Najvyšší súd
3 Cdo 197/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov 1/ Ing. A. K., bývajúceho v T., zastúpeného JUDr. R. G., advokátom so sídlom vo T., 2/ Ing. V. K., bývajúceho v B., 3/ Ing. R. M., bývajúceho v B., zastúpeného JUDr. E. Š. advokátom so sídlom v B., 4/ O. P.,
bývajúceho v B., zastúpeného JUDr. R. G., advokátom so sídlom v T., 5/ Slovenskej
republiky – Obvodného úradu Bratislava, so sídlom v Bratislave, Staromestská č. 6,
IČO: 42 131 111, proti žalovaným 1/ Slovenskej republike – Ministerstvu spravodlivosti
Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné námestie č. 13, IČO: 00 166 073,
2/ Slovenskej republike – Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, so sídlom
v Bratislave, Pribinova č. 2, IČO: 00 151 866, o náhradu škody, vedenej na Okresnom súde
Bratislava I pod sp. zn. 22 C 62/2003, o dovolaniach žalobcov 1/, 3/ a 4/ proti rozsudku
Krajského súdu v Bratislave z 30. marca 2011 sp. zn. 4 Co 73/2011, takto
r o z h o d o l :
Dovolania o d m i e t a.
Žalovaným nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Žalobcovia sa v konaní ako spoločníci obchodnej spoločnosti R., s.r.o. domáhali
náhrady škody podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, ktorá im v celkovej
výške 2 107 185 Sk mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom štátnych orgánov
pri vyšetrovaní trestnej činnosti bývalých konateľov tejto obchodnej spoločnosti.
Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 20. októbra 2008 č.k. 22 C 62/2003-991 žalobu
zamietol s odôvodnením, že vykonaným dokazovaním nebol preukázaný nesprávny úradný
postup orgánov štátu, ani príčinná súvislosť medzi úradným postupom orgánov štátu a škodou, náhrady, ktorej sa domáhajú žalobcovia. Ujma žalobcov bola aj podľa tvrdení ich
samotných spôsobená nie orgánmi štátu, ale konateľmi obchodnej spoločnosti R., s.r.o.
uzatváraním fiktívnych zmlúv. Vzhľadom na nedostatok zákonných predpokladov vzniku
zodpovednosti štátu za škodu súd prvého stupňa žalobu voči žalovanému 1/ zamietol. Žalobu
voči žalovanému 2/ zamietol s odôvodnením, že Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky
nie je v danom prípade oprávnené konať za Slovenskú republiku. Náhradu trov konania
procesne úspešným žalovaným nepriznal. Proti tomuto rozsudku podali žalobcovia 1/ až 5/
odvolanie.
Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 28. októbra 2009 sp. zn 4 Co 59/2009
napadnutý rozsudok potvrdil; žalovaným nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.
V odôvodnení uviedol, že rozhodol bez nariadenia pojednávania, v celom rozsahu sa stotožnil
s odôvodnením napadnutého rozsudku a podľa § 219 ods. 2 O.s.p. sa obmedzil len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. Stotožnil sa so záverom súdu
prvého stupňa o nepreukázaní tak nesprávneho úradného postupu, ako aj nedostatku príčinnej
súvislosti medzi postupom orgánov štátu a ujmou žalobcov. Za neopodstatnenú považoval aj námietku žalobcov, že dokazovanie na zistenie skutočnej škody nebolo vykonané
dostatočne. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil odvolací súd poukázaním na § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 O.s.p.
Na dovolanie žalobcov 1/, 3/ a 4/ Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením
zo 16. decembra 2010 sp. zn. 3 Cdo 179/2010 uvedený rozsudok odvolacieho súdu zrušil
a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie. Dôvodom pre toto rozhodnutie dovolacieho súdu
bola procesná vada konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (zo spisu nevyplývajúce riadne
oznámenie miesta a času verejného vyhlásenia rozsudku odvolacieho súdu).
Krajský súd v Bratislave na to rozsudkom z 30. marca 2011 sp. zn. 4 Co 73/2011
odvolaním žalobcov 1/ až 5/ napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil; žalovaným
nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Potvrdzujúci výrok odôvodnil obsahovo
rovnako, ako svoj skorší potvrdzujúci rozsudok v tejto veci. O trovách odvolacieho
a dovolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p, § 243d ods. l v spojení s § 142
ods. 1 O.s.p.
Aj v poradí druhý potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu napadli žalobcovia 1/, 3/
a 4/ samostatnými, avšak obsahovo a argumentačne obdobnými dovolaniami. Prípustnosť
svojich mimoriadnych opravných prostriedkov vyvodzovali z § 237 písm. f/ O.s.p. a ich
dôvodnosť z ustanovení § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p. Namietali, že postupom odvolacieho
súdu im bola odňatá možnosť konať pred súdom, lebo odvolací súd „nemá vykázané
doručenie výzvy na pojednávanie dňa 30. marca 2011“. V konaní došlo k inej vade majúcej
za následok nesprávne rozhodnutie (§ 241 ods.2 písm. b/ O.s.p.) tým, že súdy nevykonali nimi
navrhnuté dôkazy. Skutkové zistenia súdov nemajú oporu v listinných dôkazov
preukazujúcich škodu na majetku spoločnosti R., s.r.o. vo výške, ktorú zistili orgány činné
v trestnom konaní. Podľa názoru žalobcov nebolo hodnotenie dôkazov súdmi nižších stupňov
vykonané v súlade so zákonom a pravidlami logického myslenia. Uviedli tiež, že napadnutý
rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p) prehliadajúcom skutočnosť, že právo žalobcov na náhradu škody
sa stalo nevymožiteľným v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom
orgánov štátu v trestnom konaní. Nesprávny je aj právny záver odvolacieho súdu, že trestnými
skutkami konateľov, ktoré mali byť správne kvalifikované ako podvody podľa § 250 ods. 1 a ods. 5 Trestného zákona, nevznikla obchodnej spoločnosti a žalobcom škoda. Poznamenali,
že odvolací súd uviedol nesprávnu výšku nimi uplatnenej náhrady škody. V ďalších
rozsiahlych častiach dovolaní spochybňovali správnosť a zákonnosť hodnotenia dôkazov a tiež správnosť a úplnosť skutkových zistení súdov nižšieho stupňa. Žiadali napadnutý
rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.
Žalobca 1/ sa stotožnil s dovolaním žalobcu 3/; ostatní účastníci sa k dovolaniam
písomne nevyjadrili. Dovolací súd poznamenáva, že do práv a povinností pôvodného
žalobcu 5/ Ing. G. P., ktorý zomrel 12. februára 2010, vstúpil jeho právny nástupca uvedený
v záhlaví tohto uznesenia.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolania podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpení advokátmi (§ 241
ods. 1 O.s.p.), skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.),
či dovolania smerujú proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci je dovolaniami napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Podľa § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie
prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil
od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. V zmysle § 238 ods. 3 O.s.p.
je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok
súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že
je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,
alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku
vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.
V danom prípade žalobcovia 1/, 3/ a 4/ napadli dovolaniami taký rozsudok odvolacieho
súdu, ktorý nevykazuje znaky žiadneho z uvedených rozsudkov. Prípustnosť ich dovolaní
preto z ustanovení § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. nemožno vyvodiť.
Dovolania žalobcov 1/, 3/ a 4/ by vzhľadom na to mohli byť procesne prípustné, len
ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. Podľa tohto
ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu,
ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval
ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát.
Dovolatelia existenciu procesných vád v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p.
netvrdili a vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo.
So zreteľom na dovolateľmi vytýkané nesprávnosti sa dovolací súd osobitne zameral
na posúdenie, či postupom súdov nebola týmto účastníkom odňatá možnosť konať
pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie procesne
nesprávny, zákonu sa priečiaci postup súdu majúci za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení účastníka občianskeho súdneho konania (napríklad práva zúčastniť
sa na pojednávaní, vyjadrovať sa k veci, navrhovať dôkazy, podať opravný prostriedok alebo
vyjadrenie, v stanovenej lehote urobiť procesný úkon a pod.).
Dovolatelia vyvodzujú odňatie ich možnosti konať pred súdom z toho, že „Krajský
súd v Bratislave nemá vykázané doručenie výzvy na pojednávanie dňa 30. marca 2011“.
Dovolací súd pripomína, že podľa § 214 ods. 1 O.s.p. v znení zákona č. 384/2008 Z.z.,
ktorý nadobudol účinnosť 15. októbra 2008, na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu
vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie, ak a/ je potrebné
zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez
nariadenia odvolacieho pojednávania, c/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem. Podľa § 214
ods. 2 O.s.p. ale v ostatných prípadoch (než sú uvedené v § 214 ods. 1 O.s.p.) môže odvolací
súd rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania. Z dovolaním napadnutého rozhodnutia
vyplýva, že a/ odvolací súd sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého
stupňa a že z tohto dôvodu nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd
prvého stupňa rozhodol po nariadení pojednávania, c/ so zreteľom na povahu prejednávanej
veci nič nenasvedčuje tomu, že by nariadenie odvolacieho pojednávania vyžadoval dôležitý
verejný záujem. Odvolací súd mohol preto v danej veci rozhodnúť bez nariadenia odvolacieho
pojednávania.
Zo spisu, konkrétne zo zápisnice o vyhlásení rozsudku odvolacieho súdu spísanej
30. marca 2011 (č.l. 1336 spisu) vyplýva, že 30. marca 2011 odvolací súd vyhlásil rozsudok
v predmetnej právnej veci bez nariadenia ústneho pojednávania. V zmysle § 156 ods. 3 O.s.p.
o veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia ústneho pojednávania, oznámi
miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní
pred jeho vyhlásením.
Z ustanovenia § 156 ods. 3 O.s.p. vyplýva, že vo veciach v ktorých odvolací súd
rozhoduje vo veci samej rozsudkom bez nariadenia ústneho pojednávania (§ 214 O.s.p.),
nemá súd povinnosť adresne predvolávať účastníkov konania na verejné vyhlásenie rozsudku;
povinnosťou súdu je len všeobecne a neadresne oznámiť miesto a čas verejného vyhlásenia
rozsudku na svojej úradnej tabuli. Túto povinnosť v danom prípade odvolací súd splnil
(viď „Oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku“ pripojené k č.l. 1335 spisu, ktoré potvrdzuje, že oznámenie bolo na úradnej tabuli tohto súdu vyvesené 24. marca 2011 a z nej
zvesené 31. marca 2011). Uvedený postup odvolacieho súdu sa nepriečil zákonu, preto ním
nemohlo dôjsť k odňatiu možnosti dovolateľov konať pred súdom. Neopodstatnená
je v dôsledku toho námietka dovolateľov, že v konaní došlo k procesnej vade v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p.
K námietke dovolateľov, že súdy nevykonali všetky nimi navrhované dôkazy
preukazujúce výšku škody vzniknutej obchodnej spoločnosti R., s.r.o., dovolací súd uvádza,
že Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd v čl. 6 ods. 1 zaručuje právo na
spravodlivé súdne konanie, neustanovuje ale žiadne pravidlá pre prípustnosť dôkazov alebo
spôsob, ktorým majú byť posúdené. Posúdenie návrhu účastníka konania na vykonanie
dokazovania a rozhodnutie, ktoré dôkazy budú vykonané, je vecou súdu (viď § 120 ods. 1
O.s.p.), a nie účastníka konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky to vyjadril už
v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky pod č. 37/1993, v ktorom zaujal názor, že prípadné nevykonanie
určitého dôkazu môže mať za následok len neúplnosť skutkových zistení, nie však procesnú
vadu v zmysle § 237 O.s.p. K rovnakému záveru dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky pod č. 125/1999, v ktorom uviedol, že ak súd v priebehu konania
nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutočného stavu,
dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 písm. f/ O.s.p. nie je prípustné,
lebo to nemožno považovať za odňatie možnosti konať pred súdom.
Vzhľadom na argumentáciu dovolateľov Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza,
že súd neodníme účastníkovi možnosť pred ním konať ani tým, že nesprávne vyhodnotí
niektorý z vykonaných dôkazov. Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko,
čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p.). Pri hodnotení
dôkazov ide o činnosť súdu, pri ktorej vykonané dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti
a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný
právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý
dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Rozhodnutie súdu,
ktorého podkladom sú dôkazy nesprávne vyhodnotené, môže byť prípadne z tohto dôvodu
vecne nesprávne, avšak táto skutočnosť sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. Pre úplnosť k problematike hodnotenia dôkazov treba uviesť, že do obsahu
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý
proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nepatrí
právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov
súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov
(I. ÚS 97/97). V prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov nejde o dôvod, ktorý by zakladal
prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p. (viď R 42/1993).
Z dovolaní vyplýva tiež názor žalobcov 1/, 3/ a 4/, že súdy nezistili v potrebnom
rozsahu skutkový stav. Namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení nie je ale
procesnou vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. (výlučne ktorá by, ako už bolo uvedené,
mohla v danom prípade založiť prípustnosť dovolaní). Žalobcami 1/, 3/ a 4/ vytýkaná
neúplnosť alebo nesprávnosť by mohla byť (prípadne) spojená s procesnou vadou konania
v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., vada tejto povahy ale prípustnosť dovolania nezakladá.
Dovolatelia zastávajú názor, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením
je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený
skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou
aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny
(náležitý) právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale
interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je relevantný dovolací dôvod,
ktorým však možno úspešne odôvodniť iba procesne prípustné dovolanie (§ 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p.); samo nesprávne právne posúdenie veci nie je totiž procesnou vadou konania
v zmysle § 237 O.s.p.
Keďže prípustnosť dovolania žalobcov 1/, 3/ a 4/ nemožno vyvodiť zo žiadneho
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol
ich dovolania podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako
smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom
na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu
z hľadiska správnosti v ňom zaujatých právnych záverov.
V dovolacom konaní neboli dovolatelia procesne úspešní a právo na náhradu trov
tohto konania vzniklo procesne úspešným žalovaným (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nepriznal žalovaným náhradu trov
dovolacieho konania, lebo nepodali návrh na rozhodnutie o priznaní tejto náhrady (§ 243b
ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 23. mája 2012
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková