3 Cdo 229/2013

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľov 1/ B., a.s., so sídlom v B., IČO: X., zastúpeného JUDr. J. J., advokátom so sídlom v B., 2/ M. T., bývajúcej v B.,

zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. A. V., s.r.o., so sídlom v B., IČO: X., proti

odporcom 1/ R. K., bývajúcej v H., 2/ I. P., bývajúcemu v D., zastúpeným A., s.r.o. so sídlom

v B., IČO: X., o určenie vlastníckeho práva, vedenej na Okresnom súde Bratislava IV pod

sp. zn. 11 C 421/2008, o dovolaní odporcov 1/ a 2/ proti rozsudku Krajského súdu

v Bratislave z 12. marca 2012 sp. zn. 6 Co 141/2011, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd z r u š u j e

1. rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 12. marca 2012 sp. zn. 6 Co 141/2011 v dovolaním napadnutom zmeňujúcom výroku,

2. uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 29. januára 2013 sp. zn. 6 Co 264/2012  

vo výrokoch, ktorými bolo rozhodnuté o trovách prvostupňového a odvolacieho

konania.

Vec v rozsahu zrušenia vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava IV rozsudkom z 22. júna 2011 č.k. 11 C 421/2008-528 v znení

opravného uznesenia tohto súdu z 27. júla 2011 č.k. 11 C 421/2008-670 zamietol návrh,

ktorým sa navrhovatelia 1/ a 2/ domáhali, aby súd určil, že navrhovateľ 1/ je v podiele 1/7

spoluvlastníkom pozemku v katastrálnom území D. zapísaného v pozemkovej knihe vo

vložke č. X. ako parcela č. X. - roľa vo výmere X. m2 a v katastri nehnuteľností na liste

vlastníctva č. X. ako parcela č. X. - orná pôda vo výmere X. m2 (ďalej len „sporný

pozemok“). Výsledkami vykonaného dokazovania mal súd prvého stupňa preukázané, že

sporný pozemok bol predmetom konania o dedičstve po poručiteľovi Š. K., ktorý zomrel X.; 2   3 Cdo 229/2013

v zmysle rozhodnutia Štátneho notárstva Bratislava – mesto z 21. januára 1975 sp. zn. D

2639/74 (ďalej len „rozhodnutie o dedičstve I.“) nadobudol spoluvlastníctvo sporného

pozemku dedič L. K. (v prejednávanej veci vystupujúci v procesnom postavení vedľajšieho

účastníka). Ten istý spoluvlastnícky podiel bol ale predmetom konania aj po inom

poručiteľovi rovnakého mena; podľa obsahu uznesenia Obvodného súdu Bratislava 4  

z 30. apríla 1993 sp. zn. D 113/1993 o dedičstve po poručiteľovi Š. K., ktorý zomrel X. (ďalej

len „rozhodnutie o dedičstve II.“), ho nadobudli odporcovia 1/ a 2/, obaja v podiele po 1/2.

V rozhodnutí o dedičstve I. nie je dostatočne špecifikovaný predmet dedenia (až na údaj

o tom, že ide o pôdu v užívaní jednotného roľníckeho družstva nie je v ňom predmet dedenia

ničím konkretizovaný) a je zrejmé, že už v priebehu dedičského konania panovala neistota

v tom, či poručiteľ je skutočne právnym predchodcom vedľajšieho účastníka. Vedľajší

účastník sám nevedel spresniť, kde sa nachádza sporný pozemok a nepodarilo sa mu

preukázať, že so sporným pozemkom nakladal ako vlastník (medziiným ničím nedoložil, že

komunikoval s družstvom). Podľa právneho názoru súdu prvého stupňa vedľajší účastník

nenadobudol spoluvlastníctvo sporného pozemku právnym titulom vydržania. Neskôr preto

nemohol platne uzatvoriť právne úkony, ktorými nakladal so sporným pozemkom. Z týchto

dôvodov súd prvého stupňa návrh navrhovateľa 1/ zamietol ako neopodstatnený, návrh

navrhovateľky 2/ zamietol s odôvodnením, že nemá naliehavý právny záujem na

požadovanom určení (§ 80 písm. c/ O.s.p.), lebo ani v prípade vyhovenia návrhu by nedošlo k zmene jej právneho postavenia.

Na odvolanie navrhovateľov a vedľajšieho účastníka Krajský súd v Bratislave

rozsudkom z 12. marca 2012 sp. zn. 6 Co 141/2011 rozsudok súdu prvého stupňa: a/ zmenil

určiac, že navrhovateľ 1/ je v podiele 1/2 spoluvlastníkom sporného pozemku, b/ potvrdil  

vo výroku, ktorým bol zamietnutý návrh navrhovateľky 2/. V odôvodnení uviedol, že súd

prvého stupňa v dostatočnom rozsahu zistil rozhodujúce skutkové okolnosti, právne ich však

nesprávne posúdil. Podstatným pre rozhodnutie v danej veci bolo, či vedľajší účastník

nadobudol spoluvlastníctvo 1/7 sporného pozemku právnym titulom vydržania. Ak totiž

spoluvlastníctvo takto nadobudol, pričom na základe dohody o vyrovnaní znížených

dedičských podielov sa podielovou spoluvlastníčkou sporného pozemku (v 1/14) stala  

aj navrhovateľka 2/, vedľajšiemu účastníkovi a navrhovateľke 2/ nič nebránilo, aby

spoluvlastnícky podiel predali právnemu predchodcovi navrhovateľa 1/. Odvolací súd

v odôvodnení napadnutého rozsudku vysvetlil podstatu vydržania, ako aj podmienky

nadobudnutia vlastníctva vydržaním a konštatoval, že sa nestotožnil so záverom 3   3 Cdo 229/2013

prvostupňového súdu, podľa ktorého vedľajší účastník takto nenadobudol spoluvlastníctvo

sporného pozemku. Poukázal na to, že vedľajší účastník a navrhovateľka 2/ boli účastníkmi

konania o dedičstve vedeného na Štátnom notárstve Bratislava – mesto pod sp. zn. D 2939/74.

Počiatočná neistota v tom, či spoluvlastnícky podiel na spornom pozemku má byť prejednaný

v tomto konaní, bola prekonaná; v prospech tohto záveru nasvedčuje skutočnosť, že štátne

notárstvo vydalo rozhodnutie o dedičstve I. bez toho, aby dedičov vyzvalo na predloženie

doplňujúcich dôkazov. Uvedené rozhodnutie treba v danom prípade považovať za titul, ktorý

mohol vo vedľajšom účastníkovi vyvolať vnútorné presvedčenie, že je spoluvlastníkom

sporného pozemku. Pri bežnej opatrnosti nebolo od neho možné vyžadovať, aby sa priebežne

zaujímal o to, či skutočne je podielovým spoluvlastníkom. Absenciu jeho dobrej viery,

nemožno vyvodiť len z toho, že nekomunikoval s jednotným roľníckym družstvom, ktoré

malo sporný pozemok v užívaní. V tom čase bolo totiž všeobecne známou skutočnosťou, že

tieto družstvá mali k pozemkom v ich užívaní právo trvalého a bezodplatného užívania,  

pri ktorom vlastníkom užívaných pozemkov patrilo iba tzv. holé vlastníctvo. Pri takomto

užívaní bolo bežné, že vlastníci často ani nevedeli, kde konkrétne sa ich pozemok nachádza.

Preto ani skutočnosť, že vedľajší účastník nevedel konkretizovať umiestnenie sporného

pozemku, nič nemení na tom, že bol jeho dobromyseľným užívateľom. Vedľajší účastník bol

vzhľadom na to najneskôr dňom právoplatnosti rozhodnutia o dedičstve I. (teda dňom  

21. januára 1975) oprávneným držiteľom podielu 1/7 sporného pozemku. Vedľajší účastník sa dňom 1. januára 1992, kedy nadobudol účinnosť zákon č. 509/1991 Zb. novelizujúci

ustanovenia Občianskeho zákonníka o vydržaní, stal spoluvlastníkom sporného pozemku

v uvedenom podiele, a to právnym titulom vydržania. Sporný pozemok mal totiž v oprávnenej

a nerušenej držbe nepretržite po dobu 10 rokov (do vydržacej doby treba započítať aj dobu

pred 1. januárom 1992). Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že

návrhu navrhovateľa 1/ vyhovel. Na odôvodnenie potvrdzujúceho výroku svojho rozsudku

uviedol, že sa stotožnil s právnym záverom prvostupňového súdu, podľa ktorého

navrhovateľka 2/ v konaní nepreukázala, že má naliehavý právny záujem na ňou

požadovanom určení (§ 80 písm. c/ O.s.p.).

Okresný súd Bratislava IV uznesením z 10. apríla 2012 č.k. 11 C 421/2008-622 uložil

navrhovateľom a vedľajšiemu účastníkovi povinnosť nahradiť odporcom trovy konania  

vo výške 156,86 €. Na odvolanie týchto účastníkov Krajský súd v Bratislave uznesením  

z 29. januára 2013 sp. zn. 6 Co 264/2012: a/ napadnuté uznesenie (na podklade aplikácie  

§ 143 O.s.p.) zmenil tak, že navrhovatelia sú povinní zaplatiť odporcom náhradu trov konania 4   3 Cdo 229/2013

156,86 €, b/ konanie o odvolaní vedľajšieho účastníka zastavil s odôvodnením, že vedľajší

účastník medzičasom zomrel a jeho právni nástupcovia súdu oznámili, že nevstupujú  

do konania, c/ navrhovateľom uložil povinnosť zaplatiť odporcom náhradu trov odvolacieho

konania 44,38 € (§ 142 ods. 1 O.s.p.).

Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie odporcovia 1/ a 2/

namietajúc, že im v konaní bola odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.)

tým, že odvolací súd sa nedostatočne vyporiadal s ich odvolacími dôvodmi a opodstatnenosť

ich odvolacej argumentácie dostatočne nepreskúmal. Odôvodnenie napadnutého rozsudku  

je nepreskúmateľné, lebo z neho (medziiným) nevyplýva, že sa 20. februára 2012 uskutočnilo

pojednávanie a že do spisu bolo založené podanie odporcov 1/ a 2/ z 9. marca 2012. Odvolací

súd v dôsledku tohto nedal odporcom v priebehu konania efektívnu možnosť argumentovať

k vecnej a procesnej stránke prejednávanej veci. I keď odvolací súd uviedol, že v celom

rozsahu vychádzal zo skutkových zistení prvostupňového súdu, nemožno prehliadnuť, že

v skutočnosti zohľadnil (aj) iné skutkové okolnosti (týkajúce sa napríklad schopnosti

vedľajšieho účastníka konkretizovať lokalitu, v ktorej sa nachádza sporný pozemok,  

resp. určitosti označenia sporného pozemku vo výroku rozhodnutia o dedičstve I.). Odvolací

súd pri rozhodovaní zrejme zohľadnil skutočnosti, ktoré z dokazovania nevyplynuli a prehliadol skutočnosti, ktoré v konaní vyšli najavo. V konaní tak došlo aj k procesnej vade

majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Dovolatelia

po vysvetlení, v čom podľa ich názoru spočíva vada konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.,

odvolaciemu súdu vytkli aj nesprávne právne posúdenie, na ktorom založil svoje rozhodnutie.

Uviedli, že vedľajší účastník a navrhovateľka 2/ nikdy nesplnili kumulatívne stanovené

podmienky pre nadobudnutie spoluvlastníckych práv právnym titulom vydržania (najmä

vzhľadom na absenciu držby a jej dobromyseľnosti). Namietli, že ak je správny názor

o vydržaní v prípade vedľajšieho účastníka, o to viac mali súdy dospieť k názoru o vydržaní

sporného pozemku odporcami. Podľa názoru dovolateľov „odvolací súd buď relevantnú

právnu normu (najmä § 129 ods. 1, 130 ods. 1, 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka) vôbec

nepoužil, alebo ju interpretoval natoľko arbitrárnym spôsobom, že navrhovatelia a vedľajší

účastník si mohli dovoliť tvrdiť vydržanie bez akéhokoľvek preukázania splnenia prísnych

podmienok vydržania“. Rozhodnutie o dedičstve I. bolo založené len na náležite

nepreukázaných tvrdeniach účastníkov dedičského konania, týmto rozhodnutím ale v žiadnom

prípade nezaniklo spoluvlastníctvo skutočných spoluvlastníkov. Pokiaľ navrhovateľka 2/

a vedľajší účastník nenadobudli spoluvlastníctvo sporného pozemku, nemohlo byť v dôsledku 5   3 Cdo 229/2013

následných právnych úkonov platne prevedené na navrhovateľa 1/. Z týchto dôvodov

dovolatelia žiadali zmeňujúci výrok rozsudku odvolacieho súdu zrušiť a vec v rozsahu

zrušenia vrátiť na ďalšie konanie, prípadne napadnutý rozsudok zmeniť tak, že návrh  

sa zamieta.  

Navrhovateľ 1/ vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že odporcovia 1/ a 2/ bezdôvodne

vytýkajú odvolaciemu súdu odňatie ich možnosti pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).

Nepravdivé je ich tvrdenie, podľa ktorého sa odvolací súd nevyporiadal s ich skutkovou

a právnou argumentáciou. Neopodstatnene tiež namietajú, že súdy nevykonali všetky

navrhované dôkazy, nesprávne zistili rozhodujúce skutkové okolnosti a na tom základe

dospeli k nesprávnym skutkovým záverom. Právne posúdenie, na ktorom spočíva rozsudok

odvolacieho súdu, zodpovedá nielen zisteným skutočnostiam, ale tiež právnej úprave

vydržania. Z týchto dôvodov žiadal dovolanie zamietnuť a priznať mu náhradu trov

dovolacieho konania.

Navrhovateľka 2/ vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že odporcovia 1/ a 2/   v ich odvolaní voči prvostupňovému rozhodnutiu uviedli len tie argumenty, ktoré z ich strany

odzneli už v konaní na súde prvého stupňa. Postup súdov pri zisťovaní rozhodujúcich

skutkových okolností zodpovedal Občianskemu súdnemu poriadku. Súd prvého stupňa, ktorý rozhodol v prospech odporcov 1/ a 2/, sa podľa všetkého stotožnil s podstatou ich skutkových

a právnych tvrdení. Podstata a väčšina relevantných skutkových okolností a argumentácie

účastníkov konania na oboch procesných stranách je obsiahnutá v prvostupňovom rozhodnutí.

Dôvody, so zreteľom na ktoré sa odvolací súd nestotožnil s niektorými závermi súdu prvého

stupňa, sú náležite vysvetlené na stranách 6 a 7 rozsudku odvolacieho súdu. Odporcovia  

1/ a 2/ preto nedôvodne namietajú, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 písm. f/

O.s.p. a § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. Neopodstatnene tiež namietajú, že rozsudok odvolacieho

súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Žiadala preto dovolanie zamietnuť

a priznať jej náhradu trov dovolacieho konania.

Vedľajší účastník vo vyjadrení k dovolaniu poprel opodstatnenosť argumentácie

odporcov 1/ a 2/. V danom prípade bolo vykonané dostatočné dokazovanie, ktoré viedlo

k riadnemu zisteniu rozhodujúcich skutkových okolností. Nedôvodné je tvrdenie dovolateľov,

že odvolací súd sa nedostatočne vyporiadal s ich argumentáciou v priebehu odvolacieho

konania. Ak je súdom prvého stupňa dostatočne zistený skutkový stav, odvolací súd môže   6   3 Cdo 229/2013

na ňom založiť svoje rozhodnutie aj vtedy, keď sa nestotožňuje s niektorým čiastkovým

skutkovým zistením prvostupňového súdu. V ďalšom vedľajší účastník – zopakujúc svoje

skoršie tvrdenia o skutkových okolnostiach, za ktorých nadobudol spoluvlastníctvo spornému

pozemku – vyslovil názor, že splnil všetky kumulatívne stanovené podmienky vydržania

a následne (už ako spoluvlastník) platne nakladal s predmetom svojho spoluvlastníctva.

Z týchto dôvodov žiadal dovolanie zamietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací [§ 10a  

ods. 1 O.s.p. (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny

poriadok v znení pred 1. januárom 2015, lebo dovolanie bolo podané pred týmto dňom)]  

po zistení, že dovolanie podali včas odporcovia 1/ a 2/ (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpení v súlade  

so zákonom (§ 241 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, ktoré možno podľa zákona  

napadnúť dovolaním (§ 238 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a

ods. 1 O.s.p.) skúmal, či je ich dovolanie opodstatnené.

1. V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že   a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci.

Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými

dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými  

v § 237 O.s.p. (viď ďalej 2.) a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci (viď ďalej 3.).

2. O procesnú vadu konania uvedenú v § 237 O.s.p. ide vtedy, a/ sa rozhodlo vo veci,

ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal

spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol

riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci  

sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol

potrebný,   f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,  

g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu

rozhodoval senát.    

7   3 Cdo 229/2013

Vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. neboli v dovolaní

namietané a v dovolacom konaní ich existencia ani nevyšla najavo.

Odporcovia v dovolaní namietajú, že v preskúmavanej veci sa odvolací súd dopustil

procesných nesprávností, ktoré majú znaky vady uvedenej v § 237 písm. f/ O.s.p.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký procesne nesprávny postup

súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení účastníka  

konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237

písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne

ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi

konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom súdnom

konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie

ich práv – viď napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony vo formách stanovených

zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.), vyjadriť  

sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123 O.s.p.), byť predvolaný  

na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby mu bol rozsudok doručený do vlastných rúk

(§ 158 ods. 2 O.s.p.)].

2.1. K tej časti dovolania, v ktorej odporcovia namietajú procesnú vadu konania

v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. tvrdiac, že rozhodnutie odvolacieho súdu je vzhľadom  

na nedostatočné odôvodnenie nepreskúmateľné, dovolací súd uvádza, že judikatúra

najvyššieho súdu už dávnejšie (viď judikát R 111/1998) považuje nepreskúmateľnosť

rozhodnutia za tzv. inú vadu konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Správnosť takého

nazerania na právne dôsledky nepreskúmateľnosti potvrdzujú tiež rozhodnutia Ústavného

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam

najvyššieho súdu, ktoré zotrvali na právnych záveroch súladných s predmetným judikátom

(viď sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015 a III. ÚS 288/2015).

Na rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo  

3. decembra 2015, bolo prijaté stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť

rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho

poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie

dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť 8   3 Cdo 229/2013

dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Toto stanovisko, ktoré

bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej

republiky pod R 2/2016, považuje dovolací súd za plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci.

I keď dovolací súd oboznámením sa so spisom a napadnutým rozsudkom dospel

k záveru, že zmeňujúci výrok rozsudku odvolacieho súdu je sčasti nepreskúmateľný  

(viď ďalej 3.2.), zastáva názor, že v okolnostiach prejednávanej veci ide o procesnú

nesprávnosť takej intenzity, ktorá nedáva žiadny podklad pre uplatnenie druhej vety

predmetného stanoviska.

2.2. Odporcovia tvrdia, že odvolací súd postupoval nesprávne pri zisťovaní

a vyhodnocovaní rozhodujúcich skutkových okolností a že im tým odňal možnosť konať  

(§ 237 písm. f/ O.s.p.).

Dovolací súd k tomu uvádza, že v prípade neúplnosti skutkových zistení alebo

nesprávnosti skutkových záverov nejde o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi

najvyššieho súdu považovaný za procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.  

(viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011,   5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012).

Postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky účastníkom navrhované

dôkazy, nezakladá procesnú vadu vymenovanú v § 237 písm. f/ O.s.p., lebo sa ním

účastníkovi neodníma možnosť pred súdom konať (porovnaj R 37/1993 a R 125/1999).

Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p.

Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie

z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe nezakladá vadu konania v zmysle

uvedeného ustanovenia (viď tiež napríklad uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010

a 2 Cdo 29/2011).

3. Podľa názoru odporcov 1/ a 2/ došlo v predmetnom konaní k tzv. inej procesnej

vade majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). O inú

(v § 237 O.s.p. neuvedenú) vadu ide – medziiným – v prípade nepreskúmateľnosti

rozhodnutia (viď R 111/1998 a vyššie citované zjednocujúce stanovisko R 2/2016) 9   3 Cdo 229/2013

a procesných nesprávností pri vykonávaní dokazovania. I keď procesná vada takejto  

povahy prípustnosť dovolania nezakladá (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu  

sp. zn. 3 Cdo 219/2013, 3 Cdo 888/2015, 4 Cdo 34/2011, 5 Cdo 149/2010, 6 Cdo 134/2010,

6 Cdo 60/2012, 7 Cdo 86/2012 a 7 Cdo 36/2011), predstavuje relevantný dovolací dôvod,

ktorý možno úspešne uplatniť v procesne prípustnom dovolaní.

3.1. Podľa názoru dovolateľov sa odvolací súd dopustil procesnej nesprávnosti

v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. tým, že rozhodnutie založil na skutkových okolnostiach,

ktoré neboli predmetom dokazovania.

V prejednávanej veci zo spisu vyplýva, že súd prvého stupňa za základ pre svoje

rozhodnutie považoval zistenie, že právny predchodca vedľajšieho účastníka nebol

spoluvlastníkom sporných nehnuteľností. Vedľajší účastník bol v rozhodnutí o dedičstve I.

uvedený ako dedič sporného pozemku, toto rozhodnutie nebolo však možné považovať  

za titul, z ktorého by mohol vyvodzovať úplnú istotu (dobromyseľnosť), že je oprávneným

držiteľom spoluvlastníckeho podielu 1/7 sporného pozemku, lebo už v čase prebiehajúceho

konania mal vedomosť o tom, že v pozemkovej knihe bolo zapísaných viacero vlastníkov s menom Š. K.. So zreteľom na absenciu dobromyseľnej držby prvostupňový súd uzavrel, že

vedľajší účastník nenadobudol predmetný spoluvlastnícky podiel právnym titulom vydržania. V nadväznosti na to prvostupňový súd ani bližšie neskúmal, či vedľajší účastník platne

uzatvoril s navrhovateľkou 2/ dohodu o vyrovnaní znížených dedičských podielov a neskôr

spolu s ňou zmluvu o prevode ich spoluvlastníckych podielov (po 1/14) na právneho

predchodcu navrhovateľa 1/.

Z rozhodnutia odvolacieho súdu je zrejmé, že sa stotožnil so zistením prvostupňového

súdu, podľa ktorého právny predchodca vedľajšieho účastníka nebol spoluvlastníkom

sporných nehnuteľností. Skutočnosť, že vedľajší účastník bol v rozhodnutí o dedičstve I.

uvedený ako dedič sporného pozemku, mohla v ňom však vyvolať vnútorné presvedčenie, že

na jeho základe je oprávneným držiteľom spoluvlastníckeho podielu 1/7 sporného pozemku.

Vzhľadom na to, že držba predmetného podielu zo strany vedľajšieho účastníka bola

dobromyseľná a nerušená po stanovenú dobu, nadobudol sporný pozemok 1. januárom 1992

do podielového spoluvlastníctva právnym titulom vydržania. V konaní bolo preukázané, že

vedľajší účastník neskôr uzatvoril s navrhovateľkou 2/ dohodu o vyrovnaní znížených 10   3 Cdo 229/2013

dedičských podielov a následne obaja spoločne ako predávajúci zmluvu o prevode podielu 1/7

sporného spoluvlastníckeho na právneho predchodcu navrhovateľa 1/.

Odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že „v celom rozsahu

vychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa, ktorý však po právnej stránke

posúdil inak. Preto nebolo potrebné dopĺňať, resp. opakovať dokazovanie“. Odvolací súd  

pri tomto konštatovaní prehliadol, že prvostupňový súd sa pri posudzovaní opodstatnenosti

návrhu na určenie, že navrhovateľ 1/ je spoluvlastníkom 1/7 sporného pozemku, dostal len  

po prejudiciálne vyriešenie otázky, či vedľajší účastník nadobudol tento spoluvlastnícky

podiel právnym titulom vydržania, na základe výsledku ktorého (po závere o nesplnení

podmienok vydržania) návrh bez ďalšieho zamietol.

Je teda zrejmé, že odvolací súd v danom prípade rozhodol bez toho, aby bol predtým

vykonaným dokazovaním obstaraný dostatok skutkových zistení o okolnostiach, za ktorých

boli uzatvorené viaceré právne úkony – dohoda o vyrovnaní znížených dedičských podielov,

zmluva o prevode spoluvlastníckeho podielu 1/7 na právneho predchodcu navrhovateľa 1/,

resp. následne na navrhovateľa 1/. Bez takéhoto dokazovania nemal odvolací súd vytvorený

náležitý podklad pre svoje rozhodnutie.

3.2. Napadnutý rozsudok odvolacieho súdu je tiež nepreskúmateľný.

Rozhodnutie súdu (až na zákonné výnimky – viď napr. § 157 ods. 4 O.s.p. alebo § 219

ods. 2 O.s.p.) musí obsahovať úplné a výstižné odôvodnenie. V súlade s § 157 ods. 2 O.s.p.

musí súd v odôvodnení rozsudku podať výklad opodstatnenosti a zákonnosti výroku

rozsudku. Súd sa musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho

myšlienkový postup musí byť dostatočne vysvetlený s poukazom na všetky rozhodujúce

skutkové okolnosti a tiež ich právne posúdenie. Právne závery súdu môžu byť dostatočne

preskúmateľné len vtedy, ak súd v odôvodnení rozhodnutia vymedzí po skutkovej stránke

predmet konania a následne podá zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých ustanovení zákona

alebo iného právneho predpisu vychádzal, ako interpretoval aplikované ustanovenia a prečo

pod ne podriadil zistený skutkový stav. V rozhodnutí súdu musí byť jasne a zrozumiteľne

vysvetlený myšlienkový postup súdu vo všetkých, pre posúdenie veci významných, otázkach.

Pri tom, samozrejme, platí, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný, určujúci význam, prípadne 11   3 Cdo 229/2013

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia (viď aj viaceré rozhodnutia

ústavného súdu, napríklad sp. zn. IV. ÚS 115/03 a II. ÚS 78/05). Treba mať na pamäti  

aj to, že konanie pred súdom prvého stupňa a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok  

a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s prvostupňovým rozsudkom vytvára  

ich organickú (kompletizujúcu) jednotu.  

Pokiaľ odvolací súd dospel k záveru, že vedľajší účastník nadobudol sporný pozemok

v podiele 1/7 vydržaním (1. januára 1992), mal medziiným vysvetliť, na základe čoho mohol

30. apríla 1993 platne uzatvoriť s navrhovateľkou 2/ dohodu o vyrovnaní znížených

dedičských podielov, keď takúto dohodu v zmysle zákona č. 293/1992 Zb. o úprave

niektorých vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam bol vecne legitimovaný (ako povinná

osoba) uzatvoriť na jednej strane iba ten, kto dedením nadobudol určitú nehnuteľnosť

v podiele presahujúcom jeho dedičský podiel, a to len preto, že išlo o nehnuteľnosť v užívaní

„socialistickej organizácie“, a na druhej strane ten (oprávnená osoba), koho dedičský podiel

bol takto znížený. Rovnako mal v odôvodnení napadnutého rozsudku odôvodniť, z čoho

následne vyvodil, že sú platné aj neskoršie právne úkony týkajúce sa prevodu sporného pozemku v podiele 1/7. Rozhodnutie odvolacieho súdu ale takéto vysvetlenie neobsahuje.

V nadväznosti na obsah predchádzajúcich odsekov najvyšší súd poznamenáva, že

dovolacie konanie má prieskumnú povahu – najvyšší súd v dovolacom konaní preskúmava

napadnuté rozhodnutie a konanie, ktoré mu predchádzalo. Súdy nižších stupňov v občianskom

súdnom konaní spravidla riešia viacero skutkových a právnych otázok. Mnohé z týchto otázok

sú z pohľadu konania (alebo sporu) ako celku iba čiastkovej povahy a predstavujú reťazec  

po sebe idúcich a nasledujúcich otázok (riešení), v ktorom neskôr riešená otázka neraz

vychádza z výsledkov riešenia skôr nastolenej otázky. Proces zisťovania rozhodujúcich

skutkových okolností a prijímania právnych záverov je v dôsledku toho zároveň aj procesom

postupného vylučovania všetkých tých alternatív, ktoré prichádzali do úvahy v rámci ešte

neúplne zisteného skutkového stavu, následne však, po zistení rozhodujúcich skutkových

a právnych okolností, sa ukázali ako neopodstatnené. Najvyšší súd v konaní o dovolaní

zohľadňuje a akceptuje túto postupnosť; pokiaľ však pri prieskume zistí, že nebola správne

vyriešená alebo vysvetlená taká čiastková otázka, ktorá mala v tej – ktorej veci kľúčový

význam v tom zmysle, že od nej záviselo správne vyriešenie viacerých ďalších otázok

odvíjajúcich sa od zvoleného riešenia, obmedzí svoj prieskum iba na konštatovanie zistenej

nesprávnosti (procesného nedostatku). Najvyšší súd v takom prípade už neuskutočňuje ďalší 12   3 Cdo 229/2013

prieskum a nevyjadruje sa vopred ku všetkým alternatívam, ktoré hypoteticky vyplývajú

alebo môžu vyplývať z otázky nevyriešenej alebo otázky, riešenie ktorej nebolo dostatočne

odôvodnené alebo vysvetlené. Ak v konaní o dovolaní vyjde najavo, že súd otázku takejto

povahy nevyriešil alebo ju vyriešil nesprávne alebo prijaté riešenie vôbec v rozhodnutí

nevysvetlil, v dôsledku čoho sa z pohľadu prieskumného konania otvára viacero neistých (iba

možných alebo alternatívnych či zatiaľ len teoretických) do úvahy prichádzajúcich

skutkových a právnych situácií, obmedzí sa najvyšší súd len na konštatovanie toho

prieskumného záveru, ku ktorému sa bolo možné dostať s istotou. Bolo by v rozpore s účelom

dovolacieho konania a tiež prieskumnou povahou tohto konania, pokiaľ by najvyšší súd

v rámci prieskumu narábal s viacerými alternatívami a zaoberal sa tými obsahovými časťami

dovolania, ktoré môžu byť relevantné a opodstatnené iba v prípade dodatočného

nadobudnutia istoty, o ktorú z viacerých alternatív v danej veci ide alebo môže ísť.

4. V dovolaní sa namieta, že napadnutý zmeňujúci výrok rozsudku odvolacieho súdu

spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym

posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový aplikuje príslušnú právnu

normu a pri ktorej zo svojich skutkových zistení vyvodzuje právne závery.  

Dovolateľmi 1/ a 2/ napadnutý výrok rozsudku odvolacieho súdu nebolo možné v dovolacom konaní podrobiť prieskumu z hľadiska správnosti zaujatých právnych záverov,

lebo skutkové zistenia odvolacieho súdu nemohli byť v dovolacom konaní (vzhľadom  

na už spomenuté tzv. iné vady konania) pre toto posúdenie dostatočným podkladom.

5. Z dôvodov uvedených vyššie najvyšší súd rozsudok odvolacieho súdu v dovolaním

napadnutom výroku zrušil (§ 243b ods. 1 O.s.p.); ako súvisiace zrušil tiež neskôr vydané

uznesenie odvolacieho súdu (č.l. 704 spisu) vo výrokoch, ktorými bolo rozhodnuté o trovách

prvostupňového a odvolacieho súdu, a vec v rozsahu zrušenia vrátil odvolaciemu súdu  

na ďalšie konanie.

Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené,

koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho

konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).

13   3 Cdo 229/2013

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 11. februára 2016

  JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková