3 Cdo 193/2013

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu H., a.s., IČO: X., so sídlom v P., proti žalovanému Ľ. M., bývajúcemu v K., o zaplatenie 179,48 € s príslušenstvom,

vedenej na Okresnom súde Skalica pod sp. zn. 1 C 337/2011,   o dovolaní žalobcu proti

rozsudku Krajského súdu v Trnave z 15. januára 2013 sp. zn. 9 Co 141/2012, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie   o d m i e t a.

Žalovanému nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Skalica rozsudkom z 1. marca 2012 č.k. 1 C 337/2011-41: I. žalobu

zamietol, II. konanie v časti týkajúcej sa sumy 14,84 € zastavil, III. žalovanému nepriznal

právo na náhradu trov konania. Zamietnutie žaloby odôvodnil poukazom na ustanovenia

zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších predpisov a uviedol,

že zmluva o úvere uzavretá medzi účastníkmi konania neobsahovala náležitosti stanovené

zákonom, konkrétne podľa § 4 ods. 2 písm. k/ tohto zákona – priemernú hodnotu ročnej

percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver.

Na odvolanie žalobu proti výroku I. rozsudku súdu prvého stupňa Krajský súd

v Trnave rozsudkom z 15. januára 2013 sp. zn. 9 Co 141/2012 rozsudok súdu prvého stupňa

v zamietajúcej časti potvrdil, žalovanému nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.

Proti potvrdzujúcemu výroku uvedeného rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca

dovolanie, prípustnosť ktorého vyvodzoval z § 237 písm. f/ O.s.p. Poukázal na to, že v danom

prípade bola 30. mája 2008 uzavretá úverová zmluva a sporným bolo medziiným   to, či zmluva mala obsahovať údaj o priemernej hodnote ročnej percentuálnej miere nákladov.

Odvolací súd potvrdil prvostupňový rozsudok ako vecne správny bez toho, aby sa vôbec

zaoberal stanoviskom Ministerstva financií Slovenskej republiky vydaným k tejto veci, teda

bez ohľadu na skúmanie časového momentu vzniku povinnosti veriteľov uvádzať predmetný

údaj v úverových zmluvách. Podľa jeho názoru spočíva napadnutý rozsudok  

aj na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), ktoré prehliada, že

veritelia boli povinní predmetný údaj uvádzať v úverových zmluvách až od 29. júna 2008.

Z týchto dôvodov žalobca žiadal napadnutý výrok rozsudku odvolacieho súdu zrušiť a vec

v rozsahu zrušenia vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

Žalovaný sa k dovolaniu nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací [§ 10a

ods. 1 O.s.p. (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny

poriadok v znení pred 1. januárom 2015)], po zistení, že dovolanie podal včas účastník

konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), za ktorého koná jeho zamestnanec s právnickým vzdelaním  

(§ 241 ods. 1 O.s.p.), skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.),

či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu (výroku rozhodnutia), ktoré možno napadnúť týmto

opravným prostriedkom. Vychádzal pritom z týchto zásad a ustanovení právnych predpisov:

Právo na súdnu ochranu nie je absolútne. V záujme zaistenia právnej istoty a riadneho

výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam, resp. podmienkam (čl. 46 ods. 4 v spojení  

s čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom

konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia

ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá

konania pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).

Dovolanie v občianskom súdnom konaní je mimoriadny opravným prostriedok,

ktorým môže dovolací súd zasiahnuť do už odvolacím súdom právoplatne nastoleného stavu

právnej istoty účastníkov konania o predmete konania. Preto dovolanie neslúži na nápravu

akýchkoľvek vád prvostupňovej alebo druhostupňovej fázy základného konania, ale len vád,

ktorých závažnosť zákonodarca povýšil nad právnu istotu účastníkov konania  

(I. ÚS 35/2013).

Dovolanie možno podať iba ak to výslovne pripúšťa zákon (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

Občiansky súdny poriadok upravuje dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý

možno podať len proti právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu výslovne uvedeným

v zákone [viď § 238 O.s.p. (pokiaľ ide o rozsudok) a § 239 O.s.p. (pokiaľ ide o uznesenie)],

alebo len v prípade výskytu zákonom osobitne vymenovaných závažných procesných vád

(viď § 237 O.s.p.).

Dovolaním je v danom prípade napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa

ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238  

ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil  

od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p.  

je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok

súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že

je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,

alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku

vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.

V preskúmavanej veci nie je dovolaním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238  

ods. 1 O.s.p). Dovolanie smeruje proti takému potvrdzujúcemu (výroku) rozsudku

odvolacieho súdu, ktorý nemá znaky rozsudkov uvedených v § 238 ods. 3 O.s.p. Vzhľadom

na to, že dovolací súd v tejto veci dosiaľ nerozhodoval, a preto ani nevyslovil záväzný právny

názor (§ 238 ods. 2 O.s.p.), treba uzavrieť, že prípustnosť dovolania žalobcu z § 238 O.s.p.

nevyplýva. Jeho dovolanie by vzhľadom na to bolo procesne prípustné, iba ak v konaní došlo

k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p.

O procesnú vadu konania v zmysle § 237 O.s.p. ide, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá

nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť

byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne

zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv

začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,  

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno

dovolaním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné  

(viď napríklad R 117/1999 a R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237

O.s.p. nie je však významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je záver (zistenie) dovolacieho súdu, že

k tejto procesnej vade skutočne došlo.  

Žalobca v dovolaní tvrdí, že v konaní pred odvolacím súdom došlo k procesnej vade

v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.)  

sa rozumie taký závadný postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých

procesných oprávnení účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok.

O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval

v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto

postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle   § 18 O.s.p. majú

účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im

rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv – viď napríklad právo účastníka vykonávať procesné

úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho

výpisy (§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom,  

(§ 123 O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby mu bol

rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)].

Z obsahu dovolania vyplýva, že k dovolateľom tvrdenému odňatiu možnosti  

pred súdom konať (v zmysle znemožnenia realizácie jeho procesných oprávnení) malo dôjsť

rozhodnutím odvolacieho súdu, ktoré prehliada významné skutkové okolnosti a spočíva  

na nesprávnych právnych záveroch; dovolanie tiež naznačuje, že napadnutý rozsudok nie  

je dostatočne odôvodnený.

Na posúdenie prípustnosti dovolania – aj z aspektov významných v zmysle § 237

písm. f/ O.s.p. – je zásadne príslušný dovolací súd (viď IV. ÚS 238/07). K uvedenej

argumentácii dovolací súd uvádza nasledovné:

1. Žalobca neuvádza, ktoré procesné oprávnenie mu odvolací súd odňal, resp.

realizáciu ktorého procesného oprávnenia mu znemožnil.

Najvyšší súd v rozhodnutí publikovanom pod R 125/1999 uviedol, že prípustnosť

dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. nemožno extenzívne vykladať v súvislosti s postupom

súdu vtedy, ak ide o faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. Rovnako v uznesení  

z 11. júla 2012 sp. zn. 5 Cdo 201/2011 konštatoval, že „za odňatie možnosti konať  

pred súdom nemožno považovať rozhodnutie, ako výsledok vecnej rozhodovacej činnosti

súdu“. V súlade s tým pod postupom súdu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. možno rozumieť len

faktickú procesnú (ne)činnosť súdu, teda procedúru prejednania veci, ktorá predchádza

vydaniu konečného rozhodnutia a ktorá má za následok znemožnenie realizácie procesných

oprávnení účastníka konania a zmarenie možnosti jeho aktívnej účasti na konaní (viď  

aj rozhodnutie najvyššieho súdu z 10. októbra 2012 sp. zn. 6 Cdo 90/2012, 91/2012).

V preskúmavanej veci žalobca spochybňuje správnosť tej činnosti odvolacieho súdu,

v rámci ktorej na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu a na tom základe

podáva záväzný úsudok o prejednávanej veci. Táto činnosť súdu sa označuje ako právne

posúdenie veci. Z rozhodujúceho – obsahového – hľadiska teda žalobca nenamieta existenciu

procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ale (len) správnosť právneho

posúdenia veci.

2. Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, že  

ho možno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo

nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď tiež R 54/2012

a rozhodnutia najvyššieho súdu napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010,  

3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011 a 7 Cdo 26/2010). Nejde totiž

o vadu konania uvedenú v § 237 O.s.p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol

uvedený v § 239 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania. Keďže žalobca uvedený

dovolací dôvod uplatnil v dovolaní, ktoré nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd

podrobiť napadnuté rozhodnutie posúdeniu z hľadiska správnosti v ňom zaujatých právnych

záverov.

Pokiaľ odvolací súd prípadne (ako tvrdí žalobca) nesprávne interpretoval alebo

aplikoval niektoré ustanovenie zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch,

nezakladala by táto nesprávnosť prípustnosť dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

3. Pre prípad, že žalobca namieta to, že k procesnej vade uvedenej v ustanovení § 237

písm. f/ O.s.p. došlo v dôsledku neúplnosti alebo nesprávnosti skutkových zistení súdov,

dovolací súd uvádza, že takáto nesprávnosť by mohla viesť k vecne nesprávnemu rozhodnutiu

súdu, nezakladala by ale procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď viaceré

rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011,  

5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012).

Najvyšší súd dodáva, že konštantne zastáva názor, v zmysle ktorého ani nesprávne

hodnotenie dôkazov nezakladá procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. f/ O.s.p.

(porovnaj napríklad uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010, 2 Cdo 29/2011  

a 5 Cdo 24/2012). V prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov nejde o dôvod, ktorý  

by zakladal prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p. (viď R 42/1993).

4. Pokiaľ dovolanie obsahuje námietku, že dovolaním napadnuté rozhodnutie  

je nepreskúmateľné, dovolací súd uvádza, že judikatúrou najvyššieho súdu (R 111/1998)  

je nepreskúmateľnosť považovaná za tzv. inú (v § 237 O.s.p. neuvedenú) procesnú vadu,

ktorá prípustnosť dovolania nezakladá.

Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze z 30. januára 2013 sp. zn. III. ÚS 551/2012

uviedol, že „sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho

súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu

konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2  

písm. b/ O.s.p.“. Na doloženie aktuálnosti tohto právneho náhľadu na danú problematiku

dovolací súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 27. marca 2014

sp. zn. IV. ÚS 196/2014, v ktorom tento súd zotrval „na opakovane vyslovenom závere  

(napr. IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 499/2011, IV. ÚS 161/2012) o ústavnej udržateľnosti názoru

najvyššieho súdu, podľa ktorého prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním

napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne

posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p.“.  

5. Keďže prípustnosť dovolania žalobcu nemožno vyvodiť zo žiadneho ustanovenia

Občianskeho súdneho poriadku, najvyšší súd odmietol jeho dovolanie podľa § 243b  

ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania (z procesných

dôvodov) sa nezaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.

V dovolacom konaní právo na náhradu trov vzniklo žalovanému (§ 243b ods. 5 O.s.p.

v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd mu nepriznal náhradu trov

dovolacieho konania, lebo nepodal návrh na rozhodnutie o priznaní uvedenej náhrady  

(§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 29. septembra 2015  

JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková