3Cdo/199/2019

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci navrhovateľa J. B., bývajúceho v W., zastúpeného JUDr. Ľubicou Sopkovou, advokátkou so sídlom v Malackách, Pribinova č. 3, proti G. B., bývajúcemu v W., W. zastúpenému Advokátskou kanceláriou JUDr. Almáši Gabriel, s.r.o. so sídlom v Bratislave, Šumavská č. 3, IČO: 36856592, o zvýšenie výživného na plnoleté dieťa, vedenej na Okresnom súde Malacky pod sp.zn. 5 C 399/2013, o dovolaní G. B. proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 20. marca 2019 sp.zn. 4 Co 234/2018, takto

rozhodol:

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 20. marca 2019 sp.zn. 4 Co 234/2018 z r u š u j e v dovolaním napadnutých výrokoch, ktorými a/ bol potvrdený rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej meritórnej časti v spojení s dopĺňacím rozsudkom súdu prvej inštancie, b/ bolo rozhodnuté, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.

Odôvodnenie

1. Okresný súd Malacky (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 9. mája 2017 č.k. 5 C 399/2013- 105 zvýšil vyživovaciu povinnosť G. B. (osoby, ktorá je podľa návrhu povinná platiť výživné - ďalej len „otec“) voči navrhovateľovi naposledy určenú rozsudkom Okresného súdu Malacky z 12. júla 2012 č.k. 8 P 128/2011-112 zo sumy 120 € mesačne na sumu 200 € mesačne počnúc od 25. októbra 2013 do 30. júna 2015. Zároveň otcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi zameškané výživné vo výške 1 255,50 €. Dopĺňacím rozsudkom z 19. júna 2018 5 C 399/2013-131 návrh na zvýšenie výživného vo zvyšku zamietol. Vychádzal z toho, že navrhovateľ žije v spoločnej domácnosti so svojou matkou a sestrou v podnájme s mesačnými nákladmi na bývanie vo výške cca 66 €. V ostatnom čase dosahuje čistý mesačný príjem navrhovateľovej matky 499,20 € a otca 834,89 €. Otec prispieva na výživu navrhovateľa sumou 120 € mesačne. Navrhovateľ navštevoval od 1. septembra 2013 do 31. mája 2015 strednú odbornú školu, jeho náklady spočívali vo výdavkoch (v odôvodnení rozsudku vyčíslené) na štúdium, stravu, bývanie, cestovanie, učebnice a skriptá, školné, získanie vodičského oprávnenia, absolvovanie vodičského kurzu, vystavenie cestovného pasu, kultúru, šport a stužkovú slávnosť. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní o návrhu navrhovateľa mal na zreteli, že pre posúdenie schopností amožností rodiča v zmysle ustanovenia § 75 ods. 1 Zákona o rodine nie sú rozhodujúce jeho skutočné zárobkové (prípadne aj majetkové) pomery, ale jeho reálne možnosti, dané okrem iného jeho fyzickým stavom, nadaním, množstvom získaných vedomostí a pracovných skúseností a pod. (R 74/1969). Konštatoval, že podaný návrh je v danom prípade dôvodný vzhľadom na zmenu pomerov na strane navrhovateľa. Uviedol, že počiatok zvýšenia výživného určil v zmysle návrhu, pričom vychádzal zo zistených majetkových a príjmových pomerov oboch rodičov, zohľadnil dlhodobú osobnú starostlivosť matky o navrhovateľa v čase jeho maloletosti, prihliadol tiež na navrhovateľov vek a skutočnosť, že navštevoval strednú odbornú školu. Zároveň skúmal schopnosti a možnosti rodičov navrhovateľa a tiež ich ďalšie vyživovacie povinnosti. Konštatoval, že mesačný príjem otca sa výraznejšie nezmenil. Nezohľadnil tvrdenie otca týkajúce sa jeho výdavkov, v rámci ktorého uvádzal, že zo zdravotných dôvodov nie je schopný platiť zvýšené výživné. Podľa názoru súdu prvej inštancie otec nepreukázal také zdravotné ťažkosti, ktoré by ho v danej práci obmedzovali. Vzhľadom na takto určené výživné a dobu určenia výživného súd prvej inštancie určil aj výšku zročného výživného pre navrhovateľa v sume 1 255,50 € ako rozdiel medzi výživným určeným od 25. októbra 2013 do 30. júna 2015 a doposiaľ určeným výživným hradeným otcom. Vo zvyšku navrhovateľov návrh zamietol dopĺňacím rozsudkom.

2. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie otec, ktorý súdu prvej inštancie vytkol, že nesprávne vyhodnotil odôvodnené potreby navrhovateľa, ako aj schopnosti a možnosti povinného. Odôvodnenie napadnutého rozsudku v tomto smere označil za nepostačujúce. Poukázal napríklad na to, že navrhovateľ nijako nešpecifikoval jeho vyššie potreby, ktoré mu vznikli tým, že pokračoval v štúdiu na strednej odborne. Podľa názoru odvolateľa zvyšujúci sa vek sám o sebe nie je dôvodom zvýšenia potrieb. Podľa jeho presvedčenia nepostupoval súd prvej inštancie správne, pokiaľ nevzal do úvahy zárobkové možnosti navrhovateľa a nevysvetlil dôvod, pre ktorý priznal navrhovateľovi aj výživné za mesiac jún 2015 a obmedzil sa len na vágne konštatovanie, že obvykle sa výživné priznáva do konca letných prázdnin. Podľa názoru otca je v danom prípade zjavná snaha navrhovateľa účelovo navýšiť jeho náklady, a to konkrétne v časti 60 € cestovné, 60-70 € oblečenie a 20 € učebnice. Otec zastával tiež názor, že neboli správne zohľadnené jeho schopnosti vzhľadom na jeho zdravotný stav, ktorý ho síce neobmedzuje vo výkone práce, avšak znamená nezanedbateľné výdavky spojené s liečbou. Namietal aj to, že súd prvej inštancie nezohľadnil jeho argumentáciu, v zmysle ktorej musel z nevyhnutných dôvodov (v záujme zabezpečenia si cesty do práce) kúpiť motorové vozidlo, s čím mal osobitné výdavky. Za arbitrárny označil tiež výrok napadnutého rozsudku o trovách konania.

3. Navrhovateľ sa nestotožnil s odvolacou argumentáciou otca a navrhol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť. Napadnutým rozsudkom určené výživné označil za primerané jeho veku a odôvodneným potrebám. Súd sa v danom prípade dostatočne vysporiadal so zánikom vyživovacej povinnosti otca nie od zloženia maturitnej skúšky, ale až od nástupu navrhovateľa do zamestnania. K otázke výdavkov na cestovné uviedol, že bezplatná cesta vlakom bola zavedená až koncom roka 2014. Používal spoplatnenú mestskú hromadnú dopravu a za primeranú označil aj výšku svojich nákladov na učebnice a oblečenie.

4. Na odvolanie otca Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 20. marca 2019 sp.zn. 4 Co 234/2018 rozsudok súdu prvej inštancie a/ v napadnutej meritórnej časti v spojení s dopĺňacím rozsudkom súdu prvej inštancie potvrdil podľa § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) ako vecne správny, b/ v napadnutej časti týkajúcej sa náhrady trov prvoinštančného konania zrušil a vec v tomto rozsahu vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Rozhodol tiež, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania. V odôvodnení uviedol, že súd prvej inštancie náležite vyhodnotil výsledky vykonaného dokazovania a správne porovnal okolnosti dôležité pre určenie výživného v čase predchádzajúceho rozhodnutia a v čase rozhodovania o návrhu na jeho zvýšenie; správne pri tom posudzoval, či došlo alebo nedošlo k takej zmene pomerov na strane navrhovateľa a otca, ktorá by odôvodňovala zmenu posledného rozhodnutia o výživnom. Odvolací súd v zhode s právnym názorom súdu prvej inštancie uzavrel, že k podstatnej zmene pomerov na strane navrhovateľa došlo, nakoľko mal v čase od 25. októbra 2013 do 30. júna 2015 vyššie odôvodnené potreby vzhľadom na jeho vek a nástup na štúdium vyššieho stupňa oproti poslednej úprave vyživovacej povinnosti (12. júla 2012), na strane otca ale podstatná zmena pomerov preukázaná nebola. Sama skutočnosť, že otec má určité zdravotné problémy, nie je spôsobilá privodiť iný právny záver, nakoľko ani len netvrdil, že byv dôsledku týchto zdravotných komplikácií mal znížený príjem z pracovnej činnosti. Výšku otcom uvádzaných nákladov na lieky nepovažoval odvolací súd za spôsobilú spochybniť nárok navrhovateľa na zvýšenie výživného v súvislosti s preukázanými podstatnými zmenami na jeho strane. Odvolací súd zdôraznil, že nepreskúmaval správnosť konkrétneho tvrdenia navrhovateľa o výdavkoch na dopravu a školské pomôcky. Odôvodnenými potrebami sú všetky potreby oprávneného po stránke ekonomickej, kultúrnej, spoločenskej a študijnej. Navrhovateľom uvedenú sumu titulom výdavkov na ošatenie považoval odvolací súd za primeranú. Okrem týchto okolností prihliadol tiež na vývoj životných nákladov od poslednej úpravy výšky výživného (§ 78 ods. 3 Zákona o rodine) a na dlhoročnú osobnú starostlivosť matky navrhovateľa o neho (§ 62 ods. 4 Zákona o rodine). Vzhľadom na prioritu vyživovacej povinnosti otca voči navrhovateľovi nezohľadnil ani výdavky otca súvisiace s kúpou motorového vozidla. Podľa názoru odvolacieho súdu postupoval súd prvej inštancie správne, pokiaľ vyživovaciu povinnosť otca voči navrhovateľovi určil do 30. júna 2015, lebo samotná maturitná skúška v mesiaci máj 2015 nemá ešte za následok nadobudnutie schopnosti oprávneného dieťaťa samostatne sa živiť. Za irelevantnú vyhodnotil aj odvolaciu argumentáciu otca, v zmysle ktorej súd prvej inštancie nesprávne nevzal do úvahy zárobkové možnosti navrhovateľa, ktorý má ako študent dennej formy štúdia súvisle sa pripravujúci na svoje budúce povolanie. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd vyhodnotil všetky odvolacie námietky otca ako nedôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s dopĺňacím rozsudkom v napadnutej vyhovujúcej časti ako vecne správny potvrdil. V odvolaním napadnutej časti týkajúcej sa nároku navrhovateľa na náhradu trov konania rozsudok súdu prvej inštancie zrušil podľa ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b/ CSP s odôvodnením, že súd prvej inštancie tento výrok vôbec neodôvodnil.

5. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu (okrem zrušujúceho výroku) podal otec dovolanie, prípustnosť ktorého vyvodzoval z ustanovení § 420 písm. f/ CSP a § 421 ods. 1 písm. b/ CSP. 5.1. Odvolaciemu súdu vytkol, že jeho rozhodnutie je nezrozumiteľné, arbitrárne nepreskúmateľné a nedáva odpoveď na rozhodujúcu odvolaciu argumentáciu otca do tej miery, že to zakladá procesnú vadu zmätočnosti uvedenú v § 420 písm. f/ CSP. Sama podstata odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu je vyjadrená v bode 33. dovolaním napadnutého rozsudku, avšak iba takým formálnym spôsobom, ktorý nezodpovedá požiadavke zákona na riadne odôvodnenie rozhodnutia súdu. Zarážajúcim je pri tom fakt, že odvolací súd nezohľadňoval okolnosti majúce negatívny vplyv na majetkovú sféru otca (napríklad potrebu kúpy auta, náklady na liečbu, znižujúci sa príjem, výživné na dcéru) a ani okolnosti relevantné z hľadiska majetkových pomerov navrhovateľa (jeho príležitostné príjmy). Nevysvetlil, z čoho vychádzal pri prijímaní záveru, podľa ktorého ukončenie štúdia zavŕšeného maturitnou skúškou nemá za následok získanie schopnosti študenta samostatne sa živiť. Bez dostatočného vysvetlenia nezohľadnil tú skutočnosť, že jeho zdravotný stav mu síce umožňuje naďalej vykonávať tú istú prácu, v dôsledku jeho zhoršenia mu však narástli výdavky na liečbu. Súdom oboch stupňov vytkol, že ničím neodôvodnili, prečo za primeranú výšku výživného považovali práve sumu 200 € (v dovolaní označenú ako „atraktívne vyzerajúce okrúhle číslo“). 5.2. Na odôvodnenie prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 CSP otec uviedol, že podľa ustálenej judikatúry (Krajského súdu v Trnave) by malo výživné na oprávnenú osobu predstavovať 20 až 30% čistého príjmu povinnej osoby. Podľa jeho presvedčenia bola v danom prípade právne významná otázka, či „zodpovedá platenie výživného bežnému priemernému oprávnenému bez výnimočných potrieb vo výške 36%, 42% a 46% čistého mesačného príjmu povinného možnostiam, schopnostiam a majetkovým pomerom bežného priemerného povinného v zmysle § 62 ods. 2 a § 75 ods. 1 Zákona o rodine“. Táto otázka - ako uviedol - nebola dosiaľ dovolacím súdom riešená. 5.3. Z týchto dôvodov otec navrhol zrušiť rozsudok odvolacieho súdu (v dovolaním napadnutej časti) a tiež rozsudok súdu prvej inštancie a vec vrátiť prvoinštančnému na ďalšie konanie.

6. Navrhovateľ vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že súd prvej inštancie a odvolací súd vychádzali z riadne zisteného skutočného stavu, ktorý aj primerane právne posúdili. Poukázal na to, že súd nemusí dať odpoveď na každú otázku položenú v konaní, čo platí o to viac v prípade otázok, ktoré otec podal už v odvolaní. Podľa jeho názoru v konaní na súdoch oboch inštancií nedošlo k procesnej vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f/ CSP a neobstojí ani dovolacia argumentácia otca, v zmysle ktorej je jeho dovolanie prípustné tiež podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b/ CSP. Z týchto dôvodov navrholdovolanie odmietnuť.

7. Dovolanie je v danom prípade podané vo veci určenia výživného plnoletých osôb, ktoré je od 1. júla 2016 upravené v Civilnom mimosporovom poriadku (ďalej len „CMP“). Vzájomný vzťah medzi CMP a CSP je vymedzený v § 2 ods. 1 CMP, podľa ktorého sa na konania podľa tohto zákona použijú ustanovenia CSP, ak tento zákon neustanovuje inak. CMP v ustanoveniach § 76 a § 77 obsahujúcich niektoré ustanovenia o dovolaní „neustanovuje inak“, ak ide o prípustnosť dovolania vo veciach určenia výživného plnoletých osôb; prípustnosť dovolania otca bolo preto potrebné posudzovať podľa ustanovení CSP.

8. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podal v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) účastník konania zastúpený v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že rozsudok odvolacieho súdu treba v dovolaním napadnutej časti zrušiť.

9. Dovolanie je prípustné, ak jeho prípustnosť vyplýva z ustanovenia § 420 CSP alebo § 421 CSP. Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). V prípade dovolania prípustného podľa § 420 CSP je dovolacím dôvodom procesná vada zmätočnosti uvedená v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP); v prípade dovolania, ktoré je prípustné podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolacím dôvodom nesprávne právne posúdenie veci (§ 432 ods. 1 CSP).

10. Otec v dovolaní uviedol, že prípustnosť jeho dovolania vyplýva z ustanovenia § 420 písm. f/ CSP, v zmysle ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Túto vadu zmätočnosti vyvodzoval z ním tvrdenej nepreskúmateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.

11. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. f/ CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (3 Cdo 41/2017, 3 Cdo 214/2017, 8 Cdo 5/2017, 8 Cdo 73/2017). Dovolací súd preto skúmal, či je opodstatnené tvrdenie dovolateľa o tom, že v konaní došlo k vade zmätočnosti uvedenej v § 420 písm. f/ CSP.

12. V zmysle stanoviska občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu (R 2/2016) zakladá nepreskúmateľnosť rozhodnutia inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku. Treba zdôrazniť, že i keď CSP v súvislosti s úpravou dovolania a dovolacieho konania nepozná pojem „iná vada“ tak, ako ho uvádzali ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, je nepochybné, že k procesným vadám odlišným od vád zmätočnosti (k vadám označovaným predchádzajúcou právnou úpravou ako „iná vada“) môže v praxi všeobecných súdov dochádzať (a dochádza aj v súčasnosti). Toto stanovisko je preto v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považované za naďalej aktuálne (1 Cdo 228/2017, 2 Cdo 101/2017, 3 Cdo 92/2018, 4 Cdo 59/2017, 5 Cdo 45/2018, 7 Cdo 141/2017, 8 Cdo 49/2017). Ústavný súd Slovenskej republiky považuje toto stanovisko za súladné s právnou úpravou obsiahnutou v CSP (I. ÚS 61/2019).

13. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu došlo v danom prípade k procesnej vade, na ktorú sa vzťahuje druhá veta predmetného stanoviska. 13.1. Ustanovenie § 387 ods. 2 CSP umožňuje odvolaciemu súdu, aby sa v potvrdzujúcom rozsudku, ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, obmedzil len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplnil ďalšie dôvody. Aj v takom prípade je však v zmysle § 387 ods. 3 veta druhá CSP povinný vysporiadať sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.

13.2. Podobne judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva síce nevyžaduje, aby na každý argument strany bola v odôvodnení rozhodnutia súdu daná odpoveď, trvá však na tom, že ak ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď súdu práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A, s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

14. V danom prípade dovolateľ už v odvolaní, ktorým napadol rozsudok súdu prvej inštancie, namietal, že prvoinštančným súdom neboli dostatočne konkrétne špecifikované tie potreby navrhovateľa, ktoré mu (údajne) vzrástli pokračovaním v štúdiu. Namietol tiež, že súd prvej inštancie nevzal do úvahy zárobkové možnosti navrhovateľa (jeho príležitostné príjmy) a primerane nevysvetlil dôvod, pre ktorý priznal navrhovateľovi výživné aj za mesiac jún 2015 (v súvislosti s tým len stroho konštatoval, že obvykle sa výživné priznáva do konca letných prázdnin). V odvolaní otec tvrdil aj to, že navrhovateľ zreteľne navyšuje ním tvrdené výdavky (najmä v časti 60 € cestovné, 60 až 70 € oblečenie a 20 €učebnice), ktoré súd prvej inštancie náležite neverifikoval. Namietal tiež, že súd nesprávne vyhodnotil dopad jeho zdravotných ťažkostí na možnosť platiť výživné vo výške 200 € mesačne, pričom si neuvedomil dôsledky toho, že jeho zdravotný stav ho síce neobmedzuje vo výkone dovtedajšej práce, má však za následok postupné zníženie jeho príjmov a zároveň zvýšenie výdavkov na liečbu. Podľa jeho názoru mal súd prvej inštancie zohľadniť aj to, že v záujme zabezpečenia si cesty do práce bol donútený zakúpiť motorové vozidlo, s čím mal osobitné výdavky (na ktoré súd neprihliadol). Súdu prvej inštancie tiež vytkol, že na jednej strane uviedol, že zmena odôvodnených potrieb navrhovateľa je zrejmá vo väzbe na zmenu jeho veku a (bližšie nešpecifikované) „životné náklady po stránke ekonomickej, kultúrnej, študijne“, na druhej strane ale prijal záver o primeranosti týchto výdavkov.

15. Z pohľadu dovolacieho súdu predstavovala uvedená odvolacia argumentácia otca „podstatné tvrdenie uvedené v odvolaní“ (§ 387 ods. 3 veta druhá CSP), na ktoré odvolací súd mal dať, avšak - ako je zrejmé z odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku - nedal „špecifickú odpoveď“. V podstate len ako správne posúdil skutkové a právne závery súdu prvej inštancie, s ktorými sa stotožnil bez toho, aby odôvodnenie jeho rozsudku vyhovelo požiadavkám riadneho odôvodnenia rozhodnutia vyplývajúcim z § 220 ods. 2 CSP v spojení s § 387 ods. 1 a 3 CSP. Osobitne dovolací súd poukazuje na to, že odvolací súd síce odôvodnil, prečo zdravotný stav otca nemá zatiaľ dopad na jeho príjmové pomery, otázku dopadu zdravotných ťažkostí otca na jeho výdavky (obstarávanie liekov) ale uzavrel však len strohým konštatovaním, že nejde o okolnosť spôsobilú spochybniť nárok navrhovateľa na zvýšenie výživného. Bez vysvetlenia ponechal, či nejde ani o okolnosť významnú z hľadiska stanovenia sumy zvýšeného výživného. K odvolacej argumentácii otca, ktorá sa týkala príležitostných príjmov navrhovateľa a tiež potreby zohľadnenia týchto príjmov v rámci majetkových pomerov navrhovateľa, odvolací súd uviedol iba to, že navrhovateľ ako študent dennej formy štúdia súvisle sa pripravujúci na svoje budúce povolanie povinnosť zarábať nemá a jeho príležitostné príjmy mu nemôžu byť na ujmu oproti zákonnej vyživovacej povinnosti otca. Podobne argumentáciu otca týkajúcu sa výdavkov spojených s - údajným nevyhnutným - zakúpením motorového vozidla označil odvolací súd za nepodstatnú len vzhľadom na prioritu výživného. Aj tu ponechal bez primeraného odôvodnenia, prečo podstatu tejto argumentácie nepovažoval za významnú ani z hľadiska určenia výšky výživného. Z týchto dôvodov dovolací súd uzavrel, že otec dôvodne namieta nepreskúmateľnosť dovolaním napadnutého rozsudku.

16. Z týchto dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, že dovolanie otca je nielen procesne prípustné (§ 420 písm. f/ CSP), ale tiež dôvodné (§ 431 CSP), lebo je v ňom opodstatnene namietnuté, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

17. Vzhľadom na dôvod zrušenia napadnutého rozsudku dovolací súd nepristúpil k posúdeniu opodstatnenosti argumentácie otca týkajúcej sa nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom. Postupoval v súlade s rozhodovacou praxou dovolacieho súdu, ktorá sa ustálila na názore, že v prípade dôvodne namietanej vady zmätočnosti ide o procesnú nesprávnosť, pri ktorej je predčasné posudzovať otázky súvisiace so správnosťou právneho posúdenia veci (1 Cdo 166/2017, 2 Cdo88/2017, 3 Cdo 146/2018, 4 Cdo 191/2018, 5 Cdo 29/2016, 8 Cdo 70/2017).

18. Ak je dovolanie dôvodné, dovolací súd napadnuté rozhodnutie zruší (§ 449 ods. 1 CSP). Ak dovolací súd zruší napadnuté rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, zastaviť konanie, prípadne postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci patrí (§ 450 CSP). Najvyšší súd v súlade s týmito ustanoveniami zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

19. Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP). Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP).

20. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.