3 Cdo 218/2011
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa P. K., bývajúceho v B.B., zastúpeného Mgr. V. Š., advokátom so sídlom v B., proti odporcom 1/ J. V.,
bývajúcej v B.B., 2/ Ing. P. K., bývajúcemu v B.B., 3/ Š. M. a M. M., bývajúcim v B.B., 4/ J.
K. a O. K., bývajúcim v B.B., 5/ S. F., bývajúcej v B.B., 6/ J. Ž., bývajúcemu v B., A. I.,
bývajúcej v B., P. Ž., bývajúcemu v B., 7/ M. S., bývajúcej v B.B., 8/ D. K., bývajúcemu
v B., o určenie neplatnosti zmluvy o nadstavbe, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod
sp. zn. 11 C 113/2007, o dovolaní navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave
z 29. septembra 2010 sp. zn. 4 Co 65/2010, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 29. septembra 2010 sp. zn. 4 Co 65/2010 z r u š u j e a vec vracia tomuto súdu na ďalšie
konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 5. októbra 2009 sp. zn. 11 C 113/2007-59
zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal určenia neplatnosti zmluvy o nadstavbe
bytového domu nachádzajúceho sa v Bratislave na B. ulici č. X., ktorú uzavreli 10. mája 2006
vlastníci bytov s odporcom 8/ (ďalej len „zmluva o nadstavbe“). V odôvodnení uviedol, že
medzi účastníkmi nebola sporná existencia zmluvy o nadstavbe, ani jej jednotlivé
ustanovenia. V konaní neboli prezentované ani názory o jej neplatnosti z iných dôvodov, než
ktoré uviedol navrhovateľ v návrhu na začatie konania. V spore bola podstatnou otázka, akú
procedúru stanovuje zákon pre schválenie zmluvy o nadstavbe vlastníkmi bytov a či
v konkrétnom prípade bola táto procedúra dodržaná. Súd prvého stupňa aplikoval § 14, 21
a 22 zákona 183/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov a z týchto ustanovení a odlišnosti pojmov „nadstavba“ a „zmluva o nadstavbe“ vyvodil, že kvalifikovaný (2/3)
súhlas vlastníkov vyžaduje zákon iba s nadstavbou ako takou, nie však aj so zmluvou
o nadstavbe. Navrhovateľ sa v danom prípade mohol domáhať určenia neplatnosti uznesenia
o schválení nadstavby, nesprávne ale zvolil návrh, ktorým sa domáhal určenia neplatnosti
zmluvy o nadstavbe. Návrh zamietol ako neopodstatnený, lebo nie je daný dôvod neplatnosti
zmluvy o nadstavbe uvádzaný navrhovateľom. Výrok, ktorým odporcom nepriznal náhradu
trov konania, odôvodnil poukázaním na § 142 ods. 1 O.s.p.
Na odvolanie navrhovateľa Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 29. septembra 2010
sp. zn. 4 Co 65/2010 napadnutý rozsudok potvrdil a odporcom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. V odôvodnení uviedol, že vec prejednal podľa § 212 ods. 1 O.s.p.
bez pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Podľa
názoru odvolacieho súdu je správny záver súdu prvého stupňa, že § 14 ods. 3 zákona
č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (v znení vzťahujúcom sa
na danú vec) vyžaduje kvalifikovanú (2/3) väčšinu hlasov vlastníkov iba pokiaľ ide
o prijímanie uznesenia o tom, či sa nadstavba uskutoční alebo neuskutoční, nie však
o samotnom obsahu zmluvy o nadstavbe. Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok
súdu prvého stupňa ako vecne správny (§ 219 ods. 1 O.s.p.). O trovách odvolacieho konania
rozhodol podľa § 224 ods. 1, § 151 a § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal navrhovateľ dovolanie, ktoré
odôvodnil tým, že v konaní mu bola odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/
O.s.p.) a rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241
ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Vytkol mu, že sa vôbec nezaoberal podstatou jeho odvolacích
námietok (najmä pokiaľ namietal, že zápisnica zo schôdze vlastníkov bola vyhotovená
dodatočne a v rozpore s jej skutočným priebehom, ďalej že schválenie kvalifikovanou
väčšinou vlastníkov nebolo dostatočne preukázané, na schôdzi nedošlo k hlasovaniu a súd
nevykonal dokazovanie zamerané na zistenie rozsahu nadstavby). Výklad ustanovenia § 14
ods. 3 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, na ktorom
spočívajú rozhodnutia súdov oboch nižších stupňov, sa prieči Ústave Slovenskej republiky a odporuje zmyslu a účelu sledovaného zákonodarcom. Z týchto dôvodov navrhovateľ žiadal,
aby dovolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Odporcovia sa k dovolaniu písomne nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a
ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.)
zastúpený v súlade s § 241 ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania
(§ 243a ods. 1 O.s.p.), či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré ním
možno napadnúť.
1. V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. možno dovolaním napadnúť právoplatné rozhodnutie
odvolacieho súdu, (pozn.: výlučne iba vtedy) pokiaľ to zákon pripúšťa.
Dovolanie navrhovateľa smeruje proti rozsudku. Dovolanie proti rozsudku je
prípustné, ak je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu
prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.). Dovolanie je prípustné aj proti rozsudku
odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu
vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku
odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd
vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku
súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej
podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. (§ 238 ods. 3 O.s.p.).
Prípustnosť dovolania navrhovateľa z uvedených ustanovení Občianskeho súdneho
poriadku nevyplýva – napadnutý nie je zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1
O.s.p.), dovolací súd v tejto veci dosiaľ nezaujal záväzný právny názor (§ 238 ods. 2 O.s.p.)
a napadnutým je potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky rozsudku
uvedeného v § 238 ods. 3 O.s.p.
2. So zreteľom na to by dovolanie, ktoré podal navrhovateľ, mohlo byť procesne
prípustné, len ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované
v § 237 O.s.p. O vadu v zmysle tohto ustanovenia ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá
nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť
byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát.
Vady konania uvedené v § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli
a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania navrhovateľa preto z týchto
ustanovení nemožno vyvodiť.
S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu súdov
nižších stupňov sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či navrhovateľovi bola v konaní
odňatá možnosť pred súdom konať. Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/
O.s.p.) sa rozumie procesne nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu alebo inému
všeobecne záväznému právnemu predpisu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie
procesných oprávnení účastníka občianskeho súdneho konania.
Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/
O.s.p. namieta, že rozhodnutie odvolacieho súdu nie je dostatočne odôvodnené, preto je
nepreskúmateľné a arbitrárne. V dovolacom konaní bolo preto potrebné zaujať právne závery
o tom, či (prípadné) nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia zakladá procesnú vadu
konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. alebo či má za následok procesnú vadu konania
v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.
Vada konania uvedená v § 237 písm. f/ O.s.p. znamená vždy porušenie čl. 46 ods. 1
ústavy aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“). To však neznačí, že by zároveň nevyhnutne platil aj opak, teda to, že každé
porušenie práva na spravodlivý súdny proces dosahuje intenzitu (až) vady konania v zmysle
§ 237 O.s.p. Najvyšší súd v tejto súvislosti poukazuje aj na obsah uznesenia Ústavného súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) z 10. novembra 2011 sp. zn. IV. ÚS 481/2011,
v ktorom sa konštatuje, že „ústavný súd už vo svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že vada
konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. znamená porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru (II. ÚS 261/06). To však, ako už ústavný súd spresnil (II. ÚS 148/09), neznamená,
že by vždy zároveň platil aj opak“.
Ústava neupravuje, aké dôsledky majú jednotlivé procesné nesprávnosti, ku ktorým
v praxi dochádza v konaní pred súdmi, ani nestanovuje predpoklady ich možnej nápravy
v opravnom konaní. Bližšiu úpravu ústavne garantovaného práva na súdnu ochranu obsahuje
Občiansky súdny poriadok, ktorý vo svojich ustanoveniach predpokladá aj možnosť vzniku
určitých procesných pochybení súdu v občianskom súdnom konaní. V nadväznosti
na podstatu, význam a procesné dôsledky týchto pochybení upravuje Občiansky súdny
poriadok aj predpoklady a podmienky, za ktorých možno v dovolacom konaní napraviť
procesné nesprávnosti konania na súdoch nižších stupňov. Najzávažnejším procesným vadám
konania, ktorú sú taxatívne vymenované v § 237 O.s.p., pripisuje Občiansky súdny poriadok
osobitný význam – vady tejto povahy považuje za okolnosť zakladajúcu prípustnosť
dovolania (viď § 237 O.s.p.) a zároveň tiež za prípustný dovolací dôvod (viď § 241 ods. 2
písm. a/ O.s.p.). Aj niektorým ďalším procesným vadám konania nedosahujúcim stupeň
závažnosti procesných vád v zmysle § 237 O.s.p. pripisuje Občiansky súdny poriadok
význam. Iné vady, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (tzv. „iné vady“)
považuje – na rozdiel od procesných vád vymenovaných v § 237 O.s.p. – (len) za relevantný
dovolací dôvod (viď § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), pričom ale vady tejto povahy prípustnosť
dovolania nezakladajú. Treba dodať, že je vždy vecou individuálneho posúdenia v každom
jednotlivom prípade, aké dôsledky majú tie procesné nedostatky, ku ktorým došlo
v občianskom súdnom konaní v postupe súdov.
Na posúdenie prípustnosti dovolania – aj z aspektov § 237 písm. f/ O.s.p. – je zásadne
príslušný dovolací súd (viď IV. ÚS 238/07). Na základe uznesenia občianskoprávneho
kolégia najvyššieho súdu bol v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky (ďalej len „zbierka“) ako judikát R 111/1998 uverejnený rozsudok
najvyššieho súdu z 28. augusta 1997 sp. zn. 2 Cdo 5/1997, z ktorého vyplýva, že „konanie je
postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2
písm. b/ O.s.p.) aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver riadne neodôvodnil, takže jeho
rozsudok zostal nepreskúmateľný“. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu je názor zaujatý
v uvedenom judikáte plne opodstatnený aj v prejednávanej veci a dovolací súd ani v danom
prípade nemá dôvod odkloniť sa od tohto názoru. Senát najvyššieho súdu, ktorý rozhoduje v tejto veci, pri doterajšom rozhodovaní vždy zastával názor, že nepreskúmateľnosť
rozhodnutia súdu zakladá (len) tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.,
nie však procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď napríklad rozhodnutia
najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 249/2008, 3 Cdo 290/2009, 3 Cdo 138/2010, 3 Cdo 49/2011).
Zdôrazňuje, že právna kvalifikácia nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu nižšieho stupňa ako
dôvodu zakladajúceho (len) tzv. inú vadu konania pritom vyplýva aj z rozhodnutí ďalších
senátov najvyššieho súdu (viď napríklad sp. zn. 1 Cdo 140/2009, 2 M Cdo 18/2008,
4 Cdo 310/2009, 5 Cdo 290/2008 a 7 Cdo 109/2011).
Pokiaľ súd svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodní, neznemožňuje tým účastníkovi konania skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných
riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. O dôvodoch rozhodnutia sa účastník
dozvedá (má dozvedieť) z rozhodnutia súdu. Pokiaľ nemá odôvodnenie rozsudku súdu prvého
stupňa podklad v zistení skutkového stavu, môže účastník pred tým, ako rozsudok nadobudne
právoplatnosť, navrhnúť, aby odôvodnenie bolo doplnené (§ 165 ods. 1 O.s.p.). Účastník
prvostupňového konania, ktorý nie je spokojný s rozhodnutím súdu prvého stupňa,
nestotožňuje sa s jeho skutkovými zisteniami a ich právnym posúdením alebo v odôvodnení
rozhodnutia nenachádza odpovede na tie otázky, posúdenie a vyriešenie ktorých považoval
zo svojho pohľadu za rozhodujúce, má pri splnení ďalších predpokladov uvedených v zákone
zachované procesné oprávnenie napadnúť prvostupňové rozhodnutie odvolaním; v odvolaní
môže namietať napríklad to, že v konaní pred súdom prvého stupňa došlo k inej vade, ktorá
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), alebo že
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z neúplne zisteného skutkového stavu alebo
z nesprávnych (vrátane neúplných) skutkových zistení (§ 205 ods. 2 písm. c/ a d/ O.s.p.),
alebo že toto rozhodnutie vychádza z nesprávneho (aj neúplného alebo právnu problematiku
celkom nevystihujúceho alebo nevyčerpávajúceho) právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2
písm. f/ O.s.p.). Aj účastník odvolacieho konania má v prípade, že rozhodnutie odvolacieho
súdu považuje za nedostatočne odôvodnené, nepreskúmateľné alebo arbitrárne, zachované
procesné oprávnenie poukazovať na tieto nedostatky rozhodnutia a domáhať sa nápravy.
Každý účastník konania môže za podmienok stanovených v zákone podať dovolanie (§ 240
ods. 1 O.s.p.). Občiansky súdny poriadok nebráni účastníkovi konania v dovolaní namietať
všetky nesprávnosti postupu, rozhodovania a rozhodnutia odvolacieho súdu; ničím
neobmedzuje jeho možnosť argumentovať aj tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu nie je náležite odôvodnené, dôvody rozhodnutia nie sú dostatočne vysvetlené alebo sú vyjadrené
nezrozumiteľne, prípadne sú neúplné, nepresvedčivé, arbitrárne alebo nepodložené priebehom
a výsledkami konania – účastník konania môže teda v dovolaní namietať, že ním napadnuté
rozhodnutie je nepreskúmateľné. Na druhej strane Občiansky súdny poriadok právnou
úpravou dovolania a dovolacieho konania nezaručuje, že každé podané dovolanie bude vždy
prípustné a že dovolateľ bude v konaní pred najvyšším súdom úspešný. V dovolacom konaní
totiž argumentácia dovolateľa takéhoto obsahu a takejto povahy naráža na zákonom
stanovené obmedzenia práva na súdnu ochranu, ktoré vyplývajú z právnej úpravy prípustnosti
dovolania.
Pokiaľ teda navrhovateľ namieta nedostatočné odôvodnenie a nepreskúmateľnosť
dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, dovolací súd uvádza, že namietaná
okolnosť, i keby bola námietka navrhovateľa opodstatnená, by nezakladala procesnú vadu
konania uvedenú v § 237 písm. f/ O.s.p. a v dôsledku toho ani prípustnosť dovolania podľa
tohto ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.
Dovolanie obsahuje formulácie, ktoré nevylučujú, že dovolateľ namieta aj to, že súdy
nevykonali všetky navrhované dôkazy; dovolací súd preto uvádza, že súd nie je viazaný
návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované
dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú
v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov
konania. Postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky účastníkom navrhované
dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nezakladá prípustnosť
dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 písm. f/ O.s.p., lebo týmto
postupom súd neodňal účastníkovi možnosť pred súdom konať (porovnaj R 37/1993
a R 125/1999).
Argumentácia navrhovateľa, ktorá je zvolená v dovolaní, svedčí o tom, že vytýkané sú
aj nedostatky skutkovej povahy. Dovolateľ spochybňuje správnosť a úplnosť skutkových
zistení súdov a z nich vyvodených skutkových záverov. V prípade neúplnosti alebo
nesprávnosti skutkových zistení a skutkových záverov ale nejde o nedostatok, ktorý by bol
v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu považovaný za dôvod zakladajúci procesnú vadu
konania v zmysle § 237 f/ O.s.p.
Z obsahu dovolania možno vyvodiť aj názor navrhovateľa, že súdy v danej veci
nesprávne vyhodnotili výsledky vykonaného dokazovania. Ani nesprávne vyhodnotenie
dôkazov nie je ale vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí
niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, to ale
samo o sebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. (viď aj uznesenia
najvyššieho súdu z 28. februára 2011 sp. zn. 1 Cdo 85/2010 a z 31. marca 2011 sp. zn.
2 Cdo 29/2011).
Z vyššie uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že v tom, čo dovolateľ
vytýkal súdom nižších stupňov, nemožno vidieť procesnú vadu konania v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p.
3. Najvyšší súd je v konaní o dovolaní povinný (ex lege) prihliadnuť na všetky vady
konania uvedené v § 237 O.s.p. Ustanovenie § 242 ods. 1 O.s.p., z ktorého táto povinnosť
dovolacieho súdu vyplýva, totiž nerozlišuje medzi tými vadami konania, ktoré boli v dovolaní
uplatnené, a ktoré v dovolaní uplatnené neboli. Dovolací súd, rešpektujúc ustanovenie § 242
ods. 1 O.s.p., dospel k záveru, že i keď tie okolnosti, na ktoré poukázal dovolateľ, nesvedčia
o vade konania v zmysle § 237 O.s.p., predsa len je dôvodné tvrdenie navrhovateľa, že k vade
takej povahy v konaní pred odvolacím súdom došlo. Jej existencia vyplýva zo spisu:
Ustanovenie § 214 ods. 2 O.s.p. v znení zákona č. 384/2008 Z.z., ktorý nadobudol
účinnosť 15. októbra 2008, umožňuje odvolaciemu súdu v prípadoch, na ktoré sa nevzťahuje
§ 214 ods. 1 O.s.p., rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania. Aj v prípadoch, v ktorých
odvolací súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia odvolacieho pojednávania, je povinný
oznámiť miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej
päť dní pred jeho vyhlásením.
O tom, či bol v preskúmavanej veci zachovaný procesný postup odvolacieho súdu,
ktorý je upravený v § 156 ods. 3 O.s.p., môže dovolací súd usudzovať len z obsahu spisu.
Na č.l. 108 je založený písomný pokyn predsedníčky senátu odvolacieho súdu určený súdnej
kancelárii, aby na úradnej tabuli bolo najmenej 5 dní predo dňom vyhlásenia rozsudku
oznámené, že rozsudok v danej veci bude vyhlásený 29. septembra 2010 o 9.30 hod. Tento pokyn bol súdnej kancelárii doručený 12. augusta 2010; kancelária do odtlačku pečiatky
vpísala: „Odpísané 13. augusta 2010“. Z ničoho ale nemožno vyvodiť, že súdna kancelária
predmetný pokyn predsedníčky senátu skutočne aj zrealizovala. Na tom nič nemení ani
písomné vyhotovenie oznámenia o tom, že sa bude konať verejné vyhlásenie rozsudku (č.l.
108a spisu), ani zápisnica z 29. septembra 2010 (č.l. 109 spisu) – obsah spisu ako celok,
i tieto jeho konkrétne označené súčasti nedávajú totiž žiadny podklad, ktorý by dovolaciemu
súdu umožňoval záver, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli oznámené
na úradnej tabuli odvolacieho súdu. Obsah spisu v dôsledku toho neumožňuje ani posúdiť, či
bola zachovaná lehota vyplývajúca z § 156 ods. 3 O.s.p. Pokiaľ obsah súdneho spisu dáva
(má dávať) hodnoverný obraz o súdnom konaní, je v danom prípade namieste záver, že
miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku neboli riadne oznámené. Uvedeným postupom
odvolacieho súdu, ktorý sa priečil § 156 ods. 3 O.s.p., došlo k odňatiu možnosti dovolateľa
konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Dovolací súd poznamenáva, že na rovnakom závere
o prípustnosti dovolania sú založené aj ďalšie rozhodnutie najvyššieho súdu (viď napríklad
sp. zn. 3 Cdo 179/2010 a 3 Cdo 236/2010).
So zreteľom na uvedené dospel dovolací súd k záveru, že v konaní došlo k procesnej
vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ktorá je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania
proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu a zároveň dôvodom pre zrušenie rozhodnutia
odvolacieho súdu.
4. Vzhľadom na výskyt procesnej vady konania uvedenej v § 237 O.s.p., ktorá zakladá
prípustnosť dovolania navrhovateľa (viď 3.) a zároveň aj jeho opodstatnenosť (§ 241 ods. 2
písm. a/ O.s.p.), zrušil dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil
na ďalšie konanie (§ 243b O.s.p.). So zreteľom na zrušenie toto rozhodnutia (z procesných
dôvodov) nemohol pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti námietky dovolateľa, že napadnutý
rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené,
koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho
konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 5. januára 2012
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková