3 Cdo 189/2011

Najvyšší súd  

Slovenskej republiky  

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov 1/ Ing. P. F., bývajúceho v N., 2/ A. F., bývajúcej v Z., 3/ V. F., bývajúceho vo V., 4/ M. S., bývajúcej v K., 5/ E. O.,

bývajúcej vo V., všetkých zastúpených advokátskou kanceláriou B., s.r.o., so sídlom v B.,

IČO: X., proti žalovaným 1/ Ing. A.. Z., bývajúcemu v B., 2/ K. Z., bývajúcemu v B.,  

3/ MUDr. I. Z., bývajúcej v B., všetkým zastúpeným JUDr. H. B., advokátkou so sídlom

v D., o zrušenie podielového spoluvlastníctva žalovaných a určenie vlastníctva žalobcov,

vedenej na Okresnom súde Dunajská Streda pod sp. zn. 5 C 40/2005, o dovolaní žalobcov

proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 22. septembra 2010 sp. zn. 9 Co 429/2009, takto

r o z h o d o l :

  Najvyšší súd Slovenskej republiky z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Trnave

z 22. septembra 2010 sp. zn. 9 Co 429/2009 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Žalobcovia 1/ až 5/ sa žalobou domáhali: A. zrušenia podielového spoluvlastníctva

žalovaných k pozemkom v katastrálnom území B. (pozn. v ďalšom texte ide len o toto

katastrálne územie), ktoré sú zapísané na liste vlastníctva č. X. ako parcely č. X., X., X., X.,

X., B. určenia, že: I. žalobcovia 1/ až 3/ sú v podieloch po 1/3 spoluvlastníkmi pozemkov,

ktoré sú zapísané na liste vlastníctva č. X. ako parcela č. X. – orná pôda vo výmere X. m²

a parcela č. X. – ostatné plochy vo výmere   X. m², II. žalobkyňa 4/ je výlučnou vlastníčkou

pozemku, ktorý je zapísaný na liste vlastníctva č. X. ako parcela č. X. – orná pôda vo výmere

X. m², III. žalobkyňa 5/ je výlučnou vlastníčkou pozemku, ktorý je zapísaný na liste vlastníctva č. X. ako parcela č. X. – orná pôda vo výmere X. m² a na liste vlastníctva č. X.

ako parcela č. X. – orná pôda vo výmere X. m². Na odôvodnenie žaloby uvádzali, že v katastri

nehnuteľností sú ako duplicitní vlastníci pozemkov (parciel č. X., X., X., X.) vedení tak

žalobcovia 1/ až 5/, ako aj žalovaní 1/ až 3/. Žalobcovia 2/ a 5/ a právni predchodcovia

žalobcov 1/, 3/ a 4/ nadobudli vlastnícke práva k týmto pozemkom jednak na základe

rozhodnutia Pozemkového úradu v Dunajskej Strede z 12. augusta 1992 č. X. o schválení

dohody o vydaní nehnuteľností podľa § 6 ods. 2 zákona č. 229/1991 Z.z. o úprave

vlastníckych vzťahov k pôde, jednak na základe kúpnych zmlúv, ktoré boli uzatvorené  

30. januára 1929 a 6. októbra 1934. Týmito zmluvami nadobudnuté práva nezanikli

rozhodnutím Konfiškačnej komisie v Šamoríne z 24. februára 1948 – proti tomuto

rozhodnutiu podali totiž odvolanie a nikdy neboli vysídlení na územie iného štátu. Žalobcovia

2/ a 5/ a právni predchodcovia žalobcov 1/, 3/ a 4/ užívali sporné nehnuteľnosti až do  

6. októbra 1949. V uvedený deň boli násilne vyhnaní, ich majetok zaistený, daný pod správu

národného výboru a štátneho majetku a zverený presídlencom z Rumunska – právnym

predchodcom žalovaných. Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy pod  

č. X. vydaný výmer o vlastníctve pôdy (ďalej len „výmer o vlastníctve pôdy“), označili

žalobcovia za neplatný vzhľadom na nedostatok zákonom predpísaných náležitostí (absencia

dátumu a podpisu osoby oprávnenej konať za povereníctvo). Z tohto výmeru o vlastníctve

pôdy preto nebolo možné vyvodzovať vlastnícke právo k sporným pozemkom. K zápisu

vlastníctva sporných nehnuteľností v prospech žalovaných 1/ až 3/ došlo na základe im

vydaných osvedčení o novoobjavenom dedičstve po ich právnych predchodcoch z 21. októbra

2002 sp. zn. D 26/00, Dnot 6/00 a z 9. februára 1999 sp. zn. D 301/93, Dnot 72/93. Pre tento

zápis práv žalovaných teda nebol daný právne relevantný podklad.

Okresný súd Dunajská Streda (ďalej len „súd prvého stupňa“) rozsudkom  

z 25. augusta 2009 č.k. 5 C 40/2005-240 žalobu v celom rozsahu zamietol a žalovaným

nepriznal náhradu trov konania. Zamietnutie žaloby v časti zrušenia podielového

spoluvlastníctva žalovaných (A) odôvodnil nadbytočnosťou takéhoto rozhodnutia, pretože

v prípade pozitívneho rozhodnutia o určení vlastníkov, by sa dovtedajšie duplicitné zápisy

vlastníctva v katastri nehnuteľností zmenili a ako vlastníci by boli zapísané subjekty určené

posledným právoplatným súdnym rozhodnutím. V časti o určenie vlastníckeho a podielového

spoluvlastníckeho práva žalobcov (B) súd dospel k záveru o preukázaní ich naliehavého

právneho záujmu (§ 80 písm. c/ O.s.p.) na požadovanom určení, avšak v zmysle „záverov

z medzirezortnej porady z 12. mája 1992 k problematike vlastníckych vzťahov k poľnohospodárskym nehnuteľnostiam prideleným v pozemkových reformách po období

roku 1945“ treba výmer o vlastníctve pôdy, ktorá bola pridelená právnym predchodcom

žalovaných, považovať za platný napriek tomu, že neobsahuje podpis poverenej osoby. Súd

prvého stupňa k tomu poznamenal, že i keby tento výmer nebol platný, bol by daný  

dôvod „na určenie vlastníckeho práva v prospech právnych predchodcov žalovaných  

na základe prídelu, bez ohľadu na skutočnosť, že predmetné pozemky boli vnesené  

do poľnohospodárskeho družstva, nakoľko sa do vydržacej doby započítava aj doba, keď

pozemky boli v užívaní družstva“. Súd prvého stupňa nepriznal žalovaným náhradu trov

konania, lebo nevyčíslili trovy, ktoré im vznikli v konaní.

Proti výroku uvedeného rozsudku, ktorým bola žaloba zamietnutá v časti o určenie

vlastníckeho a spoluvlastníckeho práva žalobcov (B), podali žalobcovia 1/ až 5/ odvolanie.

Krajský súd v Trnave (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 22. septembra 2010 sp. zn.  

9 Co 429/2009 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti potvrdil a žalobcom 1/ až 5/

uložil povinnosť zaplatiť žalovaným 1/ až 3/ spoločne a nerozdielne náhradu trov konania.

V odôvodnení rozsudku sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa

(§ 219 ods. 2 O.s.p.) a zhodne s ním konštatoval, že právni predchodcovia žalovaných

nadobudli vlastníctvo sporných pozemkov, nie však na základe výmeru o vlastníctve pôdy,

ktorý nie je perfektnou verejnou listinou (vzhľadom na absenciu podpisu povereníka a dátumu vydania výmeru), ale právnym titulom vydržania. I keď tento výmer nebol právne perfektný,

išlo o titul zakladajúci dobromyseľnosť právnych predchodcov žalovaných v tom, že  

im pridelené nehnuteľnosti, za ktoré aj splácali prídelovú cenu, patria ako vlastníkom. Z listín

predložených žalobcami nevyplýva, ktoré konkrétne parcely boli z konfiškácie vyňaté

a ponechané vo vlastníctve. Vyplýva z nich opak – t.j. to, že boli skonfiškované a pridelené

právnym predchodcom žalovaných. O náhrade trov konania rozhodol odvolací súd podľa  

§ 142 ods. 1 O.s.p.

Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podali žalobcovia 1/ až 5/ dovolanie

s odôvodnením, že im v konaní bola odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237  

písm. f/ O.s.p.). K uvedenej vade došlo tým, že odvolací súd prekvapivo a nepredvídateľne

zaujal právne závery o tom, že právni predchodcovia žalovaných nadobudli vlastníctvo

sporných nehnuteľností nie výmerom o pridelení pôdy (ako uviedol súd prvého stupňa), ale

právnym titulom vydržania. Žalobcovia nemali možnosť brániť sa voči týmto záverom

odvolacieho súdu a svojou právnou argumentáciou sa voči nim brániť, prípadne navrhovať dôkazy preukazujúce opak. Odvolací súd ich ani v zmysle § 213 ods. 2 O.s.p. nevyzval, aby

sa vyjadrili k použitiu ustanovení o vydržaní, ktoré neboli v konaní pred súdom prvého stupňa

použité. K odňatiu možnosti žalobcov konať pred odvolacím súdom došlo aj v dôsledku

nepreskúmateľnosti jeho rozhodnutia. Odvolací súd sa odchýlil od rozhodovacej praxe súdov

pri právnom posúdení otázky, či môže ísť o dobromyseľnú držbu, ak sa vyvodzuje

z neperfektného výmeru o vlastníctve pôdy. Odvolací súd, ktorý na jednej strane konštatoval,

že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, na druhej strane ale sám

doplnil dokazovanie, ničím nevysvetlil, na základe ktorých dôkazov dospel k záveru, že

žalovaní vniesli sporné nehnuteľnosti do družstva (z predložených dôkazov vyplýva len to, že

do družstva boli vnesené bližšie nešpecifikované nehnuteľností vo výmere 4 ha) a ani

neodôvodnil, na základe čoho dospel k záveru o uhradení prídelových cien, keď z listín

predložených žalovanými nie je vôbec zrejmé, kto ich vystavil a uvádzajú sa v nich len sumy,

ktoré „majú byť zaplatené“ až v budúcnosti vo forme splátok. Podľa dovolateľov došlo

v konaní k tzv. inej vade konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241

ods. 2 písm. b/ O.s.p.) tým, že odvolací súd porušil zásadu čiastočnej apelácie (§ 205a O.s.p.)

prihliadnutím na taký dôkaz predložený žalovanými až v odvolacom konaní, ktorý mohli

predložiť už v prvostupňovom   konaní (výkaz preddavkov a splátok prídelovej ceny   zo   7. júna 1949 a výkaz zmien prídelových cien k 26. marcu 1957). V ostatnej časti

žalobcovia opätovne namietali a bližšie rozvádzali nesprávnosť skutkových zistení súdov a nenáležitosť hodnotenia dôkazov. Trvali na tom, že sporné nehnuteľnosti neboli predmetom

prídelu, nebol preukázaný vstup právnych predchodcov do držby sporných nehnuteľností,

vnesenie nehnuteľností do družstva ani o doručení výmeru o vlastníctve pôdy právnym

predchodcom žalovaných. K tvrdeniu, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2   písm. c/ O.s.p.) dovolatelia uviedli, že odvolací súd

dospel k nesprávnym a skutkovo nepodloženým záverom o vydržaní sporných nehnuteľností;

nesprávne sú tiež jeho závery o právnych účinkoch výmeru o vlastníctve pôdy, ktorý

jednoznačne nie je perfektnou verejnou listinou. Z týchto dôvodov žiadali zrušiť napadnutý

rozsudok odvolacieho súdu a tiež ním potvrdený výrok rozsudku súdu prvého stupňa a vec

vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Žalovaní 1/ až 3/ sa k dovolaniu písomne nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a

ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpení v súlade s § 241 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a

ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť

týmto opravným prostriedkom.

V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. možno dovolaním napadnúť právoplatné rozhodnutie

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. Dovolanie žalobcov smeruje proti rozsudku.

Dovolanie proti rozsudku je prípustné, ak je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým

bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.). Dovolanie  

je prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil  

od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.).

Dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok

súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že

je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,

alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku

vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. (§ 238 ods. 3 O.s.p.).

Prípustnosť v danej veci podaného dovolania z uvedených ustanovení Občianskeho

súdneho poriadku nevyplýva – napadnutý nie je zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1 O.s.p.), dovolací súd v tejto veci dosiaľ nezaujal záväzný právny názor (§ 238  

ods. 2 O.s.p.) a napadnutým je potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje

znaky rozsudku uvedeného v § 238 ods. 3 O.s.p.

So zreteľom na vyššie uvedené by dovolanie žalobcov bolo procesne prípustné, len

ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237 O.s.p.

O vadu uvedenú v tomto ustanovení ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí  

do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť

účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne

zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv

začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,  

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát.

Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli

a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania žalobcov preto z týchto

ustanovení nemožno vyvodiť.

S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu súdov

nižších stupňov sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či dovolateľom bola v konaní

odňatá možnosť pred súdom konať. Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237  

písm. f/ O.s.p.) sa rozumie procesne nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu, ktorý  

má za následok znemožnenie realizácie procesných práv účastníka občianskeho súdneho

konania.

Žalobcovia v súvislosti s námietkou, že im v konaní bola odňatá možnosť pred súdom

konať, vytýkali odvolaciemu súdu porušenie § 213 ods. 2 O.s.p. V zmysle tohto ustanovenia

platí, že ak je odvolací súd toho názoru, že sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu,

ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce,

vyzve účastníkov konania, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili.

K právnym dôsledkom nerešpektovania ustanovenia § 213 ods. 2 O.s.p. sa už najvyšší

súd vyjadril v rozhodnutí z 27. októbra 2010 sp. zn. 5 Cdo 322/2009, ktoré bolo publikované ako rozhodnutie č. R 33/2011 v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky. Najvyšší súd v ňom konštatoval, že „pokiaľ odvolací súd nevyzval

účastníka konania v zmysle § 213 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom  

od 15. októbra 2008, aby sa vyjadril k možnému použitiu toho ustanovenia právneho

predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je podľa názoru odvolacieho

súdu pre rozhodnutie vo veci rozhodujúce, odňal účastníkovi konania možnosť pred súdom

konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

V preskúmavanej veci došlo k takému nerešpektovaniu § 213 ods. 2 O.s.p. Súd prvého

stupňa zamietol žalobu z dôvodu, že právni predchodcovia žalovaných nadobudli vlastnícke

právo sporných nehnuteľností rozhodnutím štátneho orgánu – výmerom o vlastníctve pôdy.

Na rozdiel od toho odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom rozsudku uzavrel, že týmto

(právne neperfektným) výmerom právni predchodcovia žalovaných vlastníctvo sporných

parciel nenadobudli, nadobudli ho však právnym titulom vydržania.

Rozhodnutie súdu prvého stupňa bolo založené na rozhodujúcom závere, že výmerom

o vlastníctve pôdy došlo k nadobudnutiu vlastníctva. Legitímne bolo preto očakávanie, že

v odvolacom konaní budú riešené otázky významné z hľadiska posúdenia účinkov tohto

výmeru, a tiež očakávanie, že ak odvolací súd dôjde k právnemu záveru, že výmer tieto

účinky nemal, splní svoju procesnú povinnosť v zmysle § 213 ods. 2 O.s.p. a účastníkom

vytvorí možnosť brániť sa v odvolacom konaní pred prijatím takých právnych záverov, ktoré

vyznievajú v ich neprospech.

Súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie iba na tom, že vlastníctvo právnych

predchodcov žalovaných bolo založené výmerom o vlastníctve pôdy; neaplikoval teda žiadne

zákonné ustanovenie o vydržaní. Pokiaľ sa v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia

uvádza, že „v prípade konštatovania neplatnosti výmeru o vlastníctve pozemkov by bol dôvod

na určenie vlastníckeho práva v prospech právnych predchodcov žalovaných“, je z kontextu

rozhodnutia zrejmé, že v tejto časti odôvodnenia išlo o poznámku týkajúcu sa možnosti

alternatívy prípadného rozhodnutia, ktorá podľa názoru súdu prvého stupňa prichádzala  

do úvahy vtedy, ak by nedospel k záveru o vlastníctve založenom priamo výmerom.

Odvolací súd ale dospel k záveru, že vlastníctvo právnych predchodcov žalovaných

nebolo založené priamo výmerom – podľa jeho názoru však vlastníctvo nadobudli právnym titulom vydržania. Išlo teda bezpochyby o záver, že na vec sa vzťahuje ustanovenie právneho

predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci

rozhodujúce. Vzhľadom na to bolo jeho povinnosťou postupovať podľa § 213 ods. 2 O.s.p.

a účastníkov konania vyzvať, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili.  

Zo spisu vyplýva, že odvolací súd na pojednávaní 22. septembra 2010 takto nepostupoval

a svoju povinnosť vyplývajúcu z tohto ustanovenia nesplnil (pozn.: dokonca v celom svojom

rozhodnutí neuviedol, na podklade ktorého zákonného ustanovenia dospel k záveru, že

v prípade právnych predchodcov žalovaných boli kumulatívne splnené všetky podmienky

vydržania vlastníctva nehnuteľnosti). Týmto postupom odvolacieho súdu bola žalobcom

odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).

Procesná vada v zmysle § 237 O.s.p., ku ktorej došlo v odvolacom konaní, je vždy

dôvodom pre zrušenie dovolaním napadnutého rozhodnutia. Dovolací súd preto rozsudok

odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b O.s.p.).

So zreteľom na dôvod zrušenia napadnutého rozsudku sa dovolací súd nezaoberal

okolnosťami, z ktorých žalobcovia vyvodzovali tzv. inú procesnú vadu konania (§ 241 ods. 2

písm. b/ O.s.p.) a nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). S podstatou,

dôsledkami a súvislosťami ich argumentácie sa vyporiada súd, ktorému sa vec vracia  

na ďalšie konanie.

Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené,

koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho

konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.  

V Bratislave 11. marca 2013

JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková