3 Cdo 213/2010
Najvyšší súd
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu MUDr. I. L., bývajúceho v B., zastúpeného JUDr. J. J., bývajúcim v B., proti žalovaným 1/ A. A., so sídlom O.,
Rakúska republika, A. A. – organizačná zložka so sídlom v B., 2/ G., s.r.o., so sídlom v B.,
o náhradu škody, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 11 C 97/2000,
o dovolaní žalovaného 1/ zastúpeného JUDr. P. Z., advokátom so sídlom v Bratislave,
29. augusta č. 19, proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 10. marca 2010 sp. zn.
4 Co 334/2009, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 10. marca
2010 sp. zn. 4 Co 334/2009 z r u š u j e vo výroku, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej.
Vec v rozsahu zrušenia vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Žalobca sa v konaní domáhal náhrady škody, ktorá mu bola spôsobená na jeho
batožine pri leteckej preprave v dňoch 6. a 7. mája 1999 z Dallasu do Viedne. V žalobe a tiež
v priebehu konania poukazoval na to, že na letisku vo Viedni zistil, že jeho kufor sa počas
prepravy stratil, preto stratu batožiny nahlásil 7. mája 1999 leteckej spoločnosti. Asi po týždni
mu bol kufor doručený, avšak poškodený a bez niektorých vecí tvoriacich jeho obsah.
Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 5. septembra 2002 č.k. 11 C 97/2000-116
zastavil konanie voči žalovanému 1/ a žalobu voči žalovanému 2/ zamietol. Rozhodol tiež o náhrade trov konania. Výrok o zastavení konania odôvodnil tým, že žalovaný 1/ nemá
spôsobilosť byť účastníkom konania (§ 104 ods. 1 O.s.p.). Zamietnutie žaloby voči
žalovanému 2/ vysvetlil nedostatkom jeho pasívnej vecnej legitimácie v danom spore. Za škodu spôsobenú pri preprave batožiny zodpovedá dopravca, ktorým ale žalovaný 2/ nebol
(poskytoval iba služby cestovnej kancelárie).
Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 31. marca 2004 sp. zn.
4 Co 92/2003 napadnutý rozsudok potvrdil vo výroku týkajúcom sa žalovaného 2/; vo zvyšku
rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie. Aj odvolací
súd vychádzal z názoru, že subjektom, ktorý zodpovedá za škodu spôsobenú pri preprave
batožiny, je dopravca. Keďže žalovaný 2/ týmto subjektom nie je, nemá v danom prípade
pasívnu vecnú legitimáciu. Prepravu batožiny zabezpečoval žalovaný 1/, ktorý podľa
právneho názoru odvolacieho súdu má spôsobilosť byť účastníkom konania. Keďže súd
prvého stupňa vec z týchto aspektov neposúdil, odvolací súd jeho rozhodnutie zrušil vo
výroku o zastavení konania a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 221 ods. 1 a 2 O.s.p.).
Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 29. mája 2007 č.k. 11 C 97/2000-365 po
čiastočnom späťvzatí žaloby zastavil konanie v časti o zaplatenie 25 943 Sk a tiež v časti
o zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 17,8 % mesačne od 8. mája 1999 do 14. novembra
1999. Vo zvyšku žalobu zamietol a žalobcu zaviazal nahradiť žalovaným trovy konania.
Výsledkami vykonaného dokazovania mal preukázané, že žalobca neuplatnil nárok na
náhradu škody včas, v konaní neuniesol dôkazné bremeno, nepreukázal prepravu batožiny, ani existenciu škody a jej výšku. O trovách prvostupňového a odvolacieho konania rozhodol
s poukazom na § 142 ods. 1 a § 146 ods. 2 prvá veta O.s.p.
Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 9. apríla 2008 sp. zn.
4 Co 435/2007 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti vo veci samej
zmenil tak, že žalovaný 1/ je povinný zaplatiť žalobcovi do 3 dní 15 557 Sk so 17,8 %
úrokom ročne z omeškania od 14. apríla 2000 do zaplatenia a vo zvyšku príslušenstva sa
žaloba zamieta. Podľa právneho názoru odvolacieho súdu žalobca v konaní preukázal
existenciu všetkých predpokladov vzniku zodpovednostného právneho vzťahu medzi ním
a žalovaným 1/. Výsledkami dokazovania bolo preukázané, že žalobca má právo na náhradu
škody, za ktorú nesie zodpovednosť žalovaný 1/. Pokiaľ žalovaný 1/ namietal nedostatok
spôsobilosti byť účastníkom konania, Krajský súd v Bratislave pripomenul svoj rozsudok
z 31. marca 2004 sp. zn. 4 Co 92/2003, v ktorom vyslovil právny názor o neopodstatnenosti
uvedenej námietky. Dodal, že v danom prípade bolo od začiatku konania zrejmé, voči komu žaloba smeruje; žalobca navyše dodatočne spresnil označenie inak nepochybného účastníka
konania na strane žalovaného. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa
zmenil (§ 220 O.s.p.). Zrušujúci výrok svojho rozhodnutia odôvodnil nesprávnosťou
rozhodnutia súdu prvého stupňa o náhrade trov konania.
Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný 1/ dovolanie (ďalej tiež
„prvé dovolanie“). Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.)
uznesením z 8. júla 2009 sp. zn. 3 Cdo 290/2008 napadnuté rozhodnutie zrušil v časti, ktorou
bolo žalobe vyhovené, a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Dôvodom zrušenia
napadnutého rozhodnutia bolo nedodržanie procesného postupu v zmysle § 213 ods. 2 O.s.p.
(v znení účinnom v čase rozhodovania odvolacieho súdu) – odvolací súd si v danej veci
nezadovážil rovnocenný podklad pre odlišné hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 O.s.p.
Vzhľadom na túto procesnú vadu konania dovolací súd ani nemohol pristúpiť k posúdeniu
správnosti odvolacím súdom zaujatých právnych záverov.
Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 10. marca 2010 sp. zn. 4 Co 334/2009 rozsudok
súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti zmenil tak, že žalovaný 1/ je povinný
zaplatiť žalobcovi do 3 dní 516,40 € so 17,6 % úrokom z omeškania ročne od 14. apríla 2000 do zaplatenia; v časti trov konania napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu
v tejto časti vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení uviedol, že vec prejednal na pojednávaní
v zmysle § 214 ods. 1 O.s.p. Dokazovanie doplnil výsluchom účastníkov konania, výpisom
z obchodného registra, oznámením publikovaným pod č. 544/2003 Z.z. a dospel k záveru, že
odvolanie je dôvodné. Poukázal na to, že dovolací súd v zrušujúcom uznesení nepovažoval za
dôvodnú námietku žalovaného 1/ o jeho nesprávnom označení v žalobe, lebo v kontexte
relevantných skutkových okolností bolo zrejmé, voči komu žaloba smeruje, pričom
skutočnosť, že za označením žalovaného 1/ je uvedené označenie tuzemskej organizačnej
zložky, neznamená, že by žalovaným bol subjekt bez právnej subjektivity. Navyše, žalobca
na odvolacom pojednávaní spresnil označenie žalovaného 1/ v zmysle aktuálneho výpisu
z obchodného registra. V ďalšom odvolací súd uviedol, že zodpovednosť dopravcu a jej
rozsah sa v danom prípade riadia ustanoveniami Dohovoru o zjednotení niektorých
pravidiel v medzinárodnej leteckej doprave – Varšavského dohovoru (publikovaného pod
č. 15/1935 Zb.), protokolu, ktorým sa mení Varšavský dohovor (publikovaného pod
č. 15/1966 Zb.), Dohovoru o zjednaní niektorých pravidiel o medzinárodnej leteckej preprave vykonávanej inou osobou ako zmluvným dopravcom, doplňujúceho Varšavský dohovor
(publikovaného pod č. 27/1968 Zb.) a prepravnými podmienkami danej leteckej spoločnosti.
Dospel k záveru, že žalobca lehotu na uplatnenie práva na náhradu škody nezmeškal, lebo
stratu batožiny nahlásil už 7. mája 1999 po prílete do Viedne. Následná korešpondencia
medzi ním a žalovaným 1/ bola už len pokračovaním v uplatňovaní náhrady škody (včasnosť
uplatnenia nároku zodpovedá aj ustanoveniu § 771 Občianskeho zákonníka). Žalobca uplatnil
svoj nárok včas aj na súde – žalobou podanou 10. marca 2000. Z týchto dôvodov považoval
súd za neopodstatnenú námietku žalovaného 1/, že došlo k premlčaniu predmetného práva
žalobcu; za nesprávny pritom považoval názor súdu prvého stupňa, že žalobca uplatnil svoj
nárok až 15. novembra 1999. Žalovaný 1/ celú záležitosť evidoval ešte pred týmto dňom,
dôkazom čoho je, že mu v septembri bol na vyplnenie doručený dotazník o batožine, žalovaný
1/ v liste z 15. decembra 1999 vyjadril žalobcovi svoje želanie zaplatiť mu škodu do výšky
360 USD a letecká spoločnosť D. sa mu ospravedlňovala za zdĺhavé riešenie jeho záležitosti
a ponúkla mu doplatok náhrady do 30 kg (240 USD). Podľa právneho názoru odvolacieho
súdu bolo v konaní preukázané, že žalovaný 1/ zodpovedá za škodu spôsobenú žalobcovi. Jej
výška vyplývala z potvrdenia o nemožnosti opraviť žalobcov kufor a tiež z prepravných
podmienok dopravcu stanovujúcich náhradu vo výške 20 USD/1 kg batožiny. Keďže
žalovaný 1/ evidoval batožinu žalobcu s hmotnosťou 18 kg, predstavuje náhrada škody 360
USD, ktorú považoval za primeranú aj odvolací súd. Z týchto dôvodov rozsudok súdu prvého
stupňa zmenil (§ 220 O.s.p.); výrok o náhrade trov konania zrušil (§ 221 ods. 1 a 2 Os.p.)
s odôvodnením, že súd prvého stupňa nerozhodol o trovách celého konania.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný 1/ dovolanie (ďalej tiež
„druhé dovolanie“). Uviedol, že v danom prípade došlo k procesnej vade v zmysle § 237
písm. b/ O.s.p., lebo žalovaným bol neexistujúci subjekt – organizačná zložka bez právnej
subjektivity. Podľa názoru dovolateľa došlo v konaní aj k procesnej vade v zmysle § 241
ods. 2 písm. b/ O.s.p. majúcej za následok nesprávne rozhodnutie veci – odvolací súd totiž
napriek tomu, že dovolací súd v konaní o prvom dovolaní upriamil jeho pozornosť na potrebu
zopakovať v odvolacom konaní dokazovanie za účelom zadováženia rovnocenného podkladu
pre posúdenie skutkových zistení významných z hľadiska posúdenia včasnosti podania
žiadosti o náhradu škody, takéto dokazovanie nevykonal, čím opätovne nerešpektoval
zákonom určený postup (§ 213 ods. 3 O.s.p.). Tým, že žalovaný v septembri 1999 zaslal
žalobcovi dotazník o batožine, neboli ešte splnené náležitosti požadované Varšavským dohovorom v znení zmien a doplnkov; navyše, tento dotazník žalobca ani nepodpísal
a neodoslal. Okrem reklamovania oneskorenia batožiny žalobca nereklamoval nič iné. Nie je
pravdou, že medzinárodné právne predpisy týkajúce sa leteckej prepravy neupravujú spôsob
uplatnenia nároku na náhradu škody vzniknutej pri strate alebo poškodení batožiny. Podľa čl.
26 ods. 3 Dohovoru platí, že každé ohradenie (sťažnosť) má byť vykonané výhradou
napísanou na dopravnej listine alebo nejakým iným prípisom odoslaným v lehote, ktorá je
stanovená pre toto ohradenie (sťažnosť). Článok 26 ods. 4 jednoznačne hovorí o preklúzii,
a to tak, že ak nedošlo k ohradeniu (sťažnosti) v stanovených lehotách, sú všetky žaloby proti
dopravcovi neprípustné, iba ak by sa tento dopustil podvodu. Na daný prípad treba aplikovať
aj čl. 26 ods. 1 Dohovoru, podľa ktorého prijatie batožiny príjemcom bez ohradenia
(sťažnosti) zakladá domnienku, že tovar bol dodaný v dobrom stave a v súlade s dopravnou
listinou, pokiaľ nebude preukázaný opak. Tvrdenie odvolacieho súdu, že uvedený dohovor
nerieši nárok na uplatnenie náhrady škody vzniknutej pri strate alebo poškodení batožiny,
odporuje čl. 28 ods. 1 Dohovoru. Záver o rozsahu škody nepodložil odvolací súd žiadnym
výsledkom dokazovania. Žalobca v konaní netvrdil, že mu boli poškodené alebo odcudzené
všetky prepravované veci; výslovne uviedol iba poškodenie kufra a vykradnutie značnej časti
vecí. Pokiaľ potom odvolací súd rozhodol na základe voľnej úvahy (čím sa dostal aj do
rozporu so svojím skorším rozhodnutím), v podstate žiaden dôkaz vo vzťahu k zisteniu
rozsahu škody nevykonal, a preto ani nemal čo vyhodnocovať. Rozhodnutie je nesprávne aj v tom, že spočíva na nenáležitej aplikácii ustanovenia § 771 Občianskeho zákonníka, ktoré sa
nemalo použiť, lebo prednosť mali ustanovenia medzinárodnej zmluvy. Dovolateľ napokon
odvolaciemu súdu vytkol, že nesprávne rozhodol tiež v časti týkajúcej sa trov konania.
V závere dovolania vysvetlil aj morálne aspekty svojho postupu v danej veci. Žiadal
napadnuté rozhodnutie zrušiť a a/ konanie zastaviť alebo b/ vec vrátiť odvolaciemu súdu na
ďalšie konanie.
Žalobca vo vyjadrení k druhému dovolaniu poukázal na dĺžku trvania sporu
účastníkov konania. Žalovaným 1/ podaný mimoriadny opravný prostriedok označil za
účelový, zameraný len na oddialenie náhrady škody a trov konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu uvedenému v § 238 ods. 1 O.s.p., preskúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) rozsudok odvolacieho súdu a dospel
k záveru, že napadnuté rozhodnutie treba vo veci samej zrušiť.
V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Dovolací súd sa obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) zaoberá procesnými
vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci.
Aj so zreteľom na obsah dovolania sa dovolací súd zaoberal otázkou, či konanie nie je
postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. O vadu tejto povahy ide vtedy, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako
účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát.
Procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ a c/ až g/ O.s.p. neboli v druhom
dovolaní namietané ani nevyšli v dovolacom konaní najavo. K otázke, či v predmetnom
konaní došlo k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. b/ O.s.p. v tom zmysle, že žalovaný
subjekt nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, sa dovolací súd vyjadril už vo
svojom predchádzajúcom rozhodnutí, v ktorom poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky publikované v časopise Zo súdnej praxe pod č. 57/1996 a konštatoval,
že žalobcom zvolené označenie žalovaného subjektu obsahuje úplné znenie obchodného mena
spoločnosti s právnou subjektivitou; pokiaľ za ním nasleduje ešte označenie organizačnej
zložky, nemení to nič na tom, že žalovaným nie je ten, kto nemá právnu subjektivitu.
Na záveroch zaujatých v otázke spôsobilosti žalovaného 1/ byť účastníkom konania zotrváva
dovolací súd aj v konaní o druhom dovolaní a uzatvára, že námietka o existencii procesnej
vady v zmysle § 237 písm. b/ O.s.p. je nedôvodná.
Pokiaľ však žalovaný 1/ v druhom dovolaní tvrdí, že v odvolacom konaní došlo
k tzv. inej vade majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/
O.s.p.), je jeho námietka opodstatnená.
1. Druhé dovolanie žalovaného 1/ smeruje proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave
z 10. marca 2010 sp. zn. 4 Co 334/2009 (č.l. 494 spisu). Podľa právneho názoru dovolacieho
súdu sa v tomto rozsudku vyskytli rozpory v označení odvolania žalobcu, na základe ktorého
odvolací súd rozhodoval, a tiež označenia rozsudku súdu prvého stupňa, ktorý bol predmetom
preskúmania odvolacím súdom. V dôsledku týchto rozporov je napadnutý rozsudok
odvolacieho súdu nepreskúmateľný.
V záhlaví druhým dovolaním napadnutého rozhodnutia je uvedené, že odvolací súd
rozhodoval „na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa
5. septembra 2002 č.k. 11 C 97/2000-116“. Aj úvodná časť odôvodnenia tohto rozhodnutia
odvolacieho súdu je formulovaná tak, akoby „napadnutým rozsudkom súdu prvého stupňa“
bol rozsudok Okresného súdu Bratislava I z 5. septembra 2002 č.k. 11 C 97/2000-116. O odvolaní proti tomuto rozsudku už ale Krajský súd v Bratislave rozhodol rozsudkom
z 31. marca 2004 sp. zn. 4 Co 92/2003 (č.l. 150 spisu), ktorý podľa obsahu spisu nadobudol
právoplatnosť 8. júla 2004.
Odôvodnenie druhým dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu obsahuje
časť týkajúcu sa zrušenia skoršieho rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 9. apríla 2008
sp. zn. 4 Co 435/2007 (č.l. 405 spisu) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 8. júla 2009 sp. zn. 3 Cdo 290/2008 (č.l. 442 spisu). Rozsudkom odvolacieho súdu, ktorý
dovolací súd zrušil, rozhodoval Krajský súd v Bratislave o odvolaní žalovaného 1/ proti
rozsudku Okresného súdu Bratislava I z 29. mája 2007 č.k. 11 C 97/2000-365. V kontexte
rozhodnutia odvolacieho súdu ako celku táto časť odôvodnenia nasvedčuje (na rozdiel
od záhlavia) tomu, že „napadnutým rozsudkom súdu prvého stupňa“ nie je rozsudok
Okresného súdu Bratislava I z 5. septembra 2002 č.k. 11 C 97/2000-116, ale rozsudok tohto
súdu z 29. mája 2007 č.k. 11 C 97/2000-365. Treba uviesť, že k nepreskúmateľnosti
rozhodnutia napadnutého druhým dovolaním viedla aj odvolacím súdom zvolená vnútorná
štruktúra (skladba) odôvodnenia, v ktorom sa uvádza rozsudok Okresného súdu Bratislava I
z 5. septembra 2002 č.k. 11 C 97/2000-116 bez toho, aby bol spomenutý ďalší priebeh konania od tohto rozsudku po rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 9. apríla 2008 sp. zn.
4 Co 435/2007 (t.j. bez toho, aby bol spomenutý prvý rozsudok odvolacieho súdu a v poradí
druhý rozsudok prvostupňového súdu).
So zreteľom na uvedenú rozpornosť dospel dovolací súd k záveru, že rozsudok
Krajského súdu v Bratislave z 10. marca 2010 sp. zn. 4 Co 334/2009 nezodpovedá § 157
ods. 1 O.s.p. v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p. a je nepreskúmateľný. Nepreskúmateľnosť
rozhodnutia odvolacieho súdu zakladá procesnú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/
O.s.p. (viď R 111/1998), na ktorú musí dovolací súd vziať zreteľ aj vtedy, ak nebola
v dovolaní namietaná (§ 242 ods. 1 O.s.p.). Existencia vady tejto povahy je vždy dôvodom na
zrušenie dovolaním napadnutého rozsudku.
2. Už v uznesení z 8. júla 2009 sp. zn. 3 Cdo 290/2008 dovolací súd poukázal na
odlišnosť skutkových zistení, z ktorých pri rozhodovaní vychádzali súdy nižších stupňov. Súd
prvého stupňa založil svoje rozhodnutie na skutkovom zistení, že žalobca neuplatnil nárok na
náhradu škody voči leteckej spoločnosti v určenej lehote; odvolací súd vychádzal z opačného
skutkového zistenia, že žalobca uplatnil nárok na náhradu škody v určenej lehote. Dovolací
súd s poukazom na to, že oba súdy vychádzali z odlišných skutkových zistení, odvolaciemu
súdu už vtedy vytkol nerešpektovanie ustanovenia § 213 ods. 2 O.s.p. (v znení účinnom v čase jeho rozhodovania) ukladajúceho odvolaciemu súdu povinnosť vždy zopakovať
dokazovanie v prípade, ak skutkové zistenia súdu prvého stupňa nie sú správne. S poukazom
na obsah zápisnice o pojednávaní pred odvolacím súdom (č.l. 400 spisu) bolo v konaní
o prvom dovolaní konštatované, že odvolací súd nepostupoval v súlade s uvedeným
ustanovením, dokazovanie nezopakoval a nezadovážil si rovnocenný podklad pre odlišné
hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 O.s.p. So zreteľom na túto procesnú vadu (§ 241 ods. 2
písm. b/ O.s.p.) dovolací súd rozhodnutie odvolacieho súdu napadnuté prvým dovolaním
zrušil.
V konaní o druhom dovolaní vyšlo najavo, že k tej istej procesnej vade konania, ktorá
už bola dôvodom zrušenia rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 9. apríla 2008 sp. zn.
4 Co 435/2007, došlo opätovne aj v odvolacom konaní vedenom na Krajskom súde
v Bratislave pod sp. zn. 4 Co 334/2009.
V zmysle § 213 ods. 1 O.s.p. (v znení účinnom od 15. októbra 2008) odvolací súd je
viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvého stupňa s výnimkami ustanovenými
v odsekoch 2 až 7; podľa § 213 ods. 3 O.s.p. v tomto znení platí, že ak má odvolací súd za to,
že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám. Dokazovanie vykonáva súd na
pojednávaní (§ 122 ods. 1 O.s.p.).
O tom, ako v určitej veci prebiehalo konanie na súdoch nižších stupňov, môže
dovolací súd v rámci dovolacieho prieskumu usudzovať len z obsahu spisu, osobitne zo
zápisníc o pojednávaniach (viď § 40 ods. 1 O.s.p.).
V danom prípade zo spisu vyplýva, že odvolací súd po vrátení veci na ďalšie konanie
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 8. júla 2009 sp. zn. 3 Cdo 290/2008
nariadil odvolacie pojednávanie (§ 214 ods. 1 O.s.p.) na 10. marca 2010. Zo zápisnice, ktorá
bola na ňom spísaná (č.l. 491 spisu), vyplýva, že za účasti zástupcov účastníkov „bola podaná
správa o priebehu doterajšieho konania“, zástupcovia účastníkov sa vyjadrili k veci, a „čítaním bol oboznámený Dohovor č. 544/2003 o zjednotení niektorých medzinárodných
pravidiel pre medzinárodnú leteckú dopravu, oznámenie MZ SR č. 544/2003 Z.z. o prijatí dohovoru o zjednotení niektorých pravidiel pre medzinárodnú leteckú dopravu – uzatvorenie
zmluvy 28.5.1999“. Následne odvolací súd vyhlásil rozsudok.
Z uvedeného vyplýva, že odvolací súd na predmetnom pojednávaní relevantné
dokazovanie nevykonal. Dovolací súd vzhľadom na to, a tiež v reakcii na kritické vyjadrenie
zástupcu žalobcu k dôvodom zrušenia rozsudku odvolacieho súdu napadnutého prvým
dovolaním uvádza nasledovné:
Ak sa chce odvolací súd odchýliť od skutkového zistenia súdu prvého stupňa, ku
ktorému dospel na základe pred ním bezprostredne vykonaného dokazovania, musí v súlade
so zákonom zopakovať dokazovanie v potrebnom rozsahu a zadovážiť si tak rovnocenný
(plnohodnotný) podklad pre prípadné odlišné hodnotenie dôkazov. Je neprípustné, aby
odvolací súd, pokiaľ sa chce odchýliť od výsledku hodnotenia dôkazov súdu prvého stupňa,
dôkazy hodnotil inak bez toho, aby tieto dôkazy sám zopakoval. To znamená, že odvolací súd sa v preskúmavanej veci znovu dopustil procesnej nesprávnosti, vytýkanej mu dovolacím
súdom už v predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí.
Pokiaľ odvolací súd v odôvodnení rozsudku napadnutého druhým dovolaním uviedol,
že „na pojednávaní podľa § 214 ods. 1 O.s.p. doplnil dokazovanie výsluchmi účastníkov“,
dovolací súd poukazuje na obsah zápisnice z tohto pojednávania, v zmysle ktorej boli na
odvolacom pojednávaní prítomní len zástupcovia účastníkov; už len z tohto dôvodu nemohlo
byť na odvolacom pojednávaní vykonané dokazovanie výsluchom účastníkov konania.
Dovolací súd pripomína, že výsluch účastníka konania (§ 131 O.s.p.) ako dôkazný prostriedok
treba dôsledne odlišovať od tvrdenia účastníka konania (alebo jeho zástupcu), či už je
súčasťou žaloby, ústnych prednesov na pojednávaní alebo obsahom písomných podaní
adresovaných súdu. Tiež účel výpovede účastníka a tvrdenia účastníka je odlišný. Účelom
skutkových tvrdení účastníka konania je vysvetliť súdu skutkový dej, ktorý zo svojich hľadísk
považuje za významný; dokazovanie vykonávané výsluchom účastníka konania má overiť
pravdivosť skutkových tvrdení účastníka konania.
Predmetná zápisnica spísaná odvolacím súdom (č.l. 491 spisu) svedčí o tom, že na odvolacom pojednávaní sa zástupcovia účastníkov konania iba vyjadrili k prejednávanej veci,
poukázali na skutkové a právne okolnosti, ktoré sú podľa ich názoru významné pre rozhodnutie, a zhrnuli svoje skoršie tvrdenia a argumentáciu. V tom ale nemožno vidieť
dokazovanie, a už vôbec nie dokazovanie výsluchom účastníkov konania.
Pokiaľ odvolací súd na odvolacom pojednávaní čítaním oboznamoval obsah dohovoru
(oznámenia) publikovaného v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, dovolací súd poukazuje
na ustanovenie § 121 O.s.p., v zmysle ktorého netreba dokazovať skutočnosti všeobecne
známe alebo známe súdu z jeho činnosti, ako aj právne predpisy uverejnené alebo oznámené
v Zbierke zákonov Slovenskej republiky a právne záväzné akty, ktoré boli uverejnené
v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev a v Úradnom vestníku Európskej únie.
Po zistení, že v danom prípade došlo k procesnej vade konania v zmysle § 241 ods. 2
písm. b/ O.s.p. (po zistení, že druhým dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu je
nepreskúmateľný a odvolací súd sa znovu dopustil tej istej procesnej nesprávnosti, so
zreteľom na ktorú bolo zrušené už jeho predchádzajúce rozhodnutie), nemal dovolací súd, a to napriek dĺžke konania a výhradám žalobcu, inú možnosť, než napadnuté rozhodnutie
odvolacieho súdu vo veci samej zrušiť (§ 243b O.s.p.) a vec v rozsahu zrušenia vrátiť tomuto
súdu na ďalšie konanie.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania
(§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. júna 2011
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková