3 Cdo 207/2011

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej B., s.r.o. so sídlom v B., IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou V., s.r.o. so sídlom v B.,  

IČO: X., proti povinnej S. M., bývajúcej v M., o vymoženie 960,02 € s príslušenstvom,

vedenej na Okresnom súde Kežmarok pod sp. zn. 3 Er 975/2010, o dovolaní oprávnenej proti

uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 30. mája 2011 sp. zn. 8 CoE 30/2011, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Oprávnená podala súdnej exekútorke návrh na vykonanie exekúcie na vymoženie

sumy 960,02 € s príslušenstvom (špecifikovaným v návrhu), pričom právo na vymáhanú

sumu preukazovala rozhodcovským rozsudkom z 12. marca 2010 sp. zn. N.   Stáleho

rozhodcovského súdu zriadeného pri R., a.s. Súdna exekútorka následne v zmysle § 44 zákona

č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších

zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) požiadala Okresný súd Kežmarok o vydanie

poverenia na vykonanie exekúcie.

Okresný súd Kežmarok uznesením z 11. februára 2011 č.k. 3 Er 975/2010-11 zamietol

žiadosť súdnej exekútorky o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. V odôvodnení tohto

rozhodnutia poukázal na to, že právna predchodkyňa oprávnenej (P., a.s.)   a povinná

uzatvorili 15. februára 2007 zmluvu o úvere (ďalej len „zmluva o úvere“), ktorú treba podľa

obsahu považovať za spotrebiteľskú zmluvu. Obchodné podmienky pre úver, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť zmluvy o úvere, obsahujú neprijateľnú podmienku v zmysle § 53 ods. 4

písm. r/ Občianskeho zákonníka, ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom

riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Táto podmienka je podľa § 53 ods. 5 Občianskeho

zákonníka neplatná. V zmysle § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej

len „zákon č. 244/2002 Z.z.“) je exekučný súd povinný bez návrhu zastaviť exekúciu

z dôvodu rozporu vymáhaného plnenia s dobrými mravmi. Rovnako je povinný zamietnuť

návrh na udelenie poverenia exekútora na vykonanie exekúcie. Vzhľadom na to, aplikujúc §

44 ods. 1 Exekučného poriadku v spojení s § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, žiadosť

súdnej exekútorky o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Prešove uznesením z 30. mája 2011 sp. zn.  

8 CoE 30/2011 napadnuté uznesenie potvrdil. V odôvodnení uviedol, že vec prejednal bez

nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie

oprávnenej nie je opodstatnené. V celom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi

závermi súdu prvého stupňa. Za správny považoval jeho právny názor, že zmluva o úvere  

je spotrebiteľská zmluva. Uviedol, že exekučný súd má podľa § 45 zákona č. 244/2002 Z.z.

nielen právo, ale aj povinnosť aj bez návrhu preskúmať rozhodcovský rozsudok z hľadiska

vymedzeného v písm. b/ a c/ tohto ustanovenia. Aj podľa jeho názoru je rozhodcovská

doložka neprijateľná, lebo spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi

dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa (povinnej). Občiansky zákonník síce

až od 1. januára 2008 v § 53 ods. 4 písm. r/ za neprijateľné označil aj dojednanie vyžadujúce

v rámci dojednanej   rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil

výlučne v rozhodcovskom konaní, avšak táto okolnosť nie je dôvodom na iné vyhodnotenie

takejto neprijateľnej podmienky v zmluvách uzatvorených pred uvedeným dňom. Občiansky

zákonník tomto v znení len demonštratívne menoval niektoré neprijateľné podmienky, a teda

charakter neprijateľných podmienok mohli mať aj iné podmienky spôsobujúce značnú

nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.

Občiansky zákonník s neprijateľnými podmienkami spôsobujúcimi značnú nerovnováhu

v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa v § 53 vždy spája

sankciu neplatnosti. Ak dojednaná podmienka ukladajúca spotrebiteľovi povinnosť podrobiť

sa rozhodcovskému konania vyvolanému dodávateľom je pre jej neprijateľnosť neplatná (§ 53

ods. 5 Občianskeho zákonníka), rozhodcovský rozsudok je materiálne nevykonateľný, čo je

neodstrániteľná prekážka brániaca exekúcii. Odvolací súd preto rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým zamietol žiadosť súdnej exekútorky o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie, potvrdil ako vecne správne.  

Uvedené uznesenie odvolacieho súdu napadla oprávnená dovolaním, v ktorom žiadala

napadnuté uznesenie odvolacieho súdu buď zmeniť tak, že dovolací súd „poverí súdneho

exekútora vykonaním exekúcie“, alebo zrušiť rozhodnutia súdov oboch nižších stupňov a vec

vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, lebo súdy v danom prípade:

1. rozhodovali napriek tomu, že v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo (§ 237

písm. d/ O.s.p.). Túto procesnú vadu vyvodzovala dovolateľka z toho, že

rozhodcovský súd rozhodoval v súlade so zákonom na základe riadne uzavretej

rozhodcovskej zmluvy. Všeobecné súdy nemajú vo vzťahu k rozhodnutiam

rozhodcovského súdu postavenie odvolacích súdov a v zásade nie sú oprávnené

preskúmavať rozhodcovské rozsudky po vecnej stránke. Ustanovenie § 45 zákona  

č. 244/2002 Z.z. umožňuje v tam vymenovaných prípadoch zastaviť exekučné

konanie, nie však zamietnuť žiadosť o poverenie na vykonanie exekúcie.

Rozhodcovský rozsudok nadobudol právoplatnosť a je vykonateľný. Súdy preto  

pri posudzovaní splnenia procesných predpokladov, za ktorých môže byť exekútor

poverený vykonaním exekúcie, nemali zákonný podklad pre opätovné posudzovanie

toho, čo už bolo predmetom skúmania rozhodcovského súdu v rozhodcovskom

konaní,

2. rozhodovali napriek tomu, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci bol podľa

zákona potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.),

3. odňali oprávnenej možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Právo  

na (nútený) výkon rozhodnutia je integrálnou súčasťou práva na súdnu ochranu (čl. 46

ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd). Rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý bol v danom prípade

pripojený k návrhu na vykonanie exekúcie, je vykonateľný tak po formálnej, ako aj

materiálnej stránke. Tým, že ho súdy odmietli vykonať, neprípustne zasiahli do práva

oprávnenej na súdnu ochranu, odňali jej spravodlivosť a možnosť pred exekučným

súdom konať. Súdy rozhodnutia aj nedostatočne odôvodnili,

4. konanie zaťažili tzv. inou vadou konania majúcou za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.),

5. svoje rozhodnutia založili na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2  

písm. c/ O.s.p.).

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podala včas oprávnená zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez

nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či tento opravný

prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle

§ 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací

súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia

návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie

stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým  

sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu  

na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p.   je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené

uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného

významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade

cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia

alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky

žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil

uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu

uvedenému § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovení  

§ 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len

ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.

Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu),  

ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval

ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia

nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných

v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne

neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998).

Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor

účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;

rozhodujúcim je zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.  

Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až c/ a g/ O.s.p. netvrdila

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

1. Dovolateľka namieta, že v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo (§ 237  

písm. d/ O.s.p.). So zreteľom na to dovolací súd osobitne skúmal, či v konaní nedošlo k dovolateľkou tvrdenej procesnej vade.  

Doručený rozsudok, ktorý už nemožno napadnúť odvolaním, je právoplatný (§ 159

ods. 1 O.s.p.). Len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova (§ 159

ods. 3 O.s.p.). Ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane

ustanovenia o rozsudku (§ 167 ods. 2 O.s.p.).

Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata) patrí k procesným podmienkam a jej existencia

(zistenie) v každom štádiu konania musí viesť k zastaveniu konania. Táto prekážka nastáva

vtedy, ak má byť v novom konaní prejednaná tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď

v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté,

a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb.

Vzhľadom na podstatu argumentácie dovolateľky, ktorou odôvodňovala procesnú

prípustnosť jej mimoriadneho opravného prostriedku, bolo v dovolacom konaní potrebné posúdiť opodstatnenosť tvrdenia, že súdy znovu prejednali vec, o ktorej už bolo právoplatne

rozhodnuté.

V danom prípade súdy rozhodli v štádiu exekučného konania, v ktorom súd posudzuje

splnenie procesných predpokladov, za ktorých sa súdnemu exekútorovi udeľuje poverenie  

na vykonanie exekúcie (§ 44 Exekučného poriadku). Zo spisu nevyplýva, že by o rovnakej

žiadosti tej istej súdnej exekútorky na udelenie poverenia na vykonanie identickej exekúcie

týkajúcej sa rovnakých účastníkov bolo už prv rozhodnuté.

Predmetnému exekučnému konaniu nepredchádzalo žiadne iné exekučné

konanie s tým istým predmetom konania, ktoré by sa týkalo tých istých účastníkov, a ktoré

by s konečnou platnosťou bolo skončené inak, ako vymožením vymáhanej pohľadávky.

Prekážku rozsúdenej veci pre exekučné konanie netvorí právoplatný rozhodcovský rozsudok

vydaný v rozhodcovskom konaní, a to ani vtedy, ak exekučný súd skúma, či exekučný titul

vydaný vo forme rozhodcovského rozsudku, je materiálne vykonateľný. Z povahy

rozhodcovského konania, ktoré je v zákonom vymedzených prípadoch alternatívnou

možnosťou   súdneho   sporového konania, vyplýva, že   jeho výsledkom môže byť titul,

splnenia ktorého sa možno domáhať vykonaním exekúcie. Rozhodcovské konanie nemá

charakter exekučného (vymáhacieho konania), preto ním nemôže byť založená prekážka  

tzv. „duplicitnej“ exekúcie.

Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že oprávnená neopodstatnene

namieta, že v konaní na súdoch nižších stupňov došlo k procesnej vade uvedenej v § 237

písm. d/ O.s.p.

2. Oprávnená v dovolaní tvrdí, že v konaní došlo tiež k procesnej vade v zmysle § 237

písm. e/ O.s.p. Uvedené ustanovenie dopadá na prípady, kedy súd prejednal a meritórne

rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok konania – nebol podaný

(žiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať bez návrhu. O prípad

neexistencie návrhu na začatie konania ale ide len vtedy, ak chýba návrh ako procesný úkon,

ktorým sa začína konanie. V predmetnom exekučnom konaní nejde o prípad, že by exekučný

súd konal a rozhodoval bez toho, aby bol podaný návrh na začatie konania.

Exekučné konanie sa začína na návrh (§ 36 ods. 1 Exekučného poriadku).

Obsah spisu potvrdzuje, že oprávnená podala návrh na vykonanie exekúcie (č.l. 2

spisu). Jej dovolacia námietka, že v konaní došlo k procesnej vade konania v zmysle § 237

písm. e/ O.s.p., nemá preto žiadne opodstatnenie.

3. Podľa názoru oprávnenej jej súdy v exekučnom konaní odňali možnosť konať  

(§ 237 písm. f/ O.s.p.). Pod odňatím možnosti pred súdom konať v zmysle § 237  

písm. f/ O.s.p. sa rozumie procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní,

ktorým sa účastníkovi odníme možnosť realizovať procesné oprávnenia priznané  

mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.  

O procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide tiež v prípade zamietnutia

žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre to neboli

splnené zákonom stanovené predpoklady; takým zamietnutím sa oprávnenému v exekučnom

konaní odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia. Dovolací súd preto skúmal,  

či nejde o tento prípad.  

Pre účely preskúmavanej veci treba uviesť, že doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý

už nemožno preskúmať podľa § 37 zákona č. 244/2002 Z.z.), má pre účastníkov

rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu (§ 35 tohto zákona).  

Tuzemský rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal právoplatným, je po uplynutí lehoty  

na plnenie v Slovenskej republike vykonateľný podľa osobitných predpisov (§ 44 ods. 2

zákona č. 244/2002 Z.z.).  

Vzhľadom na to, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako

rozsudok všeobecného súdu, je exekučný súd povinný nakladať s takýmto rozsudkom

rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu

rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený

uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným súdom a iný

prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného

v rozhodcovskom konaní.

Podľa § 41 ods. 1 Exekučného poriadku je exekučným titulom vykonateľné

rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok; prípady

ďalších exekučných titulov uvádza § 41 ods. 2 Exekučného poriadku.

Rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom, nie je spôsobilé byť podkladom  

pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu

posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora  

na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie

exekúcie bol pripojený exekučný titul. Exekučný súd je už v štádiu tohto posudzovania

povinný ex offo skúmať, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo

vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk

zakotvených v príslušných právnych predpisov vykonateľné tak po stránke formálnej, ako  

aj materiálnej. V rámci tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú

správnosť rozsudku všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd

nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom; nemôže

naprávať chyby a nedostatky exekučného titulu (viď R 47/2012). Ak ale oprávnený v návrhu

na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok, je exekučný súd – tak v prípade

rozsudku všeobecného súdu, ako aj v prípade rozsudku rozhodcovského súdu – povinný

skúmať, či ide o rozsudok vykonateľný (§ 39 ods. 2 a § 41 Exekučného poriadku); v rámci

toho exekučný súd skúma, či rozsudok vydal orgán s právomocou vydať takýto rozsudok.

Pri skúmaní, či rozhodnutie rozhodcovského súdu uvedené v návrhu na vykonanie

exekúcie je vykonateľné, je exekučný súd oprávnený riešiť otázku, či rozhodcovské konanie

prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Rozhodcovská zmluva je dohoda medzi

zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo

vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom

konaní (§ 3 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z.). Rozhodcovská zmluva môže mať formu

osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve (§ 4 ods. 1 zákona  

č. 244/2002 Z.z.).

Pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol

spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský

rozsudok (porovnaj R 46/2012). Pokiaľ by exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok,

pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval   by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Vo svojej podstate

by išlo o akceptáciu „rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho účinky paaktu. Skutočnosť,

že účastník rozhodcovského konania, ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom

postavení povinného, nenamietal v rozhodcovskom konaní neexistenciu rozhodcovskej

zmluvy, prevzal rozhodcovský rozsudok a nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia

rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom súde, je tu irelevantná.

Aj v preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonnom podložený postup

exekučného súdu, ktorý po podaní žiadosti súdnej exekútorky o udelenie poverenia  

na vykonanie exekúcie skúmal, či bola (platne) uzavretá rozhodcovská zmluva. Uvedený

postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského

súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia; exekučný súd si ani neosvojoval

postavenie odvolacieho súdu. Exekučný súd iba skúmal, či oprávnenou predložený

rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, medziiným či ho vydal rozhodcovský

súd s právomocou prejednať daný spor; pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd viazaný

tým, ako ju vyriešil rozhodcovský súd (R 46/2012). Možno preto uzavrieť, že aj v rámci

daného exekučného konania bol všeobecný (exekučný) súd oprávnený skúmať rozhodnutie

označené v exekučnom konaní ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné,

ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky (viď IV. ÚS 78/2011 a tiež uznesenie Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky z 10. októbra 2012 sp. zn. 6 Cdo 105/2011, ktoré bolo uznesením

občianskoprávneho kolégia z 29. novembra 2012 navrhnuté na uverejnenie v Zbierke

stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky).

K záveru súdov nižších stupňov o neplatnosti rozhodcovskej doložky treba uviesť, že

exekučný súd mal k dispozícii rozhodujúce skutkové podklady, z ktorých bol schopný získať

potrebné informácie o skutkovom a právnom stave. Oprávnená k návrhu na vykonanie

exekúcie pripojila rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného  

pri R., a.s. z 12. marca 2010 sp. zn. N., v ktorom sa uvádza, že „rozhodcovský súd má

právomoc rozhodovať o žalobe doručenej žalobcom, pretože sa jedná o spor medzi žalobcom,

právnym nástupcom banky a žalovaným ako zmluvnými stranami zmluvy o úvere. V zmysle

článku 9 bodu 2. Obchodných podmienok sa zmluvné strany dohodli, že akékoľvek spory

vzniknuté zo zmluvy o úvere, vrátane sporov o platnosť, výklad a zánik zmluvy o úvere budú

riešené pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri R., a.s., rozhodnutie bude   pre

obidve zmluvné strany konečné a záväzné“.

Ustanovenie Obchodných podmienok pre úver, na ktoré v uvedenej časti poukázal

označený rozhodcovský rozsudok, treba považovať za rozhodcovskú doložku (§ 4 ods. 1

zákona č. 244/2002 Z.z.). Vzhľadom na to, že účastníci úverovej zmluvy sa   dohodli, že

všetky ich spory budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní, postupovali súdy nižších

stupňov správne, pokiaľ pristúpili k skúmaniu, či nejde o neprijateľnú podmienku obsiahnutú

v spotrebiteľskej zmluve.

Súdy nižších stupňov v preskúmavanej veci zohľadnili Smernicu Rady 93/13/EHS  

z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá bola  

do právneho poriadku Slovenskej republiky implementovaná 1. apríla 2004 zákonom  

č. 150/2004 Z.z. z 2. marca 2004, ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky zákonník v znení

neskorších predpisov (do ustanovenia § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka).

Dovolací súd pripomína, že Súdny dvor Európskej únie v rozhodnutí C-40/08 vo veci

Asturcom Telecomunicaciones SL. v. Christina Rodríguez Nogueira vyslovil, že nerovný stav

medzi spotrebiteľom a dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom,

vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy, ako aj to, že vnútroštátny súd  

má aj bez návrhu posudzovať nekalú povahu zmluvnej podmienky. Podľa názoru zaujatého

týmto súdnym dvorom sa má uvedená smernica vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd,

ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol

vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými

okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej

doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom

podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci

obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží

vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho

práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.

V danom prípade nemohli vzniknúť pochybnosti o spotrebiteľskom charaktere

uzatvorenej úverovej zmluvy, lebo právna predchodkyňa oprávnenej poskytla povinnej úver

v rámci svojej obchodnej činnosti, túto finančnú službu prijala povinná (ako spotrebiteľ),

ktorá bola pri uzatváraní úverovej zmluvy jednoznačne v pozícii slabšej zmluvnej strany

a nemala možnosť osobitne vyjednať rozhodcovskú doložku, ktorá bola súdmi nižších stupňov (správne) posúdená ako nekalá. I keď zákon č. 150/2004 Z.z., ktorým sa mení

a dopĺňa Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (tento zákon nadobudol účinnosť

1. apríla 2004, teda pred uzatvorením úverovej zmluvy) zmluvy uzatvorené podľa iných

zákonov za spotrebiteľské priamo neoznačuje, bolo potrebné zohľadniť, že uvedená právna

úprava nemá taxatívny charakter, a preto bola v danej veci po zohľadnení všetkých ostatných

kritérií exekučným súdom aplikovaná správne. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka

spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia (neprijateľné podmienky), ktoré

spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

spotrebiteľa ktoré sám Občiansky zákonník označuje za neplatné. Takým je aj ustanovenie,

ktoré spotrebiteľa núti riešiť spory s dodávateľom výlučne v rozhodcovskom konaní.

Keďže neplatný právny úkon (v danom prípade článok 9 bod 2 Obchodných

podmienok pre úver)   nevyvoláva zamýšľané právne účinky, bolo potrebné v exekučnom

konaní vychádzať z toho, že právna predchodkyňa oprávnenej sa s povinnou platne nedohodli

na tom, že ich vzájomné spory budú riešené v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovskou

doložkou, ktorá vykazuje znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky v zmysle § 53 ods. 1

Občianskeho zákonníka a neplatného zmluvného dojednania nemohla byť založená právomoc

rozhodcovského súdu prejednať a rozhodnúť žalobu oprávnenej proti povinnej vo veci sp. zn. N. vedenej pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri R., a.s. Na základe toho

dovolací súd konštatuje, že súdy nižších stupňov predmetný rozhodcovský rozsudok správne

nepovažovali za vykonateľný exekučný titul (§ 41 až 46 Exekučného poriadku).

Pokiaľ oprávnená namieta nepreskúmateľnosť rozhodnutí súdov nižších stupňov, treba

uviesť, že nie každá procesná nesprávnosť, ku ktorej dôjde v priebehu občianskeho súdneho

konania, je relevantná z hľadiska procesnej prípustnosti dovolania. S niektorými

najzávažnejšími, taxatívne vymenovanými procesnými vadami, ktoré zakladajú zmätočnosť,

spája Občiansky súdny poriadok priamo prípustnosť dovolania (viď § 237 O.s.p.); vady tejto

povahy sú zároveň aj prípustným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.).

Niektorým vadám inej procesnej povahy majúcim za následok nesprávne rozhodnutie vo veci

(s tzv. iným vadám konania) pripisuje Občiansky súdny poriadok význam v tom zmysle, že

ich považuje za relevantný dovolací dôvod (viď ustanovenie § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.),

ktorý možno uplatniť v dovolaní, ale len pokiaľ je procesne prípustné. Za tzv. inú vadu

konania považuje judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (viď R 111/1998)  

aj nepreskúmateľnosť rozhodnutia, ktorá je prípustný dovolací dôvod, prípustnosť dovolania ale nezakladá. Právna kvalifikácia nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia súdu nižšieho

stupňa ako dôvodu zakladajúceho (len) tzv. inú vadu konania vyplýva z viacerých rozhodnutí

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (viď napríklad rozhodnutia sp. zn. 1 Cdo 140/2009,  

1 Cdo 181/2010, 2 M Cdo 18/2008, 2 Cdo 83/2010, 3 Cdo 249/2008, 3 Cdo 165/2011,  

3 Cdo 84/2012, 4 Cdo 310/2009, 5 Cdo 216/2010, 7 Cdo 52/2011 a 7 Cdo 109/2011).  

Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že v preskúmavanej veci nešlo

o prípad zamietnutia žiadosti súdnej exekútorky o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

v procesnej situácii, v ktorej pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné predpoklady. Pokiaľ

súd prvého stupňa predmetnú žiadosť zamietol a odvolací súd jeho rozhodnutie potvrdil,

nemal ich postup za následok odňatie možnosti oprávnenej pred súdom konať (§ 237  

písm. f/ O.s.p.).  

4. K námietke oprávnenej, že v konaní pred súdmi nižších stupňov došlo v danom

prípade k tzv. inej vade konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241

ods. 2 písm. b/ O.s.p.), dovolací súd uvádza, že procesná vada tejto povahy je relevantný

dovolací dôvod, ktorý možno úspešne uplatniť vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné   (o tento prípad ale v preskúmavanej veci nešlo). Sama tzv. iná vada konania prípustnosť

dovolania nezakladá (pre účely preskúmavanej veci viď § 239 O.s.p. a § 237 O.s.p.).

5. Dovolateľka napokon tvrdí, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva  

na nesprávnom právnom posúdení veci.

Právne posúdenie je činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový stav aplikuje

konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva  

na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny

predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo

ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právnym posúdením

veci sa nezakladá procesná vada konania v zmysle § 237 O.s.p. (iba výskyt ktorej v konaní  

na súdoch nižších stupňov by v danej veci mohol založiť prípustnosť dovolania oprávnenej).

Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne

odôvodniť (iba) procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo

nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov ale prípustnosť dovolania nezakladá

(viď R 54/2012).

6. Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád

konania tvrdených dovolateľkou (§ 237 písm. d/, e/ a f/ O.s.p.), nevyšli najavo ani iné

procesné vady konania vymenované v § 237 O.s.p. a prípustnosť podaného dovolania

nevyplýva z ustanovenia § 239 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie

oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce

proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.

O trovách dovolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa

ustanovení § 243b O.s.p., § 224 ods. 1 O.s.p., § 151 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom  

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 10. januára 2013

  JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková