3 Cdo 218/2011

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa P. K., bývajúceho v B.B., zastúpeného Mgr. V. Š., advokátom so sídlom v B., proti odporcom 1/ J. V.,

bývajúcej v B.B., 2/ Ing. P. K., bývajúcemu v B.B., 3/ Š. M. a M. M., bývajúcim v B.B., 4/ J.

K. a O. K., bývajúcim v B.B., 5/ S. F., bývajúcej v B.B., 6/ J. Ž., bývajúcemu v B., A. I.,

bývajúcej v B., P. Ž., bývajúcemu v B., 7/ M. S., bývajúcej v B.B., 8/ D. K., bývajúcemu

v B., o určenie neplatnosti zmluvy o nadstavbe, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod

sp. zn. 11 C 113/2007, o dovolaní navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave

z 29. septembra 2010 sp. zn. 4 Co 65/2010, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave   z 29. septembra 2010 sp. zn. 4 Co 65/2010 z r u š u j e a vec vracia tomuto súdu na ďalšie

konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 5. októbra 2009 sp. zn. 11 C 113/2007-59

zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal určenia neplatnosti zmluvy o nadstavbe

bytového domu nachádzajúceho sa v Bratislave na B. ulici č. X., ktorú uzavreli 10. mája 2006

vlastníci bytov s odporcom 8/ (ďalej len „zmluva o nadstavbe“). V odôvodnení uviedol, že

medzi účastníkmi nebola sporná existencia zmluvy o nadstavbe, ani jej jednotlivé

ustanovenia. V konaní neboli prezentované ani názory o jej neplatnosti z iných dôvodov, než

ktoré uviedol navrhovateľ v návrhu na začatie konania. V spore bola podstatnou otázka, akú

procedúru stanovuje zákon pre schválenie zmluvy o nadstavbe vlastníkmi bytov a či

v konkrétnom prípade bola táto procedúra dodržaná. Súd prvého stupňa aplikoval § 14, 21

a 22 zákona 183/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov a z týchto ustanovení a odlišnosti pojmov „nadstavba“ a „zmluva o nadstavbe“ vyvodil, že kvalifikovaný (2/3)

súhlas vlastníkov vyžaduje zákon iba s nadstavbou ako takou, nie však aj so zmluvou

o nadstavbe. Navrhovateľ sa v danom prípade mohol domáhať určenia neplatnosti uznesenia

o schválení nadstavby, nesprávne ale zvolil návrh, ktorým sa domáhal určenia neplatnosti

zmluvy o nadstavbe. Návrh zamietol ako neopodstatnený, lebo nie je daný dôvod neplatnosti

zmluvy o nadstavbe uvádzaný navrhovateľom. Výrok, ktorým odporcom nepriznal náhradu

trov konania, odôvodnil poukázaním na § 142 ods. 1 O.s.p.

Na odvolanie navrhovateľa Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 29. septembra 2010

sp. zn. 4 Co 65/2010 napadnutý rozsudok potvrdil a odporcom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. V odôvodnení uviedol, že vec prejednal podľa § 212 ods. 1 O.s.p.  

bez pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Podľa

názoru odvolacieho súdu je správny záver súdu prvého stupňa, že § 14 ods. 3 zákona  

č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (v znení vzťahujúcom sa  

na danú vec) vyžaduje kvalifikovanú (2/3) väčšinu hlasov vlastníkov iba pokiaľ ide

o prijímanie uznesenia o tom, či sa nadstavba uskutoční alebo neuskutoční, nie však

o samotnom obsahu zmluvy o nadstavbe. Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok

súdu prvého stupňa ako vecne správny (§ 219 ods. 1 O.s.p.). O trovách odvolacieho konania

rozhodol podľa § 224 ods. 1, § 151 a § 142 ods. 1 O.s.p.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal navrhovateľ dovolanie, ktoré

odôvodnil tým, že v konaní mu bola odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/

O.s.p.) a rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241

ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Vytkol mu, že sa vôbec nezaoberal podstatou jeho odvolacích

námietok (najmä pokiaľ namietal, že zápisnica zo schôdze vlastníkov bola vyhotovená

dodatočne a v rozpore s jej skutočným priebehom, ďalej že schválenie kvalifikovanou

väčšinou vlastníkov nebolo dostatočne preukázané, na schôdzi nedošlo k hlasovaniu a súd

nevykonal dokazovanie zamerané na zistenie rozsahu nadstavby). Výklad ustanovenia § 14

ods. 3 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, na ktorom

spočívajú rozhodnutia súdov oboch nižších stupňov, sa prieči Ústave Slovenskej republiky a odporuje zmyslu a účelu sledovaného zákonodarcom. Z týchto dôvodov navrhovateľ žiadal,

aby dovolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Odporcovia sa k dovolaniu písomne nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a

ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.)

zastúpený v súlade s § 241 ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania  

(§ 243a ods. 1 O.s.p.), či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré ním

možno napadnúť.

1. V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. možno dovolaním napadnúť právoplatné rozhodnutie

odvolacieho súdu, (pozn.: výlučne iba vtedy) pokiaľ to zákon pripúšťa.

Dovolanie navrhovateľa smeruje proti rozsudku. Dovolanie proti rozsudku je

prípustné, ak je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu

prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.). Dovolanie je prípustné aj proti rozsudku

odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu

vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku

odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd

vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide

o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku

súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej

podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. (§ 238 ods. 3 O.s.p.).

Prípustnosť dovolania navrhovateľa z uvedených ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku nevyplýva – napadnutý nie je zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1

O.s.p.), dovolací súd v tejto veci dosiaľ nezaujal záväzný právny názor (§ 238 ods. 2 O.s.p.)

a napadnutým je potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky rozsudku

uvedeného v § 238 ods. 3 O.s.p.

2. So zreteľom na to by dovolanie, ktoré podal navrhovateľ, mohlo byť procesne

prípustné, len ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované

v § 237 O.s.p. O vadu v zmysle tohto ustanovenia ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá

nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť

byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv

začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,  

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát.

Vady konania uvedené v § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli

a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania navrhovateľa preto z týchto

ustanovení nemožno vyvodiť.

S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu súdov

nižších stupňov sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či navrhovateľovi bola v konaní

odňatá možnosť pred súdom konať. Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/

O.s.p.) sa rozumie procesne nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu alebo inému

všeobecne záväznému právnemu predpisu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie

procesných oprávnení účastníka občianskeho súdneho konania.  

Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/

O.s.p. namieta, že rozhodnutie odvolacieho súdu nie je dostatočne odôvodnené, preto je

nepreskúmateľné a arbitrárne. V dovolacom konaní bolo preto potrebné zaujať právne závery

o tom, či (prípadné) nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia zakladá procesnú vadu

konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. alebo či má za následok procesnú vadu konania

v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.  

Vada konania uvedená v § 237 písm. f/ O.s.p. znamená vždy porušenie čl. 46 ods. 1

ústavy aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“). To však neznačí, že by zároveň nevyhnutne platil aj opak, teda to, že každé

porušenie práva na spravodlivý súdny proces dosahuje intenzitu (až) vady konania v zmysle

§ 237 O.s.p. Najvyšší súd v tejto súvislosti poukazuje aj na obsah uznesenia Ústavného súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) z 10. novembra 2011 sp. zn. IV. ÚS 481/2011,

v ktorom sa konštatuje, že „ústavný súd už vo svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že vada

konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. znamená porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru (II. ÚS 261/06). To však, ako už ústavný súd spresnil (II. ÚS 148/09), neznamená,

že by vždy zároveň platil aj opak“.

Ústava neupravuje, aké dôsledky majú jednotlivé procesné nesprávnosti, ku ktorým

v praxi dochádza v konaní pred súdmi, ani nestanovuje predpoklady ich možnej nápravy

v opravnom konaní. Bližšiu úpravu ústavne garantovaného práva na súdnu ochranu obsahuje

Občiansky súdny poriadok, ktorý vo svojich ustanoveniach predpokladá aj možnosť vzniku

určitých procesných pochybení súdu v občianskom súdnom konaní. V nadväznosti  

na podstatu, význam a procesné dôsledky týchto pochybení upravuje Občiansky súdny

poriadok aj predpoklady a podmienky, za ktorých možno v dovolacom konaní napraviť

procesné nesprávnosti konania na súdoch nižších stupňov. Najzávažnejším procesným vadám

konania, ktorú sú taxatívne vymenované v § 237 O.s.p., pripisuje Občiansky súdny poriadok

osobitný význam – vady tejto povahy považuje za okolnosť zakladajúcu prípustnosť

dovolania (viď § 237 O.s.p.) a zároveň tiež za prípustný dovolací dôvod (viď § 241 ods. 2

písm. a/ O.s.p.). Aj niektorým ďalším procesným vadám konania nedosahujúcim stupeň

závažnosti procesných vád v zmysle § 237 O.s.p. pripisuje Občiansky súdny poriadok

význam. Iné vady, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (tzv. „iné vady“)

považuje – na rozdiel od procesných vád vymenovaných v § 237 O.s.p. – (len) za relevantný

dovolací dôvod (viď § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), pričom ale vady tejto povahy prípustnosť

dovolania nezakladajú. Treba dodať, že je vždy vecou individuálneho posúdenia v každom

jednotlivom prípade, aké dôsledky majú tie procesné nedostatky, ku ktorým došlo

v občianskom súdnom konaní v postupe súdov.

Na posúdenie prípustnosti dovolania – aj z aspektov § 237 písm. f/ O.s.p. – je zásadne

príslušný dovolací súd (viď IV. ÚS 238/07). Na základe uznesenia občianskoprávneho

kolégia najvyššieho súdu bol v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky (ďalej len „zbierka“) ako judikát R 111/1998 uverejnený rozsudok

najvyššieho súdu z 28. augusta 1997 sp. zn. 2 Cdo 5/1997, z ktorého vyplýva, že „konanie je

postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2

písm. b/ O.s.p.) aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver riadne neodôvodnil, takže jeho

rozsudok zostal nepreskúmateľný“. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu je názor zaujatý

v uvedenom judikáte plne opodstatnený aj v prejednávanej veci a dovolací súd ani v danom

prípade nemá dôvod odkloniť sa od tohto názoru. Senát najvyššieho súdu, ktorý rozhoduje v tejto veci, pri doterajšom rozhodovaní vždy zastával názor, že nepreskúmateľnosť

rozhodnutia súdu zakladá (len) tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.,

nie však procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď napríklad rozhodnutia

najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 249/2008, 3 Cdo 290/2009, 3 Cdo 138/2010, 3 Cdo 49/2011).

Zdôrazňuje, že právna kvalifikácia nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu nižšieho stupňa ako

dôvodu zakladajúceho (len) tzv. inú vadu konania pritom vyplýva aj z rozhodnutí ďalších

senátov najvyššieho súdu (viď napríklad sp. zn. 1 Cdo 140/2009, 2 M Cdo 18/2008,  

4 Cdo 310/2009, 5 Cdo 290/2008 a 7 Cdo 109/2011).

Pokiaľ súd svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodní, neznemožňuje tým účastníkovi konania skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných

riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. O dôvodoch rozhodnutia sa účastník

dozvedá (má dozvedieť) z rozhodnutia súdu. Pokiaľ nemá odôvodnenie rozsudku súdu prvého

stupňa podklad v zistení skutkového stavu, môže účastník pred tým, ako rozsudok nadobudne

právoplatnosť, navrhnúť, aby odôvodnenie bolo doplnené (§ 165 ods. 1 O.s.p.). Účastník

prvostupňového konania, ktorý nie je spokojný s rozhodnutím súdu prvého stupňa,

nestotožňuje sa s jeho skutkovými zisteniami a ich právnym posúdením alebo v odôvodnení

rozhodnutia nenachádza odpovede na tie otázky, posúdenie a vyriešenie ktorých považoval

zo svojho pohľadu za rozhodujúce, má pri splnení ďalších predpokladov uvedených v zákone

zachované procesné oprávnenie napadnúť prvostupňové rozhodnutie odvolaním; v odvolaní

môže namietať napríklad to, že v konaní pred súdom prvého stupňa došlo k inej vade, ktorá

mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), alebo že

rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z neúplne zisteného skutkového stavu alebo

z nesprávnych (vrátane neúplných) skutkových zistení (§ 205 ods. 2 písm. c/ a d/ O.s.p.),

alebo že toto rozhodnutie vychádza z nesprávneho (aj neúplného alebo právnu problematiku

celkom nevystihujúceho alebo nevyčerpávajúceho) právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2

písm. f/ O.s.p.). Aj účastník odvolacieho konania má v prípade, že rozhodnutie odvolacieho

súdu považuje za nedostatočne odôvodnené, nepreskúmateľné alebo arbitrárne, zachované

procesné oprávnenie poukazovať na tieto nedostatky rozhodnutia a domáhať sa nápravy.

Každý účastník konania môže za podmienok stanovených v zákone podať dovolanie (§ 240

ods. 1 O.s.p.). Občiansky súdny poriadok nebráni účastníkovi konania v dovolaní namietať

všetky nesprávnosti postupu, rozhodovania a rozhodnutia odvolacieho súdu; ničím

neobmedzuje jeho možnosť argumentovať aj tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu nie je náležite odôvodnené, dôvody rozhodnutia nie sú dostatočne vysvetlené alebo sú vyjadrené

nezrozumiteľne, prípadne sú neúplné, nepresvedčivé, arbitrárne alebo nepodložené priebehom

a výsledkami konania – účastník konania môže teda v dovolaní namietať, že ním napadnuté

rozhodnutie je nepreskúmateľné. Na druhej strane Občiansky súdny poriadok právnou

úpravou dovolania a dovolacieho konania nezaručuje, že každé podané dovolanie bude vždy

prípustné a že dovolateľ bude v konaní pred najvyšším súdom úspešný. V dovolacom konaní

totiž argumentácia dovolateľa takéhoto obsahu a takejto povahy naráža na zákonom

stanovené obmedzenia práva na súdnu ochranu, ktoré vyplývajú z právnej úpravy prípustnosti

dovolania.

Pokiaľ teda navrhovateľ namieta nedostatočné odôvodnenie a nepreskúmateľnosť

dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, dovolací súd uvádza, že namietaná

okolnosť, i keby bola námietka navrhovateľa opodstatnená, by nezakladala procesnú vadu

konania uvedenú v § 237 písm. f/ O.s.p. a v dôsledku toho ani prípustnosť dovolania podľa

tohto ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.

Dovolanie obsahuje formulácie, ktoré nevylučujú, že dovolateľ namieta aj to, že súdy

nevykonali všetky navrhované dôkazy; dovolací súd preto uvádza, že súd nie je viazaný

návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované

dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú

v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov

konania. Postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky účastníkom navrhované

dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nezakladá prípustnosť

dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 písm. f/ O.s.p., lebo týmto

postupom súd neodňal účastníkovi možnosť pred súdom konať (porovnaj R 37/1993  

a R 125/1999).

Argumentácia navrhovateľa, ktorá je zvolená v dovolaní, svedčí o tom, že vytýkané sú

aj nedostatky skutkovej povahy. Dovolateľ spochybňuje správnosť a úplnosť skutkových

zistení súdov a z nich vyvodených skutkových záverov. V prípade neúplnosti alebo

nesprávnosti skutkových zistení a skutkových záverov ale nejde o nedostatok, ktorý by bol

v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu považovaný za dôvod zakladajúci procesnú vadu

konania v zmysle § 237 f/ O.s.p.

Z obsahu dovolania možno vyvodiť aj názor navrhovateľa, že súdy v danej veci

nesprávne vyhodnotili výsledky vykonaného dokazovania. Ani nesprávne vyhodnotenie

dôkazov nie je ale vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí

niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, to ale

samo o sebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. (viď aj uznesenia

najvyššieho súdu z 28. februára 2011 sp. zn. 1 Cdo 85/2010 a z 31. marca 2011 sp. zn.  

2 Cdo 29/2011).

Z vyššie uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že v tom, čo dovolateľ

vytýkal súdom nižších stupňov, nemožno vidieť procesnú vadu konania v zmysle § 237  

písm. f/ O.s.p.

3. Najvyšší súd je v konaní o dovolaní povinný (ex lege) prihliadnuť na všetky vady

konania uvedené v § 237 O.s.p. Ustanovenie § 242 ods. 1 O.s.p., z ktorého táto povinnosť

dovolacieho súdu vyplýva, totiž nerozlišuje medzi tými vadami konania, ktoré boli v dovolaní

uplatnené, a ktoré v dovolaní uplatnené neboli. Dovolací súd, rešpektujúc ustanovenie § 242

ods. 1 O.s.p., dospel k záveru, že i keď tie okolnosti, na ktoré poukázal dovolateľ, nesvedčia

o vade konania v zmysle § 237 O.s.p., predsa len je dôvodné tvrdenie navrhovateľa, že k vade

takej povahy v konaní pred odvolacím súdom došlo. Jej existencia vyplýva zo spisu:  

Ustanovenie § 214 ods. 2 O.s.p. v znení zákona č. 384/2008 Z.z., ktorý nadobudol

účinnosť 15. októbra 2008, umožňuje odvolaciemu súdu v prípadoch, na ktoré sa nevzťahuje

§ 214 ods. 1 O.s.p., rozhodnúť aj bez nariadenia   pojednávania. Aj v prípadoch, v ktorých

odvolací súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia odvolacieho pojednávania, je povinný

oznámiť miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej

päť dní pred jeho vyhlásením.

O tom, či bol v preskúmavanej veci zachovaný procesný postup odvolacieho súdu,

ktorý je upravený v § 156 ods. 3 O.s.p., môže dovolací súd usudzovať len z obsahu spisu.  

Na č.l. 108 je založený písomný pokyn predsedníčky senátu odvolacieho súdu určený súdnej

kancelárii, aby na úradnej tabuli bolo najmenej 5 dní predo dňom vyhlásenia rozsudku

oznámené, že rozsudok v danej veci bude vyhlásený 29. septembra 2010 o 9.30 hod. Tento pokyn bol súdnej kancelárii doručený 12. augusta 2010; kancelária do odtlačku pečiatky

vpísala: „Odpísané 13. augusta 2010“. Z ničoho ale nemožno vyvodiť, že súdna kancelária

predmetný pokyn predsedníčky senátu skutočne aj zrealizovala. Na tom nič nemení ani

písomné vyhotovenie oznámenia o tom, že sa bude konať verejné vyhlásenie rozsudku (č.l.

108a spisu), ani zápisnica z 29. septembra 2010 (č.l. 109 spisu) – obsah spisu ako celok,

i tieto jeho konkrétne označené súčasti nedávajú totiž žiadny podklad, ktorý by dovolaciemu

súdu umožňoval záver, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli oznámené  

na úradnej tabuli odvolacieho súdu. Obsah spisu v dôsledku toho neumožňuje ani posúdiť, či

bola zachovaná lehota vyplývajúca z § 156 ods. 3 O.s.p. Pokiaľ obsah súdneho spisu dáva

(má dávať) hodnoverný obraz o súdnom konaní, je v danom prípade namieste záver, že

miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku neboli riadne oznámené. Uvedeným postupom

odvolacieho súdu, ktorý sa priečil § 156 ods. 3 O.s.p., došlo k odňatiu možnosti dovolateľa

konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Dovolací súd poznamenáva, že na rovnakom závere

o prípustnosti dovolania sú založené aj ďalšie rozhodnutie najvyššieho súdu (viď napríklad

sp. zn. 3 Cdo 179/2010 a 3 Cdo 236/2010).

So zreteľom na uvedené dospel dovolací súd k záveru, že v konaní došlo k procesnej

vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ktorá je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania

proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu a zároveň dôvodom pre zrušenie rozhodnutia

odvolacieho súdu.

4. Vzhľadom na výskyt procesnej vady konania uvedenej v § 237 O.s.p., ktorá zakladá

prípustnosť dovolania navrhovateľa (viď 3.) a zároveň aj jeho opodstatnenosť (§ 241 ods. 2

písm. a/ O.s.p.), zrušil dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil  

na ďalšie konanie (§ 243b O.s.p.). So zreteľom na zrušenie toto rozhodnutia (z procesných

dôvodov) nemohol pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti námietky dovolateľa, že napadnutý

rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).

Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené,

koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho

konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 5. januára 2012  

JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková