevykonanie určitého dôkazu môže
mať za následok len neúplnosť skutkových zistení (vedúcu prípadne k vydaniu nesprávneho
rozhodnutia), nie však procesnú vadu v zmysle § 237 O.s.p. (viď R 37/1993). Zo samej
skutočnosti, že súd v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal
iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, nemožno preto vyvodiť, že dovolanie proti
rozhodnutiu odvolacieho súdu je podľa § 237 písm. f/ O.s.p. prípustné (viď R 125/1999).
Nevykonaním žalobkyňou navrhovaného dokazovania preto nemohlo dôjsť k odňatiu jej
možnosti konať pred súdom.
Pre úplnosť treba dodať, že ani nesúhlas dovolateľky s tým, ako súdy vyhodnotili
vykonané dôkazy nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (porovnaj
R 42/1993).
6. Pokiaľ dovolateľka namieta, že odvolací súd rozhodol nesprávne o trovách
odvolacieho konania, dovolací súd uvádza, že prípustnosť dovolania proti výroku rozsudku odvolacieho súdu o trovách konania (majúcemu vždy povahu uznesenia – viď § 167 ods. 1
O.s.p. a § 211 ods. 2 O.s.p.) vylučuje ustanovenie § 239 ods. 3 O.s.p.
Keďže prípustnosť dovolania žalobkyne nemožno vyvodiť zo žiadneho ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol jej dovolanie
podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti
rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania
sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešnému žalovanému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti žalobkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Žalovaný podal návrh na rozhodnutie o priznaní
náhrady trov dovolacieho konania a trovy tohto konania vyčíslil vo výške zodpovedajúcej
odmene za 2 úkony právnej služby. Dovolací súd mu v súlade so zaužívanou praxou priznal
náhradu trov dovolacieho konania vo výške zodpovedajúcej odmene za 1 úkon právnej služby
– vyjadrenie k dovolaniu z 10. januára 2011 vypracované advokátom, ktorý žalovaného
zastupoval už v konaní na súdoch nižších stupňov. Dovolací súd vychádzal z § 11 ods. 1
a § 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov
a žalovanému priznal náhradu trov dovolacieho konania v celkovej výške 77,29 € [57,00 €
(tarifná odmena) + 7,41 € (režijný paušál) + 12,88 € (20 % DPH].
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 20. apríla 2011
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková