Najvyšší súd  

3 Cdo 211/2012

  Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa Mgr. O. F., bývajúceho v B., proti odporcovi S., so sídlom v B., IČO: X., o návrhu   na uloženie povinnosti zdržať sa tvrdení a iné, vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn.  

6 C 210/2009, o dovolaní navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 10. mája

2011 sp. zn. 5 Co 18/2011, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Odporcovi nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava II rozsudkom z 21. októbra 2010 č.k. 6 C 210/2009-132 návrh

navrhovateľa na uloženie povinnosti zdržať sa tvrdení, na zabezpečenie uverejnenia

ospravedlnenia a zaplatenie sumy 100 000 € titulom poškodenia dobrého mena zamietol;

rozhodol tiež o trovách konania. Rozhodol tak po zistení, že na tunajšom súde a Krajskom

súde v Bratislave prebiehali konania vedené pod sp. zn. 7 C 76/2005, 12 C 182/2004  

a 4 Co 470/07, predmetom ktorých bol nedoplatok za užívanie bytu nachádzajúceho  

sa v B., ktorý užíval navrhovateľ. Predmetné konania boli skončené právoplatným

rozhodnutím súdu. Navrhovateľ sa v danom prípade domáha ochrany osobnosti a poškodenia

dobrého mena v súvislosti s výrokmi odporcu v spomínaných konaniach a jeho tvrdením, že

navrhovateľ mu dlhuje finančné prostriedky titulom neuhradenia nájomného za užívanie

bytu. Podľa názoru súdu uvedenie akýchkoľvek údajov   a prednesov v prebiehajúcom

súdnom konaní nemožno považovať za zásah do práv chránených § 11 a nasl. Občianskeho

zákonníka, keďže tento prejav nemožno hodnotiť inak, než ako podnety, návrhy, prednesy a

žiadosti voči súdu, ktorý je oprávnený takéto veci riešiť a objasňovať, samozrejme, ak sa

konajúci nedopustí excesu. Takýmto zásahom nemôže byť vyjadrenie subjektívneho názoru

účastníka vysloveného v rámci uplatňovania procesných práv, aj keď by sa inak týkal

osobnosti navrhovateľa, ak sa tak stalo spôsobom primeraným okolnostiam, za akých malo k

zásahu dôjsť. S. v postavení navrhovateľa na základe zákona disponovalo podanými návrhmi

s tým, že súdy o jeho návrhoch konali a rozhodli, či už vyhovením návrhu alebo zastavením

konania. Skutočnosť, že v priebehu konania došlo k uhradeniu istiny, nezakladá právo na

uplatnenie nároku na ochranu osobnosti a nemajetkovej ujmy, keďže údaje a skutočnosti

uvádzané účastníkmi konania možno považovať za ich odprezentovaný názor, prípadne ich

obranu. Petitu návrhu v predmetnom konaní nie je možné vyhovieť, nakoľko navrhovateľ sa

domáha uloženia povinnosti odporcovi zdržať sa tvrdení, že mu dlhuje náklady spojené so

správou vyššie uvedeného bytu podľa žalôb podaných na súde, pričom predmetné konania sú

právoplatne skončené. V prípade, že výrokom rozsudku súd uložil odporcovi povinnosť

zaplatiť žalovanú sumu, predmetný rozsudok sa stáva po nadobudnutí jeho právoplatnosti

vykonateľným, teda nie je možné negovať jeho existenciu v rámci tohto konania. V prípade,

že došlo k úhrade žalovanej sumy, nemá oprávnená strana právo domáhať sa zaplatenia tejto

sumy opakovane, ktorý úmysel odporca nepotvrdil, práve naopak uviedol, že keďže istina

bola uhradená, od navrhovateľa ju nevymáha. Navrhovateľ nepreukázal v konaní vyhlásenia

odporcu o výrokoch týkajúcich sa dlhu navrhovateľa voči odporcovi, ktoré by tvrdil v

súčasnosti, jeho tvrdenia smerovali len voči prebiehajúcim konaniam. Vzhľadom na vyššie

uvedené závery súd nepovažoval tieto výroky odporcu na adresu navrhovateľa za výroky

objektívne spôsobilé privodiť navrhovateľovi ujmu na jeho právach na ochranu osobnosti.

Nie je vylúčené, že navrhovateľ sa subjektívne cíti byť tvrdeniami odporcu dotknutý,

spôsobilosť určitých tvrdení zasiahnuť do osobnostných práv však treba hodnotiť dôsledne z

hľadiska ich objektívnej a nie subjektívnej spôsobilosti na takýto zásah. Keďže základným

predpokladom pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2 Občianskeho

zákonníka je existencia zásahu do osobnostných práv a táto v konaní preukázaná nebola,

neprichádza do úvahy ani priznanie náhrady nemajetkovej ujmy podľa § 11 a nasl.

Občianskeho zákonníka, ktorú naviac navrhovateľ riadne nešpecifikoval a jej výšku

neodôvodnil. V konaní nebolo preukázané porušenie žiadnej právnej povinnosti zo strany

odporcu vo vzťahu k navrhovateľovi. Pokiaľ odporca podal návrh na zaplatenie istiny voči

navrhovateľovi, je to jeho zákonným právom a týmto konaním v žiadnom prípade nemohol

navrhovateľovi spôsobiť žiadnu škodu. Na základe vyššie uvedeného súd prvého stupňa

návrh zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.

Krajský súd v Bratislave na odvolanie navrhovateľa rozsudkom z 10. mája 2011  

sp. zn. 5 Co 18/2011 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil; rozhodol tiež

o trovách odvolacieho konania. V odôvodnení uviedol, že sa v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa, pričom rozsah dokazovania vykonaný

prvostupňovým súdom považuje za dostatočný. Preto rozhodnutie súdu prvého stupňa ako

vecne správne potvrdil (§ 219 O.s.p.). O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací

súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.

Rozsudok odvolacieho súdu napadol navrhovateľ dovolaním z dôvodu, že trpí vadami

podľa § 237 písm. f/ O.s.p. a tiež vadami podľa § 241 ods. 2 písm. c/ a d/ O.s.p. (pozn.

dovolacieho súdu – Občiansky súdny poriadok v znení zákona č. 353/2003 do 31. augusta

2003 obsahoval aj dovolací dôvod uvedený v § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. - rozhodnutie

vychádza zo skutkového zistenia, ktoré nemá v podstatnej časti oporu vo vykonanom

dokazovaní). Dovolateľ teda v dovolaní namietal, že mu bola v konaní odňatá možnosť konať

pred súdom, že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci a vychádza  

zo skutkového zistenia, ktoré nemá   v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní.

V dovolaní v podstate zopakoval podrobne svoju argumentáciu, ktorú uviedol v odvolaní.

Vytýkal súdom subjektívnosť, zaujatosť a arbitrárnosť s poukazom na to, že neboli vykonané

dôkazy, na základe ktorých súd rozhoduje a krajský súd „odmietol“ jeho odvolanie bez

náležitého odôvodnenia. Nesúhlasil s právnym názorom súdov nižšieho stupňa

o nedôvodnosti jeho návrhu na ochranu osobnosti podľa § 11 a 13 Občianskeho zákonníka.

Z uvedených dôvodov žiadal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť  

na ďalšie konanie.

Odporca vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že sa nedopustil žiadneho neoprávneného

zásahu do osobnosti navrhovateľa a neporušil žiadne jeho občianske práva. Skutočnosti

uvádzané navrhovateľom v dovolaní sú účelové, nepravdivé a právne irelevantné.

Rozhodnutia súdov nižších stupňov sú vecne správne, preto navrhol dovolanie navrhovateľa

v celom rozsahu ako nedôvodné zamietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) pri splnení podmienky uvedenej

v § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1

O.s.p.) skúmal, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto

opravným prostriedkom.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý potvrdzujúci rozsudok odvolacieho

súdu. Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2

O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil  

od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p.  

je dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho

potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým

súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4

O.s.p.

Prípustnosť dovolania navrhovateľa z uvedených ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku nevyplýva – napadnutý nie je zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1

O.s.p.), dovolací súd v tejto veci dosiaľ nezaujal záväzný právny názor (§ 238 ods. 2 O.s.p.)

a napadnutým je potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky rozsudku

uvedeného v § 238 ods. 3 O.s.p.

So zreteľom na to by dovolanie navrhovateľa mohlo byť procesne prípustné, len  

ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237 O.s.p.

O vadu tejto povahy ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,  

c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci  

sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal

návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania  

sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo

bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Navrhovateľ existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ O.s.p.

netvrdil a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť jeho

dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva. S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom

vytýkané nesprávnosti, ktorých sa mali dopustiť súdy nižších stupňov, sa dovolací súd

osobitne zaoberal otázkou, či ich procesným postupom nebola navrhovateľovi odňatá

možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.).

  Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný

postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných oprávnení

účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle

§ 237 písm. f/ O.s.p.   ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom,

prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal

účastníkovi konania jeho procesné práva.

Občiansky súdny poriadok neumožňuje stotožniť vadu konania uvedenú v § 237

písm. f/ O.s.p. so súdnym rozhodnutím, ani s jeho odôvodnením. Najvyšší súd  

už v rozhodnutí publikovanom pod R 125/1999 uviedol, že prípustnosť dovolania podľa § 237

písm. f/ O.s.p. nemožno extenzívne vykladať v súvislosti s postupom súdu vtedy, ak ide

o faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. Pod postupom súdu možno totiž rozumieť

len jeho faktickú (ne)činnosť, teda procedúru prejednania veci (porovnaj rozhodnutie

najvyššieho súdu z 10. októbra 2012 sp. zn. 6 Cdo 90/2012, 6 Cdo 91/2012), ktorá predchádza

vydaniu konečného rozhodnutia a ktorá má za následok znemožnenie realizácie procesných

oprávnení účastníka konania a zmarenie možnosti jeho aktívnej účasti na konaní. „Za odňatie

možnosti konať pred súdom nemožno považovať rozhodnutie, ako výsledok vecnej

rozhodovacej činnosti súdu...“ (porovnaj uznesenie najvyššieho súdu z 11. júla 2012 sp. zn.  

5 Cdo 201/2011). Postupom súdu sa môže rozumieť iba samotný priebeh konania, spôsob

vedenia konania či procesu, jednotlivé procesné úkony súdu, jeho faktická činnosť alebo

nečinnosť, nie však výsledný rozhodovací akt súdu (produkt konania), úlohou ktorého  

je vyhodnotiť konanie a podať záväzný názor súdu na prejednávanú vec. Pokiaľ „postupom

súdu“ nie je rozhodnutie, potom už „postupom súdu“ vôbec nemôže byť ani časť tohto

finálneho produktu konania [odôvodnenie rozhodnutia (jeho obsah, spôsob, kvalita,

výstižnosť, presvedčivosť, úplnosť)], úlohou ktorej je vysvetliť dôvody rozhodnutia súdu.  

Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/

O.s.p. namieta porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy

každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej

republiky.

Navrhovateľ porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces vyvodzuje z viacerých

(ním tvrdených) nesprávností, chýb a procesných vád, ku ktorým podľa jeho názoru došlo

v konaní na súdoch nižšieho stupňa. Zo spisu ale   nevyplýva, že by v konaní na súdoch

nižšieho stupňa bola dovolateľovi odňatá možnosť konať pred súdom. K tomuto záveru

dospel dovolací súd z nasledovných dôvodov:

Dovolateľom namietaná nepreskúmateľnosť rozhodnutia je judikatúrou Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky považovaná za dôsledok a vonkajší prejav tzv. inej procesnej vady

konania v zmysle   § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. (porovnaj R 111/1998), teda nie procesnej

vady v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Právna kvalifikácia nepreskúmateľnosti ako dôvodu

zakladajúceho (iba) tzv. inú vadu konania pritom vyplýva z viacerých rozhodnutí Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (viď rozhodnutia sp. zn. 1 Cdo 140/2009, 1 Cdo 181/2010,  

2 MCdo 18/2008, 2 Cdo 83/2010, 3 Cdo 249/2008, 3 Cdo 165/2011, 3 Cdo 84/2012,  

4 Cdo 310/2009, 5 Cdo 216/2010, 7 Cdo 52/2011 a 7 Cdo 109/2011).

Rovnako Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze z 30. januára 2013 sp. zn.  

III. ÚS 551/2012 uviedol, že „sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej

judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia

rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., ale len tzv. inú vadu konania

podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“. Pre úplnosť – na doloženie pretrvávajúcej aktuálnosti

právnych záverov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zaujatých v preskúmavanej veci –

dovolací súd uvádza, že Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením z 22. januára 2014  

sp.zn. I. ÚS 14/2014 odmietol sťažnosť proti rozhodnutiu najvyššieho súdu z 10. januára 2013

sp. zn. 3 Cdo 74/2012 (založenému aj na závere, že nepreskúmateľnosť nezakladá procesnú

vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.) s tým, že „nezistil žiadne skutočnosti, na základe ktorých

by bolo možné toto rozhodnutie označiť za nezlučiteľné s ústavou alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou ustanovenými princípmi súdneho rozhodovania“.

  V súvislosti s predmetnou námietkou dovolateľa je potrebné uviesť, že odvolací súd

rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne (§ 219 ods. 1 O.s.p.). Ak sa odvolací súd

v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení

obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne

doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 219   ods. 2

O.s.p.). Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu (str. 5) vyplýva, že odvolací súd  

sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa,

preto obmedzil odôvodnenie svojho potvrdzujúceho rozhodnutia len na konštatovanie

správnosti dôvodov uvedených súdom prvého stupňa. Aplikáciou § 219 ods. 2 O.s.p. odvolací

súd vyjadruje nielen svoj záver, že napadnuté rozhodnutie a jeho odôvodnenie považuje  

za vecne správne, ale zároveň (i keď prípadne aj bez výslovného vyjadrenia) tiež záver, že

námietky vznesené účastníkom konania v odvolaní nie sú dôvodné, právne významné alebo

spôsobilé spochybniť správnosť záverov uvedených v odôvodnení rozhodnutia súdu prvého

stupňa. Postup odvolacieho súdu, ktorý je v súlade s uvedeným ustanovením, nevykazuje

znaky procesnej vady v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

Dovolací súd na tomto mieste uzatvára, že navrhovateľom namietaná okolnosť

(nepreskúmateľnosť) rozsudku odvolacieho súdu, pokiaľ je vôbec daná, predstavuje teda inú

(než v § 237 O.s.p. vymenovanú) vadu konania, ktorá prípustnosť dovolania nezakladá.

Pokiaľ dovolateľ vytýkal súdu neúplnosť skutkových zistení alebo nesprávnosti

skutkových záverov, nejde o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu

považovaný za dôvod zakladajúci prípustnosť dovolania (viď viaceré rozhodnutia najvyššieho

súdu, napríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011  

a 7 Cdo 38/2012).

Ak súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho

rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, to ale samo o sebe nezakladá prípustnosť dovolania

(porovnaj napríklad uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010 a 2 Cdo 29/2011).

Z formulácií uvedených v dovolaní vyplýva, že dovolateľ namieta „rozporuplnosť

a zaujatosť súdu“ (bod 5.1 dovolania) z dôvodu, že „súd nevylúčil ani také skutočnosti, ktoré

s vecou relevantne nesúvisia a o ktoré sa snaží oprieť svoje odôvodnenie v núdzi dôkazov,

aby vyvolával zaujatosť, ktorými sú najmä fotografické prílohy z bytu, v ktorom musel

navrhovateľ „v právnom štáte“ držať na ochranu svojho majetku strážnych psov a ďalej

vyjadrenie úradu verejného zdravotníctva“, čím poskytol obraz o predpojatosti súdu.

Prípustnosť dovolania by v prípade opodstatnenosti zakladala i dovolateľom tvrdená

„zaujatosť súdu“, nakoľko by išlo o vadu konania v zmysle § 237 písm. g/ O.s.p., konkrétne

o rozhodovanie vylúčeným sudcom. Sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania

veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať

pochybnosti o ich nezaujatosti (§ 14 ods. 1 O.s.p.). Existencia uvedených dôvodov oprávňuje

účastníka konania uplatniť voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť, námietku

zaujatosti (§ 15a ods. 1 O.s.p.). Dôvodom na vylúčenie sudcu ale nie sú okolnosti, ktoré

spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných

veciach (§ 14 ods. 3 O.s.p.). V takom prípade súd na námietku zaujatosti neprihliada a vec  

sa nadriadenému súdu (na rozhodnutie o námietke zaujatosti) nepredkladá (§ 15a ods. 5

O.s.p.).

Vzhľadom na obsah námietky zaujatosti, dovolací súd na túto námietku neprihliadol

z dôvodu, že sa týkala len okolností spočívajúcich v procesnom postupe sudcu (§ 15a ods. 5

O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky preto nemá dôvod sa od vyššie uvedeného názoru

odchýliť.

Navrhovateľ odôvodňuje opodstatnenosť dovolania tiež tým, že napadnuté

rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Pre

tento prípad dovolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej  

zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu

právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny

právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval

alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne

právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, že ho možno uplatniť

v procesne prípustnom dovolaní (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo nesprávne právne

posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá. Nejde totiž o vadu konania uvedenú  

v § 237 O.s.p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 238 O.s.p.

ako zakladajúci prípustnosť dovolania. Keďže navrhovateľom bol tento dovolací dôvod

uplatnený v dovolaní, ktoré nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd podrobiť

napadnutý rozsudok posúdeniu z hľadiska správnosti v ňom zaujatých právnych záverov. Pre

úplnosť dodáva, že názor, v zmysle ktorého nesprávne právne posúdenie veci nie je procesnou

vadou uvedenou v § 237 O.s.p., je zhodne zastávaný všetkými senátmi občianskoprávneho

kolégia najvyššieho súdu (viď napríklad R 54/2012, ale aj ďalšie rozhodnutia najvyššieho

súdu sp. zn. 1 Cdo 62/2010, sp. zn. 2 Cdo 97/2010, sp. zn. 3 Cdo 53/2011, sp. zn.  

4 Cdo 68/2011, sp. zn. 5 Cdo 44/2011, sp. zn. 6 Cdo 41/2011 a sp. zn. 7 Cdo 26/2010).

  K námietke dovolateľa, že rozhodnutie vychádza zo skutkového zistenia, ktoré nemá

v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní, dovolací súd uvádza, že tento dovolací

dôvod, obsiahnutý v ustanovení v 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. účinného do 31. augusta 2003,

nie je od účinnosti zákona č. 353/2003 Z.z., ktorým bol zmenený a doplnený Občiansky

súdny poriadok, súčasťou našich procesných predpisov.

Vzhľadom na to, že v konaní nedošlo k procesným vadám namietaným

navrhovateľom (§ 237 písm. f/   a g/ O.s.p.), ani k iným vadám uvedeným v § 237 O.s.p.

a prípustnosť jeho dovolania nevyplýva ani z § 238 O.s.p., najvyšší súd odmietol procesne

neprípustné dovolanie navrhovateľa   podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1

písm. c/ O.s.p. bez toho, aby skúmal vecnú správnosť napadnutého rozsudku odvolacieho

súdu.

V dovolacom konaní úspešnému odporcovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti navrhovateľovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224  

ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky nepriznal odporcovi

náhradu trov dovolacieho konania, lebo nepodal návrh na ich priznanie (§ 151 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom  

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 29. mája 2014

JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Klaudia Vrauková