3 Cdo 18/2015

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci starostlivosti o maloletú A. N., narodenú X., bývajúcu v B., zastúpenú kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych

vecí a rodiny v Banskej Bystrici, dieťa matky D. N., bývajúcej v B., zastúpenej Advokátskou

kanceláriou JUDr. E. S., s.r.o., so sídlom v B., a otca I. N., bývajúceho v B., zastúpeného

JUDr. I. H., advokátom, so sídlom v B., o zvýšenie výživného, vedenej na Okresnom súde

Banská Bystrica pod sp. zn. 31 P 28/2014, o dovolaní otca proti rozsudku Krajského súdu

v Banskej Bystrici z 25. novembra 2014 sp. zn. 13 CoP 79/2014, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom z 11. júla 2014 č.k. 31 P 28/2014-302 zmenil

rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica zo 4. marca 2004 č.k. 32 P 345/2003-82 v spojení

s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici z 15. júna 2004 sp. zn. 13 CoP 32/2004  

vo výroku o výživnom na maloletú tak, že otec je povinný prispievať na jej výživu výživným

zvýšeným z 2 500 Sk na 300 € mesačne od 23. januára 2014, pričom 200 € mesačne bude

vyplácať priamo matke a 100 € mesačne na účet maloletej vedený v banke. Zročné výživné  

za čas od 23. januára 2014 do 11. júla 2014 vo výške 909,95 € súd povolil otcovi splácať

v mesačných splátkach po 70 € spolu s bežným výživným do rúk matky; zročné výživné  

za čas od 23. januára 2014 do 11. júla 2014 vo výške 455,04 € povolil otcovi splácať

v mesačných splátkach po 30 € na sporiaci účet maloletej v banke. V prevyšujúcej časti návrh

matky zamietol. Vychádzal z toho, že vyživovaciu povinnosť otca voči maloletej upravili 2   3 Cdo 18/2015

súdy naposledy v roku 2004, kedy otcovi uložili povinnosť prispievať na jej výživu mesačne

sumou 2 500 (82,98 €). Maloletá bola vtedy o 10 rokov mladšia, matka bola poberateľkou

rodičovského príspevku vo výške 3 790 Sk, prídavku na dieťa vo výške 480 Sk a príspevku

na diétne stravovanie vo výške 983 Sk. Otec dosahoval priemerný mesačný čistý príjem

26 154 Sk a nemal žiadnu inú vyživovaciu povinnosť. Od poslednej úpravy výživného nastala

podstatná zmena pomerov na strane všetkých účastníkov konania. Maloletá   je o 10 rokov

staršia, navštevuje gymnázium a po každej stránke došlo k zvýšeniu výdavkov spojených  

so zabezpečením jej každodenných potrieb a realizáciou jej záujmov a záľub. K zmene

pomerov došlo aj na strane matky dieťaťa, ktorá je už zamestnaná a mesačne dosahuje príjem

1 531,28 €. Súd na strane matky zohľadnil, že musí vynakladať určité finančné prostriedky

na zabezpečenie svojej pracovnej činnosti, ako aj na zaplatenie nemocenských a sociálnych

dávok, ako aj dávok dôchodkového zabezpečenia. Na strane otca prihliadol na to, že  

je zamestnaný a jeho priemerný mesačný čistý príjem je 1 765,76 €. Na základe výsledkov

vykonaného dokazovania dospel súd k záveru, že návrh matky na zvýšenie výživného  

je čiastočne dôvodný. Výživné na maloletú stanovil vo výške 300 € mesačne, ktorú je otec

spôsobilý maloletej bez ohrozenia vlastnej výživy poukazovať a ktorá spolu s rodinnými

prídavkami a určitou finančnou čiastkou zo strany matky zodpovedá potrebám a záujmom maloletej a zároveň vyrovnáva životnú úroveň maloletej so životnou úrovňou jej rodičov.

Výživné určil odo dňa podania návrhu (t.j. od 23. januára 2014). Podľa názoru súdu matka

nepreukázala dostatočným spôsobom dôvody hodné osobitného zreteľa (§ 77 ods. 1 Zákona

o rodine). Aj keď matka bola v roku 2013 hospitalizovaná a následne sa podrobovala

rehabilitáciám, nemala zamedzený prístup k súdu a mala možnosti uplatniť nárok na zvýšenie

výživného pred uvedeným dňom. Okrem toho súd prihliadol na to, že otec kompenzoval

zvýšené náklady na výživu dieťaťa tým, že okrem stanovenej výšky výživného, ktorú uhrádza

riadne a pravidelne, poskytuje dieťaťu aj iné plnenia vo forme rozličných nákupov. Súd

v zmysle § 63 ods. 1 Zákona o rodine rozhodol aj o tvorbe úspor pre maloletú, lebo to pomery

otca umožňujú. Pri výpočte zročného výživného vychádzal z toho, že dosiaľ stanovené

výživné predstavovalo 83 € mesačne. Pokiaľ súd zvýšil výživné na sumu 300 €, rozdiel medzi

doterajšou výškou výživného a novo stanovenou výškou výživného predstavuje 217 €

mesačne. Tak, ako pomerne rozdelil vyplácanie výživného, rozdelil aj vyplácanie zročného

výživného. V prevyšujúcej časti považoval návrh matky za nedôvodný, a preto ho zamietol.

Na odvolanie matky Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z 25. novembra 2014

sp. zn. 13 CoP 79/2014 napadnutý rozsudok zmenil tak, že výživné na maloletú, ktoré bolo 3   3 Cdo 18/2015

určené rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica zo 4. marca 2004 č.k. 32 P 345/2003-82

a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici z 15. júna 2004 sp. zn. 13 CoP 32/2004,  

zvýšil zo sumy 2 500 Sk mesačne na 500 € mesačne od 23. januára 2014, pričom 230 €

mesačne bude vyplácať priamo matke a 270 € mesačne na účet maloletej vedený v banke.

Zročné výživné za čas od 23. januára 2014 do 30. novembra 2014 vo výške 1 782,07 € otcovi

povolil splácať v mesačných splátkach po 70 € spolu s bežným výživným do rúk matky;

zročné výživné za čas od 23. januára 2014 do 30. novembra 2014 vo výške 2 091,99 € povolil

otcovi splácať v mesačných splátkach po 30 € na sporiaci účet maloletej v banke.

V odôvodnení rozsudku poukázal na ustanovenie § 78 ods. 1 prvá veta Zákona o rodine, ktoré

vyjadruje zásadu, že k zmene dohôd a súdnych rozhodnutí o výživnom môže dôjsť len  

na základe zmeny pomerov zistenej porovnaním okolností významných pre rozhodnutie

o výživnom v čase skoršieho a nového rozhodovania. Predpokladom zmeny právoplatného

rozhodnutia o výživnom je závažná zmena pomerov, ktorá opodstatňuje záver, že skôr určené

výživné nezodpovedá zmenenej situácii, či už na strane osôb vyživovaných, alebo

vyživujúcich. Pri rozhodovaní o zmene výživného musí súd posúdiť komplexne všetky zmeny

v pomeroch účastníkov. Musí mať na zreteli, že v zmysle § 62 ods. 2 Zákona o rodine  

má dieťa právo podieľať sa na dosiahnutej životnej úrovni svojich rodičov a že v zmysle § 75

ods. 1 Zákona o rodine sa pri rozhodovaní o výživnom prihliada na odôvodnené potreby

oprávneného, ako aj schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Miera

odôvodnených potrieb dieťaťa je odstupňovaná podľa jeho veku, školského zaradenia,

fyzickej a duševnej vyspelosti, zdravotného stavu, oprávnených kultúrnych a spoločenských

potrieb, záujmov a podobne. Odôvodnenými sú aj ďalšie potreby dieťaťa, vrátane tvorby

úspor, ktoré síce nie sú nevyhnutné, ale so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu  

sú prospešné pre všestranný vývoj dieťaťa. Pre určenie výšky výživného pre dieťa  

sú rozhodujúce reálne zárobkové možnosti, schopnosti a majetkové pomery každého

z rodičov. Súd pri rozhodovaní musí vziať na zreteľ aj to, ktorý z rodičov a v akej miere  

sa o dieťa osobne stará. Podľa názoru odvolacieho súdu je v danom prípade otec spôsobilý

bez ohrozenia vlastnej výživy prispievať maloletej na výživu sumou 500 € mesačne. Táto

suma spolu s rodinnými prídavkami a určitou finančnou čiastkou aj zo strany matky dieťaťa,

ktorej osobná starostlivosť o maloletú takto vyspelú už v plnom rozsahu nenahrádza platenie

výživného, zodpovedá všetkým potrebám a záujmom maloletej a zároveň vyrovnáva životnú

úroveň maloletej so životnou úrovňou jej rodičov. Takto určené výživné je primerané

potrebám maloletej a možnostiam otca. Odvolací súd nepovažoval za dostatočné zvýšenie

výživného len na sumu 300 € mesačne tak, ako rozhodol súd prvého stupňa. V zmysle § 63 4   3 Cdo 18/2015

ods. 1 Zákona o rodine rozhodol pritom aj o tvorbe úspor pre maloletú, lebo to dovoľujú

majetkové pomery otca.  

Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal (23. decembra 2014) dovolanie

otec. Uviedol, že postupom odvolacieho súdu mu bola odňatá možnosť pred súdom konať  

(§ 237 písm. f/ O.s.p.) tým, že jeho rozhodnutie nespĺňa požiadavky na riadne odôvodnenie  

(§ 157 ods. 2 O.s.p.). Odvolací súd vôbec neuviedol, ktoré skutočnosti považoval  

za preukázané a ktoré nie, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa riadil  

pri zaujímaní záveru o splnení predpokladov pre zvýšenie výživného vo výške požadovanej matkou. V priebehu konania otec preukázal, že po odpočítaní všetkých jeho pravidelných

výdavkov mu zostáva suma 482,80 €, z ktorej logicky nemôže mesačne platiť výživné  

na maloletú vo výške 500 €. Výdavky, ktoré matka vyčíslila vo výške 460 €, sú minimálne  

vo výške 60 € (sporenie maloletej) neopodstatnené a nepreukázané. Mesačné výdavky

maloletej tak predstavujú nanajvýš 400 €, výživné v tejto výške by jej ale mali platiť mesačne

obaja rodičia podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Maloletá  

má už pätnásť rokov a matka osobnou starostlivosťou o ňu nevyvažuje vyživovaciu povinnosť

tak, ako predtým. Mesačné príjmy matky, ktorá je tiež poberateľkou rodinných prídavkov,  

sú pritom nadštandardné. Otec v konaní preukázal aj svoj podiel na rôznych nákupoch pre

účely maloletej; suma na ne predstavuje mesačne okolo 75 €. Odvolací súd v napadnutom

rozsudku nevysvetlil, či a s akými závermi prihliadol na tieto skutočnosti. Konštatovanie

odvolacieho súdu, že za primerané mesačné výživné nemožno považovať 300 €, ale 500 €,  

je úplne nepreskúmateľné. Záver odvolacieho súdu, že v porovnaní s rokom 2005 došlo

k zmene pomerov u všetkých účastníkov, je síce správny, ale odvolací súd nesprávne

vyhodnotil, že na strane maloletej (ktorá odchádza študovať do Bratislavy) a matky (ktorej

príjmy vzrástli) ide o zmeny „pozitívne“. Odvolací súd primerane nereagoval  

na argumentáciu otca v priebehu odvolacieho konania a len prevzal dôvody prvostupňového

rozhodnutia, i keď nešlo o prípad, na ktorý sa vzťahuje ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p.

Skutočnosť, že rozsudok odvolacieho súdu je nepreskúmateľný, zakladá podľa názoru otca

procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. a prípustnosť jeho dovolania podľa tohto ustanovenia. Vzhľadom na to žiadal napadnuté rozhodnutie buď zrušiť (a vec vrátiť  

na ďalšie konanie), alebo zmeniť.  

Matka vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že dovolanie otca je v zmysle § 238  

ods. 4 O.s.p. procesne neprípustné, napadnuté rozhodnutie je vecne správne a náležite 5   3 Cdo 18/2015

odôvodnené. Dovolateľ zo svojich subjektívnych hľadísk spochybňuje správnosť skutkových

a právnych záverov súdov, pričom jeho dovolacia argumentácia je zhodná s tým, čo tvrdil  

už v konaní pred prvostupňovým a odvolacím súdom. Žiadala, aby dovolací súd dovolanie

odmietol a priznal jej náhradu trov dovolacieho konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací [§ 10a

ods. 1 O.s.p. (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny poriadok v znení pred 1. januárom 2015)] po zistení, že dovolanie podal včas účastník

konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.) skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), či je podané dovolanie procesne

prípustné.

1. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty

a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou

ktorého je bezpochyby tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov

v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje  

len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny

súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania  

pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).

Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania

osobitné postavenie. Na rozdiel od odvolania (riadneho opravného prostriedku), ktorým

možno napadnúť ešte neprávoplatné rozhodnutie, ide v prípade dovolania o mimoriadny

opravný prostriedok, ktorým možno – iba v prípadoch Občianskym súdnym poriadkom

výslovne stanovených – napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré už nadobudlo

právoplatnosť. Občiansky súdny poriadok vychádza z tejto mimoriadnej povahy dovolania

a v nadväznosti na to aj upravuje podmienky, za ktorých je dovolanie prípustné. Najvyšší súd

vo svojich rozhodnutiach túto osobitosť (a mimoriadnosť) dovolania často vysvetľuje

konštatovaním, že dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nie je treťou

inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie (viď napríklad

rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013,  

4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012).

6   3 Cdo 18/2015

Z relevantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)

vyplýva, že systém opravných prostriedkov zakotvený v právnom poriadku zmluvnej strany

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) musí byť

nevyhnutne v súlade s požiadavkami čl. 6 Dohovoru. Vo všeobecnosti pre použitie

mimoriadnych opravných prostriedkov platí, že sú prípustné iba vo výnimočných prípadoch.

ESĽP v rámci svojej rozhodovacej praxe už viackrát vyslovil nezlučiteľnosť mimoriadneho

opravného prostriedku s princípom právnej istoty a konštatoval porušenie čl. 6 ods. 1

Dohovoru vtedy, keď k nariadeniu opätovného preskúmania veci došlo z dôvodu existencie

odlišného právneho posúdenia veci (porovnaj Roseltrans proti Rusku, rozsudok z roku 2005).

Vo veci Abdullayev proti Rusku (rozsudok z roku 2010) ESĽP zdôraznil, že v záujme právnej

istoty zahrnutej v čl. 6 Dohovoru by právoplatné rozsudky mali vo všeobecnosti zostať

„nedotknuté“. K ich zrušeniu by preto malo dochádzať iba pre účely nápravy zásadných,

hrubých a podstatných vád. Podľa názoru ESĽP v žiadnom prípade však za takú vadu

nemožno označiť skutočnosť, že na predmet konania existujú dva odlišné právne názory  

[viď napríklad Sutyazhnik proti Rusku (rozsudok z 23. júla 2009) alebo Bulgakova proti

Rusku (rozsudok z 18. januára 2007) ].

Občiansky súdny poriadok, vychádzajúc z naznačenej výnimočnosti dovolania,

upravuje podmienky prípustnosti dovolania a stanovuje ich ako výnimku zo záväznosti

a nezmeniteľnosti rozhodnutia, ktoré už nadobudlo právoplatnosť. V niektorých prípadoch,

ktoré sú osobitne v zákone vymenované, ide Občiansky súdny poriadok ešte ďalej

a podmienky prípustnosti dovolania sprísňuje právnou úpravou, podľa ktorej z prípadov,

v ktorých výnimočne pripúšťa dovolanie (§ 238 ods. 1 O.s.p.), vylučuje tie, v ktorých

dovolanie nemá byť prípustné (viď napríklad § 238 ods. 4 a 5 O.s.p.).  

2. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa  

§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p.  

je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho

názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie

prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého 7   3 Cdo 18/2015

stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie

prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide

o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil

neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Podľa § 238 ods. 4 O.s.p.

dovolanie nie je prípustné vo veciach upravených Zákonom o rodine a o zmene a doplnení

niektorých zákonov okrem rozsudku o obmedzení alebo pozbavení rodičovských práv

a povinností, alebo o pozastavení ich výkonu, o priznaní rodičovských práv a povinností

maloletému rodičovi dieťaťa, o určení rodičovstva, o zapretí rodičovstva alebo o osvojení.

V danom prípade dovolanie smeruje proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu  

(§ 238 ods. 1 O.s.p.), prípustnosť dovolania ale vylučuje to, že napadnutým rozsudkom bolo

rozhodnuté vo veci upravenej Zákonom o rodine (viď ustanovenia § 62 až 65 Zákona

o rodine). Dovolanie otca teda podľa § 238 O.s.p. prípustné nie je.

3. Podané dovolanie by mohlo byť procesne prípustné, len ak v konaní, v ktorom bol

vydaný napadnutý rozsudok, došlo k procesnej vade uvedenej v § 237 O.s.p. Povinnosť

skúmať, či konanie nie je zaťažené niektorou z nich, vyplýva pre dovolací súd z § 242  

ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa z tohto dôvodu neobmedzil len na skúmanie prípustnosti

dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal tiež otázkou, či v konaní nedošlo k procesnej vade v zmysle § 237 O.s.p. Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník

konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh  

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne

obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania

podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak v konaní došlo

k niektorej z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti

ktorým je inak dovolanie neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež

rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998  

a č. 23/1998). Osobitne ale treba zdôrazniť, že pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle  

§ 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade 8   3 Cdo 18/2015

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu,

že k tejto procesnej vade skutočne došlo.  

Dovolateľ procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. netvrdil

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

4. S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti, ktorých sa mal

dopustiť odvolací súd, sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či postupom odvolacieho

súdu nebola otcovi odňatá možnosť konať pred súdom.

Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký procesne

nesprávny a zákonu sa priečiaci postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie

tých procesných oprávnení účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval

v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a svojím

postupom pri vedení konania odňal účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle  

§ 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný

zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv – viď napríklad právo účastníka

vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu

a robiť si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým

vykonaným dôkazom (§ 123 O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.),

na to, aby mu bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)].

4.1. Z obsahu dovolania možno vyvodiť, že k odňatiu možnosti konať pred súdom

malo podľa názoru otca dôjsť tým, že odvolací súd v rozpore s § 157 ods. 2 O.s.p.

rozhodnutie dostatočne neodôvodnil, v odôvodnení sa nezaoberal všetkými námietkami, ktoré

uviedol v priebehu konania a potom zopakoval v odvolaní, v dôsledku čoho je napadnuté

rozhodnutie nepreskúmateľné.

Judikatúra najvyššieho súdu – viď R 111/1998 – považuje však nepreskúmateľnosť

rozhodnutia súdu nižšieho stupňa (len) za dôsledok a vonkajší prejav tzv. inej procesnej vady

konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.; vada tejto povahy ale prípustnosť dovolania

nezakladá. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu je názor zaujatý v uvedenom judikáte 9   3 Cdo 18/2015

naďalej plne opodstatnený aj v prejednávanej veci. Právna kvalifikácia nepreskúmateľnosti

ako tzv. inej vady konania (teda nie vady konania v zmysle § 237 O.s.p.) vyplýva  

aj z viacerých rozhodnutí najvyššieho súdu (viď napríklad rozhodnutia sp. zn. 3 Cdo 49/2011,  

3 Cdo 165/2011, 3 Cdo 84/2012, 1 Cdo 140/2009, 1 Cdo 181/2010, 2 MCdo 18/2008,  

2 Cdo 83/2010, 4 Cdo 310/2009, 5 Cdo 290/2008, 5 Cdo 216/2010, 7 Cdo 52/2011,  

7 Cdo 109/2011 a 1 ECdo 10/2014).

Správnosť takéhoto nazerania na problematiku nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu a jej dôsledkov potvrdzujú tiež rozhodnutia ústavného súdu o sťažnostiach proti tým

rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvávali na právnych záveroch súladných  

s R 111/1998 (viď rozhodnutia ústavného súdu   sp. zn. I. ÚS 184/2010, III. ÚS 184/2011,  

I. ÚS 264/2011, I. ÚS 141/2011, IV. ÚS 481/2011, III. ÚS 148/2012, IV. ÚS 481/2011,  

IV. ÚS 208/2012, IV. ÚS 90/2013). Dovolací súd osobitne poukazuje na to, že ústavný súd

v náleze z 30. januára 2013 sp. zn. III. ÚS 551/2012 konštatoval, že „sa väčšinovým názorom

svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok

riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., ale len

tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“. Na doloženie aktuálnosti tohto

právneho náhľadu na danú problematiku dovolací súd uvádza, že ústavný súd v uznesení  

z 27. marca 2014 sp. zn. IV. ÚS 196/2014 opätovne zaujal stanovisko k tomu, či prípadný

nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého uznesenia (ne)zakladá vadu

konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., pričom zotrval „na opakovane vyslovenom závere  

(napr. IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 499/2011, IV. ÚS 161/2012) o ústavnej udržateľnosti názoru

najvyššieho súdu, podľa ktorého prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním

napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne

posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p.“. Ústavný súd v uznesení

zo 14. januára 2015 sp. zn. III. ÚS 1/2015 konštatoval, že najvyšší súd v súlade so svojou

stabilnou „dovolacou“ judikatúrou náležite zdôvodnil, prečo nedostatočné odôvodnenie

odvolacieho rozhodnutia nezakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. Postoj

najvyššieho súdu v tejto otázke nesignalizuje arbitrárnosť či zjavnú neodôvodnenosť,  

a to hlavne s ohľadom na povahu dovolacieho konania ako mimoriadneho opravného konania,

ktorým sa preskúmava právoplatné rozhodnutie a zasahuje sa ním do nastoleného stavu

právnej istoty účastníkov konania.

10   3 Cdo 18/2015

Vzhľadom na to, že dovolanie otca smeruje v danej veci proti takému zmeňujúcemu

rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci upravenej Zákonom o rodine,

dovolací súd uvádza, že z právnej úpravy obsiahnutej v ustanoveniach § 238 ods. 1 a 4 O.s.p.

je zrejmé, že zákonodarca v nej – zohľadňujúc mimoriadny charakter dovolania a možné

dôsledky zrušenia rozhodnutia dovolacím súdom – vyjadril na jednej strane vôľu, aby určité

rozsudky (výnimočne) napriek tomu, že už nadobudli právoplatnosť, mohli byť predmetom

preskúmania v dovolacom konaní (§ 238 ods. 1 O.s.p.); na druhej strane tým ale zároveň

vyjadril vôľu, aby iné rozsudky (§ 238 ods. 4 O.s.p.) nemohli byť v zmysle týchto ustanovení

predmetom preskúmania v dovolacom konaní. Keďže zákonodarca v § 238 ods. 4 O.s.p.

celkom zreteľne vyjadril zámer, aby rozsudok odvolacieho súdu vydaný vo veci upravenej

Zákonom o rodine nebolo možné podrobiť dovolaciemu prieskumu (i keby prípadne spočíval

na nesprávnej aplikácii alebo interpretácii zákona), bolo by nielen nelogické a v rozpore

s výnimočnou povahou dovolania, ale aj z materiálneho hľadiska neakceptovateľné, pokiaľ

by právnou úpravou obsiahnutou v § 237 písm. f/ O.s.p. vyjadril zároveň („súbežnú“) vôľu

zabezpečiť účastníkovi konania možnosť dovolacieho prieskumu v prípade takého rozsudku

odvolacieho súdu uvedeného v § 238 ods. 4 O.s.p., ktorý možno (azda aj alebo

pravdepodobne) spočíva na správnych záveroch, o ich správnosti sa ale nedá celkom

presvedčiť a v dovolacom konaní ju nemožno s istotou a do všetkých detailov preveriť, lebo

odvolací súd svoje závery v odôvodnení rozsudku nevyjadril spôsobom absolútne jasným,

určitým, celkom presvedčivým alebo relevantnú problematiku plne vyčerpávajúcim.  

So zreteľom na vyššie uvedené dovolací súd uzatvára, že ak by aj bola opodstatnená

argumentácia otca, v zmysle ktorej je napadnuté rozhodnutie nedostatočne odôvodnené,

neobsahuje odpovede na všetky jeho relevantné otázky a námietky, nevyhodnocuje náležite

výsledky vykonaného dokazovania jednotlivo a ani vo vzájomných súvislostiach,

neodstraňuje rozpory v skutkových tvrdeniach alebo zisteniach, nevysvetľuje úvahy súdu  

pri určovaní výšky výživného, ani okolnosti, z ktorých pri tom vychádzal (dovolací súd  

sa opodstatnenosťou tejto argumentácie nezaoberal), ním vytýkaná nesprávnosť   by nezakladala (až) procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. a prípustnosť jeho

dovolania podľa tohto ustanovenia.

4.2. Z dovolania je zrejmé, že námietky otca sa týkajú tiež úplnosti a správnosti

skutkových zistení súdov, priebehu dokazovania, vyhodnocovania vykonaných dôkazov

a správnosti skutkových záverov súdov. Vzhľadom na to dovolací súd uvádza nasledovné: 11   3 Cdo 18/2015

Neúplnosť skutkových zistení alebo nesprávnosť skutkových záverov  

sa v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu nepovažuje za dôvod zakladajúci procesnú vadu

konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad  

sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012).

Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný

vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu  

(viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania. Postup súdu, ktorý v priebehu konania

nevykonal všetky účastníkom navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie

skutkového stavu, nezakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa

§ 237 písm. f/ O.s.p., lebo týmto postupom súd neodňal účastníkovi možnosť pred súdom

konať (porovnaj R 37/1993 a R 125/1999).

Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p.

Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie

z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania

v zmysle § 237 O.s.p. (viď tiež napríklad uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010

a 2 Cdo 29/2011). Pri skutkovom vyhodnocovaní svojich zistení zohľadňuje súd výsledky

vykonaného dokazovania, ktoré hodnotí podľa zásad uvedených v § 132 O.s.p.; pokiaľ  

sa pri tom prípadne dopustí hodnotiacej nesprávnosti, nejde o spôsobilý dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. (porovnaj R 42/1993 a viď tiež ďalšie rozhodnutia najvyššieho

súdu, napríklad sp. zn. 5 Cdo 258/2007). Jeho neprípustnosť je daná charakterom dovolacieho

konania, v ktorom sa dôkazy nevykonávajú (§ 243a ods. 2 O.s.p.), a tak ani neprislúcha

dovolaciemu súdu, aby prehodnocoval dôkazy vykonané súdmi nižších stupňov. Pre úplnosť

dovolací súd uvádza, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej

republiky nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním

navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia

vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97).

4.3. Pokiaľ dovolateľ namieta, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), dovolací súd uvádza, že právnym

posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery   a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych 12   3 Cdo 18/2015

predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny

právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov

vyvodil nesprávne právne závery.

Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, že

ho možno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo

nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď tiež R 54/2012 a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010,  

3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011 a 7 Cdo 26/2010). Nejde totiž

o vadu konania uvedenú v § 237 O.s.p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol

uvedený v § 238 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania.

5. Vzhľadom na to, že prípustnosť v danej veci podaného dovolania nevyplýva

z ustanovenia § 238 O.s.p., nepreukázala sa opodstatnenosť argumentácie dovolateľa

o dôvode zakladajúcom prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. a v dovolacom

konaní nevyšli najavo ani iné vady vymenované v § 237 O.s.p., najvyšší súd odmietol

dovolanie otca ako procesne neprípustné (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1  

písm. c/ O.s.p.) bez toho, aby skúmal vecnú správnosť napadnutého rozsudku odvolacieho

súdu.  

6. O trovách dovolacieho konania rozhodol najvyšší súd podľa § 243b ods. 5 O.s.p.

v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 146 ods. 1 písm. a/ O.s.p. (viď tiež rozhodnutia najvyššieho

súdu sp. zn. 1 Cdo 97/2011, 3 Cdo 439/2014, 5 Cdo 286/2008, 6 Cdo 396/2013  

a 7 Cdo 6/2011).

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 14. mája 2015

JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková