3 Cdo 194/2012

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne J. T., bývajúcej v P., zastúpenej JUDr. D. K., advokátkou so sídlom v P., proti žalovaným 1/ R., so sídlom v P.,

IČO: X., 2/ N., so sídlom v P., IČO: X., o zaplatenie 46 728,18 € s príslušenstvom, vedenej

na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 25 C 94/2010, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku

Krajského súdu v Prešove zo 17. októbra 2011 sp. zn. 17 Co 79/2011, takto  

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovaným nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Prešov rozsudkom z 19. mája 2011 č.k. 25 C 94/2010-98 zamietol

žalobu, ktorou sa žalobkyňa voči žalovaným 1/ a 2/ domáhala zaplatenia 46 728,18 €

s príslušenstvom. V odôvodnení uviedol, že žalobkyňa vyvodzovala žalobou uplatnený nárok

na zaplatenie uvedenej sumy najskôr z toho, že žalovaní sa na jej úkor (resp. na úkor  

jej právneho predchodcu) bezdôvodne obohatili, neskôr svoju argumentáciu zmenila a tvrdila,

že uplatňuje nárok z právneho vzťahu nájmu nebytových priestorov (§ 667 Občianskeho

zákonníka). Keďže výsledky vykonaného dokazovania nepreukázali existenciu žalobkyňou

tvrdeného nájomného vzťahu upraveného Občianskym zákonníkom a podľa názoru súdu

nešlo v danom prípade ani o nárok vyplývajúci zo vzťahu upraveného Obchodným

zákonníkom, bola vec posudzovaná podľa ustanovení Občianskeho zákonníka

o bezdôvodnom obohatení. Žalovaní v priebehu konania vzniesli námietku premlčania

a spornou bola aj otázka vecnej legitimácie na žalovanej strane. Žalovaný 2/ totiž namietal

nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie tvrdiac, že sa v ničom nezúčastňoval preberania a odovzdávania nebytových priestorov, nebol účastníkom nájomnej zmluvy a tým, že

nadobudol nehnuteľnosti do nadačného imania, neprešli na neho všetky práva a povinnosti

zakladateľa nadácie. Súd považoval túto argumentáciu žalovaného 2/ za správnu

a odôvodnenú zisteným skutkovým stavom, preto žalobu voči nemu zamietol. Žalobu

považoval za neopodstatnenú aj pokiaľ smerovala proti žalovanému 1/ - žaloba bola totiž

podaná 27. marca 2009, premlčacia doba uplynula 14. decembra 2007, preto bolo potrebné

prihliadnuť na účinne vznesenú námietku premlčania. So zreteľom na dôvody zamietnutia

žaloby nezaoberal sa ďalšími návrhmi žalobkyne na doplnenie dokazovania. O trovách

konania rozhodol súd prvého stupňa podľa § 142 ods. 1 O.s.p.

Na odvolanie žalobkyne Krajský súd v Prešove rozsudkom zo 17. októbra 2011 sp. zn.

17 Co 79/2011 napadnutý rozsudok a/ potvrdil vo výroku o zamietnutí žaloby voči

žalovanému 2/ a vo výroku ukladajúcom žalobkyni povinnosť nahradiť mu trovy konania,  

b/ zrušil vo výroku o zamietnutí žaloby voči žalovanému 1/ a vo výroku ukladajúcom

žalobkyni povinnosť nahradiť mu trovy konania, c/ vec v rozsahu zrušenia vrátil

prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. V odôvodnení uviedol, že v súlade s § 213 ods. 2

O.s.p. vyzval účastníkov na vyjadrenie sa k možnému uplatneniu § 451 a § 456 až 458

Občianskeho zákonníka, napadnutý rozsudok preskúmal v zmysle § 212 O.s.p. a bez

nariadenia odvolacieho konania (§ 214 ods. 1 a 2 O.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie je iba

sčasti dôvodné. Ako nedôvodné ho posúdil v časti smerujúcej proti výroku prvostupňového

rozsudku o zamietnutí žaloby voči žalovanému 2/; v tejto časti v celom rozsahu poukázal  

na vecne správne skutkové a právne závery súdu prvého stupňa. Prisvedčil pri tom

žalovanému 2/, že nadobudnutím nadačného imania od žalovaného 1/ (§ 3 zákona  

č. 34/2002 Z.z. o nadáciách) nevstúpil do všetkých práv a povinností zakladateľa nadácie.

Akékoľvek nároky (netýkajúce sa vloženého majetku), či už podľa Obchodného alebo

Občianskeho zákonníka, sú žalobkyňou voči žalovanému 2/ uplatňované bez právneho

základu. Zrušujúci výrok svojho rozsudku odôvodnil odvolací súd tým, že súd prvého stupňa

v otázke účinkov vznesenia námietky premlčania rozhodol predčasne bez predchádzajúceho

dôsledného posúdenia, či žalobou uplatnený nárok je vyvodzovaný z právneho vzťahu, ktorý

treba posudzovať podľa Občianskeho zákonníka, alebo zo vzťahu upraveného Obchodným

zákonníkom. O trovách konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p.  

Proti potvrdzujúcemu výroku uvedeného rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa

dovolanie s odôvodnením, že v konaní jej bola odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Procesnú vadu tejto povahy videla v tom, že odvolací súd nesprávne posúdil

otázku právneho nástupníctva žalovaného 2/ po žalovanom 1/. Pritom každé konanie, ktoré  

je v rozpore so zákonom, porušuje právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/1994) v zmysle č.l. 46  

ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Procesný postup súdu pri konštituovaní rozhodnutia,

ktorý nenachádza oporu v zákone, je preto potrebné považovať za závažnú vadu nenaplňujúcu

materiálnu stránku práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces. Ak je účastník

konania v dôsledku nesprávneho postupu súdu vylúčený alebo značne obmedzený

z uplatnenia procesného úkonu majúceho podstatný vplyv na ďalšie konanie, dochádza

k odňatiu jeho možnosti pred súdom konať a tiež k porušeniu ústavného práva na súdnu

ochranu a spravodlivý proces. Žalobkyňa z týchto dôvodov žiadala dovolaním napadnutý

výrok rozsudku odvolacieho súdu zrušiť a vec mu v rozsahu zrušenia vrátiť na ďalšie konanie.

Žalovaní sa k dovolaniu písomne nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a

ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.)

zastúpená advokátkou (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a

ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť

týmto opravným prostriedkom.

Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho

výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Právo na súdnu ochranu  

sa v občianskoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky,

za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre

všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania  

(I. ÚS 4/2011).  

Dovolanie možno podať iba ak to výslovne pripúšťa zákon (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

Dovolanie nie je ďalším odvolaním a dovolací súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo

možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie. Občiansky súdny poriadok upravuje dovolanie ako

mimoriadny opravný prostriedok, ktorý možno podať len proti právoplatným rozhodnutiam

odvolacieho súdu výslovne uvedeným v zákone [viď § 238 O.s.p. (pokiaľ ide o rozsudok)  

a § 239 O.s.p. (pokiaľ ide o uznesenie)], alebo len v prípade výskytu zákonom osobitne

vymenovaných závažných procesných vád (viď § 237 O.s.p.). Právnou úpravou dovolania a dovolacieho konania sa v Občianskom súdnom poriadku na jednej strane vytvára priestor

na nápravu osobitne vymedzených nesprávností, na druhej strane sa však zamedzuje tomu,

aby dovolací súd preskúmal rozhodnutie odvolacieho súdu v prípadoch, kde dovolanie nie  

je prípustné.

Platná právna úprava občianskeho súdneho konania podmieňuje úspech každého

dovolania záverom dovolacieho súdu, že tento mimoriadny opravný prostriedok je procesne

prípustný a až následne jeho záverom, že dovolanie je aj opodstatnené. Skôr, než dovolací súd

v určitej veci dospeje k záveru, že dovolanie je procesne prípustné, nemôže pristúpiť

k vecnému preskúmaniu napadnutého rozhodnutia a konania, v ktorom bolo toto rozhodnutie

vydané. Ak dovolací súd dospeje k záveru, že dovolanie je procesne neprípustné, musí tento

opravný prostriedok odmietnuť bez toho, aby sa zaoberal správnosťou napadnutého

rozhodnutia; keby po stránke vecnej správnosti preskúmal rozhodnutie napadnuté procesne

neprípustným dovolaním, porušil by zákon.

V preskúmavanej veci smeruje dovolanie žalobkyne proti (potvrdzujúcemu výroku)

rozsudku. Dovolanie proti rozsudku je prípustné, ak je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu,

ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.).

Dovolanie je prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil

od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.).

Dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok

súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že

je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,

alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku

vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. (§ 238 ods. 3 O.s.p.).

Prípustnosť dovolania žalobkyne z vyššie uvedených ustanovení Občianskeho

súdneho poriadku nevyplýva – napadnutý nie je zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238

ods. 1 O.s.p.), dovolací súd v tejto veci dosiaľ nezaujal záväzný právny názor (§ 238  

ods. 2 O.s.p.) a napadnutým je potvrdzujúci výrok rozsudku odvolacieho súdu, ktorý

nevykazuje znaky rozsudku uvedeného v § 238 ods. 3 O.s.p.

So zreteľom na to by dovolanie žalobkyne mohlo byť procesne prípustné, len  

ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237 O.s.p. O vadu uvedenú v tomto ustanovení ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí  

do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť

účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne

zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv

začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,  

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania

významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno

dovolaním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné  

(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237

O.s.p. nie je však významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je záver (zistenie) dovolacieho súdu, že

k tejto procesnej vade skutočne došlo.  

Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli

a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania žalobkyne preto z týchto

ustanovení nemožno vyvodiť.

S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu súdov

nižších stupňov sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či dovolateľke bola v konaní

odňatá možnosť pred súdom konať. Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237  

písm. f/ O.s.p.) sa rozumie procesne nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu alebo inému

všeobecne záväznému právnemu predpisu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie

procesných práv účastníka občianskeho súdneho konania.

Žalobkyňa v dovolaní uviedla, že súdy jej v danej veci znemožnili realizáciu

procesných oprávnení, ktoré jej patrili ako účastníčke konania. Dovolateľka ale svoju

argumentáciu o existencii procesnej vady konania uvedenej v § 237 písm. f/ O.s.p. nezakladá

na tvrdení, že súdy porušili ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku upravujúce procesný

postup súdu (procedúru prejednania veci) v občianskom súdnom konaní – netvrdí napríklad,

že ju súdy nepredvolali na niektoré pojednávanie, nedoručili jej písomnosť, neumožnili jej

vyjadriť sa k veci alebo k dôkazom či výsledkom dokazovania, znemožnili jej vykonať

niektorý procesný úkon, nepriznali náležité procesné účinky niektorému z jej úkonov a pod.

Podstatou dovolacích námietok žalobkyne je, že súdy zo svojich skutkových zistení

vyvodili vecne nesprávny právny záver, že žalovaný 2/ nie je v danom prípade pasívne vecne

legitimovaný [pozn.: pod vecnou legitimáciou sa rozumie stav vyplývajúci z hmotného práva,

kedy jeden účastník občianskeho súdneho konania (žalobca) je subjektom hmotnoprávneho

oprávnenia, o ktoré v konaní ide, a účastník na opačnej procesnej strane (žalovaný)  

je subjektom tomu zodpovedajúcej hmotnoprávnej povinnosti]. Z určujúceho – obsahového –

hľadiska (viď § 41 ods. 2 O.s.p.) teda z jej strany nejde o námietku odňatia možnosti konať

pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.), ale o námietku inú, ktorú dovolateľka uvádza vo väzbe  

na otázku správnosti právneho záveru súdov o nedostatku vecnej legitimácie žalovaného 2/

(t.j. vo väzbe na otázku správnosti ich právneho posúdenia), na ktorom v danom prípade

založili svoje rozhodnutia o zamietnutí žaloby voči žalovanému 2/.

So zreteľom na uvedenú argumentáciu dovolateľky je potrebné zdôrazniť, že

ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p. dáva odňatie možnosti konať pred súdom výslovne  

do súvislosti iba s faktickou procesnou činnosťou súdu, a nie s jeho právnym hodnotením veci. Nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je síce relevantný dovolací

dôvod, ktorým možno úspešne odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2

písm. c/ O.s.p.); nesprávne právne posúdenie veci nie je ale procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. a nezakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia

(viď R 54/2012 a tiež mnohé ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn.  

1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011,  

6 Cdo 41/2011).

Dovolanie žalobkyne v časti, ktorá smeruje proti výroku rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým bol potvrdený výrok prvostupňového rozsudku o povinnosti žalobkyne zaplatiť

žalovanému 2/ náhradu trov konania, smeruje proti rozhodnutiu, ktoré má povahu uznesenia

(viď § 167 ods. 1 O.s.p.). Dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu o trovách konania nie

je prípustné (§ 239 ods. 3 O.s.p.).

Z uvedených dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, že v preskúmavanej veci  

je dovolanie žalobkyne procesne neprípustné. So zreteľom na procesnú neprípustnosť

podaného dovolania najvyšší súd mimoriadny opravný prostriedok žalobkyne odmietol   (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) bez toho, aby pristúpil

k posúdeniu vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia.

V dovolacom konaní procesne úspešným žalovaným vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti žalobkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení  

s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nepriznal žalovaným náhradu trov

dovolacieho konania, lebo v dovolacom konaní nepodali návrh na uloženie povinnosti

nahradiť trovy dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.  

a § 151 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 11. októbra 2012  

JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková