3 Cdo 22/2011
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Ing. R. H., bývajúceho v T., zastúpenému JUDr. T. S., advokátom so sídlom v T., proti žalovanému Ing. P. H.,
bývajúcemu v T., podnikajúcemu pod obchodným menom Ing. P. H. – S., IČO: X.,
zastúpenému JUDr. D. S., advokátom so sídlom v T., o zaplatenie 16 188,25 €
s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 7 C 147/2003, na dovolanie
žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Trnave zo 16. novembra 2010 sp. zn.
9 Co 96/2010, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a .
Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi do 3 dní náhradu trov dovolacieho konania
64,41 € do rúk JUDr. T. S., advokáta so sídlom v T.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Trnava rozsudkom z 1. decembra 2009 č.k. 7 C 147/2003-407 zaviazal
žalovaného zaplatiť žalobcovi 4 539,59 € s 20 % úrokom z omeškania od 16. septembra 2003
do zaplatenia; vo zvyšku žalobu zamietol. Súčasne vyslovil, že o trovách konania bude
rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. V odôvodnení uviedol, že v konaní
bolo preukázané, že žalovaný v súvislosti so zhotovením diela pre žalobcu (na základe
zmluvy o dielo z 8. septembra 1998 uzavretej podľa § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka),
spôsobil žalobcovi škodu vo výške 4 539,59 €, ktorá suma bola žalobcom vynaložená za
opravu popraskanej fasády bez zateplenia (3 140,21 €), za opravu sokla z marmolitu
(403,49 €) a za opravu terasy (995,89 €). Preto žalovaného na náhradu škody v tejto výške
zaviazal a vo zvyšku žalobu ako nedôvodnú zamietol. Keďže žalovaný sa s plnením dostal do omeškania, žalobcovi s poukazom na § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka v spojení s § 502
ods. 1 Obchodného zákonníka priznal aj úrok z omeškania vo výške 20 % ročne a počiatok
omeškania určil od 16. septembra 2003. Pokiaľ ide o námietku premlčania vznesenú
žalovaným, túto námietku nepovažoval opodstatnenú; mal za to, že žalobcom uplatnený nárok
premlčaný nie je a bol uplatnený v premlčacej dobe v zmysle § 398 Obchodného zákonníka.
O trovách konania si prvostupňový súd vyhradil rozhodnúť samostatným uznesením po
právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej (§ 151 ods. 3 O.s.p.).
Krajský súd v Trnave na odvolanie žalobcu v časti zamietnutia žaloby a žalovaného
v časti výšky úroku z omeškania rozsudkom zo 16. novembra 2010 sp. zn. 9 Co 96/2010
rozsudok súdu prvého stupňa v odvolaniami napadnutých častiach (v zamietajúcej časti
a v časti výšky úroku) potvrdil; zároveň vyslovil, že o náhrade trov odvolacieho konania
rozhodne podľa § 224 ods. 4 O.s.p. súd prvého stupňa samostatným uznesením. Odvolací súd
sa v celom rozsahu stotožnil so skutkovým stavom zisteným súdom prvého stupňa ako
i s jeho právnym posúdením veci, preto s poukazom na § 219 ods. 1, 2 O.s.p. rozsudok
prvostupňového súdu v napadnutých častiach ako vecne správny potvrdil a v podrobnostiach
odkázal na odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa.
Rozsudok odvolacieho súdu v potvrdzujúcom výroku ohľadne výšky úroku napadol
žalovaný dovolaním, v ktorom namietal, že odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu je v tejto
časti nepreskúmateľné, keďže nie je v ňom uvedený právny predpis, ktorý bol pri určení
výšky úroku aplikovaný. Trval na tom, že výška úroku určená 20 %-ami je nedôvodná; uznal
dôvodnosť len do výšky 9,22 %. Z uvedených dôvodov žiadal rozsudok odvolacieho súdu
v napadnutej časti zmeniť a žalobcovi priznať úrok z omeškania len vo výške 9,22 %.
Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu žalovaného uviedol, že dovolanie nie je v danom
prípade procesne prípustné a navrhol dovolanie odmietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241
ods. l O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr,
či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom
(§ 236 a nasl. O.s.p.).
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé
rozhodnutie súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho
prípustnosti. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, len
v prípadoch, v ktorých ho pripúšťa zákon (viď § 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je
dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie
prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku
ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým
súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
Keďže podané dovolanie nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku, ale takému
potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, že
dovolanie proti nemu je prípustné ani takému potvrdzujúcemu rozsudku súdu prvého stupňa, v ktorom súdu prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa
§ 153 ods. 3 a 4, nemožno prípustnosť podaného dovolania vyvodiť z § 238 ods. 1 O.s.p., ani
z § 238 ods. 3 O.s.p. Pre úplnosť treba uviesť, že dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ
nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané (§ 238 ods. 2
O.s.p.). Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie žalovaného nie je podľa
§ 238 ods. 1 až 3 O.s.p. procesne prípustné.
Dovolanie žalovaného by mohlo byť procesne prípustné, len ak by v konaní, v ktorom
bol vydaný napadnutý rozsudok, došlo k procesnej vade uvedenej v § 237 O.s.p. Povinnosť
skúmať, či konanie nie je zaťažené niektorou z nich, vyplýva pre dovolací súd z § 242 ods. 1
O.s.p. Dovolací súd sa z tohto dôvodu neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania
podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal tiež otázkou, či v konaní nedošlo k procesnej vade
v zmysle § 237 O.s.p. Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na
začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Vady konania v zmysle § 237 O.s.p.
neboli v dovolaní namietané a v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania
preto nemožno vyvodiť ani z tohto ustanovenia.
Pokiaľ žalovaný namieta nedostatky týkajúce sa odôvodnenia dovolaním napadnutého
rozsudku odvolacieho súdu (nepreskúmateľnosť), treba uviesť, že nie každá procesná
nesprávnosť, ku ktorej dôjde v priebehu občianskeho súdneho konania, je relevantná
z hľadiska procesnej prípustnosti dovolania. S niektorými najzávažnejšími, taxatívne
vymenovanými procesnými vadami, ktoré zakladajú zmätočnosť, spája Občiansky súdny
poriadok priamo prípustnosť dovolania (viď § 237 O.s.p.); vady tejto povahy sú zároveň aj
prípustným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.). Niektorým vadám inej
procesnej povahy majúcim za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (s tzv. iným vadám
konania) pripisuje Občiansky súdny poriadok význam v tom zmysle, že ich považuje za
relevantný dovolací dôvod (viď ustanovenie § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), ktorý možno
uplatniť v dovolaní, ale len pokiaľ je procesne prípustné. Uznesením občianskoprávneho
kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bolo odporučené uverejniť v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 28. augusta 1997 sp. zn. 2 Cdo 5/1997, v ktorom tento súd dospel
k právnemu názoru, že „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver
riadne neodôvodnil, takže jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný“. Tento rozsudok bol
v uvedenej zbierke publikovaný ako R 111/98. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu je
názor zaujatý v uvedenom judikáte plne opodstatnený aj v prejednávanej veci. Právna
kvalifikácia nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia súdu nižšieho stupňa ako dôvodu
zakladajúceho (len) tzv. inú vadu konania pritom vyplýva aj z ďalších rozhodnutí Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (viď napríklad rozhodnutia sp. zn. 1 Cdo 140/2009,
2 M Cdo 18/2008, 3 Cdo 249/2008, 3 Cdo 9/2009, 3 Cdo 290/2009, 3 Cdo 338/2009
a 5 Cdo 290/2009). Preto sama skutočnosť, že v konaní prípadne došlo k procesnej vade tejto povahy (nepreskúmateľnosť rozhodnutia), nemôže v danom prípade založiť prípustnosť
dovolania žalovaného, lebo nejde o vadu v zmysle § 237 O.s.p.
Žalovaný v dovolaní vyslovil aj nespokojnosť s právnym posúdením veci odvolacím
súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo
skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený
skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový
stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd ale právnym posúdením veci
neodníma účastníkovi konania možnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 112/2001
uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky
pod č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 50/2002
uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne posúdenie veci súdmi nižších
stupňov je Najvyšším súdom Slovenskej republiky považované za relevantný dovolací dôvod,
ktorým možno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.),
zároveň je ale zhodne zastávaný názor, že nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších
stupňov nezakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 O.s.p. (viď napríklad rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 102/2004, sp. zn. 2 Cdo 282/2006,
sp. zn. 3 Cdo 174/2005 a sp. zn. 4 Cdo 165/2003). I keby teda tvrdenia žalovaného o založení
rozhodnutia na nesprávnom právnom posúdení boli prípadne aj opodstatnené, nezakladalo by
to prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 237 O.s.p.
Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky
k záveru, že v prejednávanej veci je dovolanie žalovaného podľa Občianskeho súdneho
poriadku procesne neprípustné, preto Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadny opravný
prostriedok žalovaného podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
odmietol.
V dovolacom konaní procesne úspešnému žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti žalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p., § 224
ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Žalobca podal návrh na rozhodnutie o priznaní náhrady
trov dovolacieho konania (§ 151 ods. 1 O.s.p.) a trovy tohto konania vyčíslil. Dovolací súd mu priznal náhradu spočívajúcu v odmene advokáta (ktorý ho zastupoval aj pred súdmi
nižších stupňov) za 1 úkon právnej služby poskytnutej vypracovaním vyjadrenia z 19. januára
2011 [§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za
poskytovanie právnych služieb v znení vyhlášky č. 232/2010 Z.z. (ďalej len „vyhláška“)].
Základnú sadzbu tarifnej odmeny za tento úkon právnej služby určil podľa § 11 ods. 1
písm. a/ vyhlášky vo výške 57 €, čo s náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné
výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu [§ 16 ods. 3
vyhlášky (t.j. 7,41 €)] predstavuje spolu 64,41 €. Zvýšenie odmeny a náhrady o daň z pridanej
hodnoty (§ 18 ods. 3 vyhlášky) dovolací súd nepriznal z dôvodu, že advokát žalobcu
neosvedčil, že je platiteľom dane z pridanej hodnoty.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 5. mája 2011
JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková