3 Cdo 205/2012

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu A., so sídlom v U., zastúpeného   JUDr. D. D., advokát, s.r.o., so sídlom v P., proti žalovanému JUDr. J. K.,

bývajúcemu v T., zastúpenému JUDr. P. R., advokátom so sídlom v Ž., o vydanie

bezdôvodného obohatenia, vedenej na Okresnom súde Dolný Kubín pod sp. zn.  

4 C 27/2008, na dovolanie žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 26. októbra

2011 sp. zn. 6 Co 338/2010, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobcovi nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Žalobca sa v konaní domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi

sumu 17 592,78 € s príslušenstvom, ktorá predstavuje bezdôvodné obohatenie žalovaného

získané na úkor žalobcu (§ 451 Občianskeho zákonníka). Žalobou uplatnený nárok skutkovo

vymedzil tým, že žalovaný ako súdny exekútor v exekučnej veci vedenej na jeho

exekútorskom úrade pod sp. zn. EX 422/1998 s právnym predchodcom žalobcu (S., a.s. N.)

ako oprávneným uzavrel 12. augusta 1998 zmluvu o vykonaní exekúcie, v ktorej sa

oprávnený zaviazal uhradiť exekútorovi okrem odmeny stanovenej vyhláškou aj zmluvnú

odmenu vo výške 20 % z vymoženej čiastky (výška istiny činila 2 650 000 Sk). Žalovaným

vymožená suma bola poukázaná najskôr na účet žalovaného, ktorý si na základe zmluvy

o vykonaní exekúcie odpočítal zmluvnú odmenu vo výške 530 000 Sk. Uvedenú výšku odmeny si žalovaný odpočítal na základe neplatného právneho úkonu - zmluvy o vykonaní

exekúcie. Žalobca neplatnosť právneho úkonu vyvodzoval z toho, že v čase uzavretia zmluvy

o vykonaní exekúcie boli za spoločnosť S., a.s. N. oprávnení ju podpisovať všetci členovia

predstavenstva a podpísať dvaja ľubovoľní členovia predstavenstva, ďalej prokurista

v rozsahu prokúry a ďalší splnomocnení pracovníci na základe a v rozsahu plnej moci, ako aj

iní pracovníci spoločnosti v rozsahu dispozícií podľa organizačného alebo podpisového

poriadku akciovej spoločnosti k plneniu pracovných povinností. V danom prípade však

zmluvu o vykonaní exekúcie za spoločnosť podpísala len jedna osoba, pričom aj jej podpis  

je neidentický bez označenia funkcie. Takúto zmluvu považoval žalobca za neplatnú v zmysle

§ 39 Občianskeho zákonníka, ktorú skutočnosť oznámil žalovanému písomným podaním

z 12. júla 2002.

Okresný súd Dolný Kubín rozsudkom z 23. augusta 2010 č.k. 4 C 27/2008-316

zaviazal žalovaného v lehote 3 dní vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie vo výške

17 592,78 € spolu so 16,5 % úrokom z omeškania od 23. júla 2002 do zaplatenia; súčasne

vyslovil, že o trovách konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

V odôvodnení uviedol, že vykonaným dokazovaním bolo v konaní preukázané, že návrh  

na vykonanie exekúcie ako aj zmluvu o vykonaní exekúcie podpísal za oprávneného S., a.s. N. Ing. J. B., ktorý bol v čase podpisovania týchto úkonov členom predstavenstva a zároveň

aj prokuristom. Podľa zápisu v obchodnom registri aktuálneho v období od 4. apríla 1997  

do 14. decembra 1999 vo všetkých veciach spoločnosti sú za spoločnosť oprávnení

podpisovať všetci členovia predstavenstva, pričom podpisujú vždy dvaja ľubovoľní členovia

predstavenstva, ďalej prokurista v rozsahu prokúry a ďalší splnomocnení pracovníci na

základe a v rozsahu plnej moci, ako aj iní pracovníci spoločnosti v rozsahu dispozícií podľa

organizačného alebo podpisového poriadku k plneniu   pracovných povinností; podpisovanie

sa vykoná tak, že k vytlačenému alebo napísanému názvu spoločnosti, menám a funkciám,

podpisujúci pripoja svoj podpis. V prípade, že by za oprávneného konal Ing. J. B. ako člen

predstavenstva, pre platnosť jeho úkonu sa vyžadoval aj podpis ktoréhokoľvek ďalšieho

jedného člena predstavenstva, pričom spôsob podpisovania vyžadoval uvedenie týchto

podpisov k vytlačenému alebo napísanému názvu oprávneného a vytlačeným alebo

napísaným menám a funkciám konajúcich (ako členovia predstavenstva) za oprávneného. Ak

by menovaný, ktorý bol zároveň zamestnancom oprávneného, konal ako ďalší splnomocnený

pracovník v rozsahu plnej moci alebo v rozsahu dispozícií podľa organizačného alebo

podpisového poriadku k plneniu pracovných povinností, taktiež sa pri podpisovaní úkonu v mene oprávneného vyžadovalo uvedenie názvu oprávneného, mena a priezviska konajúcej

osoby a jej funkcie. Keďže Ing. J. B. bol aj prokuristom, mohol konať v mene oprávneného

ako prokurista. Vychádzajúc z § 14 Obchodného zákonníka dospel súd prvého stupňa

k záveru, že konanie a podpisovanie menovaného za oprávneného bolo v súlade s uvedeným

ustanovením len pokiaľ ide o návrh na vykonanie exekúcie (pri podpise návrhu na vykonanie

exekúcie je napísané meno a priezvisko s dodatkom „prokurista“ spolu s pečiatkou

oprávneného a na prvej strane návrhu je uvedené obchodné meno oprávneného, jeho sídlo

a IČO, zastúpeného Ing. J. B., prokuristom). Naproti tomu v zmluve o vykonaní exekúcie pri

označení „oprávnený“ údaje o osobe konajúcej za oprávneného a jej funkcii chýbajú; na konci

zmluvy je len pečiatka oprávneného a nečitateľný podpis. Vzhľadom na to dospel k záveru, že

nakoľko sa zo zmluvy o vykonaní exekúcie nedá zistiť, či Ing. J. B. konal  

za oprávneného ako prokurista alebo zmluvu podpisoval z iného dôvodu, zmluva o vykonaní

exekúcie je neplatným právnym úkonom pre rozpor so zákonom (§ 14 ods. 5 Obchodného

zákonníka v spojení s § 39 Občianskeho zákonníka). Ďalej súd prvého stupňa konštatoval, že

dohoda o zmluvnej odmene, ktorá je súčasťou zmluvy o vykonaní exekúcie, je neplatná  

aj z dôvodu, že bola uzavretá v rozpore s § 17 ods. 1 vyhlášky č. 288/1995 Z.z. o odmenách

a náhradách súdnych exekútorov v znení účinnom do 30. apríla 2008, keďže k jej uzavretiu

došlo až v čase, kedy exekúcia bola ukončená a dochádzalo už len k rozvrhu výťažku z dražby. Preto pokiaľ si žalovaný na základe takejto neplatnej dohody ponechal z vymoženej

pohľadávky žalovanú sumu, ponechal si takéto plnenie na základe neplatného právneho

úkonu a je povinný ho v zmysle § 451 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka vydať žalobcovi.

Výrok o úrokoch z omeškania odôvodnil § 571 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka  

a § 3 nariadenia č. 87/1995 Z.z.

Krajský súd v Žiline na odvolanie žalovaného rozsudkom z 26. októbra 2011 sp. zn.  

6 Co 338/2010 napadnutý rozsudok potvrdil. V plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými

zisteniami súdu prvého stupňa ako i s jeho právnym posúdením veci.

Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný dovolanie, ktoré

odôvodnil tým, že konanie je postihnuté vadou v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p., napadnutý

rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.)  

a je nedostatočne odôvodnený, ako i že konanie je postihnuté inou vadou konania majúcou  

za následok nesprávne rozhodnutie súdu vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Namietal, že

na konanie nie je daná právomoc súdu v zmysle § 7 O.s.p. Nedostatok právomoci na konanie v danej veci vyvodzoval z toho, že nárok žalobcu na vrátenie zmluvnej odmeny nemôže byť

nárokom na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 451 Občianskeho zákonníka, keďže

medzi exekútorom a oprávneným v exekučnom konaní existuje verejnoprávny vzťah, a preto

bola nesprávne súdmi posúdená jeho námietka o nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie.

Nesúhlasil s právnym záverom odvolacieho súdu o neplatnosti dohody o zmluvnej odmene

a v tomto smere vyčítal odvolaciemu súdu, že v odôvodnení rozsudku nedal odpovede  

na všetky odvolacie dôvody uvedené v jeho odvolaní a len odkázal na závery súdu prvého

stupňa. Z uvedených dôvodov žiadal, aby dovolací súd zrušil rozsudky oboch súdov nižších

stupňov a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, alebo aby zmenil rozsudok

odvolacieho súdu a žalobu v celom rozsahu zamietol.

Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že rozhodnutie odvolacieho súdu je správne

a námietky žalovaného považoval za nedôvodné. Podľa jeho názoru nemá postavenie súdneho

exekútora v exekučnom konaní žiadny vplyv na právo účastníka exekučného konania

domáhať sa voči súdnemu exekútorovi vydania bezdôvodného obohatenia. Úpravu

bezdôvodného obohatenia obsahuje Občiansky zákonník a táto úprava platí všeobecne.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. l O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho

pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,

ktoré možno týmto opravným prostriedkom napadnúť (§ 236 a nasl. O.s.p.).

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa  

§ 238 ods. 1 až 3 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej, proti rozsudku, v ktorom sa odvolací

súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, a proti

potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že

dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,

alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku

vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

Žalovaný dovolaním napadol rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky

žiadneho z uvedených rozsudkov. Z tohto dôvodu je zrejmé, že dovolanie nie je v zmysle

§ 238 ods. 1 až 3 O.s.p. procesne prípustné.

Prípustnosť dovolania by v danom prípade prichádzala do úvahy len vtedy,  

ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. Dovolací súd

preto so zreteľom na § 242 ods. 1 O.s.p. skúmal, či prípustnosť dovolania nezakladá niektorá

z nich. Podľa § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho

súdu (rozsudku i uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,

c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci

sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal

návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania  

sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo

bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Treba zdôrazniť,

že z hľadiska § 237 O.s.p. nie je právne významné samotné tvrdenie účastníka o existencii

určitej procesnej vady, ale až zistenie, že k namietanej vade skutočne došlo.

Dovolateľ procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/ až   g/ O.s.p. netvrdil   a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť dovolania preto z týchto

ustanovení nevyplýva.

Podľa názoru dovolateľa sa v danom prípade rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí  

do právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O.s.p.).

Pod súdnou právomocou sa rozumie zákonom vymedzený okruh spoločenských

vzťahov, ktoré je súd oprávnený riešiť. Nedostatok právomoci súdu sa považuje  

za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá má ten dôsledok, že súd nemôže vydať

rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť a vec postúpiť inému orgánu.

Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je daná, ak súd rozhodol vo veci,

o ktorej mal inak rozhodnúť iný orgán.

V danom prípade dovolateľ procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. a/ O.s.p.

nevyvodzuje z toho, že súdy vôbec nemali konať a rozhodovať, ale že nárok z právneho vzťahu vzniknutého medzi účastníkmi v súvislosti s exekučným konaním, v ktorom exekútor

vykonával úlohy štátneho orgánu, posúdili podľa § 451 Občianskeho zákonníka a vôbec

neskúmali dôvodnosť postupu podľa § 33 ods. 1 Exekučného poriadku, resp. zákona  

č. 514/2003 Z.z. Dovolateľ tu teda namieta, že rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnej

aplikácii § 451 Občianskeho zákonníka. Z určujúceho – obsahového – hľadiska (viď § 41

ods. 2 O.s.p.) nejde zo strany žalovaného o námietku existencie vady v zmysle § 237 písm. a/

O.s.p., ale o námietku inú, ktorú dovolateľ uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej

správnosti právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom

prípade založili svoje rozhodnutia.

Vzhľadom na uvedené nie je opodstatnená námietka dovolateľa o existencii vady

konania v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p.

Žalovaný v dovolaní ďalej namieta, že súdy nesprávne právne posúdili otázku

nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie a otázku neplatnosti dohody o zmluvnej odmene.

Dovolací súd vo všeobecnosti poukazuje na to, že otázka pasívnej (aktívnej)

legitimácie účastníkov konania nemá žiaden vplyv na prípustnosť dovolania podľa § 237

O.s.p. Ak súd nesprávne posúdi túto otázku, nejde o vadu konania, ktorá by spôsobovala tzv.

zmätočnosť konania. Nedostatok hmotnoprávnej legitimácie (vecnej aktívnej alebo pasívnej

legitimácie) môže mať iba vecný dopad na výsledok sporu v podobe vydania meritórneho

rozhodnutia, ktorým sa žaloba zamieta (obdobne porovnaj napr. R 34/1993). Nesprávne

posúdenie vecnej legitimácie by v prípade opodstatnenosti malo za následok vecnú

nesprávnosť napadnutého rozhodnutia; samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá.

Pokiaľ dovolateľ namietal správnosť právnych záverov zaujatých súdmi nižších

stupňov v otázke neplatnosti dohody o zmluvnej odmene (neplatnosti zmluvy o vykonaní

exekúcie), namieta nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 1 písm. c/ O.s.p.).

Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod, ktorý by v prípade

opodstatnenosti mal za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia; samo osebe

ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vadách konania podľa § 237 O.s.p.

a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Posúdenie, či súdy (ne)použili správny právny

predpis a či ho (ne)správne interpretovali alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodili (ne)správne právne závery, by tak prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo

procesne prípustné. O taký prípad v prejednávanej veci nejde.

Žalovaný v dovolaní napokon namieta, že rozhodnutie odvolacieho súdu  

je nedostatočne odôvodnené, nakoľko odvolací súd sa nevyporiadal so všetkými jeho

námietkami uvedenými v odvolaní proti prvostupňovému rozsudku.

Nedostatočné odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu

(tzv. nepreskúmateľnosť) nie je vadou konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. Judikatúra

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky považuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia za dôsledok

a vonkajší prejav tzv. inej procesnej vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.

(porovnaj rozsudok najvyššieho súdu z 28. augusta 1997 sp. zn. 2 Cdo 5/1997, uverejnený  

v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát  

R 111/1998). Takáto procesná vada je síce relevantným dovolacím dôvodom (ak mala  

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci), sama osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá.

Dovolací súd len pre úplnosť dodáva, že kritériom pre posúdenie (ne)preskúmateľnosti

rozhodnutia je splnenie náležitostí odôvodnenia ustanovených zákonom. Odôvodnenie

súdneho rozhodnutia v opravnom konaní teda nemusí odpovedať na každú námietku alebo

argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre

rozhodnutie (II. ÚS 78/05).

Keďže v prejednávanej veci nemožno prípustnosť podaného dovolania vyvodiť  

zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky

ho v zmysle § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odmietol. Riadiac  

sa právnou úpravou dovolacieho konania, otázkou vecnej správnosti napadnutého rozsudku

odvolacieho súdu sa nezaoberal.

V dovolacom konaní úspešnému žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov konania  

(§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd

nepriznal žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania, lebo v dovolacom konaní nepodal

návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho konania (§ 151 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom  

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 4. apríla 2013

JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková