3 Cdo 192/2013
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne A. P., bývajúcej v K., zastúpenej advokátskou kanceláriou B., s.r.o., so sídlom v B., IČO: X., proti žalovanej S., a.s.,
so sídlom v B., IČO: X., zastúpenej JUDr. R. K., advokátom so sídlom v P., o zaplatenie
92,11 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 7 C 120/2010,
na dovolanie žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 13. novembra 2012
sp. zn. 8 Co 35/2012, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a .
Žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni do 3 dní náhradu trov dovolacieho konania
29,29 € na účet advokátskej kancelárie B., s.r.o., so sídlom v B., IČO: X.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava III rozsudkom z 21. septembra 2011 č.k. 7 C 120/2010-85
uložil žalovanej povinnosť zaplatiť v lehote 3 dní žalobkyni 92,11 € s 9 % úrokom
z omeškania ročne od 16. apríla 2010 do zaplatenia a trovy konania 130 €. Rozhodol tak
po zistení, že účastníci konania 21. augusta 1996 uzavreli podľa § 842 až § 844 Občianskeho
zákonníka zmluvu o poskytovaní plnenia z „Podporného dôchodkového fondu S., a.s.“ (ďalej
len „zmluva o dôchodku“), podľa ktorej sa žalovaná zaviazala vyplácať žalobkyni sumu 2 775
Sk mesačne vždy k 15. dňu nasledujúceho mesiaca až do dožitia žalobkyne, túto sumu
žalovaná pravidelne mesačne vyplácala žalobkyni od uzavretia zmluvy. Žalovaná výpoveďou
z 26. októbra 2009 vypovedala zmluvu o dôchodku podľa § 582 Občianskeho zákonníka.
Podľa tejto výpovede platnosť a účinnosť zmluvy o dôchodku mala skončiť ku koncu najbližšieho kalendárneho štvrťroka, t.j. dňa 31. marca 2010; od apríla 2010 už nevykonala
žiadnu platbu v prospech žalobkyne. Súd ako prejudiciálnu otázku riešil otázku platnosti
zmluvy, v rámci toho, či ide o zmluvu na dobu určitú alebo neurčitú. Predmetnú zmluvu
považoval za platne uzavretú zmluvu o dôchodku v zmysle § 842 a nasledujúcich
Občianskeho zákonníka, ktorou vzniklo žalobkyni doživotné právo na vyplácanie dôchodku,
čím bola doba trvania zmluvného vzťahu vymedzená ako presne určená doba neurčitého
trvania. V predmetnej zmluve bol presne určený okamih začiatku a presne určiteľný okamih
konca zmluvného vzťahu, ktorý nie je závislý od ľudskej vôle. Vychádzal z toho,
že vzhľadom už k charakteru predmetného právneho vzťahu – zmluvy o dôchodku v zmysle
§ 842 Občianskeho zákonníka, takýto typ zmluvy nie je možné dohodnúť na vopred určenú
dobu trvania, vymedzenú konkrétnym časovým úsekom alebo obmedzenú k určitému dátumu,
ale buď doživotne, teda do okamihu smrti oprávneného, alebo na inak určenú dobu neurčitého
trvania špecifikovaného určitým časovým úsekom – lehotou, ktorá má svoj začiatok a koniec.
Výpoveď uvedenej zmluvy považoval za neplatnú, pretože podľa § 582 ods. 1 Občianskeho
zákonníka nebolo možné vypovedať uvedenú zmluvu. Z uvedených dôvodov súd považoval
uplatnený nárok na dôchodok za apríl 2010 za opodstatnený a podľa § 842 Občianskeho
zákonníka a článku II. zmluvy o dôchodku zaviazal žalovanú na zaplatenie sumy 92,11 € s 9 % úrokom z omeškania ročne odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti mesačného plnenia
za apríl 2010. O úroku z omeškania rozhodol podľa § 517 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho
zákonníka a § 3 nar. vl. č. 87/1995 Z.z. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil § 142
ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Bratislave na odvolanie žalovanej rozsudkom z 13. novembra 2012 sp. zn. 8 Co 35/2012 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil; žalovanej uložil
povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania 28,81 €. Odvolací súd
vzhľadom na skutočnosť, že sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozsudku súdu
prvého stupňa, obmedzil odôvodnenie svojho potvrdzujúceho rozhodnutia na konštatovanie
správnosti dôvodov uvedených súdom prvého stupňa. Odvolací súd zhodne so súdom prvého
stupňa dospel k záveru, že výpoveď zmluvy o dôchodku z 26. októbra 2009 je pre rozpor
so zákonom neplatná (§ 39 Občianskeho zákonníka). Zmluva o poskytovaní plnenia
z podporného dôchodkového fondu S. a.s. nebola touto výpoveďou ukončená a žalovaná
nepreukázala ani iný dôvod ukončenia predmetnej zmluvy. Keďže zmluva o dôchodku je
platná a účinná, zmluvné strany si musia podľa nej poskytovať plnenia, vrátane žalovaného dôchodku za mesiac apríl 2010 v dohodnutej výške s príslušenstvom. Rozhodnutie o trovách
konania odôvodnil § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná dovolanie, prípustnosť
ktorého vyvodzovala z § 237 písm. f/ O.s.p. tvrdiac, že jej v konaní bola odňatá možnosť
pred súdom konať. Napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné, lebo odvolací súd
sa v rozpore s § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení svojho rozsudku nevysporiadal s jej
podstatnými odvolacími námietkami a s právnou argumentáciou, ktorá má pre vec podstatný
význam. V tejto súvislosti poukázala aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 2 Cdo 170/2005, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
I. ÚS 236/06 a niektoré rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva (napríklad vo veci
Ruiz Torija proti Španielsku). Z týchto dôvodov žiadala rozsudok odvolacieho súdu zrušiť
a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
Žalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva
na úplných skutkových zisteniach a ich správnom právnom posúdení. Žiadala, aby tento
mimoriadny opravný prostriedok žalovanej bol odmietnutý.
Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podala
včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 O.s.p., bez
nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal, či tento opravný
prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p.
je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie
prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého
stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie
prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil
neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.
Keďže podané dovolanie nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku, ale takému
potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, že
dovolanie proti nemu je prípustné ani takému potvrdzujúcemu rozsudku súdu prvého stupňa,
v ktorom súdu prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa
§ 153 ods. 3 a 4, nemožno prípustnosť podaného dovolania vyvodiť z § 238 ods. 1 O.s.p., ani
z § 238 ods. 3 O.s.p. Pre úplnosť treba uviesť, že dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ
nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané (§ 238 ods. 2
O.s.p.). Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie žalovanej nie je podľa
§ 238 ods. 1 až 3 O.s.p. procesne prípustné.
Dovolanie žalovanej by mohlo byť procesne prípustné, len ak by v konaní, v ktorom
bol vydaný napadnutý rozsudok, došlo k procesnej vade uvedenej v § 237 O.s.p. Povinnosť
skúmať, či konanie nie je zaťažené niektorou z nich, vyplýva pre dovolací súd z § 242 ods. 1
O.s.p. Dovolací súd sa z tohto dôvodu neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania
podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal tiež otázkou, či v konaní nedošlo k procesnej vade v zmysle § 237 O.s.p. Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten,
kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli
a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení
nemožno vyvodiť.
S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti, ktorých sa mal
dopustiť odvolací súd, sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či postupom odvolacieho
súdu nebola žalovanej odňatá možnosť konať pred súdom. Z obsahu dovolania možno
vyvodiť, že k odňatiu možnosti konať pred súdom malo podľa jej názoru dôjsť tým, že
odvolací súd v rozpore s § 157 ods. 2 O.s.p. rozhodnutie dostatočne neodôvodnil, nakoľko
sa v odôvodnení nevyporiadal so všetkými námietkami, ktoré uviedla v odvolaní, preto
je nepreskúmateľné.
Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný
postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných práv účastníka
konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. ide vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími
všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho
procesné práva. Dovolací súd z obsahu spisu nezistil, že by konanie pred súdmi nižších
stupňov bolo postihnuté procesnou vadou, znemožňujúcou žalovanej realizáciu jej
procesných práv.
Podľa názoru dovolateľky malo k odňatiu jej možnosti konať pred súdom viesť
predovšetkým nedodržanie postupu podľa § 157 O.s.p., keď odvolací súd svoje rozhodnutie
nedostatočne odôvodnil, z ktorého dôvodu je rozhodnutie formalistické, reštriktívne, resp.
arbitrárne. Tzv. nepreskúmateľnosť rozhodnutia judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky považuje za dôsledok a vonkajší prejav tzv. inej procesnej vady konania v zmysle
§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. (porovnaj R 111/1998). Aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze z 30. januára 2013 sp. zn. III. ÚS 551/2012 konštatoval, že „sa väčšinovým názorom
svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok
riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., ale len
tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“. Sama skutočnosť, že dovolaním
napadnuté rozhodnutie je prípadne nepreskúmateľné (dovolací súd sa touto otázkou
nezaoberal), nemôže založiť prípustnosť dovolania, lebo nejde o vadu v zmysle § 237 O.s.p.
Z vyššie uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že v konaní na súdoch
nižšieho stupňa nebola dovolateľke odňatá možnosť konať pred súdom a že prípustnosť jej
dovolania nemožno vyvodiť ani z § 237 písm. f/ O.s.p.
Pokiaľ žalovaná v dovolaní naznačuje, že napadnuté rozhodnutie spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci, dovolací súd k tejto námietke uvádza, že právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery
a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych
predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny
právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov
vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný
dovolací dôvod v tom zmysle, že ho možno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní
(viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť
dovolania nezakladá (viď tiež R 54/2012). Nejde totiž o vadu konania uvedenú v § 237
O.s.p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 238 O.s.p. ako
zakladajúci prípustnosť dovolania.
Keďže prípustnosť dovolania žalovanej nemožno vyvodiť z § 238 O.s.p., ani z § 237
O.s.p., dospel dovolací súd k záveru, že ide o procesne neprípustné dovolanie. Vzhľadom
na to najvyšší súd dovolanie odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1
písm. c/ O.s.p.
V dovolacom konaní procesne úspešnej žalobkyni vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti žalovanej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p., § 224 ods. 1
O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Žalobkyňa podala návrh na rozhodnutie o priznaní náhrady trov
dovolacieho konania (§ 151 ods. 1 O.s.p.) a trovy tohto konania vyčíslila. Dovolací súd
jej priznal náhradu spočívajúcu v odmene advokáta (ktorý ju zastupoval aj pred súdmi nižších
stupňov) za 1 úkon právnej služby poskytnutej vypracovaním vyjadrenia z 25. apríla 2013
[§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“)]. Pri
určení odmeny za tento úkon právnej služby vychádzal z tarifnej odmeny vyplývajúcej
z § 10 ods. 1 vyhlášky a jej výšku za 1 úkon právnej služby určil sumou 16,60 €. Odmena
spolu s režijným paušálom 7,81 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) a DPH 4,88 € (§ 18 ods. 3 vyhlášky)
činí celkom 29,29 €.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 6. augusta 2013
JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková