Najvyšší súd Slovenskej republiky

3 Cdo 232/2013

 

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu MUDr. M. Š., bývajúceho v S., proti žalovaným 1/ H. K., bývajúcej v M., t.č. V., 2/ Ing. Ľ. P.,   3/ Ing. H. P., obom bývajúcim v B., zastúpeným JUDr. L. P., advokátom so sídlom v B., o určenie neplatnosti

zmlúv, vedenej na Okresnom súde Martin pod sp. zn. 10 C 48/2008, o dovolaní žalovaných

2/, 3/ proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 28. septembra 2012 sp. zn. 8 Co 19/2012,

takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Martin rozsudkom z 26. augusta 2011 č.k. 10 C 48/2008-412: I/ určil, že

zmluva o zabezpečení záväzku dlžníka prevodom vlastníckeho práva, uzavretá 25. januára

2007 medzi žalovanými 2/, 3/ ako veriteľmi a žalovanou 1/ ako dlžníčkou, ktorej predmetom

bol prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v k.ú. M., zapísaným na LV č. X. ako parc.

č. KN X., X. a X. vrátane na nej stojaceho rodinného domu súp. č. X. (ďalej len

„nehnuteľnosti“), na žalovaných 2/ a 3/, o povolení vkladu ktorej rozhodol Katastrálny úrad

Žilina, Správa katastra Martin pod č. V X., je neplatná, II/ určil, že dohoda o ponechaní si

zabezpečeného práva na úhradu pohľadávky, uzavretá 7. februára 2008 medzi žalovanými 2/,

3/ ako veriteľmi a žalovanou 1/ ako dlžníčkou, ktorej predmetom bol prevod nehnuteľností do

trvalého vlastníctva žalovaných 2/ a 3/, o povolení vkladu ktorej rozhodol Katastrálny úrad

Žilina, Správa katastra M. pod č. V 581/2008, je neplatná a III/ zastavil konanie o nahradenie

vôle žalovanej 1/ k uzavretiu kúpnej zmluvy so žalobcom. Ako vyplýva z odôvodnenia, súd

prvého stupňa naliehavý právny záujem žalobcu na určení neplatnosti zmlúv videl v tom, že žalobca mal so žalovanou 1/ platne uzavretú zmluvu o budúcej zmluve (zo 7. februára 2007),

na základe ktorej mal právo na nadobudnutie (kúpu) nehnuteľností; v tom mu však prekážala

existencia iných, skôr uzavretých zmlúv medzi žalovanými 2/, 3/ ako veriteľmi a žalovanou 1/

ako dlžníčkou, na základe ktorých by vlastnícke právo k nehnuteľnostiam mohli nadobudnúť

žalovaní 2/, 3/. Z výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, že 30. decembra 2006

uzavreli žalovaní 2/, 3/ ako veritelia so žalovanou 1/ ako dlžníčkou zmluvu o pôžičke. Vôľa

účastníkov zmluvy však nebola vážna, nakoľko nesmerovala k poskytnutiu pôžičky žalovanej

1/ (k poskytnutiu pôžičky nikdy nedošlo), ale bola prvým krokom k tomu, aby žalovaní 2/, 3/

mohli nadobudnúť nehnuteľnosti, ktoré mala žalovaná 1/ na základe zmluvy o budúcej

zmluve odpredať žalobcovi. Ďalším krokom potom bolo uzavretie zmlúv uvedených vo

výroku rozsudku, ktoré mali pod zámienkou zabezpečenia pohľadávky žalovaných 2/, 3/ obísť

povinnosť žalovanej 1/ vo vzťahu k žalobcovi. Absencia vážnosti vôle zmluvných strán pri

uzatváraní spôsobila neplatnosť zmluvy o pôžičke, ktorú treba vo vzájomnom vzťahu

žalovanej 1/ k žalovaným 2/, 3/   považovať za hlavný záväzok. Z neplatnosti tejto zmluvy

potom treba odvodzovať aj neplatnosť zmlúv uvedených vo výroku rozsudku, ktoré sú

záväzkami zabezpečovacími,   t.j. vedľajšími. Ďalším, spoločným dôvodom neplatnosti

všetkých troch zmlúv, je ich rozpor s dobrými mravmi, keďže ich cieľom bolo nadobudnutie

vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam žalovanými 2/, 3/ takým spôsobom, ktorý by obchádzal

zákon (§ 50a Občianskeho zákonníka) a zmluvu o budúcej zmluve uzavretú medzi žalovanou

1/ a žalobcom. Zastavenie konania o nahradenie vôle žalovanej 1/ k uzavretiu kúpnej zmluvy  

so žalobcom odôvodnil späťvzatím žaloby žalobcom v tejto časti. O trovách konania  

si vyhradil rozhodnúť samostatným uznesením (§ 151 ods. 3 O.s.p.).

Krajský súd v Žiline na odvolanie žalovaných 2/, 3/ rozsudkom z 28. septembra 2012

sp. zn. 8 Co 19/2012 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v zmysle § 219 O.s.p. potvrdil.

K otázke existencie naliehavého právneho záujmu žalobcu na určení neplatnosti zmlúv

doplnil, že tento je daný i za situácie, kedy žalobca už vlastnícke právo k nehnuteľnostiam

nadobudol (žalovaná 1/ s ním v priebehu konania uzavrela kúpnu zmluvu), avšak správne

konanie o vklade tohto práva ešte nie je skončené vzhľadom na to, že na vklad „čakajú“

i žalobou napadnuté zmluvy, ktoré boli správe katastra predložené skôr. Vo zvyšku poukázal

na rozsiahle dokazovanie a na správnosť hodnotenia dôkazov, skutkových zistení i právnych

záverov súdu prvého stupňa, ktoré si osvojil. Stotožnil sa i s odôvodnením odvolaním

napadnutého rozhodnutia, ktoré považoval za náležité a presvedčivé. Námietku žalovaných

2/, 3/, podľa ktorej súd prvého stupňa rozhodol spôsobom nezodpovedajúcim žalobe, keď   vo výroku rozsudku sám (bez návrhu žalobcu) odstránil nedostatky petitu žaloby, neuznal

s tým, že súd prvého stupňa vo výroku rozsudku len presnejšie špecifikoval zmluvy, ktorých

neplatnosť určil, a to s ohľadom na prebiehajúce správne konanie. O trovách konania

rozhodol podľa § 224 ods. 4 O.s.p.

Proti rozsudku odvolacieho súdu podali žalovaní 2/, 3/ dovolanie, ktoré odôvodnili

ustanovením § 237 písm. f/ O.s.p. Namietali nedôslednosť súdu prvého stupňa, ktorý  

na jednej strane vyslovil neplatnosť žalobou napadnutých zmlúv s tým, že boli uzavreté len

„naoko,“ t.j. simulovane, na druhej strane sa vôbec nezaoberal platnosťou úkonu, ktorý mal

byť týmito neplatnými zmluvami zastretý, t.j. disimulovaný, a ktorým mala byť kúpna zmluva

smerujúca k nadobudnutiu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam žalovanými 2/, 3/. Ak by tak

bol urobil, musel by zohľadniť prezumpciu platnosti tohto právneho úkonu, pokiaľ  

by sa nepreukázal opak (§ 41a ods. 2 Občianskeho zákonníka). V dôsledku toho nemožno

jeho skutkové zistenia považovať za úplné, a preto ani za správne. Nie je správny ani jeho

záver o rozpore žalobou napadnutých zmlúv s dobrými mravmi, nakoľko žalovaným 2/, 3/

nevyplývali zo zmluvy o budúcej zmluve, uzavretej 7. februára 2007 medzi žalovanou 1/

a žalobcom, žiadne právne ani morálne záväzky. Súd prvého stupňa tiež sám, „neprimerane

aktivisticky a v rozpore so zásadou procesnej rovnosti a zásadou dispozičnou,“ odstránil

neurčitosť a nevykonateľnosť petitu žaloby, čo odôvodnil tým, že žalobca pri podaní žaloby

nemohol zmluvy označiť dátumom ani predmetom, pretože nemal vedomosť o ich obsahu.

Uvedené nemožno akceptovať, nakoľko žalobca mal v priebehu konania možnosť tieto

informácie získať a petit žaloby náležite upraviť. K pochybeniam došlo aj v súvislosti

s dokazovaním, nakoľko niektoré žalovanými navrhnuté dôkazy súd nevykonal, avšak

zohľadnil dôkazy vykonané pred iným orgánom (vyšetrovateľom Policajného zboru SR

v súvisiacom trestnom konaní), čím porušil zásadu ústnosti a priamosti, lebo znemožnil

účastníkom konania účasť na dokazovaní, ako aj zásadu verejnosti, keďže dôkazy  

sa vykonávali v rámci prípravného (trestného) konania, ktoré nie je verejné. Súd sa dostatočne

nevysporiadal so zmenou v postojoch   žalovanej 1/ v priebehu konania, ani neskúmal, aký

právny základ malo plnenie, poskytnuté žalovanými 2/, 3/ v prospech žalovanej 1/ koncom

roka 2007. Je totiž vylúčené, „aby sa súd postavil k zisťovaniu skutkového stavu tak, že

niektorým tvrdeniam – ako sám napíše v odôvodnení – uverí.“ Všetky tieto námietky žalovaní

2/, 3/ uplatnili už v odvolaní, avšak odvolací súd sa s nimi nevysporiadal dostatočne, resp.

vôbec. Jeho rozhodnutie je preto arbitrárne, a teda nepreskúmateľné, čím bolo porušené právo

žalovaných 2/, 3/ na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“). Vzhľadom na porušenie zásady

procesnej rovnosti, keď súdy len „uverili“ tvrdeniam jedného z účastníkov, je konanie

postihnuté i vadou podľa § 241 ods. 1 písm. b/ O.s.p., a pre nesprávne posúdenie otázky

platnosti zmlúv, ich súladu s dobrými mravmi a disimulácie aj vadou podľa § 241 ods. 1

písm. c/ O.s.p. Z týchto dôvodov žalovaní 2/, 3/ žiadali, aby dovolací súd dovolaním

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, prípadne

zmenil tak, že žalobu zamietne.

Žalobca ani žalovaná 1/ sa k dovolaniu nevyjadrili.  

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpení advokátom (§ 241

ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods.1 O.s.p.) skúmal najskôr,

či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno týmto opravným prostriedkom napadnúť

(§ 236 a nasl. O.s.p.).

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa  

§ 238 ods. 1 až 3 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej, proti rozsudku, v ktorom sa odvolací

súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, a proti

potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že

dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,

alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku

vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

Žalovaní 2/, 3/ dovolaním napadli rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje

znaky žiadneho z uvedených rozsudkov. Z tohto dôvodu je zrejmé, že dovolanie nie  

je v zmysle § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. procesne prípustné.

Prípustnosť dovolania by v danom prípade prichádzala do úvahy len vtedy,  

ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. Dovolací súd

preto so zreteľom na § 242 ods. 1 O.s.p. skúmal, či prípustnosť dovolania nezakladá niektorá

z nich. Podľa § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho

súdu (rozsudku i uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,

c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci

sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal

návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania  

sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo

bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Treba uviesť, že z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné

nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách  

a/ až g/ tohto ustanovenia. Iné vady, i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali  

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia

nezakladajú. Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237

O.s.p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,

nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, že v konaní došlo k takej vade, ale len

jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, že konanie je skutočne postihnuté

niektorou z vymenovaných vád.

Procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. dovolatelia netvrdili

a dovolací súd ich existenciu nezistil. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení

nevyplýva.

Podľa názoru dovolateľov je konanie postihnuté vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.,

ktorej existenciu vidia v nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a s ňou

súvisiacom porušení svojho ústavného práva na súdnu ochranu; konkrétne práva  

na spravodlivý súdny proces, keďže dovolatelia odkazujú priamo na čl. 46 ods. 1 ústavy  

(a čl. 6 ods. 1 dohovoru).

O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., spočívajúcu v odňatí možnosti konať

pred súdom, ide vtedy, ak súd v priebehu konania neumožnil účastníkovi vykonať práva priznané mu Občianskym súdnym poriadkom za účelom ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov. Uvedená vada konania je dôsledkom porušenia práva účastníka

súdneho konania na spravodlivý súdny proces.

Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1

dohovoru) je umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom

tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý

súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití

relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie  

sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel

zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí

právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi,

navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník

konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho

požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva

na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania

vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne  

sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

Porušenie práva na spravodlivý súdny proces odôvodnili dovolatelia (len)

nepreskúmateľnosťou rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorého odôvodnenie podľa ich názoru

nezodpovedá zásadám uvedeným v ustanoveniach § 157 ods. 2 O.s.p. Tzv.

nepreskúmateľnosť rozhodnutia judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky považuje

za dôsledok a vonkajší prejav tzv. inej procesnej vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/

O.s.p. (porovnaj   R 111/1998). Aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze z 30. januára

2013 sp. zn. III. ÚS 551/2012 konštatoval, že „sa väčšinovým názorom svojich senátov

priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho

odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., ale len tzv. inú

vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“. Sama skutočnosť, že dovolaním napadnuté

rozhodnutie je prípadne nepreskúmateľné (dovolací súd sa touto otázkou nezaoberal), nemôže

založiť prípustnosť dovolania, lebo nejde o vadu v zmysle § 237 O.s.p.

Dovolatelia namietajú i porušenie svojho práva na rovnosť v konaní (porušenie

zásady procesnej rovnosti), ktoré (nesprávne) označili za vadu podľa § 241 ods. 1 písm. b/ O.s.p. Právo na rovnosť v konaní je v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva

a rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky súčasťou práva na spravodlivý súdny

proces, a prejavuje sa vytváraním rovnakých procesných podmienok a rovnakého procesného

postavenia subjektov, o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd.

Rovnosť účastníkov v občianskom súdnom konaní bližšie charakterizuje § 18 O.s.p., podľa

ktorého účastníci majú v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný

zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv. Táto zásada sa premieta aj v ďalších

ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku, predovšetkým v ustanoveniach upravujúcich

vedenie konania a priebeh dokazovania.

Aj dovolatelia vnímajú porušenie zásady procesnej rovnosti najmä súvislosti

s dokazovaním, keď namietajú, že súdy na jednej strane niektoré nimi navrhnuté dôkazy

vôbec nevykonali, na druhej strane zohľadnili i dôkazy vykonané iným orgánom, pričom pre

zistenie skutkového stavu im napokon stačilo len „uveriť“ niektorým tvrdeniam. V tejto

súvislosti dovolací súd odkazuje dovolateľov na vyššie uvedené nálezy Ústavného súdu

a dodáva, že ani dohovor, ani ústava neustanovujú žiadne pravidlá pre prípustnosť dôkazov

alebo spôsob, ktorým majú byť posúdené; úprava týchto záležitostí sa ponecháva na príslušné

zákony, spravidla na procesné kódexy. Takisto význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania

sú otázky, ktorých posúdenie je zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý rozhoduje o merite

návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje

právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým

spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Posúdenie návrhu  

na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania

vykonané, je teda vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania.

V danom prípade ešte dovolací súd dodáva, že za pochybenie súdu nemožno považovať

použitie dôkazu, ktorý získal iný orgán zákonným spôsobom. Pokiaľ dovolatelia namietajú, že

súdy sa pri zisťovaní skutkového stavu uspokojili s tým, že len „uverili“ niektorým tvrdeniam

účastníkov (konkrétne žalovanej 1/), je potrebné uviesť, že formuláciu „súd uveril“ (str. 11

ods. 6 rozsudku súdu prvého stupňa), resp. „nemal žiadny dôvod neveriť“ (str. 8 ods. 4 posl.

veta rozsudku odvolacieho súdu) nemožno vykladať ako „bezdôvodné presvedčenie“ súdu,

izolované od ostatného odôvodnenia rozhodnutia, nakoľko oba súdy nižších stupňov toto

svoje „presvedčenie“ odôvodnili tým, že tvrdenia žalovanej 1/ považujú za pravdivé

v kontexte ostatných vykonaných dôkazov (str. 6 ods. 2 rozsudku súdu prvého stupňa, str. 8

ods. 4 okrem posl. vety rozsudku odvolacieho súdu).

Keďže v dovolacom konaní sa nepreukázala ani existencia žiadnej z vád konania

podľa § 237 písm. f/ O.s.p., toto ustanovenie prípustnosť dovolania nezakladá.

Dovolanie je odôvodnené i nesprávnosťou právnych záverov zaujatých súdmi nižších

stupňov, teda nesprávnym právnym posúdením veci (§ 241 ods. 1 písm. c/ O.s.p.).

Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod, ktorý by v prípade

opodstatnenosti mal za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia; samo osebe

ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vadách konania podľa § 237 O.s.p.

a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Posúdenie, či súdy (ne)použili správny právny

predpis a či ho (ne)správne interpretovali alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodili

(ne)správne právne závery, by tak prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo

procesne prípustné. O taký prípad v prejednávanej veci nejde.

Keďže v prejednávanej veci je dovolanie neprípustné, Najvyšší súd Slovenskej

republiky ho v zmysle § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odmietol.

Riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, otázkou vecnej správnosti napadnutého

rozsudku odvolacieho súdu sa nezaoberal.

V dovolacom konaní úspešnému žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov konania

voči žalovaným 2/, 3/, ktorí úspech nemali (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1

O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd však žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania

nepriznal, lebo nepodal návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom  

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 3. októbra 2013

JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková