3Cdo/177/2014

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu S. C., bývajúceho v F., zastúpeného JUDr. Jankou Martonovou, advokátkou so sídlom advokátskej kancelárie v Bardejove, Slovenská č. 5, proti žalovanému Y. E., bývajúcemu v H., o zaplatenie 16 596,39 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Svidník pod sp. zn. 4 C 37/2006, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 29. mája 2013 sp. zn. 15 Co 13/2012, takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovanému nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

Odôvodnenie

Okresný súd Svidník (ďalej len „súd prvého stupňa“) rozsudkom zo 17. januára 2012 č.k. 4 C 37/2006- 288 zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal, aby žalovanému bola uložená povinnosť zaplatiť mu sumu 16 596,96 € s príslušenstvom, ktorá predstavuje nesplatený dlh žalovaného zo zmluvy o pôžičke uzavretej 15. apríla 2005. Zároveň rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Súd prvého stupňa na základe výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, že účastníci konania síce v písomnej forme vyhotovili právny úkon označený ako zmluva o pôžičke, na jeho základe ale nikdy nedošlo k reálnemu plneniu. Zmluva o pôžičke je pritom reálna (nie konsenzuálna) zmluva <., ktorá vzniká až faktickým odovzdaním požičanej veci. Predmetná zmluva bola uzavretá len naoko a žalobcom požadovaná suma nebola v danom prípade žalovanému reálne odovzdaná. Žalobca preto nemá právo domáhať sa zaplatenia toho, čo sám ako pôžičku neposkytol. Z týchto dôvodov súd prvého stupňa neopodstatnene podanú žalobu zamietol.

Na odvolanie žalobcu proti zamietajúcemu výroku uvedeného rozsudku Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 29. mája 2013 sp. zn. 15 Co 13/2012 rozsudok prvostupňového súdu potvrdil ako vecne správny (§ 219 ods. 1 a 2 O.s.p.); účastníkom konania nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. V odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že súd prvého stupňa správne zistil rozhodujúci skutkový stav a správne naň aplikoval príslušné zákonné ustanovenia. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku a odvolacie námietky žalobcu vyhodnotilako nedôvodné, lebo sa s nimi, a to vecne správne a dostatočne, vyrovnal už súd prvého stupňa.

Uvedené rozhodnutie odvolacieho súdu napadol žalobca dovolaním, v ktorom namietal nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Uviedol, že sa nestotožňuje s názorom prvostupňového a odvolacieho súdu, podľa ktorého bola zmluva uzavretá len naoko a ak nedošlo k reálnemu odovzdaniu peňazí, nebola medzi účastníkmi uzavretá zmluva o pôžičke. V skutočnosti totiž poskytnutie žalovanej sumy 12 846,05 €, a teda aj uzavretie zmluvy o pôžičke, bolo riadne preukázané výpoveďou svedka Ing. Y. Y. a tiež listinnými dôkazmi - výpismi z účtu. Navyše, prevzatie sumy 12 846,05 € potvrdil samotný žalovaný. Z týchto dôvodov žalobca navrhol napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spolu s rozsudkom súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu ďalšie konanie.

Žalovaný v písomnom vyjadrení uviedol, že dovolanie je podľa jeho názoru procesne neprípustné. Navrhol preto, aby tento opravný prostriedok bol odmietnutý.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací [§ 10a ods. 1 O.s.p. (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny poriadok v znení pred 1. januárom 2015)] po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený v súlade so zákonom (§ 241 ods. l O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.

1. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je bezpochyby tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).

Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré už nadobudlo právoplatnosť. Občiansky súdny poriadok vychádza z tejto mimoriadnej povahy dovolania a v nadväznosti na to aj upravuje podmienky, za ktorých je dovolanie prípustné. Pokiaľ je odvolanie zásadne prípustné (ak Občiansky súdny poriadok v prípade niektorých rozhodnutí výslovne neustanovuje inak), dovolanie - naopak - je prípustné, len ak to Občiansky súdny poriadok výslovne uvádza. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach túto mimoriadnosť dovolania často vysvetľuje konštatovaním, že dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie (viď viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013, 4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012).

2. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

Občiansky súdny poriadok pripúšťa dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.), ďalej proti rozsudku odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), a napokon proti rozsudku, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vo výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, lebo po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu, alebo b/ ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. (§ 238 ods. 3 O.s.p.).

Dovolaním žalobcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1 O.s.p.), ale potvrdzujúci rozsudok, ktorý nemá znaky uvedené v § 238 ods. 3 O.s.p. Najvyšší súd v tejto veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyjadril svoj názor, ktorým by bol odvolací súd viazaný (§ 238 ods. 2 O.s.p.).Dovolanie žalobcu preto podľa § 238 O.s.p. nie je prípustné.

3. Dovolanie žalobcu by vzhľadom na vyššie uvedené bolo procesne prípustné, len ak v konaní na súdoch nižších stupňov došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998).

Dovolateľ procesné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. nenamietal. Dovolací súd však i tak skúmal (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.), či v konaní nedošlo k niektorej z nich.

3.1. Žalobca namieta, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Tvrdí, že súdy chybne posúdili obsah právneho vzťahu, z ktorého je vyvodzovaný žalobou uplatnený nárok, a dospeli k nesprávnemu právnemu záveru, podľa ktorého k uzavretiu zmluvy o pôžičke - napriek jej vyhotoveniu v písomnej forme - v skutočnosti ani nedošlo, lebo žalovaná suma nebola reálne odovzdaná žalovanému.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, že ho možno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď R 54/2012 a tiež ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014). Nejde totiž o vadu konania uvedenú v § 237 O.s.p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 238 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania.

Vzhľadom na to, že žalobca uplatnil dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. v dovolaní, ktoré nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd podrobiť napadnutý rozsudok vecnému posúdeniu z hľadiska správnosti v ňom zaujatých právnych záverov.

3.2. Žalobca v dovolaní naznačuje, že súdy rozhodli na základe nedostatočne zisteného (ujasneného) skutkového stavu, prípadne v rozpore so skutkovými okolnosťami, ktoré vyšli najavo v priebehu konania.

K tomu je potrebné uviesť, že nesprávnosť skutkových zistení a skutkových záverov nie je v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaná za dôvod zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle ustanovenia § 237 O.s.p. (obdobne tiež R 42/1993, R 37/1993, R 125/1999, R 6/2000 a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011, 7 Cdo 38/2012).

Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky účastníkom navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nezakladá prípustnosť dovolania protirozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 O.s.p., lebo týmto postupom súd neodňal účastníkovi možnosť pred súdom konať (porovnaj R 37/1993 a R 125/1999).

Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. Ako už bolo uvedené, dovolanie nie je „ďalším“ odvolaním. Vzhľadom na to sa ním nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených prvostupňovým a odvolacím súdom, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd nemôže preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení a v nadväznosti na to posudzovať, či súdy správne vyhodnotili výsledky vykonaného dokazovania, aj preto, lebo v konaní pred ním sa dokazovanie nevykonáva (viď § 243a ods. 2 in fine O.s.p.).

4. So zreteľom na to, že prípustnosť dovolania žalobcu nevyplýva z § 238 O.s.p. a v dovolacom konaní nevyšli najavo procesné vady vymenované v § 237 O.s.p., najvyšší súd odmietol jeho dovolanie ako procesne neprípustné (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.).

5. V dovolacom konaní úspešnému žalovanému vzniklo právo na náhradu trov konania voči žalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd žalovanému nepriznal náhradu trov dovolacieho konania, lebo nepodal návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.