Najvyšší súd  

3 Cdo 193/2012

  Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E  

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej R., a.s., so sídlom   v K., IČO: X., zastúpenej JUDr. D. B., advokátom so sídlom v K., proti povinnému P. P.,

bývajúcemu v P., o vymoženie 466,30 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Stará

Ľubovňa pod sp. zn. 4 Er 372/2010, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu  

v Prešove z 30. mája 2011 sp. zn. 8 CoE 6/2011, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky z r u š u j e uznesenie Krajského súdu v Prešove

z 30. mája 2011 sp. zn. 8 CoE 6/2011 a uznesenie Okresného súdu Stará Ľubovňa  

z 15. novembra 2010 č.k. 4 Er 372/2010-35 a vec vracia súdu prvého stupňa na ďalšie

konanie.

O d ô v o d n e n i e

Arbitrážny súd Košice (ďalej len „rozhodcovský súd“) rozhodcovským rozsudkom  

zo 6. mája 2010 sp. zn. 2 C 205/2009 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“) uložil povinnému

povinnosť zaplatiť oprávnenej 466,30 € a tiež náhradu trov rozhodcovského konania.

Na základe rozhodcovského rozsudku podala oprávnená súdnemu exekútorovi návrh  

na vykonanie exekúcie. Následne súdny exekútor požiadal Okresný súd Stará Ľubovňa

o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.

Okresný súd Stará Ľubovňa uznesením z 15. novembra 2010 č.k. 4 Er 372/2010-35

exekučné konanie zastavil. O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá

právo na ich náhradu. Súdnemu exekútorovi JUDr. Mgr. A. D. trovy exekučného konania

nepriznal. V odôvodnení uznesenia uviedol, že exekučné konanie zastavil podľa § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon č. 244/2002 Z.z.“), lebo

v rozhodcovskom rozsudku uvádzaná rozhodcovská doložka je neprijateľnou (neplatnou)

podmienkou v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Táto doložka zakladá značnú

nerovnováhu práv a povinností zmluvných strán v neprospech povinného. S ohľadom na

splynutie doložky s ostatnými zmluvnými podmienkami v poistnej (spotrebiteľskej) zmluve

dospel exekučný súd k záveru, že doložka nebola individuálne dojednaná a spotrebiteľ nemal

inú možnosť, len túto poistnú (spotrebiteľskú) zmluvu formulárového typu buď ako celok

akceptovať alebo odmietnuť.

Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Prešove uznesením z 30. mája 2011 sp. zn.  

8 CoE 6/2011 odvolaním napadnuté uznesenie potvrdil ako vecne správne s tým, že  

sa v celom rozsahu stotožnil s jeho odôvodnením (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Na zdôraznenie

správnosti prvostupňového rozhodnutia dodal, že exekučný súd je podľa § 45 zákona  

č. 244/2002 Z.z. oprávnený preskúmať rozhodcovský rozsudok. Aj odvolací súd dospel

k záveru, že medzi oprávnenou a povinným bola uzatvorená spotrebiteľská (poistná) zmluva,

obsah ktorej bol vopred pripravený, bez priestoru na možné dojednanie zmeny jej obsahu, a že táto zmluva obsahuje tiež neprijateľnú (neplatnú) zmluvnú podmienku – rozhodcovskú

doložku. Z pohľadu exekučného konania teda absentuje základný predpoklad exekúcie,   a to právoplatné a vykonateľné rozhodnutie (exekučný titul). Absencia exekučného titulu

odôvodňuje zastavenie exekučného konania. O trovách konania rozhodol tak, že oprávnená

nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a povinnému a súdnemu exekútorovi

náhradu trov konania nepriznal (§ 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.).

Uznesenie odvolacieho súdu napadla oprávnená dovolaním, v ktorom navrhla, aby

dovolací súd zrušil uznesenia oboch nižších stupňov a vec vrátil súdu prvého stupňa  

na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania zakladá podľa jej názoru skutočnosť, že súdy

rozhodli o veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov (§ 237 písm. a/ O.s.p.) a v konaní jej bola

odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Tvrdila, že do právomoci súdov

nepatrí rozhodovanie o (ne)prijateľnosti rozhodcovskej doložky a že jej bola odňatá možnosť

konať pred súdom tým, že sa nemohla vyjadriť k ňou predloženým dôkazom, lebo súdy

rozhodli bez nariadenia pojednávania. Namietala tiež, že rozhodnutie odvolacieho súdu

spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Podľa nej bola

rozhodcovská doložka s povinným dojednaná individuálne, a preto sa na ich právny vzťah nemali uplatniť ustanovenia o ochrane spotrebiteľa. K nesprávnym právnym záverom súdov

viedla aj nesprávna aplikácia a interpretácia § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z.  

Povinný sa k dovolaniu písomne nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,

že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade s § 241

ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.),  

či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním napadnúť.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle

§ 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací

súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia

návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie

stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým  

sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu  

na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p.  

je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené

uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom

uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného

významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade

cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia

alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky

žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil

uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu

uvedenému § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovení  

§ 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len

ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.

Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu),  

ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval

ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal

procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne

rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie

konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala

možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne

obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.  

Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/ až e/ a g/ O.s.p. netvrdila

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

1. Dovolateľka namieta, že v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí  

do právomoci súdov (§ 237 písm. a/ O.s.p.).

Nedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá

má ten dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť

a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu  

je daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.

V danom prípade dovolateľka procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. a/ O.s.p.

nevyvodzuje z toho, že súdy vôbec nemali konať a rozhodovať. Ich právomoc konať

v exekučnom konaní nepopiera. Vyčíta im iba, že v rozpore so zákonom preskúmavali

rozhodcovský rozsudok po vecnej stránke a že bez zákonom zvereného oprávnenia

v exekučnom konaní skúmali existenciu rozhodcovskej zmluvy. Dovolateľka tu teda namieta,

že rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení zákona.

Z určujúceho – obsahového – hľadiska (viď § 41 ods. 2 O.s.p.) nejde v tomto smere zo strany

oprávnenej o námietku nedostatku právomoci súdov, ale o námietku inú, ktorú dovolateľka

uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti právnych záverov súdov  

(ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia  

(k tomu viď ďalej).

Oprávnená takto formulovanou námietkou nedostatku právomoci súdov (§ 237  

písm. a/ O.s.p.) dostatočne nezohľadňuje, že ňou napadnuté rozhodnutie bolo vydané

v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona

(viď napríklad ustanovenia § 29, 38 ods. 3, 44 ods. 1 Exekučného poriadku).

Vzhľadom na to nie je opodstatnená námietka dovolateľky o existencii vady konania

v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p. Súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci.

2. Podľa názoru oprávnenej jej v konaní bola odňatá možnosť pred súdom konať  

v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto

ustanovenia, je procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým  

sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné

oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia

účinnej ochrany jeho práv.

2.1. Dovolateľka tvrdí, že k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. f/ O.s.p. došlo

tým, že súdy vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi bez nariadenia pojednávania a bez jej

účasti. Rovnako im vytýka, že v súvislosti s tým jej znemožnili vyjadriť sa k vykonaným

dôkazom.

V danom prípade podala oprávnená návrh na vykonanie exekúcie a súdny exekútor

požiadal exekučný súd, aby ju poveril vykonaním exekúcie. V tomto štádiu exekučného

konania súd preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie

a exekučný titul z hľadiska ich súladu so zákonom. Okrem iného skúma, či návrh  

na vykonanie exekúcie má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený

potvrdením (doložkou) o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú

oprávnený a povinný osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné

podmienky konania v zmysle § 103 O.s.p. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie  

(ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124 O.s.p.), ale

vychádza z tvrdení oprávneného uvedených v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného

titulu. V tomto štádiu je postačujúce, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené

okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu. Vzhľadom na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie predpokladov pre ďalší postup v exekučnom konaní nemusí

vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného a povinného.

Ak teda dovolateľka vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237

písm. f/ O.s.p. z toho, že súdy vykonali „dokazovanie“ bez nariadenia pojednávania a v jej

neprítomnosti, ide o námietku neopodstatnenú. Namietaným postupom súdov nebola

oprávnenej znemožnená realizácia jej procesných oprávnení.

2.2. Dovolací súd je povinný prihliadnuť na vady konania uvedené v § 237 O.s.p. bez

ohľadu na to, či v dovolaní boli alebo neboli namietané (viď § 242 ods. 1 O.s.p.).

V štádiu exekučného konania, v ktorom má preskúmať žiadosť súdneho exekútora,

aby ho poveril vykonaním navrhovanej exekúcie, zákonu zodpovedajúcim postupom súdu

v danej procesnej situácii v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku bolo: I. preskúmanie

žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie

exekúcie a exekučného titulu a II. rozhodnutie o žiadosti súdneho exekútora vychádzajúce z výsledkov uskutočneného preskúmania. Uvedené ustanovenie predpokladá, že ak exekučný

súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu  

na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, poverí exekútora vykonaním

exekúcie, a že v opačnom prípade zamietne žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie.

V danej veci ale exekučný súd takto nepostupoval a bez rozhodnutia o žiadosti

súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie exekučné konanie zastavil

podľa § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z.; odvolací súd jeho postup považoval za správny

a odvolaním napadnuté uznesenie o zastavení exekučného konania potvrdil. Týmto postupom

súdov bola oprávnenej odňatá možnosť realizovať tie procesné oprávnenia, ktoré zodpovedajú

štádiu exekučného konania, do ktorého sa toto konanie dostalo na základe procesných úkonov

oprávnenej a súdneho exekútora. K uvedenému záveru dospel dovolací súd z nasledovných

dôvodov:

Podľa § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo

na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol

nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví a/ z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, b/ ak rozhodcovský rozsudok

má nedostatok uvedený v § 40 písm. a/ a b/ alebo c/ ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje

účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom

nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Podľa § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. súd

príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku

alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa

odseku 1 písm. b/ alebo c/.

Citované ustanovenie § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. (týkajúce sa prípadov

zastavenia výkonu rozhodnutia alebo exekučného konania iba na návrh) v konaní o výkon

rozhodnutia dopadá na procesnú situáciu, ktorej predchádzalo nariadenie výkonu

rozhodcovského rozsudku [v ktorej už bol výkon rozhodnutia nariadený uznesením súdu  

(viď „proti ktorému bol nariadený výkon“)]. Z logiky veci a z toho, že predmetné ustanovenie

inak nerobí rozdiely medzi konaním o výkon rozhodnutia a exekúciou vykonávanou podľa

Exekučného poriadku, možno dospieť k záveru, že aj s dopadom na exekučné konanie  

sa ustanovenie § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. vzťahuje na procesnú situáciu, v ktorej

exekučné konanie po podaní návrhu na vykonanie exekúcie pokročilo ďalej do štádia, v ktorom už bolo rozhodnuté o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie.  

Z ustanovenia § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. možno vyvodiť, že toto ustanovenie

sa týka rovnakej procesnej situácie; odlišnosťou je, že so zreteľom na podstatu dôvodov

uvedených v tomto ustanovení súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu

zastavuje výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu.

Vyššie uvedené možno pre účely preskúmavanej veci uzavrieť konštatovaním, že

zastavenie exekučného konania podľa § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. neprichádza  

do úvahy pred rozhodnutím exekučného súdu o poverení súdneho exekútora vykonaním

exekúcie (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku).

Zo spisu vyplýva, že v danom prípade súd prvého stupňa ako aj odvolací súd

neprípustne „preskočili“ postup podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a že exekučné

konanie zastavili podľa § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. v procesnej situácii, v ktorej

neboli dané procesné predpoklady pre tento postup. Pokiaľ súd prvého stupňa dospel k záveru, že rozhodcovský rozsudok nie je vykonateľný exekučný titul (pozn.: správnosť

tohto záveru nebola v dovolacom konaní posudzovaná), mal žiadosť súdneho exekútora

o udelenie poverenia zamietnuť (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), a nie konanie zastaviť

podľa § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z.

So zreteľom na uvedený nesprávny postup súdov nižších stupňov, i keď nebol

v dovolaní namietaný, dospel dovolací súd k záveru, že v exekučnom konaní došlo

k procesnej vade konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (hoci z iných dôvodov, než uvádzala

oprávnená), ktorá zakladá nielen prípustnosť dovolania podľa uvedeného ustanovenia, ale tiež

jeho opodstatnenosť.

3. Vzhľadom na výskyt procesnej vady konania uvedenej v § 237 O.s.p. (viď 2.2)

zrušil dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a tiež ním potvrdené uznesenie

súdu prvého stupňa a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. So zreteľom  

na zrušenie týchto uznesení (z procesného dôvodu), nemohol dovolací súd pristúpiť

k posúdeniu opodstatnenosti námietky dovolateľky, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu

spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).

Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené,

koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho

konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom  

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 7. augusta 2012  

JUDr. Daniela Sučanská, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková