Najvyšší súd  

3 Cdo 196/2012

  Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa J. D., bývajúceho v K., podnikajúceho pod obchodným menom K., so sídlom v K., IČO: X., proti odporcovi Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Michalovce, so sídlom v Michalovciach, Saleziánov

č. 1, o zaplatenie 3 383,16 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Michalovce pod

sp. zn. 8 C 110/2011, o dovolaní odporcu proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z 12.

apríla 2012 sp. zn. 5 Co 75/2012, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky z r u š u j e uznesenie Krajského súdu v Košiciach

z 12. apríla 2012 sp. zn. 5 Co 75/2012 a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Michalovce platobným rozkazom z 30. septembra 2011 č.k.  

8 C 110/2011-55 uložil odporcovi, aby do 15 dní buď zaplatil navrhovateľovi sumu  

3 383,16 € s príslušenstvom konkretizovaným v platobnom rozkaze, alebo v tej istej lehote

podal odpor (§ 172 ods. 1 O.s.p.).  

Odpor, ktorý podal odporca proti tomuto platobnému rozkazu, odmietol Okresný súd

Michalovce uznesením z 15. februára 2012 č.k. 8 C 110/2011-62; rozhodol tiež o trovách

konania. V odôvodnení uviedol, že odporca prevzal platobný rozkaz 6. októbra 2011, odpor

ale podal oneskorene – 24. októbra 2011 (§ 174 ods. 3 písm. a/ O.s.p.). Rozhodnutie o trovách

konania odôvodnil poukázaním na § 142 ods. 1 O.s.p.  

Proti odmietajúcemu uzneseniu súdu prvého stupňa podal odporca odvolanie

dôvodiac, že odpor podal v zákonom určenej lehote. Platobný rozkaz za neho 6. októbra 2011 prevzal pracovník, ktorý na to nebol oprávnený. Toto „doručenie“ nevyvolalo účinky, ktoré

má zákonu zodpovedajúce doručenie. Keďže platobný rozkaz nebol riadne doručený, nemohla

začať plynúť lehota na podanie odporu. Vzhľadom na to nemal byť odpor považovaný  

za oneskorene podaný; procesné predpoklady pre jeho odmietnutie podľa § 174 ods. 3  

písm. a/ O.s.p. neboli dané.  

Krajský súd v Košiciach uznesením z 12. apríla 2012 sp. zn. 5 Co 75/2012 napadnuté

uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil a rozhodol o trovách odvolacieho konania. Vychádzal

z toho, že platobný rozkaz prevzal osobne pracovník odporcu 6. októbra 2011, posledný deň

lehoty 15 dní na podanie odporu bol 21. október 2011, odporca ale odpor podal osobne  

na súde prvého stupňa až 24. októbra 2011, teda oneskorene. V odôvodnení odvolací súd

konštatoval, že „v riešenej veci treba aplikovať § 45 ods. 1 O.s.p., lebo doručovanie bolo

vykonané poštou“. Odvolací súd, citujúc ustanovenia § 45 ods. 2 O.s.p. a § 48 ods. 1 O.s.p.,

ďalej uviedol, že „uznesenie súdu prvého stupňa č.k. 8 C 110/2011-62 prevzal splnomocnenec

dňa 20. februára 2012 odporcu, pričom na obdĺžnikovom odtlačku úradnej pečiatky  

je uvedený len názov splnomocnenec a dátum, ktorý je čitateľný“. Z toho odvolací súd

vyvodil, že platobný rozkaz bol doručený splnomocnencovi, ktorý svoje splnomocnenie sám

vyznačil pri doručení tohto rozhodnutia. Nič preto nepotvrdzuje názor, že tento

splnomocnenec nebol oprávnený preberať za odporcu jemu určené písomnosti. Odvolací súd

dodal, že „zo žiadneho iného ustanovenia O.s.p. nevyplýva, že by za právnické osoby mali

preberať zásielky určené do vlastných rúk len pracovníci bez interného predpisu, pretože  

by to odporovalo z praktického hľadiska základným zásadám a princípom doručovania podľa

Občianskeho súdneho poriadku a nebolo by to ani praktické, ak by sa použil iný výklad“.

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.  

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal odporca dovolanie s odôvodnením, že

v konaní mu bola odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). K tejto procesnej

vade došlo tým, že súd prvého stupňa odmietol jeho odpor proti platobnému rozkazu podľa  

§ 174 ods. 3 písm. a/ O.s.p. i keď neboli splnené procesné predpoklady pre tento postup

a odvolací súd túto procesnú vadu neodstránil. Uviedol, že za účelom preberania jemu

určených písomností zriadil podateľňu a určil, ktorí pracovníci podateľne sú oprávnení

prijímať jemu určené písomnosti (§ 48 ods. 1 O.s.p.). Platobný rozkaz mal byť doručený  

do vlastných rúk; jeho náhradné doručenie vylučuje § 173 O.s.p. V danom prípade platobný

rozkaz prevzal priamo na súde prvého stupňa taký jeho pracovník, ktorý na to nebol oprávnený. V dôsledku nesprávneho doručenia platobného rozkazu ani nezačala plynúť lehota

na podanie odporu proti nemu. Odvolací súd na tieto okolnosti neprihliadol a postup  

pri doručovaní platobného rozkazu posudzoval „zjavne nesprávne“ (v rozpore

so skutočnosťou a obsahom spisu uviedol, že išlo o doručovanie „poštou“ a písomnosť

prevzal „splnomocnenec“). Nezohľadnil ani argumentáciu odporcu v odvolaní, ktorá

poukazovala na to, že nedošlo k riadnemu doručeniu platobného rozkazu. Odporca z   týchto

dôvodov žiadal napadnuté uznesenie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie

konanie.  

Navrhovateľ sa k dovolaniu písomne nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal bez nariadenia

dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,

ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.  

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).  

V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu. Uznesenia odvolacieho súdu,

proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. Podľa § 239

ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd

zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu

Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie

stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým  

sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu  

na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. Podľa § 239 ods. 2 O.s.p.  

je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie

súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že  

je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,  

b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského

rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho

vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.  

V ustanoveniach § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. nie je uvedené uznesenie odvolacieho súdu,

ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa odmietajúce odpor proti platobnému

rozkazu. Prípustnosť dovolania odporcu preto z § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. nevyplýva.

V danom prípade by prípustnosť podaného dovolania zakladala len procesná vada

konania uvedená v § 237 O.s.p. Dovolací súd je povinný skúmať, či v konaní nedošlo

k niektorej z vád vymenovaných v tomto ustanovení (viď § 242 ods. 1 O.s.p.). V zmysle  

§ 237 O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak  

a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako

účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať  

pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát.  

Odporca procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. nenamietal;

existencia vád tejto povahy v dovolacom konaní ani nevyšla najavo. Prípustnosť jeho

dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.  

So zreteľom na obsah dovolania dovolací súd osobitne skúmal, či v konaní nedošlo

k procesnej vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť

dovolania podľa tohto ustanovenia, je procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom

konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť realizovať procesné oprávnenia priznané  

mu Občianskym súdnym poriadkom za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.  

O postup odnímajúci účastníkovi možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.)

ide tiež vtedy, ak súd prvého stupňa odmietol odpor proti platobnému rozkazu podľa

ustanovenia § 174   ods. 3 písm. a/ O.s.p., hoci procesné predpoklady pre to neboli dané  

(viď rozhodnutie uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 13/1999), a odvolací súd túto

procesnú vadu konania neodstránil (§ 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.). V danom prípade dovolateľ

tvrdí, že možnosť konať pred súdom mu bola odňatá (§ 237 písm. f/ O.s.p.) práve týmto

nesprávnym postupom súdov, a to vo väzbe na zákonu sa priečiaci postup pri doručovaní

platobného rozkazu Okresného súdu Michalovce z 30. septembra 2011 č.k. 8 C 110/2011-55.

Doručovanie je procesná činnosť súdu, cieľom ktorej je dosiahnuť, aby účastníci

konania alebo iné osoby zúčastnené na konaní dostali potrebné písomnosti (rôzne podania,

predvolania, písomné poučenia, výzvy, rozhodnutia a pod.). Doručovanie má pre občianske

súdne konanie i pre samo rozhodnutie súdu veľký význam. S riadnym doručením, ktoré bolo

uskutočnené v súlade so zákonom, je späté plynutie rôznych procesných lehôt, je na ňom

závislý priebeh celého konania a súčasne tiež zachovanie základných zásad občianskeho

súdneho konania.  

Súd doručuje písomnosť sám alebo poštou (§ 45 ods. 1 veta prvá O.s.p.). Písomnosti,

ktoré sú určené orgánom alebo právnickým osobám, doručujú sa pracovníkom oprávneným

za orgány alebo právnické osoby prijímať písomnosti. Ak ich niet, doručuje sa písomnosť,

ktorá je určená do vlastných rúk tomu, kto je oprávnený za orgán alebo právnickú osobu

konať, ostatné písomnosti ktorémukoľvek ich pracovníkovi, ktorý písomnosti prijme (§ 48

ods. 1 O.s.p.).  

O tom, ktorá z osôb začlenených do organizačnej štruktúry niektorého orgánu alebo

právnickej osoby je oprávnená preberať zásielky určené tomuto orgánu alebo právnickej

osobe, rozhoduje autonómne adresát zásielky. Ustanovenie § 48 ods. 1 veta prvá O.s.p.

nepredpisuje žiadnu formu, ktorú má mať poverenie oprávňujúce určitého pracovníka, aby  

za takéhoto adresáta prijímal jemu určené zásielky. Poverenie môže byť preto realizované

nielen výslovne (ústne alebo písomne), ale tiež konkludentne (napríklad zriadením podateľne

– organizačného útvaru orgánu alebo právnickej osoby vyčleneného za účelom prijímania

zásielok – a zaradením určitého pracovníka do tohto organizačného útvaru s tým, že v ňom

má plniť pracovné úlohy). Kto realizuje doručenie (§ 45 ods. 1 veta prvá O.s.p.), je povinný

zachovať zákonom stanovený spôsob doručenia a dbať, aby doručenie malo zákonom

predpokladané účinky; pri doručovaní zásielok subjektom uvedeným v § 48 ods. 1 veta prvá

O.s.p. je povinný skúmať, či doručovanú písomnosť za adresáta preberá ten pracovník orgánu

alebo právnickej osoby, koho adresát určil za oprávneného na prijímanie jemu určených

zásielok. Len riadne a predpisom vyhovujúce doručenie má totiž účinky predpokladané

zákonom (viď primerane R 19/1968).  

Nie každé prevzatie písomnosti, ktorá je adresovaná orgánu alebo právnickej osobe,

niektorým z pracovníkom orgánu alebo právnickej osoby má právne účinky riadneho doručenia v zmysle § 48 ods. 1 veta prvá O.s.p. Pokiaľ takýto adresát zásielky určí

pracovníkov oprávnených za neho prijímať písomnosti, čo sa navonok prejaví napríklad

vystavením osobitného poverenia alebo zriadením podateľne adresáta a zaradením

pracovníkov do nej, platí, že prevzatím písomnosti adresovanej orgánu alebo právnickej osobe

niektorým z týchto pracovníkov došlo k účinnému doručeniu v zmysle § 48 ods. 1 veta prvá

O.s.p. Ak však doručovaná písomnosť nebola odovzdaná pracovníkovi podateľne či inej

osobe preukazujúcej jej oprávnenie prijímať za adresáta zásielky, ale v rozpore s uvedeným

ustanovením takému pracovníkovi orgánu alebo právnickej osoby, ktorý nebol poverený, aby

za orgán alebo právnickú osobu prijímal písomnosti, nejde o doručenie vyvolávajúce účinky

riadneho doručenia.  

V preskúmavanej veci zo spisu vyplýva, že platobný rozkaz nebol odporcovi

doručovaný poštou. Platobný rozkaz 6. novembra 2011 za odporcu neprevzal splnomocnenec;

osoba, ktorá platobný rozkaz za odporcu prevzala, sa v uvedený deň nepreukázala dokladom

splnomocnenca. Platobný rozkaz bol teda doručovaný iným spôsobom, než uviedol odvolací

súd; doručovaný bol – ako tomu nasvedčuje spis – na súde prvého stupňa, avšak bez

zachovania postupu upraveného v § 140 a 142 vyhlášky č. 543/2005 Z.z. o Spravovacom

a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy.

V spise je k č.l. 155 pripojená „doručenka pre súdneho doručovateľa“, ktorej obsah

nasvedčuje tomu, že platobný rozkaz prevzal 6. októbra 2011 na súde prvého stupňa bližšie

neurčený pracovník odporcu, ktorý jeho prevzatie potvrdil odtlačkom pečiatky odporcu

a svojím nečitateľným podpisom. Odporca však už v odpore uviedol, že platobný rozkaz  

mu nebol doručený 6. novembra 2011, ale až 10. októbra 2011 (viď č.l. 56 spisu). Na tom

zotrval aj v odvolaní (č.l. 67 spisu), v ktorom svoju argumentáciu spresnil v tom zmysle, že

platobný rozkaz za neho neprevzal oprávnený pracovník jeho podateľne, ale v rozpore

s prijatými internými predpismi pracovník, ktorého na to nepoveril. Správnosť skutkového

zistenia o dni doručenia platobného rozkazu (6. októbra 2011), z ktorého vychádzali súdy

oboch nižších stupňov, bol tým spochybnený.  

Dovolací súd konštatuje, že žiadna súčasť spisu neumožňuje v danom prípade prijať

záver, že pri doručovaní platobného rozkazu bolo skúmané, či osoba, ktorá ho za odporcu

preberá, je jeho pracovník oprávnený prijímať zásielky určené odporcovi (§ 48 ods. 1 veta

prvá O.s.p.). Nevyhnutné šetrenie, ktoré malo byť zamerané na bližšie ozrejmenie okolností doručenia platobného rozkazu a odstránenie pochybností o riadnom doručení, súdy

nevykonali.    

Keďže a/ obsah spisu nedáva žiadny podklad pre záver, že pri doručovaní platobného

rozkazu bolo zistené, že ten, kto platobný rozkaz za odporcu prevzal, bol 6. októbra 2011

pracovníkom oprávneným za odporcu prijímať písomnosti (§ 48 ods. 1 veta prvá O.s.p.),  

a b/ nebolo vykonané nevyhnutné šetrenie za účelom odstránenia pochybností, či vôbec,

prípadne kedy bol v danom prípade platobný rozkaz odporcovi doručený (6. októbra 2011

alebo 10. októbra 2011), možno mať „rozumné pochybnosti“ (viď III. ÚS 331/04) o riadnom

doručení platobného rozkazu a správnosti záverov súdov o plynutí lehoty na podanie odporu

proti platobnému rozkazu.  

Ak všeobecný súd nemá záver o nedodržaní zákonom ustanovenej procesnej lehoty  

na podanie opravného prostriedku preukázaný mimo rozumných pochybností, musí

vychádzať z predpokladu, že opravný prostriedok v zákonnej lehote podaný bol (porovnaj  

III. ÚS 331/04). Vzhľadom na predmetné pochybnosti bolo v preskúmavanej veci potrebné

vychádzať z predpokladu, že odpor proti platobnému rozkazu bol podaný v zákonnej lehote.  

Z dôvodov vyššie uvedených dospel dovolací súd k záveru, že odporca v danom

prípade opodstatnene namietol, že mu postupom súdov bola odňatá možnosť konať (§ 237

písm. f/ O.s.p.). Jeho odpor proti platobnému rozkazu bol totiž odmietnutý ako oneskorene

podaný, i keď procesné predpoklady pre tento postup neboli dané.  

Výskyt niektorej z vád uvedených v § 237 O.s.p. je dôvodom, pre ktorý dovolací súd

musí napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť (§ 243b ods. 1 O.s.p.). Vzhľadom na to Najvyšší súd

Slovenskej republiky dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu zrušil (§ 243b ods. 1

a 2 O.s.p.) a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené,

koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho

konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom  

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.  

V Bratislave 7. augusta 2012

JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková