UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci starostlivosti o maloleté dieťa W. E., bývajúceho u matky a zastúpeného kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, so sídlom v Bratislave, Vazovova č. 7/A, dieťa matky MUDr. W. X. bývajúcej v Z., zastúpenej advokátskou kanceláriou DOBIÁŠOVÁ | law firm s.r.o., so sídlom v Bratislave, Šoltésovej č. 2679/18, IČO: 50655809, a otca Ing. B. E., bývajúceho v Z., zastúpeného AK JUDr. Miroslav Repka, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Leškova č. 3/A, IČO: 36847143, za účasti Okresného prokurátora Bratislava II, o úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu, vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 59 P 98/2013, o dovolaní matky proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo 17. januára 2017 sp. zn. 11 CoP 353/2016, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov dovolacieho konania.
Odôvodnenie
1. Okresný súd Bratislava II rozsudkom z 22. marca 2016 č.k. 59 P 98/2013-167 zveril maloletého W. do osobnej starostlivosti matky s tým, že zastupovať a spravovať jeho majetok budú obaja rodičia. Otcovi uložil povinnosť prispievať na výživu maloletého W. sumou 1 000 € mesačne splatnou vždy do 15-ého dňa tohto ktorého mesiaca vopred k rukám matky s účinnosťou od apríla 2016. V časti o úhrade školného schválil rodičovskú dohodu, podľa ktorej sa otec zaviazal uhrádzať školné pre maloletého v The British Inter-national School, Bratislava, J.V. Dolinského č. 1 až do ukončenia jeho školskej dochádzky v uvedenej škole. Ďalej upravil styk otca s maloletým tak, že otec je oprávnený stretávať sa s maloletým W. a/ od 22. marca 2016 do 30. júna 2016 počas každého kalendárneho týždňa v stredu od 16,00 hod. do 19,00 hod., každý nepárny kalendárny týždeň v sobotu od 10,00 hod. do 18,00 hod. a nedeľu od 10,00 hod. do 18,00 hod. a od 1. júla 2016 každý týždeň v stredu od 16,00 hod. do 19,00 hod. a každý nepárny týždeň od piatka od 17,00 hod. do nedele do 18,00 hod., b/ počas zimných školských prázdnin vyhlásených MŠ SR a vianočných sviatkov v párny kalendárny rok od 23. decembra od 8,00 hod. do 25. decembra do 10,00 hod., v nepárny kalendárny rok od 2. januára od10,00 hod. do posledného dňa zimných školských prázdnin do 18,010 hod., c/ počas Veľkonočných sviatkov v každom párnom kalendárnom roku od štvrtka predchádzajúceho Veľkého piatku od 10,00 hod. do 18,00 hod., d/ počas jarných školských prázdnin vyhlásených MŠ SR každý nepárny rok od soboty predchádzajúcej prvému dňu prázdnin od 10,00 hod. do soboty nasledujúcej po poslednom dni prázdnin do 19,00 hod., e/ v kalendárnom roku 2016 počas letných školských prázdnin od 1. augusta od 10,00 hod. do 7. augusta do 19,00 hod. a v nasledujúcich rokoch od 15. júla od 10,00 hod. do 31. júla do 19,00 hod. a od 14. augusta od 10,00 hod. do 31. augusta do 19,00 hod., s tým že miestom odovzdania a prevzatia dieťaťa je miesto bydliska matky a matka je povinná dieťa na styk riadne pripraviť a odovzdať. Vo zvyšku návrh matky a vo zvyšku návrh otca zamietol, a žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie právne posúdil podľa § 24 ods. 3, 4, § 36 ods. 1, § 62, § 65 ods. 1, § 75 ods. 1, § 78 ods. 1 Zákona o rodine a pri rozhodovaní prihliadol na to, že rodičia sa v priebehu konania zhodli na tom, že najvhodnejšou úpravou pri riešení otázky zverenia maloletého, ktorá bude v jeho záujme, je zverenie dieťaťa do osobnej starostlivosti matke, keďže maloletý je silne emocionálne naviazaný na matku, pričom apeloval na matku, aby radikálne prehodnotila rolu otca v živote maloletého, dieťa viedla k úcte k druhému rodičovi a najmä, aby tento prístup k rodičovským právam a povinnostiam bol trvalý, aby si maloletý rozvíjal citové väzby s otcom a nepestoval v sebe nenávisť k jednému z rodičov. O zastupovaní dieťaťa a správe jeho majetku rozhodol tak, že toto právo priznal obom rodičom, pretože nezistil dôvody, ktoré by tomu bránili. Súd prvej inštancie uložil otcovi povinnosť prispievať na výživu maloletého sumou 1 000 € mesačne, ktoré odzrkadľuje životnú úroveň oboch rodičov, s prihliadnutím na nadštandardný príjem otca a návrh matky v časti tvorby úspor maloletému zamietol, keď najmä zohľadnil, že otec dobrovoľne platí maloletému ročné školné cca 15 000 €, matke ponechal v užívaní motorové vozidlo zn. BMW, matka vlastní ďalšie nehnuteľnosti (rodinný dom pri Z. Z. dom v H. E.), ktoré otec zakúpil, otec dobrovoľne platí maloletému mesačne životnú poistku, členstvo v Penaty klube, súkromného lekára. Keďže medzi rodičmi nedošlo k dohode o styku s maloletým dieťaťom, súd prvej inštancie upravil styk otca s maloletým, pri úprave ktorého prihliadol na záujmy maloletého, psychický stav maloletého, model postupného zvyšovania intenzity vzájomných stretnutí dieťaťa s otcom. V časti o úhradu školného súd prvej inštancie schválil rodičovskú dohodu, pretože je v záujme maloletého. O trovách konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. a/ O.s.p.
2. Krajský súd v Bratislave na odvolanie matky rozsudkom zo 17. januára 2017 sp. zn. 11 CoP 353/2016 rozsudok súdu prvej inštancie v časti úpravy styku otca s maloletým zmenil tak, že otec má právo sa s maloletým W. stýkať: a/ každý týždeň v stredu od 16,00 hod. do 19,00 hod., b/ každý nepárny kalendárny týždeň od soboty 9,00 hod. do nedele do 18,00 hod, v oboch prípadoch sa úpravy netýkajú sviatkov a prázdnin, c/ počas sviatkov a prázdnin: ca/ počas Vianočných prázdnin každý rok 23. decembra od 9,00 hod. do 18,00 hod., cb/ každý párny rok od 2. januára od 9,00 hod. do posledného dňa prázdnin do 16,00 hod., cc/ počas Veľkonočných prázdnin vo Veľkonočný pondelok každý rok od 9,00 hod. do 18,00 hod., cd/ počas jarných prázdnin každý nepárny rok od soboty predchádzajúcej prvému dňu prázdnin od 10,00 hod. do nasledujúcej soboty do 18,00 hod., ce/ počas letných prázdnin každý rok od 15. júla od 10,00 hod. do 31. júla do 18,00 hod. a od 15. augusta od 10,00 hod. do 30. augusta do 18,00 hod. s tým, že miestom prevzatia a odovzdania dieťaťa je bydlisko matky a matka je povinná dieťa na styk riadne pripraviť a odovzdať. Vo zvyšku rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdil a žiadnemu z účastníkov nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. V časti určenia výživného a tvorby úspor sa v celom rozsahu stotožnil so skutkovými zisteniami súdu prvej inštancie ako i jeho právnym posúdením veci. V časti úpravy styku otca s maloletým čiastočne zmenil rozsudok súdu prvej inštancie, keď dospel k záveru, že táto úprava je v súlade so záujmom maloletého. Z dokazovania vykonaného v konaní zistil, že problémom v styku otca s maloletým je správania sa matky, ktorá síce navonok deklaruje ústretovosť, ktorú ale v skutočnosti v žiadnom prípade nevykonáva, a maloletý, ktorý bol zatiahnutý do konfliktu rodičov, preberá vzory matky a jej správanie sa, ktoré je pre neho výhodnejšie a otca odmieta. Keďže v konaní nebol zistený žiaden dôvod, pre ktorý by maloletý nemohol u otca prespávať, dobrú vôľu a ústretovosť otca, ktorý chápe potreby maloletého, čiastočne vyhovel odvolaniu matky a upravil styk otca a maloletým, ktorý podľa jeho názoru je najmä v záujme maloletého.
3. Proti rozsudku odvolacieho súdu v časti úpravy styku podala matka maloletého dovolanie s tým, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnili strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f/ CSP) a rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená (§ 421 ods. 1 písm. b/ CSP). Podľa názoru dovolateľky súd nesprávne vyhodnotil predložené dôkazy, neprihliadol na názor maloletého, a to najmä s ohľadom na skutočnosť, že maloletý styk s otcom absolútne odmieta, a týmto spôsobom jej znemožnil uskutočnenie jej procesných práv. Namietala, že súd pri svojom rozhodovaní sa opieral o výsledky znaleckého posudku č. 04/2015 vypracovaného Výskumným ústavom detskej psychológie a patapsychológie, ktorý bol vypracovaný bez diagnostiky maloletého ako aj rodičov a je založený na tzv. syndróme zavrhnutého rodiča, ktorý však aktuálne nie je oficiálnym psychopatologickým syndrómom, nevyskytuje sa v medicínskej psychiatrickej syndromológii a nie je stanovený ani ako diagnóza v oficiálnych medzinárodných klasifikačných systémoch. Vzhľadom na to bola toho názoru, že súd vôbec nemal na závery tohto znaleckého posudku založeného na syndróme zavrhnutého rodiča prihliadať, pričom táto právna otázka nebola doposiaľ v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu vyriešená. Z uvedených dôvodov matka navrhla rozsudok odvolacieho súdu v dovolaním napadnutej časti zrušiť a vec mu v rozsahu zrušenia vrátiť na ďalšie konanie, prípadne zmeniť a upraviť styk otca s maloletým v zmysle jej návrhu.
4. Otec vo svojom vyjadrení k dovolaniu uviedol, že rozsudok odvolacieho súdu je vecne správny, a preto navrhol dovolanie zamietnuť. 5. Kolízny opatrovník navrhol dovolanie matky zamietnuť a bol toho názoru, že práve matka je hlavným narušiteľom vzťahu otca so synom, maloletého nemotivuje v rozvíjaní zdravého vzťahu otca so synom, ale spôsobuje u neho vnútropsychický konflikt.
6. Okresný prokurátor vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že uplatnené dovolacie dôvody sú nedôvodné a navrhol dovolanie zamietnuť.
7. Od 1. júla 2016 sa konania vo veciach starostlivosti súdu o maloletých riadia ustanoveniami Civilného mimosporového poriadku (CMP). Ak tento zákon neustanovuje inak, na konanie podľa neho sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku (§ 2 ods. 1 CMP). To platí i pre konanie o dovolaní.
8. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť. Na stručné odôvodnenie (§ 451 ods. 3 veta prvá CSP) dovolací súd uvádza nasledovné:
9. V danom prípade bolo dovolanie podané za účinnosti nového civilného procesného kódexu (po 1. júli 2016). Aj za účinnosti CSP treba dovolanie považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie aj podľa novej právnej úpravy nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani samotným dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu [viď napríklad rozhodnutia sp. zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013, 4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012 (poznámka dovolacieho súdu: pokiaľ sa v ďalšom texte odkazuje v zátvorke na „Cdo“, ide o odkaz na rozhodnutie najvyššieho súdu príslušnej spisovej značky).
10. Už v rozhodnutiach vydaných do 30. júna 2016 najvyšší súd opakovane vyjadril záver aktuálny aj v súčasnosti, v zmysle ktorého právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania (1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 357/2015, 4 Cdo 1176/2015, 5 Cdo 255/2014, 8 Cdo 400/2015). Otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môžeuskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu.
11. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých sa môže táto výnimka uplatniť, nemožno v žiadnom prípade interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad (3 Cdo 319/2013, 1 Cdo 348/2013, 3 Cdo 357/2016, 3 ECdo 154/2013, 3 Cdo 208/2014). Narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená (meritórnym rozhodnutím) musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti - to platí o všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch.
12. Naďalej je tiež plne opodstatnené konštatovanie, že ak by najvyšší súd bez ohľadu na neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe ho prípadne zrušil, porušil by základné právo na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane [porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. II. ÚS 172/03].
13. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a 421 CSP.
14. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
15. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
16. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 1 CSP).
17. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
18. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f/ CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým spôsobom dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.
19. Dovolateľka prípustnosť podaného dovolania vyvodzuje z § 420 písm. f/ CSP a zároveň zustanovenia § 421 ods. 1 písm. b/ CSP.
20. Z ustanovení CSP, ktoré sa vzťahujú na dovolacie konanie, nevyplýva jednoznačne, či prichádza do úvahy súbežné uplatnenie prípustnosti dovolania v zmysle § 420 CSP, ako aj v zmysle § 421 CSP.
21. Otázka možnosti súbežného uplatnenia dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle týchto ustanovení CSP bola riešená veľkým senátom občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktorý v uznesení z 19. apríla 2017 sp. zn. 1 VCdo 2/2017 konštatoval, že: a/ kumulácia dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle § 420 a § 421 CSP je neprípustná, b/ ak sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti podľa oboch uvedených ustanovení, dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 CSP, c/ ak sú v dovolaní uplatnené viaceré vady zmätočnosti uvedené v § 420 písm. a/ až f/ CSP, dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania z hľadiska existencie tej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená na prednejšom mieste.
22. Uvedeným rozhodnutím veľkého senátu, ktoré je dostupné aj na internetovej stránke najvyššieho súdu (www.nsud.sk), sú senáty najvyššieho súdu viazané (§ 48 ods. 3 veta prvá CSP).
23. Trojčlenný senát 3 C najvyššieho súdu, riadiac sa právnymi závermi vyjadrenými v označenom rozhodnutí veľkého senátu, skúmal prípustnosť dovolania žalobcu len podľa ustanovenia § 420 písm. f/ CSP (nezaoberal sa teda prípustnosťou jej dovolania z hľadiska § 421 ods. 1 písm. b/ CSP).
24. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f/ CSP, sú a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia. 24.1. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). 24.2. Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu vydaných do 30. júna 2016 tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj R 129/1999 a 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012). Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť návrhom uplatneného nároku. 24.3. Pokiaľ „postupom súdu“ nie je rozhodnutie súdu - finálny (meritórny) produkt prejednania veci v civilnom sporovom konaní, potom už „postupom súdu“ vôbec nemôže byť ani časť rozhodnutia - jeho odôvodnenie (obsah, spôsob, kvalita, výstižnosť, presvedčivosť a úplnosť odôvodnenia), úlohou ktorej je vysvetliť dôvody, so zreteľom na ktoré súd rozhodol (1 ECdo 10/2014, 3 Cdo 146/2013). 24.4. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu treba pojem „procesný postup“ súdu vykladať takto aj za právnej úpravy účinnej od 1. júla 2016.
25. Najvyšší súd už podľa predchádzajúcej úpravy dospel k záveru, že dôvodom znemožňujúcim realizáciu procesných oprávnení účastníka (a v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. zakladajúcim prípustnosť dovolania) nebolo podľa predchádzajúcej právnej úpravy nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávnevyhodnotenie niektorého dôkazu (R 37/1993, R 125/1999, R 42/1993 a 1 Cdo 85/2010, 2 Cdo 29/2011, 3 Cdo 268/2012, 3 Cdo 108/2016, 2 Cdo 130/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011, 7 Cdo 38/2012). Podľa právneho názoru dovolacieho súdu ani po novej právnej úprave civilného sporového konania, ktorá nadobudla účinnosť 1. júla 2016, nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f/ CSP nedostatočné zistenie skutkového stavu, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu.
26. Podstatná časť námietok dovolateľky sa týka nie procesného postupu, ale právneho posúdenia veci. Najvyšší súd už ale podľa predchádzajúcej úpravy dospel k záveru, že realizácia procesných oprávnení sa účastníkovi neznemožňuje právnym posúdením (viď R 54/2012 a 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014). 26.1. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 26.2. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu nie je po 1. júli 2016 žiadny dôvod pre odklon od vyššie uvedeného chápania dopadu nesprávneho právneho posúdenia veci na možnosť uskutočňovať procesné oprávnenia niektorou zo strán civilného sporového konania. Dovolateľkou vytýkaná nesprávnosť právneho posúdenia veci nie je procesnou vadou zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f/ CSP a nezakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia (viď judikát R 24/2017).
27. Z týchto dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, že dovolanie matky nie je podľa § 420 písm. f/ CSP prípustné. Vzhľadom na to jej dovolanie odmietol podľa § 447 písm. c/ CSP.
28. O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 52 CMP.
29. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.