Najvyšší súd
3 Cdo 203/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne L., s.r.o., so sídlom v N., IČO: X., zastúpenej JUDr. V. L. ml., advokátom so sídlom v N., proti žalovanej Z. F.,
bývajúcej v N., zastúpenej JUDr. E. V., advokátkou so sídlom v N., o zaplatenie 2 000 €
s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Nové Zámky pod sp. zn. 13 C 57/2011,
o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 2. mája 2012 sp. zn.
5 Co 167/2011, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Žalobkyňa je povinná zaplatiť žalovanej do troch dní náhradu trov dovolacieho
konania 98,92 € do rúk JUDr. E. V., advokátky so sídlom v N..
O d ô v o d n e n i e
Žalobkyňa sa žalobou domáhala na žalovanej zaplatenia 2 000 € z titulu zmluvnej
pokuty dohodnutej v zmluve o sprostredkovaní uzavretej so žalovanou 16. marca 2009
z dôvodu, že žalovaná porušila podmienky tejto zmluvy, v ktorej sa zaviazala, že nebude
sama alebo prostredníctvom inej realitnej kancelárie než žalobkyne realizovať predaj
nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v K.. Žiadala priznať aj úrok z omeškania, pretože žalovaná
sa dostala s platením peňažnej sumy do omeškania.
Okresný súd Nové Zámky rozsudkom z 11. apríla 2011 č.k. 13 C 57/2011-65 žalobu
zamietol a žalobkyni uložil povinnosť nahradiť žalovanej trovy konania. Rozhodol tak
po zistení, že právo žalobkyne na zaplatenie provízie zo sprostredkovania predaja nehnuteľnosti bolo časovo obmedzené na dobu trvania zmluvy o sprostredkovaní a viazalo
sa aj na dosiahnutie výsledku, t.j. sprostredkovania predaja. V danom prípade nebol výsledok,
t.j. sprostredkovanie (realizácia) predaja dosiahnutý počas platnosti viacerých na seba
nadväzujúcich zmlúv a predaj nehnuteľnosti vo vlastníctve žalovanej bol realizovaný
až niekoľko mesiacov po uplynutí platnosti poslednej zo zmlúv o sprostredkovaní predaja.
Pokiaľ ide o nárok na zaplatenie dojednanej zmluvnej pokuty súd uviedol, že v konaní nebolo
preukázané, že by žalovaná porušila svoju zmluvnú povinnosť (nepredávať nehnuteľnosť
či už sama alebo prostredníctvom inej realitnej kancelárie) zabezpečovanú zmluvnou pokutou.
O náhrade trov konania súd rozhodol podľa 142 ods. 1 O.s.p.
Na odvolanie žalobkyne Krajský súd v Nitre rozsudkom z 2. mája 2012 sp. zn.
5 Co 167/2011 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil
a žalobkyni uložil povinnosť nahradiť žalovanej trovy odvolacieho konania. Odvolací súd
sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa. O odvolaní súd
rozhodol v neprítomnosti žalobkyne, pretože dôvod v jej žiadosti o odročenie určeného
termínu odvolacieho pojednávania, t.j. za účelom zvolenia si právneho zástupcu, nepovažoval za dôležitý dôvod v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p. vzhľadom na tú skutočnosť, že o termíne
odvolacieho pojednávania žalobkyňa vedela 11 mesiacov vopred a mala tak dostatočný
časový rámec na zvolenie právneho zástupcu. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil
§ 142 ods. 1 O.s.p.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa dovolanie a žiadala tento rozsudok
zrušiť a vec vrátiť tomuto súdu na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnila tým, že odvolací súd
jej odňal možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. tým, že neakceptoval ňou
uvádzaný dôvod na odročenie odvolacieho pojednávania a odvolanie prejednal v jej
neprítomnosti. Tým sú naplnené aj dovolacie dôvody podľa § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p.,
pretože odvolací súd vychádzal z neúplného dokazovania, čo sa premietlo aj do nesprávneho
právneho posúdenia veci.
Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu navrhla dovolanie odmietnuť. Žalobkyňa
nepreukázala žiaden vážny dôvod svojej neúčasti na pojednávaní pred odvolacím súdom,
o ktorom by nevedela v dostatočnom časovom predstihu. Nesúhlasila s tvrdením žalobkyne,
že súd vychádzal z neúplného dokazovania, pretože v konaní boli vykonané všetky dôkazy
ňou označené.
Najvyšší súd Slovenskej republiky zistil, že dovolanie podala včas účastníčka konania
(§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorá je zastúpená advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd bez
nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie
smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Podľa § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie
prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil
od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. V zmysle § 238 ods. 3 O.s.p.
je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok
súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že
je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,
alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku
vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.
Žalobkyňa dovolaním napadla rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky
žiadneho z uvedených rozsudkov. Prípustnosť jej dovolania preto z ustanovení § 238 ods. 1
až 3 O.s.p. nemožno vyvodiť.
Prípustnosť dovolania žalobkyne by v danom prípade prichádzala do úvahy, len
ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. Dovolací súd
so zreteľom na § 242 ods. 1 O.s.p. skúmal, či prípustnosť dovolania nezakladá niektorá
z procesných vád taxatívne vymenovaných v tomto ustanovení. Podľa uvedeného ustanovenia
je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo
vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník,
nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť
a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej
veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol
potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu
rozhodoval senát. Treba zdôrazniť, že z hľadiska § 237 O.s.p. nie je právne významné samo
tvrdenie účastníka, že došlo k určitej procesnej vade, ale len zistenie, že k namietanej vade
skutočne došlo.
Dovolateľka procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p.
nenamietala a vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť jej
dovolania preto z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.
Dovolací súd s prihliadnutím na obsah dovolania sa osobitne zameral na otázku,
či postupom odvolacieho súdu nebola dovolateľke odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237
písm. f/ O.s.p). Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie procesne nesprávny postup
súdu, ktorým znemožnil účastníkovi konania realizáciu procesných oprávnení účastníka
občianskeho súdneho poriadku, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok.
Dovolateľka namieta, že v konaní jej bola odňatá možnosť pred súdom konať tým, že
odvolací súd v rozpore s § 101 ods. 2 O.s.p. vec prejednal a rozhodol v jej neprítomnosti, hoci svoju neúčasť na odvolacom pojednávaní riadne ospravedlnila závažným dôvodom.
V zmysle § 24 O.s.p. sa účastník môže dať v konaní zastupovať zástupcom, ktorého
si zvolí. V zmysle § 25 ods. 1 O.s.p. si ako zástupcu môže vždy zvoliť advokáta a jemu
udelené plnomocenstvo nemožno obmedziť. Zvolený advokát sa na základe svojho poverenia
môže dať zastúpiť aj iným advokátom, prípadne advokátskym koncipientom (§ 16 ods. 1 a 2
zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii).
Podľa § 101 ods. 2 O.s.p. súd pokračuje v konaní aj keď sú účastníci nečinní – ak sa
riadne predvolaný účastník neustanoví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu
o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takéhoto účastníka; prihliadne pritom
na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.
Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. určuje dve podmienky, ktoré musia byť súčasne
splnené, aby súd mohol vec prejednať v neprítomnosti účastníka alebo jeho zástupcu, a to a/ riadne predvolanie a b/ absencia žiadosti o odročenie pojednávania z dôležitého
dôvodu (o takú absenciu ide vtedy, keď účastník konania buď vôbec nepožiada o odročenie
pojednávania, alebo keď o odročenie pojednávania síce požiada, avšak nepreukáže existenciu
dôležitého dôvodu na odročenie pojednávania).
Najvyšší súd už vo viacerých rozhodnutiach uviedol, že žiadosť o odročenie
pojednávania (§ 101 ods. 2 O.s.p.) môže súd posudzovať len na základe tých okolností, ktoré
sú mu známe v čase posudzovania jej opodstatnenosti. Dôležitosť dôvodu, ktorým
je odôvodňovaná takáto žiadosť, skúma súd z hľadiska preukázania v žiadosti tvrdenej
skutočnosti (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu zo 14. decembra 2006 sp. zn.
3 Cdo 294/2006, z 24. novembra 2008 sp. zn. 3 Cdo 181/2008, z 22. augusta 2007 sp. zn.
5 Cdo 53/2007 a z 19. mája 2010 sp. zn. 5 Cdo 34/2010). Pokiaľ táto skutočnosť nie je v čase
rozhodovania súdu o žiadosti o odročenie hodnoverne preukázaná, zostáva žiadosť účastníka
konania a v nej uvádzaný dôležitý dôvod iba v rovine nepodložených tvrdení.
Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa podala odvolanie proti rozsudku súdu prvého
stupňa 6. mája 2011. Dňa 24. apríla 2012 jej bolo doručené predvolanie na pojednávanie pred
odvolacím súdom určené na deň 2. mája 2012. Žalobkyňa 30. apríla 2012 prostredníctvom telefaxu doručila ospravedlnenie svojej neúčasti na pojednávaní pred odvolacím súdom
určeného na 2. mája 2012 a požiadala o odročenie pojednávania s odôvodnením, že bližšie
nešpecifikovaná advokátska kancelária, s ktorou sa dohodla na poskytovaní právnych služieb,
má v danom termíne kolíziu pojednávaní a jej právne zastúpenie môže prevziať až v týždni
po 7. máji 2012. V čase rozhodovania súdu o žiadosti o odročenie pojednávania mal súd
k dispozícii iba telefaxové podanie žalobkyne doručené odvolaciemu súdu 30. apríla 2012.
Žalobkyňa k žiadosti o odročenie odvolacieho pojednávania z dôvodu, že „advokátska
kancelária, s ktorou sa dohodla na poskytovaní právnych služieb má v danom termíne
kolidáciu pojednávaní“, nedoložila žiadne dôkazy preukazujúce pravdivosť jej tvrdení,
či už o uzavretí dohody o poskytovaní právnych služieb s bližšie nešpecifikovanou
advokátskou kanceláriou, prípadne o samotnej kolízií pojednávaní na strane jej zvoleného
zástupcu. Žiadosťou z 30. apríla 2012, teda žalobkyňa nepreukázala existenciu dôležitého
dôvodu v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p., na podklade ktorého by odvolací súd mohol odročiť
pojednávanie. Navyše nemožno prehliadnuť, že dôležitý dôvod (§ 101 ods. 2 O.s.p.) brániaci
účastníkovi konania zúčastniť sa pojednávania sa musí vyznačovať znakom nepredvídateľnosti, závažnosti a ospravedlniteľnosti. Podľa názoru dovolacieho súdu v danom
prípade dôvod uvádzaný dovolateľkou tieto znaky nespĺňa.
Napokon ani údajná kolízia pojednávaní na strane dovolateľkou zvoleného zástupcu, nie
sú relevantné z dôvodu, že (ako uviedol Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze
z 13. januára 1999 sp. zn. I. ÚS 68/1998) kolízia dvoch pojednávaní toho istého účastníka
v tom istom termíne na rozdielnych súdoch, o ktorej právny zástupca vedel v dostatočnom
časovom predstihu, nie je akceptovateľným predpokladom uznania existencie dôležitého
dôvodu na odročenie pojednávania. Obsahom základného práva na verejné prerokovanie veci
v prítomnosti účastníka konania nie je povinnosť súdu vyhovieť akejkoľvek žiadosti účastníka
konania na odročenie pojednávania, pretože odročiť pojednávanie môže súd len z dôležitého
dôvodu. Posúdenie opodstatnenosti „dôležitého dôvodu“ (§ 101 ods. 2 O.s.p.) v každom
konkrétnom prípade patrí výlučne do právomoci konajúceho súdu. Vzhľadom na uvedené
dospel dovolací súd k záveru, že i keby dovolateľka preukázala uzatvorenie dohody
o poskytovaní právnych služieb s konkrétnym subjektom poskytujúcim takéto služby
a existenciu dvoch kolidujúcich pojednávaní na strane ňou zvoleného zástupcu, nešlo by o dôležitý dôvod v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p. pre odročenie pojednávania. So zreteľom
na uvedené dovolací súd sa nestotožnil s tvrdením dovolateľky, že jej bola vytýkaným
postupom odvolacieho súdu odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Preto prípustnosť jej dovolania nevyplýva ani z tohto ustanovenia.
Žalobkyňa ďalej v dovolaní namietala, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), a že
rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p.). V tejto súvislosti dovolací súd poznamenáva, že oba vyššie uvedené
dovolacie dôvody sú síce relevantnými dovolacími dôvodmi, ale tieto dôvody sami osebe
prípustnosť dovolania žalobkyne nezakladajú. Otázkou, či sú tieto dovolacie dôvody
opodstatnene namietané sa dovolací súd môže zaoberať iba, ak dovolanie smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému pripúšťa dovolanie zákon (§ 236 ods. 1 O.s.p.). O takýto prípad
v danej veci nešlo.
Keďže prípustnosť dovolania žalobkyne nemožno vyvodiť z ustanovení § 238 ods. 1
až 3 O.s.p. ani z § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol jej dovolanie podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu,
proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na dôvody odmietnutia dovolania,
dovolací súd sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho
vecnej správnosti.
V dovolacom konaní procesne úspešnej žalovanej vzniklo právo na náhradu trov
konania proti žalobkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Žalovaná podala návrh na rozhodnutie o priznaní náhrady trov
dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.) a trovy konania aj vyčíslila. Dovolací súd žalovanej priznal náhradu trov konania spočívajúcu v odmene
advokátky za 1 úkon právnej služby poskytnutej vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu z 9. júla 2012 [§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“)]. Základnú sadzbu
tarifnej odmeny za tento úkon právnej služby určil podľa § 10 ods. 1 vyhlášky, vychádzajúc
z tarifnej hodnoty 2 000 €, vo výške 91,29 €, čo s náhradou výdavkov za miestne
telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu
[§ 16 ods. 3 vyhlášky (t.j. 7,63 €)], predstavuje spolu 98,92 €.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 14. mája 2013
JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková