Najvyšší súd Slovenskej republiky

3 Cdo 211/2010

 

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Ing. J. J., bývajúceho v H., zastúpeného JUDr. D. S., advokátom so sídlom v H., proti žalovanému Ž., so sídlom v B.,  

o určenie neplatnosti časti nájomnej zmluvy a o určenie, že nedošlo k zániku spoločných

práv nájomcu, vedenej na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 17 C 159/2003, na dovolanie

žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 26. februára 2009 sp. zn.  

2 Co 166/2008, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Košiciach

z 26. februára 2009 sp. zn. 2 Co 166/2008 vo výroku, ktorým potvrdil rozsudok Okresného

súdu Košice I z 27. marca 2006 č.k. 17 C 159/2003-232 v časti, ktorou bola žaloba o určenie,

že vyprataním nebytových priestorov zastávky H – mesto. Ing. J. M. v roku 2001 nedošlo k

zániku práv žalobcu ako spoločného nájomcu vyplývajúcich z nájomnej zmluvy z 21.

decembra 1996 zamietnutá a konanie v tejto časti z a s t a v u j e.

Najvyšší súd Slovenskej republiky o d m i e t a dovolanie proti rozsudku Krajského

súdu v Košiciach z 26. februára 2009 sp. zn. 2 Co 166/2008  

1/ vo výroku, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Košice I z 27. marca 2006

č.k. 17 C 159/2003-232 v časti, ktorou bola žaloba o určenie neplatnosti časti nájomnej

zmluvy z 21. decembra 1996 zamietnutá,

2/ vo výroku o náhrade trov odvolacieho konania.

  Žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Žalobca sa žalobou z 20. decembra 2000 domáhal, aby súd určil, že 1/ nájomná

zmluva o nájme nebytových priestorov uzavretá medzi účastníkmi konania pod č. X.   z 21. decembra 1996 v článku VI. bod 10 v časti, ktorou sa žalobca zaviazal, že 75 %

nájomného pre „tretie osoby“ získaného nad rámec cien uvedených v článku I bod 1 odvedie

na účet žalovaného, je neplatná (ďalej len „o určenie neplatnosti časti nájomnej zmluvy (1)“)

a že 2/ vyprataním nebytových priestorov zastávky H – mesto Ing. J. M. v roku 2001 nedošlo

k zániku jeho práv spoločného nájomcu vyplývajúcich z uvedenej nájomnej zmluvy (ďalej len

„o určenie, že nedošlo k zániku práv žalobcu ako spoločného nájomcu (2)“).

Okresný súd Košice I rozsudkom z 27. marca 2006 č.k. 17 C 159/2003-232 žalobu

v celom rozsahu zamietol a žalovanému nepriznal náhradu trov konania. V odôvodnení

uviedol, že pri stanovení mechanizmu zvýšenia nájomného v prípade prenechanie nebytových

priestorov do užívania ďalším osobám formou podnájmu, ktorý je uvedený v článku VI. bod

10 nájomnej zmluvy, účastníci zmluvy konali slobodne a dobrovoľne, takáto úprava

neodporuje zákonu (§ 39 Občianskeho zákonníka, zákon č. 116/1990 Zb. a zákon č. 18/1996

Z.z.) a ani ho neobchádza, preto žalobu v časti o určenie neplatnosti časti nájomnej zmluvy

(1) zamietol. Pokiaľ žalobca žiadal určiť, že vyprataním nebytových priestorov zastávky H –

mesto Ing. J. M. v roku 2001 nedošlo k zániku jeho práv spoločného nájomcu vyplývajúcich

z nájomnej zmluvy č. X. z 21. decembra 1996, aj v tejto časti   považoval žalobu za

nedôvodnú, pretože uplatnený nárok sa dotýka aj Ing. M., ktorý odmietol ako účastník vstúpiť

do konania, preto súd o tomto nároku nemôže rozhodovať, z ktorého dôvodu bolo potrebné

žalobu aj v tejto časti zamietnuť. Výrok o trovách konania odôvodnil § 142 ods. l O.s.p.

Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo 17. mája 2007 sp. zn.  

2 Co 192/2006 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v časti, ktorou bola žaloba o určenie

neplatnosti časti nájomnej zmluvy (1) zamietnutá tak, že rozsudok súdu prvého stupňa v tejto

časti zrušil a konanie zastavil. Potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v časti, ktorou bola

žaloba o určenie, že nedošlo k zániku práv žalobcu ako spoločného nájomcu (2), zamietnutá.

Účastníkom konania nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Uviedol, že pokiaľ ide

o žalobu v časti určenia neplatnosti časti zmluvy o nájme (1), jej prejednaniu bráni prekážka

právoplatne rozhodnutej veci (§ 159 O.s.p.). Rozhodol tak po zistení, že Krajský súd

v Prešove rozsudkom z 13. mája 2002 sp. zn. 4 Co 316/2001 zmenil rozsudok Okresného

súdu Humenné z 1. februára 2001 č.k. 11 C 1285/2000-31 tak, že žalobu o určenie neplatnosti

zmluvy o nájme nebytových priestorov z 21. decembrom 1996 zamietol pre nedostatok

naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, pretože možno žalovať priamo na

vypratanie nebytových priestorov, čo aj žalobca (Ž.) urobil, v ktorom konaní sa bude otázka platnosti nájomnej zmluvy posudzovať ako otázka predbežná. Z uvedeného vyvodil, že

krajský súd svojím rozhodnutím vyriešil otázku neplatnosti tej istej nájomnej zmluvy, ktorá je

predmetom aj tohto konania, z ktorého dôvodu konanie o nároku žalobcu na určenie

neplatnosti časti nájomnej zmluvy pre neodstrániteľnú prekážku   konania zastavil (§ 104  

ods. l O.s.p.). Pokiaľ súd prvého stupňa zamietol žalobu v časti o určenie, že nedošlo k zániku

práv žalobcu ako spoločného nájomcu (2), v tejto časti rozhodnutie ako vecne správne

potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. l O.s.p. v spojení s § 142

ods. l O.s.p. s poukazom na to, že žalovaný si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil.

Rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo 17. mája 2007 sp. zn. 2 Co 192/2006   vo

výroku, ktorým rozsudok Okresného súdu Košice I z 27. marca 2006 č.k. 17 C 159/2003-232

v časti, ktorou bola žaloba o určenie neplatnosti časti nájomnej zmluvy (1) zamietnutá,

zmenil tak, že v tejto časti rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a konanie zastavil, napadol

žalobca dovolaním, v ktorom namietal, že postupom odvolacieho súdu mu bola odňatá

možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Mal zato, že rozsudok Krajského súdu

v Prešove z 13. mája 2002 sp. zn. 4 Co 316/2001 netvorí v danej veci prekážku právoplatne

rozhodnutej veci, lebo vo výroku tohto rozsudku absentuje výrok o platnosti, resp. neplatnosti

nájomnej zmluvy ako celku, či len jej niektorej časti a súd sa vôbec vecne nezaoberal

dôvodmi neplatnosti uplatnenými žalobcom (Ž.). Žiadal preto rozsudok odvolacieho súdu

v dovolaním napadnutej časti ako aj v súvisiacom výroku o náhrade trov konania spolu  

s rozsudkom súdu prvého stupňa zrušiť a vec v rozsahu zrušenia vrátiť súdu prvého stupňa na

ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom z 29. apríla 2008 sp. zn. 3 Cdo 42/2008

rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo 17. mája 2007 sp. zn. 2 Co 192/2006 v napadnutom

zmeňujúcom výroku ohľadom nároku o určenie neplatnosti časti nájomnej zmluvy (1)

a v súvisiacom výroku o náhrade trov odvolacieho konania zrušil a vec v rozsahu zrušenia

vrátil Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie, keď po preskúmaní veci dospel

k záveru, že v danom prípade neexistuje prekážka právoplatnej rozhodnutej veci (§ 237 písm.

d/ O.s.p.). Pri riešení otázky, či právoplatné rozhodnutie Krajského súdu v Prešove z 13. mája

2002 sp. zn. 4 Co 316/2001 (vec Okresného súdu Humenné sp. zn. 11 C 1285/2000) bránilo

konaniu vo veci sp. zn. 17 C 159/2003 Okresného súdu Košice I vzal na zreteľ, že v konaní

Okresného súdu Humenné sp. zn. 11 C 1285/2000 išlo o žalobu podanú Ž. proti Ing. J. J.

o určenie neplatnosti zmluvy o nájme nebytových priestorov uzavretej medzi účastníkmi konania pod č. X. z 21. decembra 1996 a o uloženie povinnosti nebytové priestory užívané na

základe predmetnej nájomnej zmluvy vypratať. Okresný súd Humenné rozsudkom z l.

februára 2001 č.k. 11 C 1285/2000-31 určil, že nájomná zmluva o nájme nebytových

priestorov z 21. decembra 1996, je neplatná z dôvodu absencie súhlasu mesta v zmysle § 3

ods. 2 zákona č. 116/1990 Zb. k jej uzavretiu, z ktorého dôvodu považoval predmetnú

nájomnú zmluvu za absolútne neplatnú (§ 3 ods. 4 zákona č. 116/1990 Zb., § 39 Občianskeho

zákonníka).   Krajský súd v Prešove na odvolanie Ing. J. J. proti vyššie uvedenému výroku

rozsudku Okresného súdu Humenné rozsudkom z 13. mája 2002 sp. zn. 4 Co 316/2001 ho

zmenil tak, že žalobu o určenie neplatnosti zmluvy zamietol; rozsudok nadobudol

právoplatnosť 16. júla 2002. Dôvodom pre zamietnutie žaloby o určenie neplatnosti nájomnej

zmluvy bol nedostatok naliehavého právneho záujmu na takejto určovacej žalobe v zmysle

§ 80 písm. c/ O.s.p. Podľa názoru dovolacieho súdu, ak určovacia žaloba bola zamietnutá bez

toho, aby súd záväzne posúdil existenciu práva alebo právneho vzťahu medzi účastníkmi

konania, nejde o rozhodnutie, ktoré by zakladalo prekážku právoplatne rozhodnutej veci

v zmysle § 159 ods. 3 O.s.p. a o takýto prípad ide aj v prejednávanej veci. Na základe

uvedeného dovolací súd uzavrel, že odvolací súd zastavením   konania o nároku žalobcu na

určenie neplatnosti článku VI. bodu 10 nájomnej zmluvy z dôvodu prekážky právoplatnej

rozhodnutej veci (§ 104 ods. l O.s.p. a § 159 O.s.p.), odňal žalobcovi možnosť pred súdom

konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.), preto rozhodnutie odvolacieho súdu v dovolaním napadnutej

časti zrušil (§ 243b ods. 1 O.s.p.) a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie

(§ 243b ods. 2 O.s.p.), s tým, že v novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách

pôvodného a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).

V ďalšom konaní Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 26. februára 2009 sp. zn.  

2 Co 166/2008 rozhodol tak, že rozsudok Okresného súdu Košice I z 27. marca 2006 č.k.  

17 C 159/2003-232 potvrdil. O trovách konania rozhodol tak, že náhradu trov odvolacieho

konania účastníkom nepriznal. Na odôvodnenie uviedol, že podľa nájomnej zmluvy  

z 21. decembra 1996 prenajímateľom nebytových priestorov je žalovaný a nájomcami  

Ing. M. a žalobca; podľa článku VII. tejto zmluvy obaja nájomcovi ručia za všetky záväzky

vyplývajúcej z nájomnej zmluvy voči žalovanému spoločne a nerozdielne, čo znamená, že

záväzky z tejto zmluvy zaväzujú oboch nájomcov. Z toho dôvodu aj zmena zmluvy (pozn.

dovolacieho súdu – zrejme má byť správne uvedené zmena žaloby) môže byť vykonaná len so

súhlasom oboch nájomcov. Za tohto stavu sa žalobca ako jeden z nájomcov nemôže sám

domáhať jednak určenia neplatnosti časti nájomnej zmluvy (1) a bez toho, aby druhého účastníka, voči ktorému chce uplatniť nárok označil ako žalovaného, nemôže podať žalobu.

Pokiaľ ide o druhú časť žaloby, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že nedošlo k zániku práv

žalobcu ako spoločného nájomcu (2), účastníkmi konania musia byť všetci účastníci

zmluvného vzťahu, t.j. žalovaný, Ing. J. M. a žalobca. Keďže oba uplatnené nároky sa

dotýkajú aj Ing. J. M., bez jeho procesnej účasti „nemôže   byť vo veci rozhodnuté“.

Vzhľadom k tomu, že žalobca neuplatnil právo na určenie, že nedošlo k zániku jeho práva

spoločného nájomcu voči všetkým účastníkom konania, odvolací súd potvrdil rozsudok súdu

prvého stupňa, ktorým žalobu zamietol. Odvolací súd považoval za vecne správny aj

rozsudok súdu prvého stupňa o trovách prvostupňového konania, preto potvrdil rozsudok aj  

v tejto časti. Rozhodnutie o trovách odvolacieho konania odôvodnil § 224 ods. 1 v spojení  

s § 142 ods. 1 O.s.p.

Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca dovolanie, prípustnosť ktorého odôvodnil

§ 237 písm. d/ O.s.p. a jeho dôvodnosť § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p. Namietal, že

rozhodnutie v časti nároku o určenie, že nedošlo k zániku práv žalobcu ako spoločného

nájomcu (2), je zmätočné, pretože napadnutým rozsudkom krajský súd opätovne rozhodol už

o právoplatne rozhodnutej tejto časti žaloby, keďže jeho prvým dovolaním smerujúcim proti

predchádzajúcemu rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo 17. mája 2007 sp. zn.  

2 Co 192/2006 nebol napadnutý výrok, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Košice I

z 27. marca 2006, č.k. 17 C 159/2003-232 v časti o určenie, že vyprataním označených

nebytových priestorov Ing. M. v roku 2001 nedošlo k zániku jeho práv spoločného nájomcu.

V tejto časti sa preto stal rozsudok súdu prvého stupňa právoplatným a vykonateľným dňom

doručenia rozsudku krajského súdu, t.j. 12. júla 2007. V časti ohľadom nároku o určenie

neplatnosti časti nájomnej zmluvy (1) považoval názor krajského súdu za nesúladný s § 91

ods. 2 O.s.p. Zdôraznil, že on sa aj v mene spoločného nájomcu Ing. M. domáhal určenia

neplatnosti časti nájomnej zmluvy (1) a žalobou sa snažil odstrániť nezákonný stav

vyplývajúci z článku VI. bodu 10 nájomnej zmluvy, na čom mal naliehavý právny záujem,

ktorý mal aj spoločný nájomca Ing. M., aj keď tento odmietol vstúpiť do konania na strane

žalobcu. Mal zato, že týmto postupom súdov mu bolo odňaté právo domáhať sa ochrany

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, súdy oboch

stupňov toto jeho právo obmedzili a podmienili ho vôľou iného subjektu práva byť spolu

s ním účastníkom konania na strane žalobcu, a to za stavu, keď Ing. M. odmietol vstúpiť do

konania na strane žalobcu. Žiadal preto zrušiť rozsudok Krajského súdu v Košiciach  

z 26. februára 2009 sp. zn. 2 Co 166/2008, ktorý potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v časti o určenie neplatnosti časti nájomnej zmluvy (1) a spolu s ním aj rozsudok súdu prvého stupňa,

ako aj v súvisiacom výroku o trovách odvolacieho konania a vec v rozsahu zrušenia vrátiť

súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Žalovaný sa k dovolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241  

ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr,

či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným

prostriedkom.

Dovolaním žalobcu je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorý jedným výrokom

potvrdil rozsudok Okresného súdu Košice I z 27. marca 2006 č.k. 17 C 159/2003-232, ktorým

tento zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal určenia neplatnosti časti nájomnej zmluvy

(1) a určenia, že nedošlo k zániku práv žalobcu ako spoločného nájomcu (2).

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti rozsudku. Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je

dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu

prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie tiež prípustné proti

rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu

vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež vtedy, ak

smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd

vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného

významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa

vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Žalobcom

napadnutý rozsudok nevykazuje znaky ani jedného z týchto rozsudkov. Prípustnosť dovolania

nemožno vyvodiť ani z § 238 ods. 2 O.s.p., pretože odvolací súd sa neodchýlil od právneho

názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Prípustnosť podaného dovolania preto

z ustanovení § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. nevyplýva.

Dovolací súd vzhľadom na povinnosť vyplývajúcu z § 242 ods. 1 O.s.p. ďalej skúmal,

či procesná prípustnosť dovolania nevyplýva z § 237 O.s.p. V zmysle tohto ustanovenia je

dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci,

ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal

spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol

riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už

prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát.

Žalobca existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 a/ až c/ a e/ až g/ O.s.p.

netvrdil a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť jeho

dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu

odvolacieho súdu, dovolací súd sa osobitne zaoberal otázkou, či konanie v časti nároku

o určenie, že nedošlo k zániku práv žalobcu ako spoločného nájomcu (2) nie je zaťažené

vadou podľa § 237 písm. d/ O.s.p.

Podľa § 237 písm. d/ O.s.p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už

prv začalo konanie.

Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata) patrí k procesným podmienkam a jej existencia

(zistenie) v každom štádiu konania musí viesť k zastaveniu konania. Táto prekážka nastáva

vtedy, ak má byť v novom konaní prejednaná tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď

v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté,

a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je

daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých

skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku).

Tu treba uviesť, že rozsah dovolacieho prieskumu je v zásade daný dovolaním (viď  

§ 242 ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého dovolací súd preskúma rozhodnutie odvolacieho súdu v rozsahu, v ktorom bol jeho výrok napadnutý). Dovolateľ teda spravidla sám určuje rozsah,

v akom má byť napadnuté rozhodnutie preskúmané dovolacím súdom (či napáda rozhodnutie

vo všetkých jeho výrokoch alebo len niektorý z nich alebo len z hľadiska niektorej konkrétnej

veci alebo práva). Ak dovolateľ žiada preskúmať len jeden z viacerých výrokov alebo určitý

výrok len o niektorej z viacerých vecí (niektorom z viacerých práv), dovolací súd je rozsahom

uplatneným v dovolaní viazaný a dovolaním nenapadnuté výroky nepodrobuje svojmu

prieskumu.

Výnimky zo zásady uvedenej v predchádzajúcom odseku sú vypočítané v § 242  

ods. 2   O.s.p. Podľa tohto ustanovenia súd nie je viazaný rozsahom dovolacích návrhov  

a/ vo veciach, v ktorých možno začať konanie bez návrhu, b/ v prípadoch, keď od rozhodnutia

o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, c/ v prípadoch, keď ide

o také spoločné práva alebo povinnosti, že rozhodnutie sa musí vzťahovať na všetkých

účastníkov, ktorí vystupujú na jednej strane, a kde platia úkony jedného z nich aj pre

ostatných (§ 91 ods. 2 O.s.p.), napriek tomu, že dovolanie podal len niektorý z účastníkov,  

d/ ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyporiadania vzťahu medzi účastníkmi.

V posudzovanej veci išlo o prípad, v ktorom je dovolací súd viazaný rozsahom dovolania  

(§ 242 ods. 1 O.s.p.).

Z prvého dovolania žalobcu (č.l. 262 spisu) vyplýva, že dovolaním napadol prvší

rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo 17. mája 2007 sp. zn. 2 Co 192/2006 (iba) vo

výroku, ktorým odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa ohľadom nároku o určenie

neplatnosti časti nájomnej zmluvy (1) tak, že zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a konanie

v tejto časti zastavil z dôvodu prekážky veci právoplatne rozhodnutej. Rozsudok odvolacieho

súdu vo výroku, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa o zamietnutí žaloby ohľadom

nároku určenie, že nezaniklo právo žalobcu ako spoločného nájomcu (2), nebol dovolaním

napadnutý a nadobudol právoplatnosť (§ 159 ods. 1 O.s.p.).

Po zrušení vyššie uvedeného rozsudku krajského súdu v dovolaním napadnutom

výroku [ohľadom nároku o určenie neplatnosti časti nájomnej zmluvy (1)] a v súvisiacom

výroku o náhrade trov konania rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. apríla

2008 sp. zn. 3 Cdo 42/2008 a vrátení veci v rozsahu zrušenia na ďalšie konanie, novému

prejednaniu veci o nároku na určenie, že nedošlo k zániku práv žalobcu ako spoločného

nájomcu (2) v odvolacom konaní bránila preto prekážka veci právoplatne rozsúdenej (§ 159 ods. 3 O.s.p.). Pokiaľ odvolací súd napriek tomu rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil aj

ohľadom nároku na určenie, že nedošlo k zániku práv žalobcu ako spoločného nájomcu (2),

o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, zaťažil konanie procesnou vadou v zmysle § 237

písm. d/ O.s.p. Táto procesná vada zakladá vždy prípustnosť dovolania a zároveň je aj

dôvodom, pre ktorý musí dovolací súd   rozhodnutie odvolacieho súdu bez ďalšieho zrušiť.

Dovolací súd preto dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v časti, v ktorej

odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v časti o určenie, že nedošlo k zániku

práva žalobcu ako spoločného nájomcu (2), zrušil (§ 243b O.s.p.) a konanie v tejto časti

zastavil (§ 104 ods. 1 O.s.p.).  

Pokiaľ ide o nárok žalobcu o určenie neplatnosti časti nájomnej zmluvy (1), o ktorom

odvolací súd rozhodol tak, že potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, zamietajúci žalobu

v tejto časti, prípustnosť dovolania proti tejto časti rozsudku odvolacieho súdu z ustanovení  

§ 238 ods. 1 až 3 O.s.p. (citovaných vyššie) nevyplýva. Vady konania v zmysle § 237 O.s.p.

proti tejto časti rozsudku odvolacieho súdu v dovolaní namietané neboli a v dovolacom

konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania žalobcu preto z týchto ustanovení nemožno

vyvodiť.  

Žalobca v dovolaní namietal, že rozhodnutie odvolacieho súdu nemá oporu v zistenom

skutkovom stave, čo naznačuje, že dovolateľ uplatnil dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2

písm. b/ O.s.p. K tejto námietke dovolací súd považuje za potrebné uviesť, že tzv. iná (než  

v § 237 O.s.p. uvedená) procesná vada konania je relevantný dovolací dôvod v zmysle § 241

ods. 2 písm. b/ O.s.p., avšak úspešne môže byť uplatnená len v procesne prípustnom dovolaní;

o tento prípad ale v preskúmavanej veci nejde.

K ďalšej námietke žalobcu, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), dovolací súd uvádza, že právnym posúdením je

činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový

stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy,

ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis,

nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne

právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod v tom

zmysle, že ho možno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní (viď § 241 ods. 2 písm. c/

O.s.p.), samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá. Nejde totiž o vadu konania uvedenú v § 237 O.s.p., ani znak rozhodnutia, ktorý by bol uvedený  

v § 238 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania. I keby teda tvrdenia dovolateľa boli

opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná

skutočnosť by mohla mať za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku odvolacieho

súdu, nezakladala by ale prípustnosť dovolania. Opodstatnenosť uplatnenia dovolacieho

dôvodu v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. môže dovolací súd posudzovať, len ak je tento

dovolací dôvod uplatnený v procesne prípustnom dovolaní. Keďže žalobcom bol tento

dovolací dôvod uplatnený v dovolaní, ktoré nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd

podrobiť napadnutý rozsudok posúdeniu z hľadiska správnosti v ňom zaujatých právnych

záverov.

Žalobca v dovolaní tiež namieta, že rozhodnutie odvolacieho súdu ohľadom nároku

o určenie neplatnosti časti nájomnej zmluvy (1) je nielen nezákonné ale aj protiústavné,

pretože jeho právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR mu bolo rozhodnutiami

súdov upreté a „oklieštené“, podmienené vôľou iného subjektu byť spoločne s ním

účastníkom konania na strane žalobcu, ktorý odmietol vstúpiť do konania. Z uvedeného je

zrejmé, že dovolateľ považuje za porušenie práva na súdnu ochranu (podľa neho) nesprávne

rozhodnutie súdov oboch stupňov v danej veci. V tejto súvislosti dovolací súd považuje za

potrebné opakovane zdôrazniť, že samotným (prípadne aj nesprávnym) právnym posúdením

veci súdom, spočívajúcim v aplikácii hmotnoprávneho alebo procesného predpisu na zistený

skutkový stav vyjadreným v rozhodnutí, nemôže byť založená procesná vada konania

v zmysle § 237 O.s.p. a že ani (prípadným) nesprávnym právnym posúdením veci súd

účastníkovi konania neznemožňuje realizáciu žiadneho jeho procesného oprávnenia

a neodníma mu možnosť pred súdom konať (viď napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 102/2004, sp. zn. 2 Cdo 112/2001, sp. zn. 2 Cdo 50/2002,

sp. zn. 2 Cdo 282/2006, sp. zn. 3 Cdo 174/2005 a sp. zn. 4 Cdo 165/2003).

Z obsahu dovolania ďalej vyplýva, že žalobca napadol dovolaním aj výrok rozsudku

odvolacieho súdu o trovách odvolacieho konania. Pokiaľ žalobca dovolaním napadol výrok

rozsudku o trovách konania, dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré je síce súčasťou

rozsudku odvolacieho súdu, má ale charakter uznesenia (§ 167 ods. 1 O.s.p.). Vzhľadom na

túto povahu rozhodnutia odvolacieho súdu o trovách konania treba prípustnosť dovolania

proti nemu smerujúceho posudzovať podľa ustanovení, ktoré vymedzujú, kedy je prípustné

dovolanie proti uzneseniu (§ 239 O.s.p.). Dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu je prípustné v prípadoch uvedených v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.; ustanovenie § 239 ods. 3 O.s.p. ale

vylučuje prípustnosť dovolania proti výroku rozsudku odvolacieho súdu o trovách konania.

Keďže ani vo vzťahu k tomuto výroku nebola preukázaná procesná vada konania zakladajúca

zmätočnosť, nemožno prípustnosť dovolania žalobcu proti tomuto výroku vyvodiť ani z § 237

O.s.p.

Z uvedených dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že

v prejednávanej veci dovolanie žalobcu smerujúce proti rozsudku odvolacieho súdu ohľadom

nároku o určenie neplatnosti časti nájomnej zmluvy (1) a v časti o trovách konania, je

procesne neprípustné. Dovolací súd preto jeho mimoriadny opravný prostriedok v týchto

častiach odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako

smerujúci proti rozhodnutiu, proti ktorému je dovolanie neprípustné. Vzhľadom na to, že

došlo k odmietnutiu dovolania z procesných dôvodov, neskúmal opodstatnenosť v dovolaní

uplatnených dovolacích dôvodov (§ 241 ods. 2 O.s.p.).

O trovách dovolacieho konania súd rozhodol podľa § 243b ods. 5 O.s.p., § 224 ods. 1

O.s.p. a § 142 ods. 2 O.s.p. vzhľadom na čiastočný úspech žalobcu v konaní.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. marca 2011

JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.

  predsedníčka senátu  

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková