3 Cdo 175/2011

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne Ing. M. T., bývajúcej v Ž., zastúpenej Mgr. H. W., advokátom so sídlom v M., proti žalovanému M., s.r.o.,

so sídlom v Ž., IČO: X., zastúpenému Mgr. M. P., advokátom so sídlom v M., o neplatnosť

okamžitého skončenia pracovného pomeru, vedenej na Okresnom súde Žilina pod sp. zn.

24 C 133/2009, na dovolanie žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Žiline  

zo 16. februára 2011 sp. zn. 6 Co 297/2010, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie   o d m i e t a .

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni do 3 dní náhradu trov dovolacieho konania

64,41 € na účet Mgr. H. W., advokáta so sídlom v M., vedený v S., číslo účtu X..

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Žilina rozsudkom z 26. apríla 2010 č.k. 24 C 133/2009-262 určil, že

okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalovaným žalobkyni listom z 5. mája 2006 je

neplatné. Žalovaného zaviazal nahradiť žalobkyni trovy konania v sume 495,84 € na účet

advokáta Mgr. H. W. a v sume 197,42 € na adresu advokáta JUDr. J. Ď.. V odôvodnení

uviedol, že z obsahu okamžitého skončenia pracovného pomeru nie je možné ani výkladom

vôle zistiť, že by žalovaný ako dôvod pre takéto skončenie pracovného pomeru uvádzal

konkrétne pracovné cesty a vyúčtovanie cestovného, ktoré by časovo spadalo do obdobia

vyplývajúceho z § 68 ods. 2 Zákonníka práce. Taktiež z jeho obsahu nie je možné dôvodiť, že

žalovaný považoval posledné tri porušenia pracovnej disciplíny – neuskutočnené pracovné

cesty v roku 2005 za dôvod pre okamžité skončenie pracovného pomeru. Keďže okamžité

skončenia pracovného pomeru nebolo určité, nebola splnená jedna z formálnych podmienok pre tento spôsob skončenia pracovného pomeru, preto žalobe o určenie jeho neplatnosti

vyhovel. Výrok o trovách konania odôvodnil § 142 ods. 1 O.s.p.

Krajský súd v Žiline na odvolanie žalovaného rozsudkom zo 16. februára 2011

sp. zn. 6 Co 297/2010 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil vo výroku vo veci samej, zmenil

vo výrok o náhrade trov prvostupňového konania tak, že žalovaného zaviazal zaplatiť

žalobkyni 693,26 € trov konania na účet advokáta Mgr. H. W., a žalobkyni nepriznal náhradu

trov odvolacieho konania. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so skutkovým stavom

zisteným súdom prvého stupňa ako i s jeho právnym posúdením veci, preto s poukazom na §

219 ods. 1 O.s.p. rozsudok prvostupňového súdu vo veci samej ako vecne správny potvrdil

a v odôvodnení rozhodnutia sa vyporiadal s odvolacími námietkami žalovaného. Podľa

názoru odvolacieho súdu ani následným výkladom tak, ako sa ho snažil urobiť žalovaný,

nebolo možné odstrániť neurčitosť okamžitého skončenia pracovného pomeru a dospieť

k jednoznačnému záveru, že dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru bolo

neoprávnené vyúčtovanie pracovných ciest v roku 2005 od mesiaca september. Výrok

o náhrade trov prvostupňového konania zmenil z dôvodu nesprávneho určenia platobného

miesta súdom prvého stupňa. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.

Rozsudok odvolacieho súdu napadol žalovaný dovolaním, v ktorom namietal, že

konanie pred odvolacím súdom je postihnuté vadou podľa § 237 písm. g/ O.s.p., ktorú

vyvodzoval z možnej zaujatosti JUDr. Eleny Brozmanovej, predsedníčky senátu Krajského

súdu v Žiline rozhodujúceho v predchádzajúcom odvolacom konaní vedenom pod sp. zn.  

6 Co 190/2007 (rozsudkom z 27. februára 2008 sp. zn. 6 Co 190/2007 bol zmenený

zamietajúci rozsudok súdu prvého stupňa a žalobe o určenie neplatnosti okamžitého

skončenia pracovného pomeru vyhovené; tento bol zrušený uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 26. mája 2009 sp. zn. 3 Cdo 176/2006 a vec vrátená odvolaciemu súdu

na ďalšie konanie), ako i JUDr. Jána Rybárika, sudcu Okresného súdu Žilina. Uviedol, že

dodatočne zistil, že advokát žalobkyne Mgr. H. W., ktorého žalobkyňa „vymenila“ za  

JUDr. J. Ď. pred prvým odvolacím konaním (6 Co 190/2007), a JUDr. Elena Brozmanová boli

blízky rodinní priatelia. Táto zmena a výber nového zástupcu pred odvolacím konaním

(„presne účelovo podľa zloženia senátu – jeho predsedníčky, odvolacieho súdu“) vzbudzuje

u neho oprávnené podozrenie o objektívnosti a nezaujatosti sudcu v tomto prípade

rozhodovania. V druhom odvolacom konaní (preskúmavanom v danom dovolacom konaní – poznámka dovolacieho súdu) rozhodoval ten istý senát, okrem sudkyne JUDr. Brozmanovej,

z ktorého dôvodu sa podľa jeho názoru nedalo spravodlivo očakávať, že by súd zmenil svoje

predchádzajúce rozhodnutie, čo sa aj potvrdilo. Ďalej uviedol, že „rovnako si nevieme

vysvetliť inak ako zaujatosť sudcu aj druhé rozhodnutie sudcu v prvostupňovom konaní, keď

z právne nevysvetliteľných dôvodov ten istý sudca rozhodol v úplnom rozpore so svojim

predchádzajúcim rozhodnutím v uvedenej veci a to ako sám na pojednávaní priznal len z obáv

pred disciplinárnou sankciou z dôvodu, že by rozhodol odlišne, ako rozhodol predtým

odvolací súd“. Z toho dôvodu aj rozhodnutie sudcu prvostupňového súdu sa mu nejaví ako

nestranné a nezávislé. Žalovaný v dovolaní ako ďalšiu vadu konania uviedol vadu v zmysle  

§ 237 písm. f/ O.s.p., ktorú vyvodzoval z nepreskúmateľnosti oboch rozhodnutí súdov nižších

stupňov, z ktorého dôvodu nie je možné objektívne preskúmať správnosť skutkových

a právnych záverov súdov. Z uvedených dôvodov žiadal rozsudok odvolacieho súdu zrušiť

a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Žalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniu žalovaného uviedla, že dôvody dovolania nie sú

pravdivé, sú vykonštruované a navrhla dovolanie zamietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr,

či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom

(§ 236 a nasl. O.s.p.).

Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé

rozhodnutie súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho

prípustnosti. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, len

v prípadoch, v ktorých ho pripúšťa zákon (viď § 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa  

§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je

dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho

názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku

ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým

súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

Keďže podané dovolanie nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku, ale takému

potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, že

dovolanie proti nemu je prípustné ani takému potvrdzujúcemu rozsudku súdu prvého stupňa,

v ktorom súdu prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa  

§ 153 ods. 3 a 4, nemožno prípustnosť podaného dovolania vyvodiť z § 238 ods. 1 O.s.p., ani

z § 238 ods. 3 O.s.p. Dovolanie nie je prípustné ani podľa § 238 ods. 2 O.s.p., nakoľko

odvolací súd sa neodchýlil od právneho názoru vyloveného Najvyšším súdom Slovenskej

republiky v zrušujúcom uznesení z 26. mája 2009 sp. zn. 3 Cdo 176/2008.

Dovolanie žalovaného by mohlo byť procesne prípustné, len ak by v konaní, v ktorom

bol vydaný napadnutý rozsudok, došlo k procesnej vade uvedenej v § 237 O.s.p. Povinnosť

skúmať, či konanie nie je zaťažené niektorou z nich, vyplýva pre dovolací súd z § 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa z tohto dôvodu neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania

podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal tiež otázkou, či v konaní nedošlo k procesnej vade v zmysle § 237 O.s.p. Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten,

kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník

konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na

začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne

obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne

významné len tie procesné nedostatky, ktoré vykazujú znaky vád taxatívne v ňom

vymenovaných; iné procesné vady konania alebo nesprávnosti rozhodovania, i keby k nim

v konaní došlo, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia. Treba zdôrazniť,

že pri posudzovaní existencie procesnej vady uvedenej v § 237 O.s.p. ako dôvodu, ktorý

zakladá prípustnosť dovolania, nie je významný subjektívny názor účastníka, ale len zistenie,

že v konaní došlo k takejto vade.

Procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/   O.s.p. dovolateľ   nenamietal  

a v dovolacom konaní ich existencia nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania žalovaného preto

z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.

So zreteľom na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zameral na posúdenie, či

konanie nie je zaťažené vadami v zmysle § 237 písm. f/ a g/ O.s.p.

Podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. dovolanie je prípustné proti každému

rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť

konať pred súdom.

Pod odňatím možnosti pred súdom konať treba rozumieť závadný procesný postup

súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu

v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov

(napr. práva zúčastniť sa na pojednávaní, vyjadrovať sa k veci, navrhovať dôkazy, podať

opravný prostriedok alebo vyjadrenie, v stanovenej lehote urobiť procesný úkon a pod.).

Dovolací súd z obsahu spisu nezistil, že by konanie pred súdmi nižších stupňov bolo

postihnuté procesnou vadou, znemožňujúcou žalovanému realizáciu jeho procesných práv.

Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/

O.s.p. namieta porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne

Slovenskej republiky. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je tiež právo účastníka

na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Z práva na spravodlivé súdne konanie

vyplýva totiž aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi

a dôkaznými návrhmi strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Vada

nedostatku dôvodov rozhodnutia sama osebe (pri inak správnom rozhodnutí) nemusí (ale)

disponovať potrebnou ústavnoprávnou intenzitou smerujúcou k porušeniu označených práv

(III. ÚS 228/06, I. ÚS 53/10, III. ÚS 99/08). Vzhľadom na námietky dovolateľa bolo potrebné

v dovolacom konaní vyriešiť otázku, či (prípadné) nedostatočné odôvodnenie napadnutého

rozsudku odvolacieho súdu zakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

alebo či má za následok (len) procesnú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.

Ústava Slovenskej republiky neupravuje, aké dôsledky majú jednotlivé procesné

nesprávnosti, ku ktorým v praxi dochádza v konaní pred súdmi, ani nestanovuje predpoklady

ich možnej nápravy v opravnom konaní. Bližšiu úpravu ústavne garantovaného práva na

súdnu ochranu obsahuje Občiansky súdny poriadok, ktorý vo svojich ustanoveniach

predpokladá aj možnosť vzniku určitých procesných pochybení súdu v občianskom súdnom

konaní. V nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky týchto pochybení upravuje

Občiansky súdny poriadok aj predpoklady a podmienky, za ktorých možno v dovolacom

konaní napraviť procesné nesprávnosti konania na súdoch nižších stupňov. Najzávažnejším

procesným vadám konania, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237 O.s.p., pripisuje

Občiansky súdny poriadok osobitný význam – vady tejto povahy považuje za okolnosť

zakladajúcu prípustnosť dovolania (viď § 237 O.s.p.) a zároveň tiež za prípustný dovolací

dôvod (viď § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.). Aj niektorým ďalším procesným vadám konania

nedosahujúcim stupeň závažnosti procesných vád v zmysle § 237 O.s.p. pripisuje Občiansky

súdny poriadok význam. „Iné vady, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci“

považuje ale – na rozdiel od procesných vád vymenovaných v § 237 O.s.p. – (len) za

relevantný dovolací dôvod (viď § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), pričom však vady tejto povahy

prípustnosť dovolania nezakladajú.

Na posúdenie prípustnosti dovolania – aj z aspektov vyplývajúcich z ustanovenia  

§ 237 písm. f/ O.s.p. – je zásadne príslušný dovolací súd (viď IV. ÚS 238/07). Na základe

uznesenia občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bol v Zbierke

stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát R 111/1998

uverejnený rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. augusta 1997 sp. zn.  

2 Cdo 5/1997, v zmysle ktorého „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) aj vtedy, ak odvolací súd svoj

právny záver riadne neodôvodnil, takže jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný“. Podľa

právneho názoru dovolacieho súdu je názor zaujatý v uvedenom judikáte plne opodstatnený aj

v prejednávanej veci a dovolací súd ani v danom prípade nemá dôvod odkloniť sa od tohto

názoru. Právna kvalifikácia nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu nižšieho stupňa ako dôvodu

zakladajúceho (len) tzv. inú vadu konania pritom vyplýva aj z rozhodnutí iných senátov

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (viď napríklad rozhodnutia sp. zn. 1 Cdo 140/2009,  

2 M Cdo 18/2008, 4 M Cdo 310/2009 a 5 Cdo 290/2009). Preto sama skutočnosť, že v konaní

prípadne došlo k procesnej vade tejto povahy (nepreskúmateľnosť rozhodnutia), nemôže v danom prípade založiť prípustnosť dovolania žalovaného, lebo nejde o vadu v zmysle § 237

O.s.p.  

S prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zameral tiež na otázku, či

vo veci nerozhodoval vylúčený sudca (§ 237 písm. g/ O.s.p.).

Žalovaný v priebehu prvostupňového či odvolacieho konania neuplatnil námietku

zaujatosti sudov prvostupňového a odvolacieho súdu; urobil to až v (druhom) dovolaní.

Neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia nadriadeného

súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania vecí, nebráni

dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 237

písm. g/ O.s.p., posúdiť túto otázku samostatne (R 59/1997).

Podľa § 14 ods. 1 O.s.p. sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak

so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať

pochybnosti o ich nezaujatosti. Podľa § 14 ods. 3 O.s.p. dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú

okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho

rozhodovaní v iných veciach.

Podľa § 15a O.s.p. účastníci majú právo z dôvodov podľa § 14 ods. 1 uplatniť

námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť (ods. l). Účastník môže

uplatniť námietku zaujatosti podľa odseku 1 najneskôr na prvom pojednávaní, ktoré viedol

sudca, o ktorého vylúčenie ide, alebo do 15 dní, odkedy sa mohol dozvedieť o dôvode, pre

ktorý je sudca vylúčený (ods. 2). V námietke zaujatosti musí byť uvedené, proti komu

smeruje, dôvod, pre ktorý má byť sudca vylúčený, a kedy sa účastník podávajúci námietku

zaujatosti o dôvode vylúčenia dozvedel. Na podanie, ktoré nespĺňa náležitosti námietky

zaujatosti, súd neprihliadne; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá (ods. 3).

Ak sa námietka zaujatosti týka len okolností ustanovených v § 14 ods. 3, súd na námietku

zaujatosti neprihliada; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá (ods. 5).

Z obsahu dovolania žalovaného vyplýva, že zaujatosť sudcov senátu Krajského súdu

v Žiline v zložení JUDr. Yvetta Dzugasová – predsedníčka senátu a Mgr. Katarína Beniačová

a JUDr. František Potocký – členovia senátu, rozhodujúceho v danej veci rozsudkom  

zo 16. februára 2011 sp. zn. 6 Co 297/2010, vidí v tom, že tento senát pri rozhodovaní bol ovplyvnený predchádzajúcim rozhodnutím v danej veci (rozsudok z 27. februára 2008 sp. zn.

6 Co 190/2007), na ktorom sa zúčastnila okrem JUDr. Dzugasovej a Mgr. Beniačovej aj

JUDr. Elena Brozmanová v postavení predsedníčky senátu, ktorá podľa jeho dodatočne

získaných zistení bola v priateľskom vzťahu s advokátom žalobkyne Mgr. H. W..

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že žalovaný

neuviedol žiadny zákonom uznaný dôvod zaujatosti, na základe ktorého by sa mohla

spochybniť zaujatosť sudcov senátu Krajského súdu v Žiline JUDr. Yvetty Dzugasovej –

predsedníčky senátu a Mgr. Kataríny Beniačovej a JUDr. Františka Potockého – členov

senátu, ktorí v danej veci rozhodovali rozsudkom zo 16. februára 2011 sp. zn. 6 Co 297/2010.

Žalovaný totiž dôvod ich zaujatosti vyvodzuje z údajného priateľského vzťahu JUDr. Eleny

Brozmanovej k zástupcovi žalobkyne Mgr. H. W., ktorá však v štádiu rozhodovania

uvedeným rozsudkom sa na rozhodovaní nezúčastnila; tento dôvod je na vylúčenie sudcov

nepostačujúci. Ďalšie spochybnenie zaujatosti vyššie uvedených sudcov spočívajúce podľa

žalovaného v tom, že sa „nedalo spravodlivo očakávať, že by súd zmenil svoje

predchádzajúce rozhodnutie, čo sa aj potvrdilo“ taktiež nemôže vyvolať účinky podľa  

§ 14 ods. 1 O.s.p. Za dôvody pre vylúčenie sudcu totiž nemožno považovať okolnosti, ktoré

spočívajú v postupe sudcu v konaní alebo v jeho rozhodovaní.

Pokiaľ žalovaný v dovolaní tvrdil, že sudca Okresného súdu Žilina JUDr. Ján Rybárik

na pojednávaní priznal obavy pred disciplinárnou sankciou z dôvodu, že by po zrušení veci

odvolacím súdom rozhodol odlišne ako v predchádzajúcom rozhodnutí, dovolací súd aj túto

námietku považuje za neopodstatnenú. Z obsahu zápisníc o pojednávaní pred súdom prvého

stupňa z 8. februára 2010 a 26. apríla 2010, na ktorých by mohlo dôjsť k vyššie uvedenému

vyjadreniu sudcu, takéto okolnosti nevyplývajú. Žalovaný na uvedených pojednávaniach,

napriek údajnému tvrdeniu sudcu o obavách pred disciplinárnou sankciou, právo vzniesť

námietku zaujatosti proti tomuto sudcovi nevyužil a nezaujatosť sudcu JUDr. Jána Rybárika

nespochybnil ani v ďalších jeho písomných podaniach (odvolanie proti rozsudku na č.l. 270

spisu). Dovolací súd vyššie uvedené pochybnosti žalovaného nepovažuje za také, ktoré by

mohli mať právnu relevanciu a je toho názoru, že sú motivované tým, že nebolo rozhodnuté

podľa subjektívnych predstáv žalovaného; hodnotenie správnosti súdneho konania, resp.

rozhodovania nepatrí účastníkovi konania a nemôže objektívne zakladať pochybnosti

o nezaujatosti sudcu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dospel k záveru, že prípustnosť dovolania

v zmysle ustanovenia § 237 písm. g/ O.s.p. z dôvodu, že rozhodovali vylúčení sudcovia, nie je

daná.

Obsah dovolania ďalej svedčí o tom, že žalovaný zastáva názor, že súd prvého stupňa

nezistil v potrebnom rozsahu skutkový stav a že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu

spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. K tomu treba uviesť, že neúplnosť (alebo

nesprávnosť) skutkových zistení súdu, na ktorých založil rozhodnutie, ani

nesprávnosť právneho posúdením veci súdom, nezakladajú procesnú vadu konania v zmysle

§ 237 písm. f/ O.s.p.

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky

k záveru, že v prejednávanej veci je dovolanie žalovaného podľa Občianskeho súdneho

poriadku procesne neprípustné, preto Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadny opravný

prostriedok žalovaného podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

odmietol.

V dovolacom konaní procesne úspešnej žalobkyni vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti žalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p., § 224   ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Žalobkyňa podala návrh na rozhodnutie o priznaní

náhrady trov dovolacieho konania (§ 151 ods. 1 O.s.p.) a trovy tohto konania vyčíslila.

Dovolací súd jej priznal náhradu spočívajúcu v odmene advokáta (ktorý ju zastupoval aj pred

súdmi nižších stupňov) za 1 úkon právnej služby poskytnutej vypracovaním vyjadrenia  

z 25. augusta 2011 [§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení vyhlášky č. 232/2010 Z.z. (ďalej len

„vyhláška“)]. Základnú sadzbu tarifnej odmeny za tento úkon právnej služby určil podľa § 11

ods. 1 písm. a/ vyhlášky vo výške 57 €, čo s náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné

výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu [§ 16 ods. 3

vyhlášky (t.j. 7,41 €)] predstavuje spolu 64,41 €.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom  

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 24. novembra 2011

JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková