Najvyšší súd
3 Cdo 211/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa Mgr. O. F., bývajúceho v B., proti odporcovi S., so sídlom v B., IČO: X., o návrhu na uloženie povinnosti zdržať sa tvrdení a iné, vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn.
6 C 210/2009, o dovolaní navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 10. mája
2011 sp. zn. 5 Co 18/2011, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Odporcovi nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava II rozsudkom z 21. októbra 2010 č.k. 6 C 210/2009-132 návrh
navrhovateľa na uloženie povinnosti zdržať sa tvrdení, na zabezpečenie uverejnenia
ospravedlnenia a zaplatenie sumy 100 000 € titulom poškodenia dobrého mena zamietol;
rozhodol tiež o trovách konania. Rozhodol tak po zistení, že na tunajšom súde a Krajskom
súde v Bratislave prebiehali konania vedené pod sp. zn. 7 C 76/2005, 12 C 182/2004
a 4 Co 470/07, predmetom ktorých bol nedoplatok za užívanie bytu nachádzajúceho
sa v B., ktorý užíval navrhovateľ. Predmetné konania boli skončené právoplatným
rozhodnutím súdu. Navrhovateľ sa v danom prípade domáha ochrany osobnosti a poškodenia
dobrého mena v súvislosti s výrokmi odporcu v spomínaných konaniach a jeho tvrdením, že
navrhovateľ mu dlhuje finančné prostriedky titulom neuhradenia nájomného za užívanie
bytu. Podľa názoru súdu uvedenie akýchkoľvek údajov a prednesov v prebiehajúcom
súdnom konaní nemožno považovať za zásah do práv chránených § 11 a nasl. Občianskeho
zákonníka, keďže tento prejav nemožno hodnotiť inak, než ako podnety, návrhy, prednesy a
žiadosti voči súdu, ktorý je oprávnený takéto veci riešiť a objasňovať, samozrejme, ak sa
konajúci nedopustí excesu. Takýmto zásahom nemôže byť vyjadrenie subjektívneho názoru
účastníka vysloveného v rámci uplatňovania procesných práv, aj keď by sa inak týkal
osobnosti navrhovateľa, ak sa tak stalo spôsobom primeraným okolnostiam, za akých malo k
zásahu dôjsť. S. v postavení navrhovateľa na základe zákona disponovalo podanými návrhmi
s tým, že súdy o jeho návrhoch konali a rozhodli, či už vyhovením návrhu alebo zastavením
konania. Skutočnosť, že v priebehu konania došlo k uhradeniu istiny, nezakladá právo na
uplatnenie nároku na ochranu osobnosti a nemajetkovej ujmy, keďže údaje a skutočnosti
uvádzané účastníkmi konania možno považovať za ich odprezentovaný názor, prípadne ich
obranu. Petitu návrhu v predmetnom konaní nie je možné vyhovieť, nakoľko navrhovateľ sa
domáha uloženia povinnosti odporcovi zdržať sa tvrdení, že mu dlhuje náklady spojené so
správou vyššie uvedeného bytu podľa žalôb podaných na súde, pričom predmetné konania sú
právoplatne skončené. V prípade, že výrokom rozsudku súd uložil odporcovi povinnosť
zaplatiť žalovanú sumu, predmetný rozsudok sa stáva po nadobudnutí jeho právoplatnosti
vykonateľným, teda nie je možné negovať jeho existenciu v rámci tohto konania. V prípade,
že došlo k úhrade žalovanej sumy, nemá oprávnená strana právo domáhať sa zaplatenia tejto
sumy opakovane, ktorý úmysel odporca nepotvrdil, práve naopak uviedol, že keďže istina
bola uhradená, od navrhovateľa ju nevymáha. Navrhovateľ nepreukázal v konaní vyhlásenia
odporcu o výrokoch týkajúcich sa dlhu navrhovateľa voči odporcovi, ktoré by tvrdil v
súčasnosti, jeho tvrdenia smerovali len voči prebiehajúcim konaniam. Vzhľadom na vyššie
uvedené závery súd nepovažoval tieto výroky odporcu na adresu navrhovateľa za výroky
objektívne spôsobilé privodiť navrhovateľovi ujmu na jeho právach na ochranu osobnosti.
Nie je vylúčené, že navrhovateľ sa subjektívne cíti byť tvrdeniami odporcu dotknutý,
spôsobilosť určitých tvrdení zasiahnuť do osobnostných práv však treba hodnotiť dôsledne z
hľadiska ich objektívnej a nie subjektívnej spôsobilosti na takýto zásah. Keďže základným
predpokladom pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2 Občianskeho
zákonníka je existencia zásahu do osobnostných práv a táto v konaní preukázaná nebola,
neprichádza do úvahy ani priznanie náhrady nemajetkovej ujmy podľa § 11 a nasl.
Občianskeho zákonníka, ktorú naviac navrhovateľ riadne nešpecifikoval a jej výšku
neodôvodnil. V konaní nebolo preukázané porušenie žiadnej právnej povinnosti zo strany
odporcu vo vzťahu k navrhovateľovi. Pokiaľ odporca podal návrh na zaplatenie istiny voči
navrhovateľovi, je to jeho zákonným právom a týmto konaním v žiadnom prípade nemohol
navrhovateľovi spôsobiť žiadnu škodu. Na základe vyššie uvedeného súd prvého stupňa
návrh zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Bratislave na odvolanie navrhovateľa rozsudkom z 10. mája 2011
sp. zn. 5 Co 18/2011 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil; rozhodol tiež
o trovách odvolacieho konania. V odôvodnení uviedol, že sa v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa, pričom rozsah dokazovania vykonaný
prvostupňovým súdom považuje za dostatočný. Preto rozhodnutie súdu prvého stupňa ako
vecne správne potvrdil (§ 219 O.s.p.). O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací
súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.
Rozsudok odvolacieho súdu napadol navrhovateľ dovolaním z dôvodu, že trpí vadami
podľa § 237 písm. f/ O.s.p. a tiež vadami podľa § 241 ods. 2 písm. c/ a d/ O.s.p. (pozn.
dovolacieho súdu – Občiansky súdny poriadok v znení zákona č. 353/2003 do 31. augusta
2003 obsahoval aj dovolací dôvod uvedený v § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. - rozhodnutie
vychádza zo skutkového zistenia, ktoré nemá v podstatnej časti oporu vo vykonanom
dokazovaní). Dovolateľ teda v dovolaní namietal, že mu bola v konaní odňatá možnosť konať
pred súdom, že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci a vychádza
zo skutkového zistenia, ktoré nemá v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní.
V dovolaní v podstate zopakoval podrobne svoju argumentáciu, ktorú uviedol v odvolaní.
Vytýkal súdom subjektívnosť, zaujatosť a arbitrárnosť s poukazom na to, že neboli vykonané
dôkazy, na základe ktorých súd rozhoduje a krajský súd „odmietol“ jeho odvolanie bez
náležitého odôvodnenia. Nesúhlasil s právnym názorom súdov nižšieho stupňa
o nedôvodnosti jeho návrhu na ochranu osobnosti podľa § 11 a 13 Občianskeho zákonníka.
Z uvedených dôvodov žiadal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť
na ďalšie konanie.
Odporca vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že sa nedopustil žiadneho neoprávneného
zásahu do osobnosti navrhovateľa a neporušil žiadne jeho občianske práva. Skutočnosti
uvádzané navrhovateľom v dovolaní sú účelové, nepravdivé a právne irelevantné.
Rozhodnutia súdov nižších stupňov sú vecne správne, preto navrhol dovolanie navrhovateľa
v celom rozsahu ako nedôvodné zamietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) pri splnení podmienky uvedenej
v § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1
O.s.p.) skúmal, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto
opravným prostriedkom.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý potvrdzujúci rozsudok odvolacieho
súdu. Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2
O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil
od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p.
je dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho
potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým
súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4
O.s.p.
Prípustnosť dovolania navrhovateľa z uvedených ustanovení Občianskeho súdneho
poriadku nevyplýva – napadnutý nie je zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1
O.s.p.), dovolací súd v tejto veci dosiaľ nezaujal záväzný právny názor (§ 238 ods. 2 O.s.p.)
a napadnutým je potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky rozsudku
uvedeného v § 238 ods. 3 O.s.p.
So zreteľom na to by dovolanie navrhovateľa mohlo byť procesne prípustné, len
ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237 O.s.p.
O vadu tejto povahy ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci
sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania
sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo
bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Navrhovateľ existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ O.s.p.
netvrdil a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť jeho
dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva. S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom
vytýkané nesprávnosti, ktorých sa mali dopustiť súdy nižších stupňov, sa dovolací súd
osobitne zaoberal otázkou, či ich procesným postupom nebola navrhovateľovi odňatá
možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný
postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných oprávnení
účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle
§ 237 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom,
prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal
účastníkovi konania jeho procesné práva.
Občiansky súdny poriadok neumožňuje stotožniť vadu konania uvedenú v § 237
písm. f/ O.s.p. so súdnym rozhodnutím, ani s jeho odôvodnením. Najvyšší súd
už v rozhodnutí publikovanom pod R 125/1999 uviedol, že prípustnosť dovolania podľa § 237
písm. f/ O.s.p. nemožno extenzívne vykladať v súvislosti s postupom súdu vtedy, ak ide
o faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. Pod postupom súdu možno totiž rozumieť
len jeho faktickú (ne)činnosť, teda procedúru prejednania veci (porovnaj rozhodnutie
najvyššieho súdu z 10. októbra 2012 sp. zn. 6 Cdo 90/2012, 6 Cdo 91/2012), ktorá predchádza
vydaniu konečného rozhodnutia a ktorá má za následok znemožnenie realizácie procesných
oprávnení účastníka konania a zmarenie možnosti jeho aktívnej účasti na konaní. „Za odňatie
možnosti konať pred súdom nemožno považovať rozhodnutie, ako výsledok vecnej
rozhodovacej činnosti súdu...“ (porovnaj uznesenie najvyššieho súdu z 11. júla 2012 sp. zn.
5 Cdo 201/2011). Postupom súdu sa môže rozumieť iba samotný priebeh konania, spôsob
vedenia konania či procesu, jednotlivé procesné úkony súdu, jeho faktická činnosť alebo
nečinnosť, nie však výsledný rozhodovací akt súdu (produkt konania), úlohou ktorého
je vyhodnotiť konanie a podať záväzný názor súdu na prejednávanú vec. Pokiaľ „postupom
súdu“ nie je rozhodnutie, potom už „postupom súdu“ vôbec nemôže byť ani časť tohto
finálneho produktu konania [odôvodnenie rozhodnutia (jeho obsah, spôsob, kvalita,
výstižnosť, presvedčivosť, úplnosť)], úlohou ktorej je vysvetliť dôvody rozhodnutia súdu.
Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/
O.s.p. namieta porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej
republiky.
Navrhovateľ porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces vyvodzuje z viacerých
(ním tvrdených) nesprávností, chýb a procesných vád, ku ktorým podľa jeho názoru došlo
v konaní na súdoch nižšieho stupňa. Zo spisu ale nevyplýva, že by v konaní na súdoch
nižšieho stupňa bola dovolateľovi odňatá možnosť konať pred súdom. K tomuto záveru
dospel dovolací súd z nasledovných dôvodov:
Dovolateľom namietaná nepreskúmateľnosť rozhodnutia je judikatúrou Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky považovaná za dôsledok a vonkajší prejav tzv. inej procesnej vady
konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. (porovnaj R 111/1998), teda nie procesnej
vady v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Právna kvalifikácia nepreskúmateľnosti ako dôvodu
zakladajúceho (iba) tzv. inú vadu konania pritom vyplýva z viacerých rozhodnutí Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (viď rozhodnutia sp. zn. 1 Cdo 140/2009, 1 Cdo 181/2010,
2 MCdo 18/2008, 2 Cdo 83/2010, 3 Cdo 249/2008, 3 Cdo 165/2011, 3 Cdo 84/2012,
4 Cdo 310/2009, 5 Cdo 216/2010, 7 Cdo 52/2011 a 7 Cdo 109/2011).
Rovnako Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze z 30. januára 2013 sp. zn.
III. ÚS 551/2012 uviedol, že „sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej
judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia
rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., ale len tzv. inú vadu konania
podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“. Pre úplnosť – na doloženie pretrvávajúcej aktuálnosti
právnych záverov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zaujatých v preskúmavanej veci –
dovolací súd uvádza, že Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením z 22. januára 2014
sp.zn. I. ÚS 14/2014 odmietol sťažnosť proti rozhodnutiu najvyššieho súdu z 10. januára 2013
sp. zn. 3 Cdo 74/2012 (založenému aj na závere, že nepreskúmateľnosť nezakladá procesnú
vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.) s tým, že „nezistil žiadne skutočnosti, na základe ktorých
by bolo možné toto rozhodnutie označiť za nezlučiteľné s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou ustanovenými princípmi súdneho rozhodovania“.
V súvislosti s predmetnou námietkou dovolateľa je potrebné uviesť, že odvolací súd
rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne (§ 219 ods. 1 O.s.p.). Ak sa odvolací súd
v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení
obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 219 ods. 2
O.s.p.). Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu (str. 5) vyplýva, že odvolací súd
sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa,
preto obmedzil odôvodnenie svojho potvrdzujúceho rozhodnutia len na konštatovanie
správnosti dôvodov uvedených súdom prvého stupňa. Aplikáciou § 219 ods. 2 O.s.p. odvolací
súd vyjadruje nielen svoj záver, že napadnuté rozhodnutie a jeho odôvodnenie považuje
za vecne správne, ale zároveň (i keď prípadne aj bez výslovného vyjadrenia) tiež záver, že
námietky vznesené účastníkom konania v odvolaní nie sú dôvodné, právne významné alebo
spôsobilé spochybniť správnosť záverov uvedených v odôvodnení rozhodnutia súdu prvého
stupňa. Postup odvolacieho súdu, ktorý je v súlade s uvedeným ustanovením, nevykazuje
znaky procesnej vady v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Dovolací súd na tomto mieste uzatvára, že navrhovateľom namietaná okolnosť
(nepreskúmateľnosť) rozsudku odvolacieho súdu, pokiaľ je vôbec daná, predstavuje teda inú
(než v § 237 O.s.p. vymenovanú) vadu konania, ktorá prípustnosť dovolania nezakladá.
Pokiaľ dovolateľ vytýkal súdu neúplnosť skutkových zistení alebo nesprávnosti
skutkových záverov, nejde o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu
považovaný za dôvod zakladajúci prípustnosť dovolania (viď viaceré rozhodnutia najvyššieho
súdu, napríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011
a 7 Cdo 38/2012).
Ak súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho
rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, to ale samo o sebe nezakladá prípustnosť dovolania
(porovnaj napríklad uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010 a 2 Cdo 29/2011).
Z formulácií uvedených v dovolaní vyplýva, že dovolateľ namieta „rozporuplnosť
a zaujatosť súdu“ (bod 5.1 dovolania) z dôvodu, že „súd nevylúčil ani také skutočnosti, ktoré
s vecou relevantne nesúvisia a o ktoré sa snaží oprieť svoje odôvodnenie v núdzi dôkazov,
aby vyvolával zaujatosť, ktorými sú najmä fotografické prílohy z bytu, v ktorom musel
navrhovateľ „v právnom štáte“ držať na ochranu svojho majetku strážnych psov a ďalej
vyjadrenie úradu verejného zdravotníctva“, čím poskytol obraz o predpojatosti súdu.
Prípustnosť dovolania by v prípade opodstatnenosti zakladala i dovolateľom tvrdená
„zaujatosť súdu“, nakoľko by išlo o vadu konania v zmysle § 237 písm. g/ O.s.p., konkrétne
o rozhodovanie vylúčeným sudcom. Sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania
veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať
pochybnosti o ich nezaujatosti (§ 14 ods. 1 O.s.p.). Existencia uvedených dôvodov oprávňuje
účastníka konania uplatniť voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť, námietku
zaujatosti (§ 15a ods. 1 O.s.p.). Dôvodom na vylúčenie sudcu ale nie sú okolnosti, ktoré
spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných
veciach (§ 14 ods. 3 O.s.p.). V takom prípade súd na námietku zaujatosti neprihliada a vec
sa nadriadenému súdu (na rozhodnutie o námietke zaujatosti) nepredkladá (§ 15a ods. 5
O.s.p.).
Vzhľadom na obsah námietky zaujatosti, dovolací súd na túto námietku neprihliadol
z dôvodu, že sa týkala len okolností spočívajúcich v procesnom postupe sudcu (§ 15a ods. 5
O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky preto nemá dôvod sa od vyššie uvedeného názoru
odchýliť.
Navrhovateľ odôvodňuje opodstatnenosť dovolania tiež tým, že napadnuté
rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Pre
tento prípad dovolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej
zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu
právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval
alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne
právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, že ho možno uplatniť
v procesne prípustnom dovolaní (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo nesprávne právne
posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá. Nejde totiž o vadu konania uvedenú
v § 237 O.s.p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 238 O.s.p.
ako zakladajúci prípustnosť dovolania. Keďže navrhovateľom bol tento dovolací dôvod
uplatnený v dovolaní, ktoré nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd podrobiť
napadnutý rozsudok posúdeniu z hľadiska správnosti v ňom zaujatých právnych záverov. Pre
úplnosť dodáva, že názor, v zmysle ktorého nesprávne právne posúdenie veci nie je procesnou
vadou uvedenou v § 237 O.s.p., je zhodne zastávaný všetkými senátmi občianskoprávneho
kolégia najvyššieho súdu (viď napríklad R 54/2012, ale aj ďalšie rozhodnutia najvyššieho
súdu sp. zn. 1 Cdo 62/2010, sp. zn. 2 Cdo 97/2010, sp. zn. 3 Cdo 53/2011, sp. zn.
4 Cdo 68/2011, sp. zn. 5 Cdo 44/2011, sp. zn. 6 Cdo 41/2011 a sp. zn. 7 Cdo 26/2010).
K námietke dovolateľa, že rozhodnutie vychádza zo skutkového zistenia, ktoré nemá
v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní, dovolací súd uvádza, že tento dovolací
dôvod, obsiahnutý v ustanovení v 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. účinného do 31. augusta 2003,
nie je od účinnosti zákona č. 353/2003 Z.z., ktorým bol zmenený a doplnený Občiansky
súdny poriadok, súčasťou našich procesných predpisov.
Vzhľadom na to, že v konaní nedošlo k procesným vadám namietaným
navrhovateľom (§ 237 písm. f/ a g/ O.s.p.), ani k iným vadám uvedeným v § 237 O.s.p.
a prípustnosť jeho dovolania nevyplýva ani z § 238 O.s.p., najvyšší súd odmietol procesne
neprípustné dovolanie navrhovateľa podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1
písm. c/ O.s.p. bez toho, aby skúmal vecnú správnosť napadnutého rozsudku odvolacieho
súdu.
V dovolacom konaní úspešnému odporcovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti navrhovateľovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky nepriznal odporcovi
náhradu trov dovolacieho konania, lebo nepodal návrh na ich priznanie (§ 151 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 29. mája 2014
JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Klaudia Vrauková