3 Cdo 17/2013

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej R., a.s. so sídlom v K., IČO: X., zastúpenej   JUDr. G. G., advokátom so sídlom v K., proti povinnej M. M.,

bývajúcej v C., o vymoženie   27,43 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Prešov

pod sp. zn. 11 Er 739/2010, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove

z 15. februára 2012 sp. zn. 4 CoE 104/2011, takto

r o z h o d o l :

Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.

Dovolanie o d m i e t a.

Povinnej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Oprávnená podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na vymoženie

sumy 27,43 € s príslušenstvom (špecifikovaným v návrhu), pričom právo na vymáhanú sumu

preukazovala rozhodcovským rozsudkom z 8. marca 2010 sp. zn. 2 C 538/2009 Arbitrážneho

súdu Košice (ďalej len „označený rozhodcovský rozsudok“). Súdny exekútor v zmysle § 44

zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)

a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) požiadal o vydanie

poverenia na vykonanie exekúcie.

Okresný súd Prešov uznesením z 9. júna 2011 č.k. 11 Er 739/2010-21 žiadosť súdneho

exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Poukázal na to, že označený

rozhodcovský rozsudok sa týka poistného v zmysle poistnej zmluvy uzavretej č. 4414490039

z 27. marca 2007, súčasťou ktorej boli aj Všeobecné poistné podmienky vyhotovené vopred

dodávateľom ako predtlačený formulár pre všetkých spotrebiteľov uzatvárajúcich rovnaký typ

poistnej zmluvy (ďalej len „poistná zmluva“). Súd prvého stupňa vychádzal z toho, že poistná zmluva je spotrebiteľská zmluva, preto na daný právny vzťah treba aplikovať ustanovenia  

§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Zmluvné strany sa v nej dohodli, že všetky vzájomné

spory a sporné nároky z poistenia rozhodnú v rozhodcovskom konaní pred rozhodcovským

súdom. Táto rozhodcovská doložka je neprijateľná,   lebo ňou dochádza reálne k narušeniu

rovnováhy medzi zmluvnými stranami v neprospech spotrebiteľa. Predmetná doložka  

je považovaná aj za nekalú v zmysle Smernice rady 93/12 EHS z 5. apríla 1993 o nekalých

podmienkach v spotrebiteľných zmluvách (ďalej len „Smernica“). Mal za to, že oprávnená  

od počiatku sledovala v súvislosti s koncipovaním rozhodcovskej doložky to, aby v prípade

vzniku sporov zo zmluvy boli tieto vždy riešené v mieste jej sídla za účelom minimalizácie

nákladov a reálneho sťaženia uplatnenia práv spotrebiteľa. Uviedol, že rozhodcovská doložka

bola už v čase jej uzatvárania neprijateľnou podmienkou a ako taká bola už od počiatku

nezlučiteľnou s normami na ochranu spotrebiteľa ako aj s dobrými mravmi a teda neplatnou

podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, preto nemohla založiť právomoc rozhodcovského

súdu vydať označený rozhodcovský rozsudok, ktorý vzhľadom na to nemôže byť riadnym

exekučným titulom.

Proti tomuto uzneseniu podala oprávnená odvolanie. Krajský súd v Prešove uznesením

z 15. februára 2012 sp. zn. 4 CoE 104/2011 napadnuté uznesenie potvrdil. V odôvodnení

uviedol, že vec prejednal v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods. 1 a 3 O.s.p., bez nariadenia

odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie oprávnenej

smeruje proti vecne správnemu uzneseniu súdu prvého stupňa, ktoré treba potvrdiť (§ 219

ods. 1 O.s.p.), lebo postup prvostupňového súdu bol v súlade so zákonom. Pri posudzovaní

vykonateľnosti exekučného titulu bol aj podľa názoru odvolacieho súdu opodstatnený záver,

že účastníci konania uzavreli spotrebiteľskú zmluvu, ktorá obsahuje neprijateľnú zmluvnú

podmienku; táto podmienka je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná.

Exekučný súd bol aj v prípade označeného rozhodcovského rozsudku oprávnený skúmať,  

či ide o vykonateľný exekučný titul. Dospel pri tom k správnemu záveru, že na podklade

označeného rozhodcovského rozsudku nemožno exekúciu vykonať. Správny je preto nielen

záver súdu prvého stupňa, že ide o nespôsobilý exekučný titul, ale aj záver, že žiadosť

súdneho exekútora o poverenie na vykonanie exekúcie bolo potrebné zamietnuť (§ 44 ods. 2

Exekučného poriadku).

Uvedené uznesenie odvolacieho súdu napadla oprávnená dovolaním, v ktorom žiadala

zrušiť rozhodnutia súdov oboch nižších stupňov a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, lebo súdy v danom prípade rozhodli vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov  

(§ 237 písm. a/ O.s.p.). Tvrdila tiež, že súdy jej odňali možnosť pred súdom konať (§ 237

písm. f/ O.s.p.) tým, že: a/ ju neprizvali ku konaniu, b/ rozhodli bez nariadenia pojednávania,

i keď v konaní vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi, c/ nerešpektovali jej právo vyjadriť

sa jednak k vykonaným dôkazom, jednak k otázke individuálneho dojednania rozhodcovskej

doložky, d/ upreli jej právo preukázať, že rozhodcovská doložka bola dojednaná individuálne

(§ 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka), a je teda platná, e/ neumožnili jej vyjadriť  

sa k správnosti, pravosti a úplnosti listinných dôkazov, f/ neprípustne vykonali kontrolu

postupu rozhodcovského súdu, g/ vychádzajúc z nesprávneho názoru, že označený

rozhodcovský rozsudok nie je vykonateľný exekučný titul, upreli oprávnenej právo  

na spravodlivé súdne konanie, integrálnou súčasťou ktorého je právo na nútený výkon

rozhodnutia (v súvislosti s tým poukázala na rozhodnutia najvyššieho súdu zo 16. júna 2009

sp. zn. 4 Cdo 159/2009 a z 29. júna 2009 sp. zn. 3 Cdo 147/2009). V ďalšom oprávnená

uviedla dôvody, so zreteľom na ktoré má za to, že v konaní na súdoch nižších stupňov došlo

aj k procesnej vade majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/

O.s.p.); v súvislosti s tým namietala predovšetkým to, že súdy rozhodli na základe neúplných

skutkových zistení a ich rozhodnutia nie sú dostatočne preskúmateľné. Vyslovila tiež názor,

že dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), predovšetkým v otázke posúdenia rozhodcovskej zmluvy ako neplatnej podmienky obsiahnutej v poistnej zmluve.

  Procesným úkonom z 1. augusta 2012 oprávnená navrhla prerušiť konanie o jej

dovolaní. Uviedla, že jej bolo doručené uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „ústavný súd“) z 3. júla 2012 sp. zn. IV. ÚS 344/2012 o tom, že jej ústavná

sťažnosť, ktorú podala veci sp. zn. 6 Cdo 228/2011 Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“), bola prijatá na ďalšie konanie. Podľa dovolateľky môže mať

konečné rozhodnutie ústavného súdu význam aj pre predmetné dovolacie konanie, čo podľa

jej názoru opodstatňuje prerušenie dovolacieho konania (§ 109 ods. 2 O.s.p.).

I. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podala

včas oprávnená, za ktorú koná jej zamestnanec s právnickým vzdelaním (§ 241 ods. 1 veta

druhá O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) najskôr skúmal,

či je dôvodný návrh oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania.

V zmysle § 243c O.s.p. pre konanie na dovolacom súde platia primerane ustanovenia

o konaní pred súdom prvého stupňa, pokiaľ nie je ustanovené niečo iné; ustanovenia § 92  

ods. 1 a 4 a § 95 však pre konanie na dovolacom súde neplatia. Podľa § 109 ods. 2  

písm. c/ O.s.p. súd, pokiaľ neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha

konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd

dal na takéto konanie podnet.

Vyššie citované ustanovenia upravujú tzv. fakultatívne prerušenie konania, v prípade

ktorého je na úvahe – v danom prípade dovolacieho – súdu, či konanie (ne)preruší. Dovolací

súd pri rozhodovaní o návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania vychádzal

z toho, že samo podanie ústavnej sťažnosti v inej právnej veci, dokonca ani jej prijatie

Ústavným súdom Slovenskej republiky na ďalšie konanie nie je dôvodom, so zreteľom  

na ktorý treba dovolacie konanie prerušiť (v tejto súvislosti porovnaj tiež rozhodnutie

najvyššieho súdu z 22. februára 2012 sp. zn. 3 Cdo 200/2010). Ústavný súd môže, ale

rovnako nemusí vyhovieť podanej ústavnej sťažnosti. Pritom ústavný súd sám zastáva názor,

že právne závery vyplývajúce z jeho rozhodnutí vo veciach individuálnych sťažností podľa

čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) sa týkajú v podstate len týchto

sťažností a nie sú v zásade globálne záväzné (neplnia funkciu všeobecne záväzného

aplikačného pravidla) pre rozhodovaciu prax všeobecných súdov (viď uznesenie ústavného

súdu z 22. augusta 2012 sp. zn. I. ÚS 359/2012). V tom zmysle ani rozhodnutie ústavného

súdu vo veci IV. ÚS 344/2012, ktoré bude vydané, nemôže mať pre preskúmavanú vec účinky

záväzného aplikačného pravidla. Navyše, ústavný súd v skutkovo a právne obdobnej veci tej

istej oprávnenej uznesením z 11. decembra 2012 sp. zn. III. ÚS 595/2012 (ktoré sa zmieňuje

aj o prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie vo veci sp. zn. 6 Cdo 228/2011 najvyššieho

súdu) odmietol ústavnú sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú; obdobne rozhodol ústavný súd

uznesením z 19. júna 2012 sp. zn. III. ÚS 264/2012.

Z uvedených dôvodov dovolací súd návrh oprávnenej na prerušenie dovolacieho

konania zamietol.

II.   V ďalšom pristúpil dovolací súd k posúdeniu, či dovolanie oprávnenej smeruje

proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa. Dovolaním možno totiž napadnúť

právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu,(len) pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.) V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle

§ 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací

súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia

návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie

stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým  

sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu  

na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p.  

je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené

uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom

uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného

významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade

cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia

alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky

žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil

uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu

uvedenému § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovení  

§ 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len

ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.

Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu),  

ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval

ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia

nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných

v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne

neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia najvyššieho súdu

uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania

tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je zistenie, že

k tejto procesnej vade skutočne došlo.  

Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/ až e/ a g/ O.s.p. netvrdila

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

II. 1. Oprávnená v dovolaní uviedla, že súdy rozhodli vo veci, ktorá nepatrí  

do právomoci súdov (§ 237 písm. a/ O.s.p.).

V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci,

ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych

vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7  

ods. 1 O.s.p.). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí

orgánov verejnej správy (viď bližšie § 7 ods. 2 O.s.p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú

súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O.s.p.).

Nedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľný nedostatok podmienky konania, ktorý má ten dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí

konanie zastaviť a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku

právomoci súdu je daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.

V danom prípade dovolateľka procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. a/ O.s.p.

nevyvodzuje z toho, že súdy vôbec nemali konať a rozhodovať. Ich právomoc konať

v exekučnom konaní nepopiera. Vyčíta im iba, že v rozpore so zákonom „preskúmavali

rozhodcovský rozsudok po vecnej stránke“ a že bez zákonom zvereného oprávnenia

v exekučnom konaní skúmali platnosť rozhodcovskej zmluvy. Dovolateľka tu teda namieta,

že rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení zákona.

Z určujúceho – obsahového – hľadiska nejde o námietku nedostatku právomoci súdov, ale

o námietku inú, ktorú dovolateľka uvádza vo väzbe na správnosti právnych záverov súdov

(ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.

Oprávnená takto formulovanou námietkou nedostatku právomoci súdov dostatočne

nezohľadňuje, že ňou napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom

právomoc súdov na rozhodovanie vyplýva jednoznačne priamo zo zákona (viď napríklad

ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku).

Vzhľadom na to dospel dovolací súd k záveru, že námietka dovolateľky o existencii

vady konania v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p. nie je opodstatnená. Súdy rozhodovali vo veci,

ktorá patrí do ich právomoci.

Dovolací súd poznamenáva, že vyššie uvedené závery vyslovil už skôr v niektorých

skorších rozhodnutiach v nadväznosti na obsahovo identickú argumentáciu oprávnenej

v iných skutkovo a právne obdobných veciach (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu

sp. zn. 2 Cdo 148/2012, 3 Cdo 15/2012, 4 Cdo 11/2012, 5 Cdo 45/2012, 6 Cdo 1/2012  

a 7 Cdo 7/2012).

Ústavný súd Slovenskej republiky vyššie uvedené právne závery najvyššieho súdu

neoznačil za nesúladné s ústavou – viď napríklad II. ÚS 160/2013, III. ÚS 455/2013,  

III. ÚS 482/2013.

  II. 2. Dovolateľka ďalej namieta, že postupom súdov jej bola odňatá možnosť pred

súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania

podľa tohto ustanovenia, je procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní,

ktorým sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné

oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia

účinnej ochrany jeho práv.

Podľa názoru oprávnenej došlo v danom exekučnom konaní k procesnej vade

uvedenej v § 237 písm. f/ O.s.p. v dôsledku toho, že súdy v štádiu posudzovania splnenia

zákonom stanovených procesných predpokladov, za ktorých súd poverí exekútora vykonaním

exekúcie, uskutočnili dokazovanie listinnými dôkazmi bez nariadenia pojednávania, bez jej

účasti a bez vytvorenia procesnej možnosti vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.

Dovolací súd sa k takýmto námietkam tej istej oprávnenej vyjadril už vo viacerých

skorších konaniach, v ktorých sa v procesnom postavení dovolateľky domáhala preskúmania rozhodnutí súdov nižších stupňov vydaných v iných skutkovo a právne obdobných veciach,

v ktorých išlo tiež o exekúciu na podklade rozhodnutia rozhodcovského súdu (porovnaj

napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 148/2012, 2 Cdo 24/2013,  

3 Cdo 74/2012, 4 Cdo 191/2012, 5 Cdo 217/2012, 6 Cdo 285/2012 a 7 Cdo 7/2012).

Najvyšší súd v týchto rozhodnutiach konštatoval, že po podaní žiadosti súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd preskúmava žiadosť o udelenie

poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul z hľadiska ich súladu so zákonom.

Pri tom medziiným skúma, či návrh na vykonanie exekúcie má všetky náležitosti,  

či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením (doložkou) o vykonateľnosti,  

či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a povinný osobami uvedenými

v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky konania v zmysle § 103 O.s.p.

V štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo

návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2

Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie

a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť

súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124 O.s.p.) – postačujúce je totiž,  

ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu,

vrátane do neho založených listín. Vzhľadom na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia podmienok konania a predpokladov pre vyhovenie žiadosti

súdneho exekútora o poverenie na vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať na pojednávaní

a za prítomnosti oprávneného a povinného.  

Vo vyššie označených rozhodnutiach najvyšší súd na podklade týchto právnych úvah

uzavrel, že pokiaľ dovolateľka vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237

písm. f/ O.s.p. z toho, že súdy vykonali „dokazovanie“ bez nariadenia pojednávania a v jej

neprítomnosti, ide o námietku neopodstatnenú.

3. Oprávnená už v minulosti napadla ústavnou sťažnosťou niektoré rozhodnutia

najvyššieho súdu, ktoré v skutkovo a právne obdobných veciach spočívali na obsahovo

identickej argumentácii (ktorú na vyjadrenie dôvodov svojho rozhodnutia zvolil dovolací súd

aj v preskúmavanej veci – viď bod 2.). Ústavný súd:

a) v uznesení z 22. augusta 2012 sp. zn. I. ÚS 359/2012, ktorým odmietol sťažnosť

oprávnenej smerujúcu proti uzneseniu najvyššieho súdu z 27. februára 2012 sp. zn.   4 Cdo 190/2012, konštatoval, že oprávnená porušenie svojich práv vidí v tom, že

všeobecné súdy v exekučnom konaní o žiadosti exekútora o udelenie poverenia  

na výkon exekúcie rozhodli bez nariadenia pojednávania, že vykonávali dokazovanie

nimi zabezpečenými listinnými dôkazmi bez jej účasti a možnosti vyjadriť sa k takto

vykonaným dôkazom a tiež nedostatočným odôvodnením svojich právnych záverov.

Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu,

nezistil ale žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu

nemajúci oporu v zákone. V záverečnej časti tohto uznesenia ústavný súd uviedol, že

„právne názory a závery ústavného súdu vyplývajúce z jeho rozhodnutí vo veciach

individuálnych sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy sa týkajú v podstate len týchto

sťažností a nie sú v zásade (globálne) záväzné (neplnia funkciu všeobecne záväzného

aplikačného pravidla) pre rozhodovaciu prax všeobecných súdov (pre možnosť

odlišností skutkového a právneho stavu nimi posudzovanej konkrétnej veci). Je vecou

(a najmä povinnosťou) vo veci konajúcich všeobecných súdov vysporiadať sa nielen

so zákonnosťou, ale aj ústavnosťou svojich rozhodnutí (čl. 144 ods. 1 ústavy)“,

b) v uznesení z 28. februára 2013 sp. zn. II. ÚS 160/2013, ktorým odmietol sťažnosť

oprávnenej smerujúcu proti uzneseniam najvyššieho súdu z 5. júna 2012  

sp. zn. 5 Cdo 100/2012, z 12. júla 2012 sp. zn. 3 Cdo 100/2012, z 28. mája 2012  

sp. zn. 7 Cdo   29/2012 a z 22. februára 2012 sp. zn. 7 Cdo 7/2012 konštatoval, že

podstata argumentácie oprávnenej spočívala v tvrdení, že všeobecné súdy  

v exekučnom konaní o žiadostiach o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

rozhodli bez jej účasti, vykonali dokazovanie, ku ktorému sa nemala možnosť

vyjadriť, a rozhodli bez nariadenia pojednávania. Uviedol, že odôvodnenia týchto

rozhodnutí najvyššieho súdu nie sú arbitrárne a argumentácia oprávnenej nie je

spôsobilá spochybniť opodstatnenosť záverov najvyššieho súdu, ktoré boli

odôvodnené vyčerpávajúco a presvedčivo. Ústavný súd sa osobitne zaoberal

opodstatnenosťou námietok oprávnenej, ktorá vzhľadom na judikatúru ústavného súdu

(III. ÚS 60/04) tvrdila, že jej vec mala byť prerokovaná verejne, v jej prítomnosti,

takže v konaní malo byť nariadené pojednávanie. Rovnako tvrdila, že sa nemohla

vyjadriť k vykonávaným dôkazom. Ústavný súd vychádzajúc z rozhodnutí

najvyššieho súdu konštatoval, že najvyšší súd jej dal primeranú odpoveď aj na tieto

námietky. V predmetnom uznesení poukázal ústavný súd na rozhodnutie Súdneho

dvora z 9. novembra 2010 vo veci C-137/08, v zmysle ktorého „vnútroštátny súd musí

ex offo nariadiť vykonanie dôkazov s cieľom zistiť, či ustanovenie o voľbe výlučnej miestnej príslušnosti súdu nachádzajúce sa v zmluve, ktorá je predmetom sporu, ktorý

prejednáva a ktorá bola uzavretá medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom

patrí do pôsobnosti smernice a v prípade, že je to tak posúdiť ex offo prípadnú nekalú

povahu tohto ustanovenia“. Na účely overenia znenia slovenského prekladu tohto

rozsudku ústavný súd preskúmal aj jeho ďalšie jazykové verzie, na základe čoho bol

nútený konštatovať obsahovú nesprávnosť slovenského znenia. Ako totiž vyplýva

z ďalších jazykových verzií, tieto namiesto „ex offo nariadenia dokazovania“ uvádzajú

povinnosť súdu ex offo „nariadiť vyšetrovanie“. Vychádzajúc z porovnania viacerých

jazykových verzií rozsudku, ktoré zhodne potvrdzujú záväzok súdu ex offo nariadiť

vyšetrovanie (a nie dokazovanie) na zistenie, či súdna doložka tvorí súčasť

spotrebiteľskej zmluvy podliehajúcej Smernici, si ústavný súd osvojil výklad

označeného rozsudku v zmysle zodpovedajúcom jeho viacerým jazykovým verziám

a použil ho pre potreby ďalšieho konania. V zmysle označeného rozsudku je podstatou

záväzku vnútroštátneho súdu povinnosť ex offo zisťovania skutkového stavu (bez

ohľadu na vnútroštátnu právnu úpravu členského štátu) na účely efektívnej ochrany

spotrebiteľa podľa úniového práva. V tomto smere postup súdov označených

oprávnenou zodpovedá plne Smernici. Na základe uvedeného preto ústavný súd

konštatoval, že postup najvyššieho súdu pri posudzovaní splnenia podmienky § 237

písm. f/ O.s.p. ako prípustnosti dovolania nebol na ujmu označeným právam

oprávnene na verejné pojednávanie jej veci a vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom,

c) v uznesení z 10. septembra 2013 sp. zn. III. ÚS 433/2013, ktorým odmietol sťažnosť

oprávnenej proti uzneseniu najvyššieho súdu z 31. januára 2013 sp. zn.  

2 Cdo 311/2012, uviedol, že aj v tomto prípade oprávnená tvrdila, že všeobecné súdy

rozhodli bez jej účasti, vykonali dokazovanie, ku ktorému sa nemala možnosť

vyjadriť, a rozhodli bez nariadenia pojednávania; takýto postup označovala  

za priečiaci sa zákonu. Ústavný súd ale po preskúmaní napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu, dospel k názoru, že nie je daná žiadna skutočnosť signalizujúca

svojvoľný postup tohto súdu nemajúci oporu v zákone. Podľa názoru ústavného súdu

koncipované uznesenie najvyššieho súdu a jeho odôvodnenie je určité a zrozumiteľné,

bez vnútorných rozporov. Najvyšší súd sa podľa názoru ústavného súdu zrozumiteľne

vysporiadal s námietkami oprávnenej.

4. Dovolateľka v preskúmavanej veci – za účelom zdôraznenia opodstatnenosti jej

dovolania – osobitne upozornila na nález ústavného z 10. júla 2013 sp. zn. II. ÚS 499/2012 (ďalej len „nález“), ktorý bol vydaný v inej, skutkovo a právne obdobnej veci vedenej  

na najvyššom súde pod sp. zn. 2 Cdo 5/2012. Ústavný súd v náleze konštatoval, že najvyšší

súd porušil základné práva a právo oprávnenej zaručené v čl. 48 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy,

ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“), sťažnosťou napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie

konanie. V náleze medziiným uviedol, že okrem prípadov výslovne uvedených v § 44 ods. 5

Exekučného poriadku „je konanie o vydanie poverenia súdnemu exekútorovi konaním

jednostranným, nie kontradiktórnym, a účasť povinného sa v ňom predpokladá len

výnimočne, a to v takých prípadoch, kde je potrebné povinnému vytvoriť priestor  

na uplatnenie jeho prípadných námietok [napríklad v podobe návrhu na samostatné

(ne)uznanie exekučného titulu]“. V zmysle nálezu „konanie pojednávania si nevyhnutne

nevyžaduje ani požiadavka, aby bola vec prerokovaná v 'prítomnosti' účastníka. Podľa názoru

ústavného súdu je pojem 'v prítomnosti' účastníka potrebné vykladať nie doslovne, ale

funkčne, teda aby spôsob a postup konania zaručoval, že účastník bude mať možnosť vnímať

postup súdu a podľa toho náležite zamerať svoju procesnú aktivitu. Preto je možné právo  

na prerokovanie veci 'v prítomnosti' účastníka rešpektovať aj tým, že súd účastníka

upovedomí a dá účastníkovi možnosť vyjadriť sa k nej, napríklad aj písomne. Tieto prípady

možno zároveň považovať za prípady, v ktorých zákon z takéhoto prerokovania veci vylučuje

verejnosť, a to v súlade s poslednou vetou čl. 48 ods. 2 ústavy. Nenariadením pojednávania

na prerokovanie žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia tak k porušeniu základného

práva oprávnenej zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nedošlo“. Ústavný súd v ďalšej časti

nálezu konštatoval, že kľúčovou otázkou v celej veci zostáva to, či k porušeniu mohlo dôjsť

tým, že sa oprávnená nemala možnosť vyjadriť k vykonaným dôkazom a že pred rozhodnutím

nebola vec prerokovaná v jej prítomnosti. Dospel k názoru, že ak sa exekučný súd

oboznamuje s návrhom na vykonanie exekúcie, exekučným titulom a žiadosťou o vydanie

poverenia na vykonanie exekúcie, ide nepochybne o vykonávanie dôkazu listinou (§ 129

O.s.p.). Z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku takisto vyplýva, že ide o dôkaz

viazaný, keďže iným spôsobom než samotným exekučným titulom jeho existenciu a obsah

dokázať nemožno. Záveru, že i v tejto fáze exekučného konania súd vykonáva dokazovanie,

nasvedčuje i znenie § 39 ods. 1 in fine Exekučného poriadku, podľa ktorého musí návrh  

na vykonanie exekúcie obsahovať aj „označenie dôkazov, ktorých sa oprávnený dovoláva“.

Charakter vykonávania dôkazu tejto činnosti neberie okolnosť, že sa tak deje mimo

pojednávania, pretože tento postup nie je Občianskemu súdnemu poriadku neznámy.  

Na základe uvedeného ústavný súd v náleze uzavrel, že z hľadiska čl. 48 ods. 2 ústavy treba postup súdu, ktorý pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora skúma obsah návrhu  

na vykonanie exekúcie, exekučného titulu a žiadosti súdneho exekútora na účely posúdenia

ich súladu so zákonom, považovať za vykonávanie dôkazov. K dôkazom vykonaným  

vo „veci“ má účastník podľa   čl. 48 ods. 2 ústavy právo vyjadriť sa a zároveň má právo, aby

sa „vec“ prerokovala v jeho prítomnosti. Rozsah dokazovania vo fáze exekučného konania,

v ktorej exekučný súd rozhoduje o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia, je určený

ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Z rozsahu preskúmavaných listín (dôkazov)

vymedzeného v tomto ustanovení možno vyvodiť, že ide o také dôkazy, ku ktorých obsahu  

sa už oprávnený buď mal možnosť vyjadriť, alebo ich sám koncipoval. Pokiaľ je skutkový

stav, z ktorého exekučný súd pri tomto rozhodovaní vychádzal, totožný so skutkovým stavom,

ako bol zistený v základom konaní, možno vychádzať z toho, že oprávnený svoje právo

vyjadriť sa k vykonaným dôkazom už realizoval v základnom konaní, v dôsledku čoho nie je

nevyhnutné, aby mu exekučný súd dal takúto možnosť opätovne. Oprávnený, ktorý navrhne

vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu vydaného v jeho prospech

v predchádzajúcom konaní, v zásade vychádza z toho, že doteraz vykonané dokazovanie

v podstate preukázalo pravdivosť jeho skutkových tvrdení, a ak ich aj nepreukázalo, tak aspoň

ustálilo iný skutkový stav, z ktorých však jeho uplatnený nárok vyplynul rovnako ako z ním tvrdeného skutkového stavu. Ak exekučný súd pri rozhodovaní podľa § 44 ods. 2 Exekučného

poriadku vykonáva iné dôkazy než tie, ktoré sú výslovne uvedené v citovanom ustanovení,

ako aj v prípadoch, keď na ťarchu oprávneného reviduje skutkový stav, na ktorom je založený

exekučný titul, je povinný dať oprávnenému možnosť sa k takto vykonaným dôkazom a takto

novo vytvorenej procesnej situácii vyjadriť. V ďalšom ústavný súd konštatoval, že Občiansky

zákonník v znení aplikovateľnom v prerokúvanej veci (na rozdiel od úpravy účinnej  

od 1. januára 2008) žiadny z predpokladov neprijateľnosti zmluvnej podmienky

v spotrebiteľskej zmluve neprezumoval. Preto musela byť neprijateľnosť podmienky  

pred súdom pozitívne dokázaná a na tom nič nemení ani prípad, keď súd takýto dôkaz

vykonáva z úradnej moci (ex offo). Ani ustanovenie § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka

účinné od 1. januára 2008, podľa ktorého sa prezumuje, že podmienka nebola dohodnutá

individuálne, však nič nemení na aktuálnosti už uvedených záverov, keďže v takomto prípade

je práve možnosť oprávneného vyjadriť sa k doteraz vykonaným dôkazom, ktoré podľa

exekučného súdu ukazujú na neprijateľnosť zmluvnej podmienky, nevyhnutným

predpokladom na označenie dôkazných prostriedkov na prípadný dôkaz opaku domnienky

individuálneho nedojednania zmluvnej podmienky. Ústavný súd uzavrel, že exekučný súd  

pri rozhodovaní o vydaní poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku neobmedzili svoje skúmanie len na obsah exekučného titulu, návrhu na vykonanie exekúcie a žiadosti

o vydanie poverenia, ale nad rámec toho preskúmali aj obsah poistnej zmluvy s pripojenými

všeobecnými poistnými podmienkami a na ten účel nimi vykonali listinný dôkaz. Z takto

vykonaného listinného dôkazu dospeli súdy k (odchylnému) skutkovému stavu, na ktorom

založili svoj právny záver o právnej povahe rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej

podmienky a v dôsledku toho o jej neplatnosti. Týmto postupom v podstate znemožnili

oprávnenej uplatniť svoje právo priznané exekučným titulom. Za týchto okolností bolo

povinnosťou exekučného súd dať oprávnenej priestor, aby sa zoznámila s dôkazmi, ktoré boli

vykonané, a skutkovými zisteniami, ktoré z nich boli vyvodené, a vyjadrila sa k nim.

Uvedený priestor nevyhnutne nevyžaduje konanie pojednávania, vyžaduje však písomné

alebo ústne vypočutie oprávnenej k uvedeným otázkam. Len týmto postupom dôjde  

ku skutočnému naplneniu práva oprávnenej na prerokovanie „v jej prítomnosti“  

a na „vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom“. Nesprávnym postupom súdu, ktorý znemožnil

účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, zakladá procesnú vadu konania

v zmysle 237 písm. f/ O.s.p.

5. Ústavný súd v uznesení z 26. septembra 2013 sp. z III. ÚS 455/2013, ktorým odmietol sťažnosť oprávnenej proti uzneseniu najvyššieho súdu z 26. februára 2013  

sp. zn. 4 Cdo 246/2012, poukázal na to, že nálezom síce rozhodol v prospech oprávnenej a tiež prijal aj iné jej sťažnosti na ďalšie konanie, ale táto skutočnosť nemôže mať  

na „preskúmavanú vec účinky záväzného aplikačného pravidla“, ak navyše v konaní vedenom

pod sp. zn. III. ÚS 595/2012 a pod sp. zn. III. ÚS 264/2012 boli sťažnosti oprávnenej ešte

predtým odmietnuté ako zjavne neopodstatnené a s týmito dôvodmi sa III. senát ústavného

súdu plne stotožňuje.

Obdobne sa ústavný súd, odmietajúc sťažnosť oprávnenej proti uzneseniu najvyššieho

súdu   31. januára 2013 sp. zn. 2 Cdo 311/2012, vyjadril v uznesení z 10. septembra 2013  

sp. zn. III. ÚS 433/2013, resp. 2. októbra 2013 sp. zn. III. ÚS 480/2013 v súvislosti

s odmietnutím sťažnosti oprávnenej podanej proti uzneseniu najvyššieho súdu z 12. júna 2013

sp. zn. 2 Cdo 360/2012.  

6. V uznesení z 13. novembra 2013 sp. zn. I. ÚS 675/2013, ktorým bola ako zjavne

neopodstatnená odmietnutá ústavná sťažnosť tej istej oprávnenej v skutkovo a právne

obdobnej veci smerujúca proti uzneseniu najvyššieho súdu z 12. augusta 2013 sp. zn.   1 Cdo 148/2012, ústavný súd konštatoval, že odvolaciemu súdu (ktorý potvrdil uznesenie

prvostupňového súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia  

na vykonanie exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu) boli

vytýkané nesprávne skutkové a právne závery učinené v rozpore so zákonnými podmienkami,

v rozpore s právom oprávnenej byť oboznámená s vykonanými dôkazmi a vyjadriť sa k nim

a zároveň nedostatočné odôvodnenie napadnutého uznesenia a nevysporiadanie sa s jej

odvolacími dôvodmi, ako aj to, že sa nestotožnil s názorom o prípustnosti dovolania

oprávnenej podľa § 237 písm. f/ O.s.p. Ústavný súd v nadväznosti na to zdôraznil, že závery

najvyššieho súdu, ku ktorým dospel pri posudzovaní prípustnosti dovolania v zmysle § 237

písm. f/ O.s.p. v plnom rozsahu obstoja aj vo vzťahu k posúdeniu možnosti porušenia

označených základných a iných práv oprávnenej. Osvojenie si záverov najvyššieho súdu

ústavným súdom vylučuje možnosť porušenia označených základných a iných práv

oprávnenej uznesením najvyššieho súdu, ktorý sa podľa ústavného súdu dostatočne a ústavne

konformne vysporiadal s danosťou dôvodov prípustnosti dovolania proti uzneseniu

odvolacieho súdu a svoje uznesenie dostatočne a ústavne konformne odôvodnil. Pokiaľ

oprávnená „in concreto“ namietala skutočnosť, že sa nemohla vyjadriť k dokazovaniu

vykonanému súdom prvého stupňa v súvislosti s rozhodovaním o vydaní poverenia súdnemu

exekútorovi, ústavný súd uviedol, že z pohľadu „materiálneho“ uvedenú možnosť oprávnená

mala a aj ju využila v rámci ňou podaných opravných prostriedkov (odvolania a dovolania) a v rozsahu veci primeranom sa s touto jej obranou zaoberali aj vyššie súdy. Z hľadiska

princípu materiálnej pravdy reálny proces v danej veci teda zabezpečil, aby sa všeobecné súdy

v rámci inštančného postupu zaoberali aj podstatnými dôvodmi uvádzanými oprávnenou,  

aj keď nie podľa jej predstáv. Ústavný súd označil postup odvolacieho súdu pri preskúmavaní

prvostupňového rozhodnutia za legitímny s ústavne korešpondujúcou mierou interpretácie  

na vec použitých zákonných ustanovení a vylučujúci porušenie základného práva oprávnenej

na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na verejné prerokovanie veci

v jej prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru.

V predmetnom uznesení ústavný súd (obdobne ako v iných veciach senát  

III. ústavného súdu) konštatoval, že i keď nálezom sp. zn. II. ÚS 499/2013 z 10. júla 2013

rozhodol v prospech oprávnenej a tiež prijal i ďalšie jej sťažnosti na ďalšie konanie  

(I. ÚS 547/2012, IV. ÚS 344/2012), táto skutočnosť nemôže mať na preskúmavanú vec

účinky záväzného aplikačného pravidla, ak navyše v konaniach vedených pod sp. zn.   III. ÚS 595/2012, sp. zn. III. ÚS 264/2012, sp. zn. II. ÚS 160/2013 a sp. zn. I. ÚS 332/2012

boli sťažnosti oprávnenej ešte predtým odmietnuté ako zjavne neopodstatnené a s ktorých

odôvodnením sa I. senát plne stotožňuje. Ústavný súd uzavrel, že z týchto dôvodov sťažnosť

oprávnenej odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

7. Najvyšší súd už vo viacerých skutkovo a právne obdobných veciach (viď napríklad

rozhodnutia najvyššieho súdu uvedené v závere bodu 1.) vyslovil právny názor, že Exekučný

poriadok umožňuje súdu skúmať prijateľnosť či neprijateľnosť rozhodcovskej doložky. Súdna

prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov  

pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného

zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený exekučný titul, lebo

rozhodnutie, ktoré nie je vykonateľný exekučný titul, nie je spôsobilé byť podkladom  

pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Exekučný súd je preto už v štádiu tohto

posudzovania povinný ex offo skúmať, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie

exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či rozhodnutie (iný titul)  

je z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisov vykonateľné tak po stránke

formálnej, ako aj materiálnej. V rámci tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený

posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne závery) rozsudku všeobecného súdu, ani

rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť

rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom; nemôže naprávať chyby a nedostatky exekučného

titulu (porovnaj tiež R 47/2012). Ak ale oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí  

za exekučný titul rozsudok, je exekučný súd – tak v prípade rozsudku všeobecného súdu, ako

aj v prípade rozsudku rozhodcovského súdu – povinný skúmať, či ide o rozsudok

vykonateľný (§ 39 ods. 2 a § 41 Exekučného poriadku); v rámci toho exekučný súd skúma,  

či rozsudok vydal orgán s právomocou vydať takýto rozsudok.

Pri skúmaní, či rozhodnutie rozhodcovského súdu uvedené v návrhu na vykonanie

exekúcie je vykonateľné, je exekučný súd oprávnený riešiť otázku, či rozhodcovské konanie

prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Pokiaľ v určitej veci nedošlo

k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd

a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok (porovnaj tiež R 46/2012).

Je preto plne opodstatnený a zákonom podložený postup exekučného súdu, ktorý  

po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie skúma,   či bola (platne) uzavretá rozhodcovská zmluva. Uvedený postup exekučného súdu nie  

je posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu a nesmeruje k „zrušeniu“

tohto rozhodnutia; exekučný súd si ani neosvojuje postavenie odvolacieho súdu. Exekučný

súd iba skúmal, či oprávnenou predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný

titul, medziiným či ho vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor; pri riešení

tejto otázky nebol exekučný súd viazaný tým, ako ju vyriešil rozhodcovský súd (R 46/2012).

Aj v rámci exekučného konania je teda všeobecný (exekučný) súd oprávnený skúmať

rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný titul z hľadiska, či nejde

o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky (viď IV. ÚS 78/2011).

V preskúmavanej veci oprávnená k návrhu na vykonanie exekúcie doručenému

súdnemu   exekútorovi pripojila označený rozhodcovský rozsudok odkazujúci  

na rozhodcovskú doložku obsiahnutú v poistnej zmluve. Vzhľadom na uzavretú

rozhodcovskú doložku postupovali súdy nižších stupňov správne, pokiaľ pristúpili

k skúmaniu, či nejde o neprijateľnú podmienku obsiahnutou spotrebiteľskej zmluve. Obsah

spisu opodstatňuje ich záver, že v danom prípade uzavretú rozhodcovskú doložku – z dôvodov uvedených už súdmi nižších stupňov – je potrebné považovať za neplatnú.  

Keďže neplatný právny úkon (v danom prípade rozhodcovská doložka) nevyvoláva

zamýšľané právne účinky, bolo potrebné v exekučnom konaní vychádzať z toho, že

oprávnená a povinná sa platne nedohodli na tom, že ich vzájomné spory budú riešené

v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovskou doložkou, ktorá má znaky neprijateľnej zmluvnej

podmienky, nemohla byť založená právomoc rozhodcovského súdu vydať označený

rozhodcovský rozsudok, ktorý vzhľadom na to súdy nižších stupňov správne považovali  

za nevykonateľný exekučný titul (§ 41 až 46 Exekučného poriadku).

Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že v preskúmavanej veci nešlo

o prípad zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

v procesnej situácii, v ktorej pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné predpoklady.

Pokiaľ súd prvého stupňa predmetnú žiadosť zamietol a odvolací súd jeho rozhodnutie

potvrdil, nemal ich postup za následok odňatie možnosti oprávnenej pred súdom konať (§ 237

písm. f/ O.s.p.).

8. Z dôvodov vyššie uvedených zotrváva dovolací súd aj v preskúmavanej veci  

na právnych záveroch zodpovedajúcich jeho doterajšiemu jednotnému postupu v skutkovo

a právne obdobných veciach. Len ako poznámku dodáva, že zásada kontradiktórnosti  

vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmania ex offo

nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať  

ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel stanovujú

vnútroštátne procesnoprávne predpisy (viď rozsudok Súdneho dvora vo veci C-472/11 –

Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai). V právnom poriadku Slovenskej republiky treba

v tomto zmysle pod „vnútroštátnym procesnoprávnym predpisom“ rozumieť Občiansky

súdny poriadok a Exekučný poriadok. Podľa právneho názoru najvyššieho súdu možno  

za postačujúci a zmyslu a účelu podania takejto informácie zodpovedajúci „spôsob na tento

účel stanovený“ považovať to, že oprávnenému sa doručuje uznesenie exekučného súdu

o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,

odôvodnenie ktorého obsahuje dôvody (informácie), so zreteľom na ktoré súd dospel k záveru

o nekalej povahe zmluvnej podmienky (neplatnosti rozhodcovskej doložky);  

za kontradiktórne vyjadrenie sa oprávneného subjektu možno potom považovať obsah jeho

odvolania proti tomuto uzneseniu exekučného súdu.

9. Pokiaľ sa v dovolaní namieta existencia tzv. inej procesnej vady (§ 241 ods. 2  

písm. b/ O.s.p.), dovolací súd uvádza, že namietaná vada nezakladá prípustnosť dovolania.

Oprávnená zastáva názor, že súdy nižších stupňov nemali pre svoje rozhodnutia

dostatok úplných a správnych skutkových podkladov. Najvyšší súd k tejto námietke uvádza,

že v prípade neúplnosti skutkových zistení alebo nesprávnosti skutkových záverov nejde

o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný za dôvod

zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle § 237 f/ O.s.p. (viď viaceré rozhodnutia

najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011,  

6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012).

10. K námietke oprávnenej, že dovolaním napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné,

dovolací súd uvádza, že judikatúrou najvyššieho súdu je nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu

nižšieho stupňa považovaná za tzv. inú procesnú vadu konania (viď R 111/1998), ktorá ale

sama o sebe prípustnosť dovolania nezakladá, lebo nie je vadou uvedenou v § 237 O.s.p.

Právna kvalifikácia nepreskúmateľnosti (iba) ako dôvodu zakladajúceho tzv. inú vadu konania vyplýva z viacerých rozhodnutí najvyššieho súdu (viď napríklad rozhodnutia sp. zn.

1 Cdo 140/2009, 1 Cdo 181/2010, 2 M Cdo 18/2008, 2 Cdo 83/2010, 3 Cdo 249/2008,  

3 Cdo 165/2011, 3 Cdo 84/2012, 4 Cdo 310/2009, 5 Cdo 216/2010, 7 Cdo 52/2011  

a 7 Cdo 109/2011).  

Dovolací súd osobitne poukazuje na to, že (aj) ústavný súd v náleze z 30. januára 2013

sp. zn. III. ÚS 551/2012 (v súvislosti s posudzovaním ústavnosti uznesenia najvyššieho súdu  

zo 7. augusta 2012 sp. zn. 3 Cdo 135/2012) uviedol, že „sa väčšinovým názorom svojich

senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho

odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., ale len tzv. inú

vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“.

11. Dovolateľka napokon tvrdí, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva  

na nesprávnom právnom posúdení veci.

Právne posúdenie je činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový stav aplikuje

konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva  

na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny

predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo

ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právnym posúdením

veci sa nezakladá procesná vada konania v zmysle § 237 O.s.p. (iba výskyt ktorej v konaní  

na súdoch nižších stupňov by v danej veci mohol založiť prípustnosť dovolania oprávnenej).

Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne

odôvodniť (iba) procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo

nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov ale prípustnosť dovolania nezakladá

(viď R 54/2012 a tiež niektoré ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

napríklad vo veciach sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011,

5 Cdo 44/2011 a sp. zn. 6 Cdo 41/2011).

12. Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád

konania tvrdených dovolateľkou (§ 237 písm. a/ a f/ O.s.p.), nevyšli najavo ani iné procesné

vady konania vymenované v § 237 O.s.p. a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva

z ustanovenia § 239 O.s.p., najvyšší súd odmietol dovolanie oprávnenej podľa § 243b   ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu,  

proti ktorému nie je dovolanie prípustné.

V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1

O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd nepriznal povinnej náhradu trov dovolacieho

konania nepriznal, lebo nepodala návrh na jej priznanie (§ 151 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 10. apríla 2014

  JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková