3 Cdo 18/2015
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci starostlivosti o maloletú A. N., narodenú X., bývajúcu v B., zastúpenú kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych
vecí a rodiny v Banskej Bystrici, dieťa matky D. N., bývajúcej v B., zastúpenej Advokátskou
kanceláriou JUDr. E. S., s.r.o., so sídlom v B., a otca I. N., bývajúceho v B., zastúpeného
JUDr. I. H., advokátom, so sídlom v B., o zvýšenie výživného, vedenej na Okresnom súde
Banská Bystrica pod sp. zn. 31 P 28/2014, o dovolaní otca proti rozsudku Krajského súdu
v Banskej Bystrici z 25. novembra 2014 sp. zn. 13 CoP 79/2014, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom z 11. júla 2014 č.k. 31 P 28/2014-302 zmenil
rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica zo 4. marca 2004 č.k. 32 P 345/2003-82 v spojení
s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici z 15. júna 2004 sp. zn. 13 CoP 32/2004
vo výroku o výživnom na maloletú tak, že otec je povinný prispievať na jej výživu výživným
zvýšeným z 2 500 Sk na 300 € mesačne od 23. januára 2014, pričom 200 € mesačne bude
vyplácať priamo matke a 100 € mesačne na účet maloletej vedený v banke. Zročné výživné
za čas od 23. januára 2014 do 11. júla 2014 vo výške 909,95 € súd povolil otcovi splácať
v mesačných splátkach po 70 € spolu s bežným výživným do rúk matky; zročné výživné
za čas od 23. januára 2014 do 11. júla 2014 vo výške 455,04 € povolil otcovi splácať
v mesačných splátkach po 30 € na sporiaci účet maloletej v banke. V prevyšujúcej časti návrh
matky zamietol. Vychádzal z toho, že vyživovaciu povinnosť otca voči maloletej upravili 2 3 Cdo 18/2015
súdy naposledy v roku 2004, kedy otcovi uložili povinnosť prispievať na jej výživu mesačne
sumou 2 500 (82,98 €). Maloletá bola vtedy o 10 rokov mladšia, matka bola poberateľkou
rodičovského príspevku vo výške 3 790 Sk, prídavku na dieťa vo výške 480 Sk a príspevku
na diétne stravovanie vo výške 983 Sk. Otec dosahoval priemerný mesačný čistý príjem
26 154 Sk a nemal žiadnu inú vyživovaciu povinnosť. Od poslednej úpravy výživného nastala
podstatná zmena pomerov na strane všetkých účastníkov konania. Maloletá je o 10 rokov
staršia, navštevuje gymnázium a po každej stránke došlo k zvýšeniu výdavkov spojených
so zabezpečením jej každodenných potrieb a realizáciou jej záujmov a záľub. K zmene
pomerov došlo aj na strane matky dieťaťa, ktorá je už zamestnaná a mesačne dosahuje príjem
1 531,28 €. Súd na strane matky zohľadnil, že musí vynakladať určité finančné prostriedky
na zabezpečenie svojej pracovnej činnosti, ako aj na zaplatenie nemocenských a sociálnych
dávok, ako aj dávok dôchodkového zabezpečenia. Na strane otca prihliadol na to, že
je zamestnaný a jeho priemerný mesačný čistý príjem je 1 765,76 €. Na základe výsledkov
vykonaného dokazovania dospel súd k záveru, že návrh matky na zvýšenie výživného
je čiastočne dôvodný. Výživné na maloletú stanovil vo výške 300 € mesačne, ktorú je otec
spôsobilý maloletej bez ohrozenia vlastnej výživy poukazovať a ktorá spolu s rodinnými
prídavkami a určitou finančnou čiastkou zo strany matky zodpovedá potrebám a záujmom maloletej a zároveň vyrovnáva životnú úroveň maloletej so životnou úrovňou jej rodičov.
Výživné určil odo dňa podania návrhu (t.j. od 23. januára 2014). Podľa názoru súdu matka
nepreukázala dostatočným spôsobom dôvody hodné osobitného zreteľa (§ 77 ods. 1 Zákona
o rodine). Aj keď matka bola v roku 2013 hospitalizovaná a následne sa podrobovala
rehabilitáciám, nemala zamedzený prístup k súdu a mala možnosti uplatniť nárok na zvýšenie
výživného pred uvedeným dňom. Okrem toho súd prihliadol na to, že otec kompenzoval
zvýšené náklady na výživu dieťaťa tým, že okrem stanovenej výšky výživného, ktorú uhrádza
riadne a pravidelne, poskytuje dieťaťu aj iné plnenia vo forme rozličných nákupov. Súd
v zmysle § 63 ods. 1 Zákona o rodine rozhodol aj o tvorbe úspor pre maloletú, lebo to pomery
otca umožňujú. Pri výpočte zročného výživného vychádzal z toho, že dosiaľ stanovené
výživné predstavovalo 83 € mesačne. Pokiaľ súd zvýšil výživné na sumu 300 €, rozdiel medzi
doterajšou výškou výživného a novo stanovenou výškou výživného predstavuje 217 €
mesačne. Tak, ako pomerne rozdelil vyplácanie výživného, rozdelil aj vyplácanie zročného
výživného. V prevyšujúcej časti považoval návrh matky za nedôvodný, a preto ho zamietol.
Na odvolanie matky Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z 25. novembra 2014
sp. zn. 13 CoP 79/2014 napadnutý rozsudok zmenil tak, že výživné na maloletú, ktoré bolo 3 3 Cdo 18/2015
určené rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica zo 4. marca 2004 č.k. 32 P 345/2003-82
a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici z 15. júna 2004 sp. zn. 13 CoP 32/2004,
zvýšil zo sumy 2 500 Sk mesačne na 500 € mesačne od 23. januára 2014, pričom 230 €
mesačne bude vyplácať priamo matke a 270 € mesačne na účet maloletej vedený v banke.
Zročné výživné za čas od 23. januára 2014 do 30. novembra 2014 vo výške 1 782,07 € otcovi
povolil splácať v mesačných splátkach po 70 € spolu s bežným výživným do rúk matky;
zročné výživné za čas od 23. januára 2014 do 30. novembra 2014 vo výške 2 091,99 € povolil
otcovi splácať v mesačných splátkach po 30 € na sporiaci účet maloletej v banke.
V odôvodnení rozsudku poukázal na ustanovenie § 78 ods. 1 prvá veta Zákona o rodine, ktoré
vyjadruje zásadu, že k zmene dohôd a súdnych rozhodnutí o výživnom môže dôjsť len
na základe zmeny pomerov zistenej porovnaním okolností významných pre rozhodnutie
o výživnom v čase skoršieho a nového rozhodovania. Predpokladom zmeny právoplatného
rozhodnutia o výživnom je závažná zmena pomerov, ktorá opodstatňuje záver, že skôr určené
výživné nezodpovedá zmenenej situácii, či už na strane osôb vyživovaných, alebo
vyživujúcich. Pri rozhodovaní o zmene výživného musí súd posúdiť komplexne všetky zmeny
v pomeroch účastníkov. Musí mať na zreteli, že v zmysle § 62 ods. 2 Zákona o rodine
má dieťa právo podieľať sa na dosiahnutej životnej úrovni svojich rodičov a že v zmysle § 75
ods. 1 Zákona o rodine sa pri rozhodovaní o výživnom prihliada na odôvodnené potreby
oprávneného, ako aj schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Miera
odôvodnených potrieb dieťaťa je odstupňovaná podľa jeho veku, školského zaradenia,
fyzickej a duševnej vyspelosti, zdravotného stavu, oprávnených kultúrnych a spoločenských
potrieb, záujmov a podobne. Odôvodnenými sú aj ďalšie potreby dieťaťa, vrátane tvorby
úspor, ktoré síce nie sú nevyhnutné, ale so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu
sú prospešné pre všestranný vývoj dieťaťa. Pre určenie výšky výživného pre dieťa
sú rozhodujúce reálne zárobkové možnosti, schopnosti a majetkové pomery každého
z rodičov. Súd pri rozhodovaní musí vziať na zreteľ aj to, ktorý z rodičov a v akej miere
sa o dieťa osobne stará. Podľa názoru odvolacieho súdu je v danom prípade otec spôsobilý
bez ohrozenia vlastnej výživy prispievať maloletej na výživu sumou 500 € mesačne. Táto
suma spolu s rodinnými prídavkami a určitou finančnou čiastkou aj zo strany matky dieťaťa,
ktorej osobná starostlivosť o maloletú takto vyspelú už v plnom rozsahu nenahrádza platenie
výživného, zodpovedá všetkým potrebám a záujmom maloletej a zároveň vyrovnáva životnú
úroveň maloletej so životnou úrovňou jej rodičov. Takto určené výživné je primerané
potrebám maloletej a možnostiam otca. Odvolací súd nepovažoval za dostatočné zvýšenie
výživného len na sumu 300 € mesačne tak, ako rozhodol súd prvého stupňa. V zmysle § 63 4 3 Cdo 18/2015
ods. 1 Zákona o rodine rozhodol pritom aj o tvorbe úspor pre maloletú, lebo to dovoľujú
majetkové pomery otca.
Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal (23. decembra 2014) dovolanie
otec. Uviedol, že postupom odvolacieho súdu mu bola odňatá možnosť pred súdom konať
(§ 237 písm. f/ O.s.p.) tým, že jeho rozhodnutie nespĺňa požiadavky na riadne odôvodnenie
(§ 157 ods. 2 O.s.p.). Odvolací súd vôbec neuviedol, ktoré skutočnosti považoval
za preukázané a ktoré nie, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa riadil
pri zaujímaní záveru o splnení predpokladov pre zvýšenie výživného vo výške požadovanej matkou. V priebehu konania otec preukázal, že po odpočítaní všetkých jeho pravidelných
výdavkov mu zostáva suma 482,80 €, z ktorej logicky nemôže mesačne platiť výživné
na maloletú vo výške 500 €. Výdavky, ktoré matka vyčíslila vo výške 460 €, sú minimálne
vo výške 60 € (sporenie maloletej) neopodstatnené a nepreukázané. Mesačné výdavky
maloletej tak predstavujú nanajvýš 400 €, výživné v tejto výške by jej ale mali platiť mesačne
obaja rodičia podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Maloletá
má už pätnásť rokov a matka osobnou starostlivosťou o ňu nevyvažuje vyživovaciu povinnosť
tak, ako predtým. Mesačné príjmy matky, ktorá je tiež poberateľkou rodinných prídavkov,
sú pritom nadštandardné. Otec v konaní preukázal aj svoj podiel na rôznych nákupoch pre
účely maloletej; suma na ne predstavuje mesačne okolo 75 €. Odvolací súd v napadnutom
rozsudku nevysvetlil, či a s akými závermi prihliadol na tieto skutočnosti. Konštatovanie
odvolacieho súdu, že za primerané mesačné výživné nemožno považovať 300 €, ale 500 €,
je úplne nepreskúmateľné. Záver odvolacieho súdu, že v porovnaní s rokom 2005 došlo
k zmene pomerov u všetkých účastníkov, je síce správny, ale odvolací súd nesprávne
vyhodnotil, že na strane maloletej (ktorá odchádza študovať do Bratislavy) a matky (ktorej
príjmy vzrástli) ide o zmeny „pozitívne“. Odvolací súd primerane nereagoval
na argumentáciu otca v priebehu odvolacieho konania a len prevzal dôvody prvostupňového
rozhodnutia, i keď nešlo o prípad, na ktorý sa vzťahuje ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p.
Skutočnosť, že rozsudok odvolacieho súdu je nepreskúmateľný, zakladá podľa názoru otca
procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. a prípustnosť jeho dovolania podľa tohto ustanovenia. Vzhľadom na to žiadal napadnuté rozhodnutie buď zrušiť (a vec vrátiť
na ďalšie konanie), alebo zmeniť.
Matka vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že dovolanie otca je v zmysle § 238
ods. 4 O.s.p. procesne neprípustné, napadnuté rozhodnutie je vecne správne a náležite 5 3 Cdo 18/2015
odôvodnené. Dovolateľ zo svojich subjektívnych hľadísk spochybňuje správnosť skutkových
a právnych záverov súdov, pričom jeho dovolacia argumentácia je zhodná s tým, čo tvrdil
už v konaní pred prvostupňovým a odvolacím súdom. Žiadala, aby dovolací súd dovolanie
odmietol a priznal jej náhradu trov dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací [§ 10a
ods. 1 O.s.p. (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny poriadok v znení pred 1. januárom 2015)] po zistení, že dovolanie podal včas účastník
konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.) skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), či je podané dovolanie procesne
prípustné.
1. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty
a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou
ktorého je bezpochyby tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov
v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje
len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny
súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania
pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).
Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania
osobitné postavenie. Na rozdiel od odvolania (riadneho opravného prostriedku), ktorým
možno napadnúť ešte neprávoplatné rozhodnutie, ide v prípade dovolania o mimoriadny
opravný prostriedok, ktorým možno – iba v prípadoch Občianskym súdnym poriadkom
výslovne stanovených – napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré už nadobudlo
právoplatnosť. Občiansky súdny poriadok vychádza z tejto mimoriadnej povahy dovolania
a v nadväznosti na to aj upravuje podmienky, za ktorých je dovolanie prípustné. Najvyšší súd
vo svojich rozhodnutiach túto osobitosť (a mimoriadnosť) dovolania často vysvetľuje
konštatovaním, že dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nie je treťou
inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie (viď napríklad
rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013,
4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012).
6 3 Cdo 18/2015
Z relevantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)
vyplýva, že systém opravných prostriedkov zakotvený v právnom poriadku zmluvnej strany
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) musí byť
nevyhnutne v súlade s požiadavkami čl. 6 Dohovoru. Vo všeobecnosti pre použitie
mimoriadnych opravných prostriedkov platí, že sú prípustné iba vo výnimočných prípadoch.
ESĽP v rámci svojej rozhodovacej praxe už viackrát vyslovil nezlučiteľnosť mimoriadneho
opravného prostriedku s princípom právnej istoty a konštatoval porušenie čl. 6 ods. 1
Dohovoru vtedy, keď k nariadeniu opätovného preskúmania veci došlo z dôvodu existencie
odlišného právneho posúdenia veci (porovnaj Roseltrans proti Rusku, rozsudok z roku 2005).
Vo veci Abdullayev proti Rusku (rozsudok z roku 2010) ESĽP zdôraznil, že v záujme právnej
istoty zahrnutej v čl. 6 Dohovoru by právoplatné rozsudky mali vo všeobecnosti zostať
„nedotknuté“. K ich zrušeniu by preto malo dochádzať iba pre účely nápravy zásadných,
hrubých a podstatných vád. Podľa názoru ESĽP v žiadnom prípade však za takú vadu
nemožno označiť skutočnosť, že na predmet konania existujú dva odlišné právne názory
[viď napríklad Sutyazhnik proti Rusku (rozsudok z 23. júla 2009) alebo Bulgakova proti
Rusku (rozsudok z 18. januára 2007) ].
Občiansky súdny poriadok, vychádzajúc z naznačenej výnimočnosti dovolania,
upravuje podmienky prípustnosti dovolania a stanovuje ich ako výnimku zo záväznosti
a nezmeniteľnosti rozhodnutia, ktoré už nadobudlo právoplatnosť. V niektorých prípadoch,
ktoré sú osobitne v zákone vymenované, ide Občiansky súdny poriadok ešte ďalej
a podmienky prípustnosti dovolania sprísňuje právnou úpravou, podľa ktorej z prípadov,
v ktorých výnimočne pripúšťa dovolanie (§ 238 ods. 1 O.s.p.), vylučuje tie, v ktorých
dovolanie nemá byť prípustné (viď napríklad § 238 ods. 4 a 5 O.s.p.).
2. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p.
je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie
prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého 7 3 Cdo 18/2015
stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie
prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide
o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil
neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Podľa § 238 ods. 4 O.s.p.
dovolanie nie je prípustné vo veciach upravených Zákonom o rodine a o zmene a doplnení
niektorých zákonov okrem rozsudku o obmedzení alebo pozbavení rodičovských práv
a povinností, alebo o pozastavení ich výkonu, o priznaní rodičovských práv a povinností
maloletému rodičovi dieťaťa, o určení rodičovstva, o zapretí rodičovstva alebo o osvojení.
V danom prípade dovolanie smeruje proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu
(§ 238 ods. 1 O.s.p.), prípustnosť dovolania ale vylučuje to, že napadnutým rozsudkom bolo
rozhodnuté vo veci upravenej Zákonom o rodine (viď ustanovenia § 62 až 65 Zákona
o rodine). Dovolanie otca teda podľa § 238 O.s.p. prípustné nie je.
3. Podané dovolanie by mohlo byť procesne prípustné, len ak v konaní, v ktorom bol
vydaný napadnutý rozsudok, došlo k procesnej vade uvedenej v § 237 O.s.p. Povinnosť
skúmať, či konanie nie je zaťažené niektorou z nich, vyplýva pre dovolací súd z § 242
ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa z tohto dôvodu neobmedzil len na skúmanie prípustnosti
dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal tiež otázkou, či v konaní nedošlo k procesnej vade v zmysle § 237 O.s.p. Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania
podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak v konaní došlo
k niektorej z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti
ktorým je inak dovolanie neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež
rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998
a č. 23/1998). Osobitne ale treba zdôrazniť, že pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle
§ 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade 8 3 Cdo 18/2015
vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu,
že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Dovolateľ procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. netvrdil
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
4. S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti, ktorých sa mal
dopustiť odvolací súd, sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či postupom odvolacieho
súdu nebola otcovi odňatá možnosť konať pred súdom.
Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký procesne
nesprávny a zákonu sa priečiaci postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie
tých procesných oprávnení účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval
v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a svojím
postupom pri vedení konania odňal účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle
§ 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný
zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv – viď napríklad právo účastníka
vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu
a robiť si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým
vykonaným dôkazom (§ 123 O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.),
na to, aby mu bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)].
4.1. Z obsahu dovolania možno vyvodiť, že k odňatiu možnosti konať pred súdom
malo podľa názoru otca dôjsť tým, že odvolací súd v rozpore s § 157 ods. 2 O.s.p.
rozhodnutie dostatočne neodôvodnil, v odôvodnení sa nezaoberal všetkými námietkami, ktoré
uviedol v priebehu konania a potom zopakoval v odvolaní, v dôsledku čoho je napadnuté
rozhodnutie nepreskúmateľné.
Judikatúra najvyššieho súdu – viď R 111/1998 – považuje však nepreskúmateľnosť
rozhodnutia súdu nižšieho stupňa (len) za dôsledok a vonkajší prejav tzv. inej procesnej vady
konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.; vada tejto povahy ale prípustnosť dovolania
nezakladá. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu je názor zaujatý v uvedenom judikáte 9 3 Cdo 18/2015
naďalej plne opodstatnený aj v prejednávanej veci. Právna kvalifikácia nepreskúmateľnosti
ako tzv. inej vady konania (teda nie vady konania v zmysle § 237 O.s.p.) vyplýva
aj z viacerých rozhodnutí najvyššieho súdu (viď napríklad rozhodnutia sp. zn. 3 Cdo 49/2011,
3 Cdo 165/2011, 3 Cdo 84/2012, 1 Cdo 140/2009, 1 Cdo 181/2010, 2 MCdo 18/2008,
2 Cdo 83/2010, 4 Cdo 310/2009, 5 Cdo 290/2008, 5 Cdo 216/2010, 7 Cdo 52/2011,
7 Cdo 109/2011 a 1 ECdo 10/2014).
Správnosť takéhoto nazerania na problematiku nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu a jej dôsledkov potvrdzujú tiež rozhodnutia ústavného súdu o sťažnostiach proti tým
rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvávali na právnych záveroch súladných
s R 111/1998 (viď rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 184/2010, III. ÚS 184/2011,
I. ÚS 264/2011, I. ÚS 141/2011, IV. ÚS 481/2011, III. ÚS 148/2012, IV. ÚS 481/2011,
IV. ÚS 208/2012, IV. ÚS 90/2013). Dovolací súd osobitne poukazuje na to, že ústavný súd
v náleze z 30. januára 2013 sp. zn. III. ÚS 551/2012 konštatoval, že „sa väčšinovým názorom
svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok
riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., ale len
tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“. Na doloženie aktuálnosti tohto
právneho náhľadu na danú problematiku dovolací súd uvádza, že ústavný súd v uznesení
z 27. marca 2014 sp. zn. IV. ÚS 196/2014 opätovne zaujal stanovisko k tomu, či prípadný
nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého uznesenia (ne)zakladá vadu
konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., pričom zotrval „na opakovane vyslovenom závere
(napr. IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 499/2011, IV. ÚS 161/2012) o ústavnej udržateľnosti názoru
najvyššieho súdu, podľa ktorého prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním
napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne
posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p.“. Ústavný súd v uznesení
zo 14. januára 2015 sp. zn. III. ÚS 1/2015 konštatoval, že najvyšší súd v súlade so svojou
stabilnou „dovolacou“ judikatúrou náležite zdôvodnil, prečo nedostatočné odôvodnenie
odvolacieho rozhodnutia nezakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. Postoj
najvyššieho súdu v tejto otázke nesignalizuje arbitrárnosť či zjavnú neodôvodnenosť,
a to hlavne s ohľadom na povahu dovolacieho konania ako mimoriadneho opravného konania,
ktorým sa preskúmava právoplatné rozhodnutie a zasahuje sa ním do nastoleného stavu
právnej istoty účastníkov konania.
10 3 Cdo 18/2015
Vzhľadom na to, že dovolanie otca smeruje v danej veci proti takému zmeňujúcemu
rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci upravenej Zákonom o rodine,
dovolací súd uvádza, že z právnej úpravy obsiahnutej v ustanoveniach § 238 ods. 1 a 4 O.s.p.
je zrejmé, že zákonodarca v nej – zohľadňujúc mimoriadny charakter dovolania a možné
dôsledky zrušenia rozhodnutia dovolacím súdom – vyjadril na jednej strane vôľu, aby určité
rozsudky (výnimočne) napriek tomu, že už nadobudli právoplatnosť, mohli byť predmetom
preskúmania v dovolacom konaní (§ 238 ods. 1 O.s.p.); na druhej strane tým ale zároveň
vyjadril vôľu, aby iné rozsudky (§ 238 ods. 4 O.s.p.) nemohli byť v zmysle týchto ustanovení
predmetom preskúmania v dovolacom konaní. Keďže zákonodarca v § 238 ods. 4 O.s.p.
celkom zreteľne vyjadril zámer, aby rozsudok odvolacieho súdu vydaný vo veci upravenej
Zákonom o rodine nebolo možné podrobiť dovolaciemu prieskumu (i keby prípadne spočíval
na nesprávnej aplikácii alebo interpretácii zákona), bolo by nielen nelogické a v rozpore
s výnimočnou povahou dovolania, ale aj z materiálneho hľadiska neakceptovateľné, pokiaľ
by právnou úpravou obsiahnutou v § 237 písm. f/ O.s.p. vyjadril zároveň („súbežnú“) vôľu
zabezpečiť účastníkovi konania možnosť dovolacieho prieskumu v prípade takého rozsudku
odvolacieho súdu uvedeného v § 238 ods. 4 O.s.p., ktorý možno (azda aj alebo
pravdepodobne) spočíva na správnych záveroch, o ich správnosti sa ale nedá celkom
presvedčiť a v dovolacom konaní ju nemožno s istotou a do všetkých detailov preveriť, lebo
odvolací súd svoje závery v odôvodnení rozsudku nevyjadril spôsobom absolútne jasným,
určitým, celkom presvedčivým alebo relevantnú problematiku plne vyčerpávajúcim.
So zreteľom na vyššie uvedené dovolací súd uzatvára, že ak by aj bola opodstatnená
argumentácia otca, v zmysle ktorej je napadnuté rozhodnutie nedostatočne odôvodnené,
neobsahuje odpovede na všetky jeho relevantné otázky a námietky, nevyhodnocuje náležite
výsledky vykonaného dokazovania jednotlivo a ani vo vzájomných súvislostiach,
neodstraňuje rozpory v skutkových tvrdeniach alebo zisteniach, nevysvetľuje úvahy súdu
pri určovaní výšky výživného, ani okolnosti, z ktorých pri tom vychádzal (dovolací súd
sa opodstatnenosťou tejto argumentácie nezaoberal), ním vytýkaná nesprávnosť by nezakladala (až) procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. a prípustnosť jeho
dovolania podľa tohto ustanovenia.
4.2. Z dovolania je zrejmé, že námietky otca sa týkajú tiež úplnosti a správnosti
skutkových zistení súdov, priebehu dokazovania, vyhodnocovania vykonaných dôkazov
a správnosti skutkových záverov súdov. Vzhľadom na to dovolací súd uvádza nasledovné: 11 3 Cdo 18/2015
Neúplnosť skutkových zistení alebo nesprávnosť skutkových záverov
sa v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu nepovažuje za dôvod zakladajúci procesnú vadu
konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad
sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012).
Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný
vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu
(viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania. Postup súdu, ktorý v priebehu konania
nevykonal všetky účastníkom navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie
skutkového stavu, nezakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa
§ 237 písm. f/ O.s.p., lebo týmto postupom súd neodňal účastníkovi možnosť pred súdom
konať (porovnaj R 37/1993 a R 125/1999).
Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p.
Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie
z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania
v zmysle § 237 O.s.p. (viď tiež napríklad uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010
a 2 Cdo 29/2011). Pri skutkovom vyhodnocovaní svojich zistení zohľadňuje súd výsledky
vykonaného dokazovania, ktoré hodnotí podľa zásad uvedených v § 132 O.s.p.; pokiaľ
sa pri tom prípadne dopustí hodnotiacej nesprávnosti, nejde o spôsobilý dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. (porovnaj R 42/1993 a viď tiež ďalšie rozhodnutia najvyššieho
súdu, napríklad sp. zn. 5 Cdo 258/2007). Jeho neprípustnosť je daná charakterom dovolacieho
konania, v ktorom sa dôkazy nevykonávajú (§ 243a ods. 2 O.s.p.), a tak ani neprislúcha
dovolaciemu súdu, aby prehodnocoval dôkazy vykonané súdmi nižších stupňov. Pre úplnosť
dovolací súd uvádza, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním
navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia
vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97).
4.3. Pokiaľ dovolateľ namieta, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), dovolací súd uvádza, že právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych 12 3 Cdo 18/2015
predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny
právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov
vyvodil nesprávne právne závery.
Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, že
ho možno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo
nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď tiež R 54/2012 a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010,
3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011 a 7 Cdo 26/2010). Nejde totiž
o vadu konania uvedenú v § 237 O.s.p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol
uvedený v § 238 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania.
5. Vzhľadom na to, že prípustnosť v danej veci podaného dovolania nevyplýva
z ustanovenia § 238 O.s.p., nepreukázala sa opodstatnenosť argumentácie dovolateľa
o dôvode zakladajúcom prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. a v dovolacom
konaní nevyšli najavo ani iné vady vymenované v § 237 O.s.p., najvyšší súd odmietol
dovolanie otca ako procesne neprípustné (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1
písm. c/ O.s.p.) bez toho, aby skúmal vecnú správnosť napadnutého rozsudku odvolacieho
súdu.
6. O trovách dovolacieho konania rozhodol najvyšší súd podľa § 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 146 ods. 1 písm. a/ O.s.p. (viď tiež rozhodnutia najvyššieho
súdu sp. zn. 1 Cdo 97/2011, 3 Cdo 439/2014, 5 Cdo 286/2008, 6 Cdo 396/2013
a 7 Cdo 6/2011).
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 14. mája 2015
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková