Najvyšší súd Slovenskej republiky
3 Cdo 232/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu MUDr. M. Š., bývajúceho v S., proti žalovaným 1/ H. K., bývajúcej v M., t.č. V., 2/ Ing. Ľ. P., 3/ Ing. H. P., obom bývajúcim v B., zastúpeným JUDr. L. P., advokátom so sídlom v B., o určenie neplatnosti
zmlúv, vedenej na Okresnom súde Martin pod sp. zn. 10 C 48/2008, o dovolaní žalovaných
2/, 3/ proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 28. septembra 2012 sp. zn. 8 Co 19/2012,
takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Martin rozsudkom z 26. augusta 2011 č.k. 10 C 48/2008-412: I/ určil, že
zmluva o zabezpečení záväzku dlžníka prevodom vlastníckeho práva, uzavretá 25. januára
2007 medzi žalovanými 2/, 3/ ako veriteľmi a žalovanou 1/ ako dlžníčkou, ktorej predmetom
bol prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v k.ú. M., zapísaným na LV č. X. ako parc.
č. KN X., X. a X. vrátane na nej stojaceho rodinného domu súp. č. X. (ďalej len
„nehnuteľnosti“), na žalovaných 2/ a 3/, o povolení vkladu ktorej rozhodol Katastrálny úrad
Žilina, Správa katastra Martin pod č. V X., je neplatná, II/ určil, že dohoda o ponechaní si
zabezpečeného práva na úhradu pohľadávky, uzavretá 7. februára 2008 medzi žalovanými 2/,
3/ ako veriteľmi a žalovanou 1/ ako dlžníčkou, ktorej predmetom bol prevod nehnuteľností do
trvalého vlastníctva žalovaných 2/ a 3/, o povolení vkladu ktorej rozhodol Katastrálny úrad
Žilina, Správa katastra M. pod č. V 581/2008, je neplatná a III/ zastavil konanie o nahradenie
vôle žalovanej 1/ k uzavretiu kúpnej zmluvy so žalobcom. Ako vyplýva z odôvodnenia, súd
prvého stupňa naliehavý právny záujem žalobcu na určení neplatnosti zmlúv videl v tom, že žalobca mal so žalovanou 1/ platne uzavretú zmluvu o budúcej zmluve (zo 7. februára 2007),
na základe ktorej mal právo na nadobudnutie (kúpu) nehnuteľností; v tom mu však prekážala
existencia iných, skôr uzavretých zmlúv medzi žalovanými 2/, 3/ ako veriteľmi a žalovanou 1/
ako dlžníčkou, na základe ktorých by vlastnícke právo k nehnuteľnostiam mohli nadobudnúť
žalovaní 2/, 3/. Z výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, že 30. decembra 2006
uzavreli žalovaní 2/, 3/ ako veritelia so žalovanou 1/ ako dlžníčkou zmluvu o pôžičke. Vôľa
účastníkov zmluvy však nebola vážna, nakoľko nesmerovala k poskytnutiu pôžičky žalovanej
1/ (k poskytnutiu pôžičky nikdy nedošlo), ale bola prvým krokom k tomu, aby žalovaní 2/, 3/
mohli nadobudnúť nehnuteľnosti, ktoré mala žalovaná 1/ na základe zmluvy o budúcej
zmluve odpredať žalobcovi. Ďalším krokom potom bolo uzavretie zmlúv uvedených vo
výroku rozsudku, ktoré mali pod zámienkou zabezpečenia pohľadávky žalovaných 2/, 3/ obísť
povinnosť žalovanej 1/ vo vzťahu k žalobcovi. Absencia vážnosti vôle zmluvných strán pri
uzatváraní spôsobila neplatnosť zmluvy o pôžičke, ktorú treba vo vzájomnom vzťahu
žalovanej 1/ k žalovaným 2/, 3/ považovať za hlavný záväzok. Z neplatnosti tejto zmluvy
potom treba odvodzovať aj neplatnosť zmlúv uvedených vo výroku rozsudku, ktoré sú
záväzkami zabezpečovacími, t.j. vedľajšími. Ďalším, spoločným dôvodom neplatnosti
všetkých troch zmlúv, je ich rozpor s dobrými mravmi, keďže ich cieľom bolo nadobudnutie
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam žalovanými 2/, 3/ takým spôsobom, ktorý by obchádzal
zákon (§ 50a Občianskeho zákonníka) a zmluvu o budúcej zmluve uzavretú medzi žalovanou
1/ a žalobcom. Zastavenie konania o nahradenie vôle žalovanej 1/ k uzavretiu kúpnej zmluvy
so žalobcom odôvodnil späťvzatím žaloby žalobcom v tejto časti. O trovách konania
si vyhradil rozhodnúť samostatným uznesením (§ 151 ods. 3 O.s.p.).
Krajský súd v Žiline na odvolanie žalovaných 2/, 3/ rozsudkom z 28. septembra 2012
sp. zn. 8 Co 19/2012 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v zmysle § 219 O.s.p. potvrdil.
K otázke existencie naliehavého právneho záujmu žalobcu na určení neplatnosti zmlúv
doplnil, že tento je daný i za situácie, kedy žalobca už vlastnícke právo k nehnuteľnostiam
nadobudol (žalovaná 1/ s ním v priebehu konania uzavrela kúpnu zmluvu), avšak správne
konanie o vklade tohto práva ešte nie je skončené vzhľadom na to, že na vklad „čakajú“
i žalobou napadnuté zmluvy, ktoré boli správe katastra predložené skôr. Vo zvyšku poukázal
na rozsiahle dokazovanie a na správnosť hodnotenia dôkazov, skutkových zistení i právnych
záverov súdu prvého stupňa, ktoré si osvojil. Stotožnil sa i s odôvodnením odvolaním
napadnutého rozhodnutia, ktoré považoval za náležité a presvedčivé. Námietku žalovaných
2/, 3/, podľa ktorej súd prvého stupňa rozhodol spôsobom nezodpovedajúcim žalobe, keď vo výroku rozsudku sám (bez návrhu žalobcu) odstránil nedostatky petitu žaloby, neuznal
s tým, že súd prvého stupňa vo výroku rozsudku len presnejšie špecifikoval zmluvy, ktorých
neplatnosť určil, a to s ohľadom na prebiehajúce správne konanie. O trovách konania
rozhodol podľa § 224 ods. 4 O.s.p.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podali žalovaní 2/, 3/ dovolanie, ktoré odôvodnili
ustanovením § 237 písm. f/ O.s.p. Namietali nedôslednosť súdu prvého stupňa, ktorý
na jednej strane vyslovil neplatnosť žalobou napadnutých zmlúv s tým, že boli uzavreté len
„naoko,“ t.j. simulovane, na druhej strane sa vôbec nezaoberal platnosťou úkonu, ktorý mal
byť týmito neplatnými zmluvami zastretý, t.j. disimulovaný, a ktorým mala byť kúpna zmluva
smerujúca k nadobudnutiu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam žalovanými 2/, 3/. Ak by tak
bol urobil, musel by zohľadniť prezumpciu platnosti tohto právneho úkonu, pokiaľ
by sa nepreukázal opak (§ 41a ods. 2 Občianskeho zákonníka). V dôsledku toho nemožno
jeho skutkové zistenia považovať za úplné, a preto ani za správne. Nie je správny ani jeho
záver o rozpore žalobou napadnutých zmlúv s dobrými mravmi, nakoľko žalovaným 2/, 3/
nevyplývali zo zmluvy o budúcej zmluve, uzavretej 7. februára 2007 medzi žalovanou 1/
a žalobcom, žiadne právne ani morálne záväzky. Súd prvého stupňa tiež sám, „neprimerane
aktivisticky a v rozpore so zásadou procesnej rovnosti a zásadou dispozičnou,“ odstránil
neurčitosť a nevykonateľnosť petitu žaloby, čo odôvodnil tým, že žalobca pri podaní žaloby
nemohol zmluvy označiť dátumom ani predmetom, pretože nemal vedomosť o ich obsahu.
Uvedené nemožno akceptovať, nakoľko žalobca mal v priebehu konania možnosť tieto
informácie získať a petit žaloby náležite upraviť. K pochybeniam došlo aj v súvislosti
s dokazovaním, nakoľko niektoré žalovanými navrhnuté dôkazy súd nevykonal, avšak
zohľadnil dôkazy vykonané pred iným orgánom (vyšetrovateľom Policajného zboru SR
v súvisiacom trestnom konaní), čím porušil zásadu ústnosti a priamosti, lebo znemožnil
účastníkom konania účasť na dokazovaní, ako aj zásadu verejnosti, keďže dôkazy
sa vykonávali v rámci prípravného (trestného) konania, ktoré nie je verejné. Súd sa dostatočne
nevysporiadal so zmenou v postojoch žalovanej 1/ v priebehu konania, ani neskúmal, aký
právny základ malo plnenie, poskytnuté žalovanými 2/, 3/ v prospech žalovanej 1/ koncom
roka 2007. Je totiž vylúčené, „aby sa súd postavil k zisťovaniu skutkového stavu tak, že
niektorým tvrdeniam – ako sám napíše v odôvodnení – uverí.“ Všetky tieto námietky žalovaní
2/, 3/ uplatnili už v odvolaní, avšak odvolací súd sa s nimi nevysporiadal dostatočne, resp.
vôbec. Jeho rozhodnutie je preto arbitrárne, a teda nepreskúmateľné, čím bolo porušené právo
žalovaných 2/, 3/ na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“). Vzhľadom na porušenie zásady
procesnej rovnosti, keď súdy len „uverili“ tvrdeniam jedného z účastníkov, je konanie
postihnuté i vadou podľa § 241 ods. 1 písm. b/ O.s.p., a pre nesprávne posúdenie otázky
platnosti zmlúv, ich súladu s dobrými mravmi a disimulácie aj vadou podľa § 241 ods. 1
písm. c/ O.s.p. Z týchto dôvodov žalovaní 2/, 3/ žiadali, aby dovolací súd dovolaním
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, prípadne
zmenil tak, že žalobu zamietne.
Žalobca ani žalovaná 1/ sa k dovolaniu nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpení advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods.1 O.s.p.) skúmal najskôr,
či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno týmto opravným prostriedkom napadnúť
(§ 236 a nasl. O.s.p.).
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 až 3 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej, proti rozsudku, v ktorom sa odvolací
súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, a proti
potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že
dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,
alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku
vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
Žalovaní 2/, 3/ dovolaním napadli rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje
znaky žiadneho z uvedených rozsudkov. Z tohto dôvodu je zrejmé, že dovolanie nie
je v zmysle § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. procesne prípustné.
Prípustnosť dovolania by v danom prípade prichádzala do úvahy len vtedy,
ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. Dovolací súd
preto so zreteľom na § 242 ods. 1 O.s.p. skúmal, či prípustnosť dovolania nezakladá niektorá
z nich. Podľa § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho
súdu (rozsudku i uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci
sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania
sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo
bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Treba uviesť, že z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné
nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách
a/ až g/ tohto ustanovenia. Iné vady, i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia
nezakladajú. Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237
O.s.p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,
nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, že v konaní došlo k takej vade, ale len
jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, že konanie je skutočne postihnuté
niektorou z vymenovaných vád.
Procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. dovolatelia netvrdili
a dovolací súd ich existenciu nezistil. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení
nevyplýva.
Podľa názoru dovolateľov je konanie postihnuté vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.,
ktorej existenciu vidia v nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a s ňou
súvisiacom porušení svojho ústavného práva na súdnu ochranu; konkrétne práva
na spravodlivý súdny proces, keďže dovolatelia odkazujú priamo na čl. 46 ods. 1 ústavy
(a čl. 6 ods. 1 dohovoru).
O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., spočívajúcu v odňatí možnosti konať
pred súdom, ide vtedy, ak súd v priebehu konania neumožnil účastníkovi vykonať práva priznané mu Občianskym súdnym poriadkom za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov. Uvedená vada konania je dôsledkom porušenia práva účastníka
súdneho konania na spravodlivý súdny proces.
Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1
dohovoru) je umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom
tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý
súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití
relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie
sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel
zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí
právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi,
navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník
konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho
požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne
sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
Porušenie práva na spravodlivý súdny proces odôvodnili dovolatelia (len)
nepreskúmateľnosťou rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorého odôvodnenie podľa ich názoru
nezodpovedá zásadám uvedeným v ustanoveniach § 157 ods. 2 O.s.p. Tzv.
nepreskúmateľnosť rozhodnutia judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky považuje
za dôsledok a vonkajší prejav tzv. inej procesnej vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/
O.s.p. (porovnaj R 111/1998). Aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze z 30. januára
2013 sp. zn. III. ÚS 551/2012 konštatoval, že „sa väčšinovým názorom svojich senátov
priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho
odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., ale len tzv. inú
vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“. Sama skutočnosť, že dovolaním napadnuté
rozhodnutie je prípadne nepreskúmateľné (dovolací súd sa touto otázkou nezaoberal), nemôže
založiť prípustnosť dovolania, lebo nejde o vadu v zmysle § 237 O.s.p.
Dovolatelia namietajú i porušenie svojho práva na rovnosť v konaní (porušenie
zásady procesnej rovnosti), ktoré (nesprávne) označili za vadu podľa § 241 ods. 1 písm. b/ O.s.p. Právo na rovnosť v konaní je v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva
a rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky súčasťou práva na spravodlivý súdny
proces, a prejavuje sa vytváraním rovnakých procesných podmienok a rovnakého procesného
postavenia subjektov, o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd.
Rovnosť účastníkov v občianskom súdnom konaní bližšie charakterizuje § 18 O.s.p., podľa
ktorého účastníci majú v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný
zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv. Táto zásada sa premieta aj v ďalších
ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku, predovšetkým v ustanoveniach upravujúcich
vedenie konania a priebeh dokazovania.
Aj dovolatelia vnímajú porušenie zásady procesnej rovnosti najmä súvislosti
s dokazovaním, keď namietajú, že súdy na jednej strane niektoré nimi navrhnuté dôkazy
vôbec nevykonali, na druhej strane zohľadnili i dôkazy vykonané iným orgánom, pričom pre
zistenie skutkového stavu im napokon stačilo len „uveriť“ niektorým tvrdeniam. V tejto
súvislosti dovolací súd odkazuje dovolateľov na vyššie uvedené nálezy Ústavného súdu
a dodáva, že ani dohovor, ani ústava neustanovujú žiadne pravidlá pre prípustnosť dôkazov
alebo spôsob, ktorým majú byť posúdené; úprava týchto záležitostí sa ponecháva na príslušné
zákony, spravidla na procesné kódexy. Takisto význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania
sú otázky, ktorých posúdenie je zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý rozhoduje o merite
návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje
právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým
spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Posúdenie návrhu
na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania
vykonané, je teda vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania.
V danom prípade ešte dovolací súd dodáva, že za pochybenie súdu nemožno považovať
použitie dôkazu, ktorý získal iný orgán zákonným spôsobom. Pokiaľ dovolatelia namietajú, že
súdy sa pri zisťovaní skutkového stavu uspokojili s tým, že len „uverili“ niektorým tvrdeniam
účastníkov (konkrétne žalovanej 1/), je potrebné uviesť, že formuláciu „súd uveril“ (str. 11
ods. 6 rozsudku súdu prvého stupňa), resp. „nemal žiadny dôvod neveriť“ (str. 8 ods. 4 posl.
veta rozsudku odvolacieho súdu) nemožno vykladať ako „bezdôvodné presvedčenie“ súdu,
izolované od ostatného odôvodnenia rozhodnutia, nakoľko oba súdy nižších stupňov toto
svoje „presvedčenie“ odôvodnili tým, že tvrdenia žalovanej 1/ považujú za pravdivé
v kontexte ostatných vykonaných dôkazov (str. 6 ods. 2 rozsudku súdu prvého stupňa, str. 8
ods. 4 okrem posl. vety rozsudku odvolacieho súdu).
Keďže v dovolacom konaní sa nepreukázala ani existencia žiadnej z vád konania
podľa § 237 písm. f/ O.s.p., toto ustanovenie prípustnosť dovolania nezakladá.
Dovolanie je odôvodnené i nesprávnosťou právnych záverov zaujatých súdmi nižších
stupňov, teda nesprávnym právnym posúdením veci (§ 241 ods. 1 písm. c/ O.s.p.).
Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod, ktorý by v prípade
opodstatnenosti mal za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia; samo osebe
ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vadách konania podľa § 237 O.s.p.
a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Posúdenie, či súdy (ne)použili správny právny
predpis a či ho (ne)správne interpretovali alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodili
(ne)správne právne závery, by tak prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo
procesne prípustné. O taký prípad v prejednávanej veci nejde.
Keďže v prejednávanej veci je dovolanie neprípustné, Najvyšší súd Slovenskej
republiky ho v zmysle § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odmietol.
Riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, otázkou vecnej správnosti napadnutého
rozsudku odvolacieho súdu sa nezaoberal.
V dovolacom konaní úspešnému žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov konania
voči žalovaným 2/, 3/, ktorí úspech nemali (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd však žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania
nepriznal, lebo nepodal návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 3. októbra 2013
JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková