3 Cdo 236/2013
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu JUDr. E. L., bývajúceho v J., zastúpeného JUDr. J. Š., advokátom so sídlom v B., proti žalovanej M., s.r.o.,
so sídlom v B., IČO: X., o ochranu osobnosti, vedenej na Okresnom súde Banská Bystrica
pod sp. zn. 20 C 200/2007, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej
Bystrici z 29. januára 2013 sp. zn. 13 Co 203/2012, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Žalovanej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom z 11. decembra 2009 č.k. 20 C 200/2007-298
uložil žalovanej povinnosť poskytnúť žalobcovi do 3 dní v televíznom vysielaní M.
vo vysielacom čase relácie „P.“ ospravedlnenie (text ktorého bol súčasťou výroku tohto
rozsudku) za zásah do jeho osobnostných práv; zároveň žalovanú zaviazal zaplatiť žalobcovi
do 3 dní náhradu nemajetkovej ujmy 13 000 €. V odôvodnení tohto rozsudku uviedol, že
žalovaná 4. októbra 2004 v relácii „P.“ odvysielala príspevok „Rozdeľuj a panuj“, ktorý
neoprávnene zasiahol do osobnostných práv žalobcu, lebo obsah relácie vyvolal u diváka
dojem, že žalobca (policajt) neoprávnene podniká, koná v rozpore so zákonom a zúčastňuje
sa na porušovaní daňových predpisov a nelegálnej činnosti spojenej s ťažbou dreva.
Na odvolanie žalobcu a žalovanej Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením
z 15. februára 2010 sp. zn. 13 Co 26/2010 napadnutý rozsudok zrušil podľa § 221 ods. 1
písm. h/ O.s.p. a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie s tým, že v uznesení 2 3 Cdo 236/2013
vyslovený právny názor bude v ďalšom konaní pre súd prvého stupňa záväzný. V odôvodnení
tohto zrušujúceho uznesenia odvolací súd medziiným uviedol, že právne závery, na ktorých
spočíva prvostupňový rozsudok, nezodpovedajú výsledkom vykonaného dokazovania, ale ani
zásadám, na ktorých je budovaná občianskoprávna ochrana osobnosti a ústavou garantované
právo prejavu.
Okresný súd Banská Bystrica po doplnení dokazovania rozsudkom z 2. mája 2012
č.k. 20 C 200/2007-507 žalobu v celom rozsahu zamietol. V odôvodnení uviedol, že
predpokladom úspešnosti žaloby, ktorou sa fyzická osoba domáha ochrany jej osobnosti,
je preukázanie, že žalovaný subjekt neoprávnene zasiahol do osobnostných práv. Médiá,
vrátane televízií, zohrávajú v demokratickej spoločnosti významnú úlohu, sú oprávnené
zverejňovať informácie verejného záujmu a realizáciou slobody prejavu plnia úlohu
„strážneho psa demokracie“. Ak televízna relácia poskytne divákovi pravdivé informácie,
nedopúšťa sa neoprávneného zásahu do osobnostnej sféry fyzickej osoby, ktorej sa zverejnená
informácia týka. O neoprávnený zásah do osobnosti ide len v prípade uverejnenia
nepravdivých informácií o dotknutej osobe, ktoré majú negatívny dopad na jej česť,
dôstojnosť alebo dobré meno. V prejednávanej veci bolo výsledkami dokazovania
preukázané, že odvysielaná televízna relácia obsahovala pravdivé informácie o žalobcovi.
Žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že žalovaná o ňom uviedla nepravdivé
informácie, a že tým neoprávnene zasiahla do jeho osobnostných práv. Súd prvého stupňa
z týchto dôvodov považoval žalobu za neopodstatnenú v oboch jej častiach
(čo do požadovaného ospravedlnenia, aj čo do žiadosti o priznanie náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch), a preto ju zamietol. Žalovanej, ktorá bola v konaní procesne úspešná,
priznal náhradu trov (§ 142 ods. 1 O.sp.).
Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z 29. januára 2013
sp. zn. 13 Co 203/2012 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. V odôvodnení
uviedol, že v prejednávanej veci bolo potrebné posúdiť, či záujem informovať verejnosť
prevažoval nad záujmom žalobcu. Médiá sa totiž nesmú neoprávnene dotýkať osobnostných
práv tretích osôb, patrí im ale právo zverejňovať informácie a myšlienky vereného záujmu.
Treba rešpektovať špecifiká televíznych reportáží určených pre informovanie širokej
verejnosti, ktoré neraz musia s ohľadom na rozsah a divácky záujem pristupovať
aj k nevyhnutným zjednodušeniam. Nie každé zjednodušenie podané v televíznej relácii vedie
ale k zásahu do osobnostných práv dotknutej osoby. Rozhodujúce je, či celkové vyznenie 3 3 Cdo 236/2013
informácie zodpovedá pravde. V danom prípade zo strany žalobcu neboli v konaní predložené
žiadne dôkazy, ktoré by preukázali, že informácie podané v predmetnej relácii, neboli
pravdivé, a teda mohli byť spôsobilé privodiť ujmu na osobnostných právach žalobcu. Súd
prvého stupňa preto správne žalobu zamietol majúc za to, že žalobca neuniesol dôkazné
bremeno a nepreukázal ním tvrdené skutočnosti. Žalovaná v konaní dôkazom pravdy
preukázala pravdivosť informácií odvysielaných 4. októbra 2004 televíziou M. v relácii
„Rozdeľuj a panuj“. Ak prevažná časť reportáže mala pravdivý skutkový základ a ani inak
nevybočila z pravidiel korektnej žurnalistiky, neboli splnené podmienky pre vyhovenie
žalobe. Ako vecne správny posúdil odvolací súd prvostupňový rozsudok aj vo výroku, ktorým
bolo rozhodnuté o trovách konania.
Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca s tým, že tento
jeho mimoriadny opravný prostriedok je procesne prípustný podľa § 238 ods. 1 O.s.p.
V dovolaní (na str. 4 odsek 4) výslovne uviedol, že napáda „rozsudok Krajského súdu
v Banskej Bystrici 13 Co 203/2012 zo dňa 29.01.2013, ktorým došlo k zmene rozsudku
Okresného súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 20 C 200/2007 zo dňa 11.12.2009, ktorým bol
odporca zaviazaný k povinnosti uverejniť v televíznom vysielaní televízie M. ospravedlnenie v znení:...“ a ďalej, ktorým bol odporca „...zaviazaný k povinnosti zaplatiť navrhovateľovi
nemajetkovú ujmu v sume 13 000 Eur...“. Podľa názoru žalobcu spočíva napadnutý rozsudok odvolacieho súdu na neúplných skutkových zisteniach, nesprávnom vyhodnotení
vykonaných dôkazov, nesprávnych a dostatočne nepodložených skutkových záveroch, ako aj
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Podľa neho v ničom
neobstojí záver súdov, že neuniesol dôkazné bremeno. Naopak, v konaní dostatočne
preukázal, že v čase odvysielania relácie už nebol policajt (osoba verejného záujmu)
a reláciou, v rámci ktorej boli o ňom odvysielané nepravdivé, pravdu skresľujúce
a difamujúco pôsobiace informácie, bolo neoprávnene zasiahnuté do jeho osobnostných práv.
Súdy v danej veci nerozhodli správne a bez náležitého podkladu zamietli jeho opodstatnene
podanú žalobu. Žiadal preto napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušiť „a vec vrátiť súdu
I. stupňa na ďalšie konanie“.
Žalovaná sa k dovolaniu písomne nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a
ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) 4 3 Cdo 236/2013
zastúpený v súlade s § 241 ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania
(§ 243a ods. 1 O.s.p.), či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré ním
možno napadnúť.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
1. V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu.
Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2
O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil
od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p.
je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok
súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že
je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku
vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.
Žalobca v dovolaní uviedol, že jeho dovolanie je procesne prípustné podľa § 238
ods. 1 O.s.p., lebo (podľa jeho názoru) smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený prvostupňový rozsudok.
Prípustnosť dovolania proti zmeňujúcemu rozsudku (§ 238 ods. 1 O.s.p.) je založená
na rozdielnosti rozsudku odvolacieho súdu a rozsudku súdu prvého stupňa. O rozdielne
rozsudky ide vtedy, ak oba súdy inak (odlišne) posúdili okolnosti významné pre rozhodnutie
veci, v dôsledku čoho rozdielne určili (deklarovali) práva a povinnosti účastníkov konania.
Pokiaľ odvolací súd vo svojom rozsudku posúdil práva a povinnosti účastníkov daného
právneho vzťahu rovnako (zhodne) ako súd prvého stupňa, nejde o zmeňujúci rozsudok, ale
o potvrdzujúci rozsudok (v súvislosti s tým viď aj ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu,
napríklad sp. zn. 3 Cdo 48/2007, 1 Cdo 90/2011, 5 Cdo 251/2012).
Riešenie otázky prípustnosti dovolania v zmysle § 238 ods. 1 O.s.p. treba založiť
na porovnaní obsahu dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu a toho rozsudku 5 3 Cdo 236/2013
súdu prvého stupňa, vecná správnosť ktorého bola posudzovaná v odvolacom konaní,
z ktorého vzišiel tento rozsudok odvolacieho súdu. Na základe takéhoto porovnania dovolací
súd konštatuje, že posúdenie práv a povinností účastníkov je v rozsudku Krajského súdu
v Banskej Bystrici z 29. januára 2013 sp. zn. 13 Co 203/2012 rovnaké ako v rozsudku
Okresného súdu Banská Bystrica z 2. mája 2012 č.k. 20 C 200/2007-507. Dovolaním
napadnutý rozsudok odvolacieho súdu je v dôsledku toho jednoznačne potvrdzujúci, a to tak
v zmysle obsahovom, ako aj formálnom.
Dovolateľ zreteľne vyvodzuje „rozdielnosť“ významnú z hľadiska § 238 ods. 1 O.s.p.
z nenáležitého porovnania obsahu dovolaním napadnutého rozsudku Krajského súdu
v Banskej Bystrici z 29. januára 2013 sp. zn. 13 Co 203/2012 a (už skôr zrušeného) rozsudku
Okresného súdu Banská Bystrica z 11. decembra 2009 č.k. 20 C 200/2007-298. Dovolateľ
prehliada, že tento prvostupňový rozsudok – v dôsledku jeho zrušenia – v konečnom dôsledku
nekonštituoval žiadne práva alebo povinnosti účastníkov konania a ich (ne)existenciu ani
nedeklaroval.
Vzhľadom na to, že dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu je z hľadiska
posúdenia práv a povinností rovnaký ako ním potvrdený rozsudok prvostupňového súdu,
nemožno prípustnosť proti nemu smerujúceho dovolania žalobcu vyvodiť z § 238 ods. 1 O.s.p. Dovolanie smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, ktorý
nemá znaky uvedené ani v § 238 ods. 2 O.s.p., ani v § 238 ods. 3 O.s.p.
Prípustnosť podaného dovolania teda z § 238 O.s.p. nevyplýva.
2. So zreteľom na § 242 ods. 1 O.s.p. dovolací súd skúmal, či v konaní na súdoch
nižších stupňov nedošlo k procesným vadám v zmysle § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia
je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť
účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát.
6 3 Cdo 236/2013
Dovolateľ vady konania v zmysle § 237 O.s.p. nenamietal a v dovolacom konaní vady
tejto povahy nevyšli najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto z tohto ustanovenia nemožno
vyvodiť.
Pokiaľ dovolateľ spochybňuje správnosť a úplnosť skutkových zistení súdov a z nich
vyvodených skutkových záverov, dovolací súd uvádza, že v prípade neúplnosti alebo
nesprávnosti skutkových zistení a skutkových záverov nejde o nedostatok, ktorý by bol
v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný za dôvod zakladajúci procesnú vadu
konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (obdobne tiež R 42/1993, R 37/1993, R 125/1999,
R 6/2000 a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011,
3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012). Ak k tejto nesprávnosti
v niektorom súdnom konaní dôjde, nezakladá procesnú vadu konania uvedenú v § 237 O.s.p.
Dovolateľom tvrdená neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení môže prípadne viesť
k tzv. inej procesnej vade konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241
ods. 2 písm. b/ O.s.p.); vadu takej povahy ale možno úspešne uplatniť iba v procesne
prípustnom dovolaní (o tento prípad ale v danej veci nejde). Sama tzv. iná vada prípustnosť
dovolania nezakladá.
Žalobca odôvodňuje dovolanie aj tým, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Nesprávnym právnym
posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu
aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho však interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právne posúdenie veci súdmi nižších
stupňov je najvyšším súdom považované za relevantný dovolací dôvod, ktorým možno
úspešne odôvodniť (len) procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.);
zároveň je zhodne zastávaný názor, že nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších
stupňov nezakladá procesnú prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. (porovnaj
R 54/20102 a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010,
sp. zn. 2 Cdo 97/2010, sp. zn. 3 Cdo 53/2011, sp. zn. 4 Cdo 68/2011, sp. zn. 5 Cdo 44/2011,
sp. zn. 6 Cdo 41/2011 a sp. zn. 7 Cdo 26/2010).
K námietke dovolateľa, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné, dovolací súd
uvádza, že judikatúrou najvyššieho súdu je nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu nižšieho 7 3 Cdo 236/2013
stupňa považovaná za tzv. inú procesnú vadu konania (viď R 111/1998), ktorá prípustnosť
dovolania nezakladá – nejde totiž o procesnú vadu v zmysle § 237 O.s.p. Právna kvalifikácia
nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu nižšieho stupňa ako dôvodu zakladajúceho (len)
tzv. inú vadu konania pritom vyplýva tiež z rozhodnutí ďalších senátov najvyššieho súdu
(porovnaj napríklad sp. zn. 1 Cdo 140/2009, 1 Cdo 181/2010, 2 MCdo 18/2008,
2 Cdo 83/2010, 4 Cdo 310/2009, 5 Cdo 290/2008, 5 Cdo 216/2010, 6 Cdo 25/2012,
7 Cdo 52/2011 a 7 Cdo 109/2011). K otázke právnych dôsledkov nepreskúmateľnosti
rozhodnutia súdu z hľadiska prípustnosti dovolania sa aktuálne vyjadril Ústavný súd
Slovenskej republiky v uznesení z 30. januára 2013 sp. zn. III. ÚS 551/2012, v ktorom
uviedol, že „sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho
súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu
konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2
písm. b/ O.s.p.“. Ani v iných právnych veciach, v ktorých dovolací súd zotrval na aktuálnosti
judikátu R 111/1998, nebolo zo strany Ústavného súdu Slovenskej republiky konštatované
porušenie ústavných práv (viď napríklad II. ÚS 110/2013, I. ÚS 35/2013, I. ÚS 33/2013,
II. ÚS 66/2013).
3. Dovolateľ v prejednávanej veci napadol dovolaním rozsudok odvolacieho súdu ako
celok. V dovolaní vyjadril aj nespokojnosť s výrokom tohto rozsudku o trovách konania.
Treba však zdôrazniť, že jeho dovolanie smeruje v tejto časti proti rozhodnutiu, ktoré je síce
súčasťou rozsudku odvolacieho súdu, má ale charakter uznesenia a tento charakter nestráca,
i keď rozhodnutie o trovách s meritórnym rozhodnutím vo veci súvisí a je do neho pojaté
(§ 167 ods. 1 O.s.p.). Vzhľadom na túto povahu rozhodnutia odvolacieho súdu o trovách
konania treba prípustnosť dovolania proti nemu smerujúceho posudzovať podľa ustanovení,
ktoré vymedzujú, kedy je prípustné dovolanie proti uzneseniu (§ 239 O.s.p.).
Dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu je prípustné, ak smeruje proti uzneseniu
uvedenému v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. Žalobcom podané dovolanie v časti smerujúcej proti
výroku o trovách konania by však vzhľadom na právnu úpravu (viď § 239 ods. 1 až 3 O.s.p.)
bolo prípustné iba v prípade, že v konaní došlo k procesnej vade uvedenej v § 237 O.s.p.
So zreteľom na to, že v preskúmavanej veci k procesným vadám vymenovaným v tomto
ustanovení nedošlo, je dovolanie žalobcu neprípustné aj v časti napadajúcej výrok o trovách
konania.
8 3 Cdo 236/2013
4. Vzhľadom na to, že v prejednávanej veci nemožno prípustnosť podaného dovolania
vyvodiť zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, odmietol najvyšší súd
dovolanie žalobcu podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p., pričom,
riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa otázkou vecnej správnosti
napadnutého rozsudku.
5. V dovolacom konaní nebol žalobca procesne úspešný a právo na náhradu trov tohto
konania vzniklo procesne úspešnej žalovanej (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nepriznal žalovanej náhradu trov
dovolacieho konania, lebo nepodala návrh na rozhodnutie o priznaní tejto náhrady (§ 151
ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 5. decembra 2013
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková