Najvyšší súd
3 Cdo 193/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej R., a.s., so sídlom v K., IČO: X., zastúpenej JUDr. D. B., advokátom so sídlom v K., proti povinnému P. P.,
bývajúcemu v P., o vymoženie 466,30 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Stará
Ľubovňa pod sp. zn. 4 Er 372/2010, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu
v Prešove z 30. mája 2011 sp. zn. 8 CoE 6/2011, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky z r u š u j e uznesenie Krajského súdu v Prešove
z 30. mája 2011 sp. zn. 8 CoE 6/2011 a uznesenie Okresného súdu Stará Ľubovňa
z 15. novembra 2010 č.k. 4 Er 372/2010-35 a vec vracia súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie.
O d ô v o d n e n i e
Arbitrážny súd Košice (ďalej len „rozhodcovský súd“) rozhodcovským rozsudkom
zo 6. mája 2010 sp. zn. 2 C 205/2009 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“) uložil povinnému
povinnosť zaplatiť oprávnenej 466,30 € a tiež náhradu trov rozhodcovského konania.
Na základe rozhodcovského rozsudku podala oprávnená súdnemu exekútorovi návrh
na vykonanie exekúcie. Následne súdny exekútor požiadal Okresný súd Stará Ľubovňa
o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.
Okresný súd Stará Ľubovňa uznesením z 15. novembra 2010 č.k. 4 Er 372/2010-35
exekučné konanie zastavil. O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá
právo na ich náhradu. Súdnemu exekútorovi JUDr. Mgr. A. D. trovy exekučného konania
nepriznal. V odôvodnení uznesenia uviedol, že exekučné konanie zastavil podľa § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon č. 244/2002 Z.z.“), lebo
v rozhodcovskom rozsudku uvádzaná rozhodcovská doložka je neprijateľnou (neplatnou)
podmienkou v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Táto doložka zakladá značnú
nerovnováhu práv a povinností zmluvných strán v neprospech povinného. S ohľadom na
splynutie doložky s ostatnými zmluvnými podmienkami v poistnej (spotrebiteľskej) zmluve
dospel exekučný súd k záveru, že doložka nebola individuálne dojednaná a spotrebiteľ nemal
inú možnosť, len túto poistnú (spotrebiteľskú) zmluvu formulárového typu buď ako celok
akceptovať alebo odmietnuť.
Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Prešove uznesením z 30. mája 2011 sp. zn.
8 CoE 6/2011 odvolaním napadnuté uznesenie potvrdil ako vecne správne s tým, že
sa v celom rozsahu stotožnil s jeho odôvodnením (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Na zdôraznenie
správnosti prvostupňového rozhodnutia dodal, že exekučný súd je podľa § 45 zákona
č. 244/2002 Z.z. oprávnený preskúmať rozhodcovský rozsudok. Aj odvolací súd dospel
k záveru, že medzi oprávnenou a povinným bola uzatvorená spotrebiteľská (poistná) zmluva,
obsah ktorej bol vopred pripravený, bez priestoru na možné dojednanie zmeny jej obsahu, a že táto zmluva obsahuje tiež neprijateľnú (neplatnú) zmluvnú podmienku – rozhodcovskú
doložku. Z pohľadu exekučného konania teda absentuje základný predpoklad exekúcie, a to právoplatné a vykonateľné rozhodnutie (exekučný titul). Absencia exekučného titulu
odôvodňuje zastavenie exekučného konania. O trovách konania rozhodol tak, že oprávnená
nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a povinnému a súdnemu exekútorovi
náhradu trov konania nepriznal (§ 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.).
Uznesenie odvolacieho súdu napadla oprávnená dovolaním, v ktorom navrhla, aby
dovolací súd zrušil uznesenia oboch nižších stupňov a vec vrátil súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania zakladá podľa jej názoru skutočnosť, že súdy
rozhodli o veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov (§ 237 písm. a/ O.s.p.) a v konaní jej bola
odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Tvrdila, že do právomoci súdov
nepatrí rozhodovanie o (ne)prijateľnosti rozhodcovskej doložky a že jej bola odňatá možnosť
konať pred súdom tým, že sa nemohla vyjadriť k ňou predloženým dôkazom, lebo súdy
rozhodli bez nariadenia pojednávania. Namietala tiež, že rozhodnutie odvolacieho súdu
spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Podľa nej bola
rozhodcovská doložka s povinným dojednaná individuálne, a preto sa na ich právny vzťah nemali uplatniť ustanovenia o ochrane spotrebiteľa. K nesprávnym právnym záverom súdov
viedla aj nesprávna aplikácia a interpretácia § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z.
Povinný sa k dovolaniu písomne nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade s § 241
ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.),
či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním napadnúť.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle
§ 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací
súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia
návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p.
je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené
uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom
uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade
cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia
alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky
žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil
uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu
uvedenému § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovení
§ 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu),
ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval
ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal
procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne
rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/ až e/ a g/ O.s.p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
1. Dovolateľka namieta, že v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov (§ 237 písm. a/ O.s.p.).
Nedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá
má ten dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť
a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu
je daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.
V danom prípade dovolateľka procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. a/ O.s.p.
nevyvodzuje z toho, že súdy vôbec nemali konať a rozhodovať. Ich právomoc konať
v exekučnom konaní nepopiera. Vyčíta im iba, že v rozpore so zákonom preskúmavali
rozhodcovský rozsudok po vecnej stránke a že bez zákonom zvereného oprávnenia
v exekučnom konaní skúmali existenciu rozhodcovskej zmluvy. Dovolateľka tu teda namieta,
že rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení zákona.
Z určujúceho – obsahového – hľadiska (viď § 41 ods. 2 O.s.p.) nejde v tomto smere zo strany
oprávnenej o námietku nedostatku právomoci súdov, ale o námietku inú, ktorú dovolateľka
uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti právnych záverov súdov
(ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia
(k tomu viď ďalej).
Oprávnená takto formulovanou námietkou nedostatku právomoci súdov (§ 237
písm. a/ O.s.p.) dostatočne nezohľadňuje, že ňou napadnuté rozhodnutie bolo vydané
v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona
(viď napríklad ustanovenia § 29, 38 ods. 3, 44 ods. 1 Exekučného poriadku).
Vzhľadom na to nie je opodstatnená námietka dovolateľky o existencii vady konania
v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p. Súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci.
2. Podľa názoru oprávnenej jej v konaní bola odňatá možnosť pred súdom konať
v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto
ustanovenia, je procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým
sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné
oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia
účinnej ochrany jeho práv.
2.1. Dovolateľka tvrdí, že k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. f/ O.s.p. došlo
tým, že súdy vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi bez nariadenia pojednávania a bez jej
účasti. Rovnako im vytýka, že v súvislosti s tým jej znemožnili vyjadriť sa k vykonaným
dôkazom.
V danom prípade podala oprávnená návrh na vykonanie exekúcie a súdny exekútor
požiadal exekučný súd, aby ju poveril vykonaním exekúcie. V tomto štádiu exekučného
konania súd preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie
a exekučný titul z hľadiska ich súladu so zákonom. Okrem iného skúma, či návrh
na vykonanie exekúcie má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený
potvrdením (doložkou) o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú
oprávnený a povinný osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné
podmienky konania v zmysle § 103 O.s.p. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie
(ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124 O.s.p.), ale
vychádza z tvrdení oprávneného uvedených v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného
titulu. V tomto štádiu je postačujúce, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené
okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu. Vzhľadom na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie predpokladov pre ďalší postup v exekučnom konaní nemusí
vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného a povinného.
Ak teda dovolateľka vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. z toho, že súdy vykonali „dokazovanie“ bez nariadenia pojednávania a v jej
neprítomnosti, ide o námietku neopodstatnenú. Namietaným postupom súdov nebola
oprávnenej znemožnená realizácia jej procesných oprávnení.
2.2. Dovolací súd je povinný prihliadnuť na vady konania uvedené v § 237 O.s.p. bez
ohľadu na to, či v dovolaní boli alebo neboli namietané (viď § 242 ods. 1 O.s.p.).
V štádiu exekučného konania, v ktorom má preskúmať žiadosť súdneho exekútora,
aby ho poveril vykonaním navrhovanej exekúcie, zákonu zodpovedajúcim postupom súdu
v danej procesnej situácii v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku bolo: I. preskúmanie
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie
exekúcie a exekučného titulu a II. rozhodnutie o žiadosti súdneho exekútora vychádzajúce z výsledkov uskutočneného preskúmania. Uvedené ustanovenie predpokladá, že ak exekučný
súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, poverí exekútora vykonaním
exekúcie, a že v opačnom prípade zamietne žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie.
V danej veci ale exekučný súd takto nepostupoval a bez rozhodnutia o žiadosti
súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie exekučné konanie zastavil
podľa § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z.; odvolací súd jeho postup považoval za správny
a odvolaním napadnuté uznesenie o zastavení exekučného konania potvrdil. Týmto postupom
súdov bola oprávnenej odňatá možnosť realizovať tie procesné oprávnenia, ktoré zodpovedajú
štádiu exekučného konania, do ktorého sa toto konanie dostalo na základe procesných úkonov
oprávnenej a súdneho exekútora. K uvedenému záveru dospel dovolací súd z nasledovných
dôvodov:
Podľa § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo
na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol
nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví a/ z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, b/ ak rozhodcovský rozsudok
má nedostatok uvedený v § 40 písm. a/ a b/ alebo c/ ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje
účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom
nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Podľa § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. súd
príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku
alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa
odseku 1 písm. b/ alebo c/.
Citované ustanovenie § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. (týkajúce sa prípadov
zastavenia výkonu rozhodnutia alebo exekučného konania iba na návrh) v konaní o výkon
rozhodnutia dopadá na procesnú situáciu, ktorej predchádzalo nariadenie výkonu
rozhodcovského rozsudku [v ktorej už bol výkon rozhodnutia nariadený uznesením súdu
(viď „proti ktorému bol nariadený výkon“)]. Z logiky veci a z toho, že predmetné ustanovenie
inak nerobí rozdiely medzi konaním o výkon rozhodnutia a exekúciou vykonávanou podľa
Exekučného poriadku, možno dospieť k záveru, že aj s dopadom na exekučné konanie
sa ustanovenie § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. vzťahuje na procesnú situáciu, v ktorej
exekučné konanie po podaní návrhu na vykonanie exekúcie pokročilo ďalej do štádia, v ktorom už bolo rozhodnuté o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie.
Z ustanovenia § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. možno vyvodiť, že toto ustanovenie
sa týka rovnakej procesnej situácie; odlišnosťou je, že so zreteľom na podstatu dôvodov
uvedených v tomto ustanovení súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu
zastavuje výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu.
Vyššie uvedené možno pre účely preskúmavanej veci uzavrieť konštatovaním, že
zastavenie exekučného konania podľa § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. neprichádza
do úvahy pred rozhodnutím exekučného súdu o poverení súdneho exekútora vykonaním
exekúcie (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku).
Zo spisu vyplýva, že v danom prípade súd prvého stupňa ako aj odvolací súd
neprípustne „preskočili“ postup podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a že exekučné
konanie zastavili podľa § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. v procesnej situácii, v ktorej
neboli dané procesné predpoklady pre tento postup. Pokiaľ súd prvého stupňa dospel k záveru, že rozhodcovský rozsudok nie je vykonateľný exekučný titul (pozn.: správnosť
tohto záveru nebola v dovolacom konaní posudzovaná), mal žiadosť súdneho exekútora
o udelenie poverenia zamietnuť (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), a nie konanie zastaviť
podľa § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z.
So zreteľom na uvedený nesprávny postup súdov nižších stupňov, i keď nebol
v dovolaní namietaný, dospel dovolací súd k záveru, že v exekučnom konaní došlo
k procesnej vade konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (hoci z iných dôvodov, než uvádzala
oprávnená), ktorá zakladá nielen prípustnosť dovolania podľa uvedeného ustanovenia, ale tiež
jeho opodstatnenosť.
3. Vzhľadom na výskyt procesnej vady konania uvedenej v § 237 O.s.p. (viď 2.2)
zrušil dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a tiež ním potvrdené uznesenie
súdu prvého stupňa a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. So zreteľom
na zrušenie týchto uznesení (z procesného dôvodu), nemohol dovolací súd pristúpiť
k posúdeniu opodstatnenosti námietky dovolateľky, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu
spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené,
koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho
konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 7. augusta 2012
JUDr. Daniela Sučanská, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková