3 Cdo 206/2012

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného P. K., bývajúceho v B., adresa na doručovanie: B., zastúpeného JUDr. P. V., advokátom so sídlom v B., proti

povinnému M. K., bývajúcemu v D., o vymoženie povinnosti odobratím veci, vedenej na

Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 1 Er 27/1999, o dovolaní oprávneného proti

uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 30. septembra 2010 sp. zn. 17 CoE 223/2010,

takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Povinnému nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Banská Bystrica poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie  

na základe exekučného titulu – uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica z 10. júla 2007

č.k. 20 Cb 1729/1994-40, ktorým bol schválený zmier zakladajúci povinnosť povinného

vydať oprávnenému do 31. augusta 1997 ním označené hnuteľné veci: 172 prepraviek PE,  

16 prepraviek PP a 1 váhu a v tej istej lehote mu nahradiť trovy konania 600 Sk.

Oprávnený podal 4. februára 2004 na Okresnom súde Banská Bystrica „návrh  

na zmenu exekučného titulu v konaní 20 Cb 1729/1994“, na odôvodnenie ktorého uviedol, že s odstupom času už nevykonáva živnostenskú činnosť, presťahoval sa do Bratislavy

a povinný medzičasom znehodnotil veci, núteného odobratia ktorých sa v exekučnom konaní

domáhal. So zreteľom na to žiadal rozhodnúť o zmene exekučného titulu tak, aby povinného

zaťažovala povinnosť zaplatiť mu 34 400 Sk (1 141,87 €).

Okresný súd Banská Bystrica uznesením zo 6. júla 2010 č.k. 1 Er 27/1999-68 zamietol

návrh oprávneného na zmenu exekučného titulu. V odôvodnení citoval ustanovenia § 38  

ods. 2, § 39 ods. 2 a § 41 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok)

a konštatoval, že „v exekučnom konaní možno exekúciu vykonať len v súlade s obsahom

výroku existujúceho exekučného titulu a exekučný súd si exekučný titul nemôže svojvoľne

upravovať alebo meniť“. Poznamenal, že ak sa nepodarí uskutočniť exekúciu odobratím veci

a nepôjde o prípad uvedený v § 188 ods. 1 Exekučného poriadku, môže sa oprávnený

domáhať voči povinnému náhrady škody, avšak iba „v základnom konaní“.  

Proti uvedenému uzneseniu súdu prvého stupňa podal oprávnený odvolanie, v ktorom

poukázal na obsah jeho návrhu na zmenu exekučného titulu a uviedol, že sa domáha jednak

„zmeny v spôsobe výkonu exekúcie z odobratím veci na výkon exekúcie niektorým  

zo spôsobov určených na vymáhanie peňažných pohľadávok, jednak odobratia poverenia  

na vykonanie exekúcie (zmeny v osobe exekútora) a nakoniec uloženia povinnosti povinnému

nahradiť trovy exekúcie“. Zároveň poukázal na prieťahy, ku ktorým došlo v exekučnom

konaní zavinením súdneho exekútora, a tiež na to, že „z postupu súdu po doručení návrhu

vyplýva, že konanie zaradil ako nové konanie do registra 8 C a až po viac ako jednom roku

toto pochybenie odstránil a podradil návrh pod konanie 1 Er“. Súdu prvého stupňa tiež vytkol,

že na prejednanie veci nenariadil pojednávanie. V závere odvolania oprávnený z týchto

dôvodov žiadal poverenému exekútorovi odobrať poverenie na vykonanie exekúcie a poveriť

iného súdneho exekútora, aby od povinného vymohol 34 400 Sk s príslušenstvom a náhradu

trov exekúcie.

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací uznesením z 30. septembra 2010  

sp. zn. 17 CoE 223/2010 napadnuté uznesenie potvrdil. V odôvodnení za správne označil

vyhodnotenie predmetného návrhu oprávneného podľa jeho obsahu (§ 41 ods. 2 O.s.p.) ako

procesné podanie, ktorým chcel dosiahnuť, aby súdny exekútor už nevykonával exekúciu

odobratím vecí, ale vymožením peňažnej čiastky. Odvolací súd pripomenul, že oprávnený

v odvolaní sám poukazoval na túto povahu „návrhu na zmenu exekučného titulu“. Dodal, že

exekučný súd pred rozhodnutím o tomto návrhu nemusel nariadiť pojednávanie, lebo nešlo

o rozhodnutie vo veci samej. Konštatoval tiež, že oprávnený návrh na zmenu súdneho

exekútora (§ 44 ods. 8 Exekučného poriadku) v danom prípade vôbec nepodal.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie, ktoré neskôr

doplnil jemu ustanovený advokát. Prípustnosť dovolania vyvodzoval dovolateľ z § 237  

písm. f/ O.s.p. a tvrdil, že súdy mu v konaní odňali možnosť realizovať procesné oprávnenia

účastníka občianskeho súdneho konania tým, že jeho „návrh na zmenu exekučného titulu

v konaní 20 Cb 1729/1994“ nesprávne považovali za procesný úkon urobený v už začatom

exekučnom konaní, i keď v skutočnosti išlo o jeho návrh na začatie iného konania. Zdôraznil,

že takto návrh pôvodne vyhodnotil a posudzoval aj Okresný súd Banská Bystrica v konaní  

sp. zn. 8 C 24/2004. V danom prípade nemal preto exekučný súd o uvedenom návrhu vôbec

konať; návrh mal byť zapísaný do registra „C“ a posúdený v sporovom konaní. Dodal, že

postupom súdov mu bolo odňaté aj právo „aspoň raz za konania vystúpiť pred súdom

a predniesť svoj návrh, tvrdiť a predkladať dôkazy, ako aj vyjadriť sa k právnemu posúdeniu

veci. Potom viac ako šesť rokov nekonanie o návrhu nemožno ospravedlniť“. Opodstatnenosť

dovolania vyvodzoval oprávnený okrem vady v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. tiež z toho, že

v konaní podľa jeho názoru došlo k tzv. inej vade konania majúcej za následok nesprávne

rozhodnutie veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a dovolaním napadnuté uznesenie spočíva  

na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Z týchto dôvodov žiadal

rozhodnutia súdov nižších stupňov zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Povinný vo vyjadrení k dovolaniu a k doplneniu dovolania uviedol, že rozhodnutia

súdov nižších stupňov sú správne a dovolateľ sa bezdôvodne domáha ich zrušenia.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241  

ods. 1 O.s.p.), skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), či

tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu odvolacieho

súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované  

v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. Podľa § 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti uzneseniu

odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109  

ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa

o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. Podľa § 239

ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené

uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom

uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného

významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade

cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia

alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Vo vyššie citovaných ustanoveniach sú síce – ako prípustný predmet dovolania –

vymenované aj niektoré potvrdzujúce uznesenia odvolacieho súdu; dovolaním napadnuté

uznesenie odvolacieho súdu ale nevykazuje znaky uznesení, proti ktorým je dovolanie

prípustné. Prípustnosť dovolania oprávneného preto z § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. nevyplýva.

Oprávneným podané dovolanie by vzhľadom na to bolo procesne prípustné, len   ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. Vzhľadom  

na § 242 ods. 1 O.s.p. dovolací súd skúmal, či v konaní na súdoch nižších stupňov nedošlo

k takej vade. V zmysle § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu, ak  

a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako

účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať  

pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia

nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných

v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne

neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998).

Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor

účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;

rozhodujúcim je zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.  

Dovolateľ vady konania uvedené v § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. netvrdil a ich

existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto

ustanovení nemožno vyvodiť.

Podstatnú časť dovolacích námietok možno z hľadiska obsahového podriadiť  

pod tvrdenie oprávneného, že mu v exekučnom konaní bola odňatá možnosť pred súdom

konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie procesne

nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie

procesných oprávnení účastníka občianskeho súdneho konania.

V zmysle § 41 ods. 2 O.s.p. každý úkon posudzuje súd podľa jeho obsahu, aj keď je

úkon nesprávne označený. Súdy nižších stupňov v danej veci postupovali v súlade s týmto

ustanovením a návrh oprávneného zo 4. februára 2004 „na zmenu exekučného titulu v konaní

20 Cb 1729/1994“ posudzovali podľa toho, čo v ňom oprávnený vyjadril, resp. čo neskôr

uviedol na jeho vysvetlenie. Pokiaľ oprávnený sám v odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvého

stupňa vysvetľoval, že týmto návrhom sa domáha „zmeny v spôsobe výkonu exekúcie z odobratím veci na výkon exekúcie niektorým zo spôsobov určených na vymáhanie

peňažných pohľadávok, odobratia poverenia na vykonanie exekúcie (zmeny v osobe

exekútora) a nakoniec uloženia povinnosti povinnému nahradiť trovy exekúcie“, nebol

v ničom opodstatnený taký výklad „návrhu na zmenu exekučného titulu v konaní  

20 Cb 1729/1994“, ktorý uvádza oprávnený v dovolaní a ktorý považuje za správny

v dovolacom konaní. Dovolací súd pripomína, že sám oprávnený v odvolaní uviedol, že

predmetný návrh bol pôvodne nesprávne zapísaný do registra „C“ a považovaný za návrh  

na začatie sporového konania a až neskôr správne považovaný za návrh týkajúci sa daného

exekučného konania. Oprávnený svojou argumentáciou obsiahnutou v dovolaní popiera to, čo

sám výslovne uviedol v odvolaní. Na tomto základe dovolací súd uzatvára, že oprávneným

namietaný postup súdov bol v súlade so zákonom a obsah spisu v ničom neodôvodňuje

opačný názor. Postupom, ktorý bol v súlade so zákonom, nemohla byť oprávnenému odňatá

možnosť realizovať jeho procesné oprávnenia účastníka konania (§ 237 písm. f/ O.s.p.).

Len ako poznámku k vyššie uvedenému dovolací súd uvádza, že exekučný súd je

obsahom exekučného titulu viazaný a musí z neho vychádzať. Zákon nedáva exekučnému

súdu žiadnu možnosť meniť práva a povinnosti oprávneného a povinného, ktoré vyplývajú z exekučného titulu. Oprávnený sa v exekúcii môže voči povinnému domôcť vždy len

splnenia tej povinnosti, ktorá bola uložená v exekučnom titule. Ustanovenie § 188 ods. 1

Exekučného poriadku, na ktoré bolo v konaní tiež poukázané, sa týka prípadu, v ktorom sa

nepodarí odobrať vec uvedenú v návrhu na vykonanie exekúcie a oprávnenému sa vytvára

možnosť zadovážiť si v rámci exekúcie (inú) vec rovnakého druhu a akosti na trovy

a nebezpečenstvo povinného; ani v tom prípade ale nejde o zmenu exekučného titulu.

K dovolacej námietke o prieťahoch v konaní dovolací súd uvádza, že prieťahy

v konaní nie sú judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky považované za dôvod,

ktorý by zakladal procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď napríklad

rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré bolo uverejnené v časopise  

Zo súdnej praxe pod č. 4/2005). Tvrdenie oprávneného, že v konaní došlo k prieťahom  

[i keby bolo opodstatnené (pozn.: dovolací súd sa touto otázkou nezaoberal)], sa netýka

okolnosti spôsobilej založiť prípustnosť dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

Podľa § 251 ods. 4 O.s.p. sa na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis

neustanovuje inak; rozhoduje sa však vždy uznesením (pozn.: osobitným predpisom sa tu

rozumie Exekučný poriadok). Exekučný poriadok neobsahuje ustanovenie upravujúce

nariadenie súdneho pojednávania v exekučnom konaní. Keďže v tomto smere „neustanovuje

inak“, vzťahuje sa aj na jeho nariaďovanie v exekučnom konaní ustanovenie § 115 O.s.p.,

ktoré súdu ukladá povinnosť nariadiť pojednávanie na prejednanie veci samej. Odvolací súd

preto správne konštatoval, že v danom prípade nebolo povinnosťou súdu prvého stupňa

nariadiť pred rozhodnutím o uvedenom návrhu pojednávanie, lebo nešlo o rozhodnutie  

vo veci samej. Keďže pojednávanie nebolo nariadené (a pred rozhodnutím o návrhu

oprávneného na zmenu exekučného titulu nebolo potrebné vykonať dokazovanie), nemali

účastníci daného exekučného konania tie procesné oprávnenia, ktoré by mali, ak by bolo

pojednávanie nariadené. Neopodstatnené sú preto tiež námietky oprávneného, týkajúce sa

dokazovania, oboznámenia s jeho výsledkami a možnosti vyjadriť sa k veci a dôkazom,

z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal.

Inou vadou konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), na ktorú musí dovolací súd vždy

prihliadnuť (§ 242 ods. 1 O.s.p.), je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne

vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Iná vada konania je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Iná vada je ale (iba) prípustný

dovolací dôvod, ktorý možno úspešne uplatniť v procesne prípustnom dovolaní, sama vada

tejto povahy však prípustnosť dovolania nezakladá.

K námietke, že napadnuté uznesenie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci

(§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), dovolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu,

pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje

konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd

nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne

ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne

závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, že

ho možno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo

nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď aj R 54/2012).

Z uvedených dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že v prejednávanej veci je dovolanie oprávneného neprípustné. Vzhľadom na to dovolanie

odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.  

V dovolacom konaní procesne úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti oprávnenému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení  

s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nepriznal povinnému náhradu trov

dovolacieho konania, lebo nepodal návrh na rozhodnutie o trovách dovolacieho konania.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyšší súd Slovenskej republiky pomerom  

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 7. augusta 2012  

JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Mgr. Patrícia Špacírová