Najvyšší súd  

3 Cdo 168/2013

  Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkýň 1/ Ing. M. H., bývajúcej v B., 2/ A. B., bývajúcej v S., 3/ V. B., bývajúcej v N.,   4/ Ž. L., bývajúcej v T., 5/ M. M.,

bývajúcej v S., proti žalovanému J. B., bývajúcemu v B.B., za účasti vedľajších účastníkov na

strane žalobkýň: 1a/ J. G., bývajúceho v K., 1b/ T. G., bývajúcej v K., 1c/ M. G., bývajúceho

v K., 1d/ Ľ. G., bývajúcej v K., 2/ G. D., bývajúceho v K., 3/ Ľ. G., bývajúcej v L., o určenie,

že žalovaný nie je vlastník nehnuteľností a že nehnuteľnosti patria do dedičstva, vedenej

na Okresnom súde Námestovo pod sp. zn. 1 C 64/2008, o dovolaní žalobkyne 1/ zastúpenej

Mgr. P. L., advokátom so sídlom v B., proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 31. októbra

2012, sp. zn. 6 Co 367/2012, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovanému nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Žalobkyne 1/ až 5/ sa žalobou zo 7. júla 2006 domáhali, aby súd určil, že žalovaný nie

je v podiele X. spoluvlastníkom nehnuteľností v katastrálnom území B., ktoré sú v katastri

nehnuteľností zapísané na liste vlastníctva č. X. (ich výpočet je uvedený v žalobe) a tvoria

súbor nehnuteľností užívaných urbárskym spoločenstvom. Zároveň žiadali, aby súd určil, že

tento spoluvlastnícky podiel patrí do dedičstva po poručiteľovi V. B., ktorý naposledy býval

v B.B. a zomrel X. (ďalej len „poručiteľ“). V žalobe uviedli, že žalobkyne (sestry) a žalovaný

(ich brat) sú deťmi poručiteľa. Vedľajší účastníci na strane žalobkýň sú deti po Š. T. (zomrelej

sestre účastníkov konania). V dedičskom konaní po poručiteľovi nebol prejednaný sporný

spoluvlastnícky podiel nehnuteľností, dodatočne ale bolo zistené, že v katastri je ako jeho

oprávnený spoluvlastník vedený žalovaný s tým, že ho v zmysle notárskeho osvedčenia

nadobudol právnym titulom vydržania. Podľa názoru žalobkýň ale nemohol splniť podmienky 2   3 Cdo 168/2013

vydržania, a preto nie je v danom podiele spoluvlastníkom sporných nehnuteľností. Žalovaný

ich tvrdenia a dôvody žaloby odmietal.

Okresný súd Námestovo rozsudkom z 2. mája 1 C 64/2008-182: I. zastavil konanie

v časti, ktorou sa žalobkyňa 4/ domáhala určenia, že žalovaný nie je spoluvlastníkom

nehnuteľností zapísaných na liste vlastníctva č. X. v katastrálnom území B. (lebo žalobkyňa 4/

vzala žalobu späť), II. vo zvyšnej časti žalobu zamietol a III. rozhodol o trovách konania.

V odôvodnení uviedol, že napriek späťvzatiu žaloby žalobkyňou 4/ nezastavil konanie o jej

žalobe v časti, ktorou sa domáhala určenia, že sporný spoluvlastnícky podiel patrí do

dedičstva po poručiteľovi, lebo podľa § 91 ods. 2 O.s.p. vzniklo v konaní na strane žalobkýň

tzv. nerozlučné procesné spoločenstvo a žalobkyne neudelili súhlas so späťvzatím žaloby.

Vzhľadom na to, že žalobkyne sa ochrany svojich práv domáhali určovacou žalobou, súd

prvého stupňa skúmal, či majú naliehavý právny záujem na požadovanom určení (§ 80 písm.

c/ O.s.p.). Dospel k názoru, že žalobkyne nemôžu mať tento záujem potiaľ, pokiaľ  

sa domáhajú určenia, že žalovaný nie je vlastníkom sporného spoluvlastníckeho podielu.

I keby totiž bolo tejto časti ich žaloby vyhovené, v ničom by sa nezlepšilo ich právne

postavenie. Ak by súd vyhovel takejto žalobe, správa katastra by ani nevykonala príslušný

záznam do katastra nehnuteľností [§ 34 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri

nehnuteľností a o zápise vlastníckych práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon)].

Vzhľadom na to žalobu zamietol. Pokiaľ sa žalobkyne domáhali určenia, že sporný

spoluvlastnícky podiel patrí do dedičstva po poručiteľovi, súd prvého stupňa považoval  

za rozhodujúce to, že účastníkmi tohto konania nie sú všetky osoby, ktoré prichádzajú  

do úvahy ako dedičia poručiteľa. Tieto osoby vytvárajú v zmysle § 91 ods. 2 O.s.p. tzv.

nerozlučné procesné spoločenstvo a musia sa konania zúčastniť buď na strane žalobcov alebo

žalovaných. V danom prípade ale niektorí dedičia vystupujú v konaní (len) ako vedľajší

účastníci a iní sa na konaní vôbec nezúčastňujú (P. K. a Z. H.). Vzhľadom na nesplnenie

podmienky úplnej účasti všetkých účastníkov nerozlučného procesného spoločenstva nebolo

možné žalobe vyhovieť. Žalobu preto v tejto časti zamietol pre nedostatok vecnej legitimácie.

Poznamenal, že žalobkyne navyše nepreukázali, že poručiteľ bol v čase smrti podielovým

spoluvlastníkom sporných nehnuteľností v podiele, ktorého sa týka toto konanie.

Proti tomuto rozsudku podali odvolanie žalobkyne 1/, 2/, 3/ a 5/.

3   3 Cdo 168/2013

Krajský súd v Žiline rozsudkom z 31. októbra 2012 sp. zn. 6 Co 367/2012 napadnutý

rozsudok potvrdil a rozhodol o trovách odvolacieho konania. Odvolací súd po preskúmaní

napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že súd prvého

stupňa zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností,  

na podklade vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne

právne posúdil. Nakoľko odôvodnenie rozsudku napadnutého odvolaním zodpovedá kritériám

uvedeným v § 157 ods. 2 O.s.p., odvolací súd podľa § 219 ods. 2 O.s.p. konštatoval správnosť

týchto dôvodov a v podstatných bodoch na ne odkázal. Preskúmaním odvolacích námietok

dospel k záveru o ich neopodstatnenosti. Poukázal na to, že naliehavý právny záujem

v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p. sa viaže na konkrétny určovací petit (to, čoho sa žalobca

v konaní domáha) a súvisí s vyriešením otázky, či sa žalobou s daným určovacím petitom

môže dosiahnuť odstránenie spornosti žalobcovho práva alebo neistoty v jeho právnom

vzťahu; záver súdu o (ne)existencii naliehavého právneho záujmu žalobcu predpokladá teda

posúdenie, či podaná určovacia žaloba je procesne prípustným nástrojom ochrany jeho práva

a či snáď spornosť neodstraňuje a len zbytočne vyvoláva konanie, po ktorom bude musieť  

aj tak nasledovať iné konanie. Určovacia žaloba nie je spravidla opodstatnená najmä vtedy,  

ak vyriešenie určitej otázky neznamená úplné vyriešenie obsahu spornosti daného právneho

vzťahu alebo práva, alebo ak požadované určenie má povahu (len) predbežnej otázky  

vo vzťahu k posúdeniu, či tu je (nie je) právny vzťah alebo právo. S poukazom na vyššie

uvedené skutočnosti aj odvolací súd konštatoval, že žalobkyne nemôžu mať naliehavý  

právny záujem na určení, že žalovaný nie je vlastníkom predmetných nehnuteľností. Ani

v prípade vyhovenia žalobe by sa totiž ich právne postavenie nijako nezmenilo. Pokiaľ

žalobkyňa 4/ vzala žalobu späť a súd konanie o tejto časti zastavil, postupoval správne, lebo

v tejto časti konania nebolo založené tzv. nerozlučné spoločenstvo účastníkov. Pokiaľ

žalobkyne tvrdia, že sporné nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi, účinným

prostriedkom ochrany ich práv je žaloba o určenie, že predmetný spoluvlastnícky podiel

nehnuteľností patrí do dedičstva po ňom. To ale predpokladá, že okruh účastníkov zodpovedá

§ 91 ods. 2 O.s.p. Odvolací súd vysvetlil, že v prípade nerozlučného spoločenstva opomenutie

konať s osobou, ktorej z hmotno-právnych predpisov vyplýva postavenie nerozlučného

spoločníka (§ 91 ods. 2 O.s.p.), má nevyhnutný odraz v rozhodnutí súdu. Judikatúrou  

je akceptovaný názor, že ak účastníkmi konania nie sú všetci do úvahy prichádzajúci

nerozluční spoločníci, žalobu treba bez ďalšieho zamietnuť. Až do vyporiadania dedičstva  

sú totiž dedičia považovaní za vlastníkov celého majetku patriaceho do dedičstva  

a z právnych úkonov týkajúcich sa vecí patriacich do dedičstva sú oprávnení a povinní voči 4   3 Cdo 168/2013

iným osobám spoločne a nerozdielne. Nepostačuje preto, že žalobkyne v žalobe označili

právnych nástupcov ich sestry len ako vedľajších účastníkov na ich strane žalobcu. Postavenie

vedľajšieho účastníka je charakterizované rovnakými právami a povinnosťami ako má

účastník, avšak len z hľadiska procesného. Jeho hmotnoprávne postavenie je odlišné  

od účastníka konania. Pokiaľ tí, ktorých žalobkyne označili za vedľajších účastníkov, nemali

záujem vystupovať v konaní v pozícii žalobcov, mali ich žalobkyne označiť za žalovaných,

čím by sa dosiahol úplný okruh účastníkov konania. Ak nebol v žalobe uvedený úplný okruh

účastníkov konania, nemôže byť daný naliehavý právny záujem na požadovanom určení (§ 80

písm. c/ O.s.p.). Absencia naliehavého právneho záujmu na určovacej žalobe je nedostatok,

ktorý predstavuje samostatný a prvoradý dôvod, pre ktorý konkrétna určovacia žaloba nemôže

obstáť, a preto ju treba bez ďalšieho zamietnuť. Z uvedených dôvodov odvolací súd,

konštatujúc vecnú správnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa, napadnutý rozsudok potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224  

ods. 1 O.s.p.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalobkyňa 1/. Uviedla, že

jej dovolanie smeruje proti výroku, ktorým bol potvrdený prvostupňový rozsudok vo výroku

zamietajúcom žalobu o určenie, že sporný spoluvlastnícky podiel patrí do dedičstva  

po poručiteľovi. Uviedla, že prvostupňového aj odvolacieho konania sa zúčastnili všetci  

tí, ktorí prichádzali do úvahy ako dedičia poručiteľa. Nikto teda nebol „obídený“ a nikto nebol

ukrátený na svojich právach. Skutočnosť, že niektorí dedičia poručiteľa nevystupovali

v konaní v procesnom postavení účastníka, ale (len) vedľajšieho účastníka, bolo preto

nesprávne považované za dôvod pre zamietnutie žaloby. Všetky tieto osoby mali právny

záujem na výsledku konania, lebo ak by súd určil, že predmetný spoluvlastnícky podiel patrí

do dedičstva po poručiteľovi, mali by právo dediť, prípadne dedičstvo odmietnuť. Záver súdu

o tom, že nie je daná vecná legitimácia, preto nemôže obstáť. Na pojednávaní konanom  

na okresnom súde dňa 28. marca 2011 žalobkyne navrhli, aby súd rozhodol, že pripúšťa, aby

deti Š. T. vystupovali v konaní ako vedľajší účastníci na strane žalobcov. Bolo preto

povinnosťou súdu prvého stupňa rozhodnúť o tomto návrhu a svoje rozhodnutie riadne

odôvodniť. Súd prvého stupňa tak ale nepostupoval, uvedený návrh odignoroval a tým

hrubým spôsobom porušil procesné práva žalobkýň a odňal im možnosť konať pred súdom.

Možnosť konať bola žalobkyni odňatá (§ 237 písm. f/ O.s.p.) aj nesprávnym právnym

záverom o nedostatku vecnej legitimácie, ďalej neúplnými skutkovými zisteniami a napokon 5   3 Cdo 168/2013

nesprávnym zamietnutím žaloby. Z týchto dôvodov žiadala napadnutý výrok rozsudku

odvolacieho súdu zrušiť a vec v rozsahu zrušenia vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

Žalobkyne 2/, 3/ a 5/ vo vyjadrení k dovolaniu označili tento opravný prostriedok

žalobkyne 1/ za opodstatnený.

Žalovaný sa k dovolaniu nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a

ods.1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.)

zastúpená advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a

ods. 1 O.s.p.) skúmal, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto

opravným prostriedkom.

1. V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. možno dovolaním napadnúť právoplatné rozhodnutie

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Dovolanie žalobkyne 1/ smeruje proti rozsudku. Dovolanie proti rozsudku  

je prípustné, ak je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu

prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.). Dovolanie je prípustné aj proti rozsudku

odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu

vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku

odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd

vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide

o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku

súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej

podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. (§ 238 ods. 3 O.s.p.).

Prípustnosť dovolania žalobkyne 1/ z uvedených ustanovení nevyplýva – napadnutý

nie je zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1 O.s.p.), dovolací súd v tejto veci  

dosiaľ nezaujal záväzný právny názor (§ 238 ods. 2 O.s.p.) a dovolanie smeruje  

proti takému potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky rozsudku

uvedeného v § 238 ods. 3 O.s.p.

6   3 Cdo 168/2013

2. Dovolanie žalobkyne 1/ by bolo procesne prípustné, len ak v konaní došlo

k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované v ustanovení § 237 O.s.p.

O vadu tejto povahy ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,  

c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa

už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal

návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania  

sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo

bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska

prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný;  

ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť  

aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie neprípustné (viď napríklad R 117/1999,  

R 34/1995 a tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v časopise

Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne ale treba zdôrazniť, že pre záver

o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka

konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim  

je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.  

Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. neboli v dovolaní namietané

a v dovolacom konaní ich existencia nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania žalobkyne 1/

preto z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.

Žalobkyňa 1/ tvrdí, že v danom prípade jej bola odňatá možnosť konať pred súdom

v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto

ustanovenia, je procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým  

sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné

oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia

účinnej ochrany jeho práv. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy,

ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva  

[v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd

je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv – viď napríklad právo

účastníka vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať

do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým 7   3 Cdo 168/2013

vykonaným dôkazom, (§ 123 O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.),

na to, aby mu bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)].

2.1. Za procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. žalobkyňa 1/ považuje

to, že súd prvého stupňa nerozhodol o návrhu, ktorým žalobkyne žiadali, aby súd pripustil

účasť P. K. a Z. H. v konaní ako vedľajších účastníkov na strane žalobkýň. Zo spisu pritom

vyplýva, že P. K. nereagoval na výzvu súdu, aby sa vyjadril,   či v konaní bude vystupovať

ako vedľajší účastník a Z. H. výslovne uviedla, že sa nemieni zúčastňovať na konaní.

Ako vedľajší účastník sa môže popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť

konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného

predpisu (§ 93 ods. 2 O.s.p.). Do konania vstúpi buď z vlastného podnetu alebo na výzvu

niektorého z účastníkov urobenú prostredníctvom súdu. O prípustnosti vedľajšieho

účastníctva súd rozhodne len na návrh (§ 93 ods. 3 O.s.p.).

Vedľajší účastník môže do konania vstúpiť buď z vlastnej iniciatívy alebo iniciatívy

účastníka konania. Ak účastník konania navrhne, aby určitý subjekt vstúpil do konania ako

vedľajší účastník, súd oboznámi s uvedeným návrhom tento subjekt a vyzve ho, aby   sa k nemu vyjadril a oznámil, či vstupuje do konania ako vedľajší účastník. Pokiaľ označený

subjekt urobí procesný úkon prejavujúci jeho vôľu vstúpiť do konania, stáva sa vedľajším

účastníkom vo chvíli, keď súdu dôjde jeho písomné oznámenie alebo keď svoj úkon urobí

ústne do súdnej zápisnice; k vzniku vedľajšieho účastníctva sa nevyžaduje rozhodnutie súdu.

Pokiaľ ale účastníkom navrhnutý subjekt neprejaví vôľu vstúpiť do konania v procesnej

pozícii vedľajšieho účastníka, nevzniká jeho vedľajšie účastníctvo; nikoho totiž nemožno

nútiť, aby sa stal vedľajším účastníkom konania (porovnaj napríklad aj 3 Cdo 188/2012).

Pokiaľ P. K. a Z. H. po výzve súdu, aby sa vyjadrili k ich účasti na predmetnom

konaní v procesnom postavení vedľajších účastníkov, neprejavili vôľu vstúpiť do daného

konania, nemal dovolateľkou namietaný procesný postup súdu za následok znemožnenie

realizácie procesných oprávnení žalobkyne 1/.

2.2. Predpokladom úspešnosti žaloby je preukázanie toho, že účastníci sú vecne

legitimovaní (t.j. že žalobu podal nositeľ určitého hmotnoprávneho oprávnenia proti tomu, kto

je z hľadiska hmotnoprávneho nositeľom tomu zodpovedajúcej povinnosti). K záveru, že 8   3 Cdo 168/2013

žalobca a žalovaný sú aktívne legitimovaní, rovnako k záveru, že vecne legitimovaný mal byť

prípadne ešte niekto iný, dospieva súd v rámci právneho posúdenia veci.

Rovnako v rámci právneho posudzovania veci prijíma súd záver o tom, či v danom

prípade išlo alebo nešlo o tzv. procesné spoločenstvo účastníkov konania v zmysle § 91  

ods. 2 O.s.p. a či sa účasťou vedľajších účastníkov na konaní naplňujú všetky procesnoprávne

a hmotnoprávne požiadavky vyplývajúce z tohto ustanovenia.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu

aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce

aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci  

je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, že ho možno uplatniť v procesne prípustnom

dovolaní (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo nesprávne právne posúdenie veci ale

prípustnosť dovolania nezakladá. Nejde totiž o vadu konania uvedenú v § 237 O.s.p., ani znak

(atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 238 O.s.p. ako zakladajúci

prípustnosť dovolania. Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod v tom

zmysle, že ho možno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní (viď § 241 ods. 2  

písm. c/ O.s.p.), samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá

(viď tiež R 54/2012 a tiež napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 62/2010,  

2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011  

a 7 Cdo 26/2010). Nejde totiž o vadu konania uvedenú v § 237 O.s.p., ani znak (atribút,

stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 238 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť

dovolania. Keďže žalobkyňa 1/ uvedený dovolací dôvod uplatnila v dovolaní, ktoré nie  

je procesne prípustné, nemohol dovolací súd podrobiť napadnuté rozhodnutie posúdeniu

z hľadiska správnosti v ňom zaujatých právnych záverov.

2.3. V dovolaní sa naznačuje, že rozhodnutia súdov sú v rozpore s § 157 ods. 2 O.s.p.

dostatočne neodôvodnené a nepreskúmateľné.

Judikatúra najvyššieho súdu považuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu nižšieho

stupňa (len) za dôsledok a vonkajší prejav tzv. inej procesnej vady konania v zmysle § 241

ods. 2 písm. b/ O.s.p. (porovnaj R 111/1998). Aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze 9   3 Cdo 168/2013

z 30. januára 2013 sp. zn. III. ÚS 551/2012 konštatoval, že „sa väčšinovým názorom svojich

senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho

odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., ale len tzv. inú

vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“. Sama skutočnosť, že dovolaním napadnuté

rozhodnutie je prípadne nepreskúmateľné (dovolací súd sa touto otázkou nezaoberal), nemôže

založiť prípustnosť dovolania, lebo nejde o vadu v zmysle § 237 O.s.p.

2.4. Pokiaľ žalobkyňa 1/ namieta neúplnosť skutkových zistení alebo nesprávnosť

skutkových záverov súdov, dovolací súd uvádza, že neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových

zistení súdov, ku ktorým dospeli v procese dokazovania, môže zakladať (nanajvýš) tzv. inú

vadu konania; v prípade neúplnosti skutkových zistení alebo nesprávnosti skutkových záverov

nejde o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný za dôvod

zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle § 237 f/ O.s.p. (viď viaceré rozhodnutia

najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011,  

6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012). Ak k tejto nesprávnosti v súdnom konaní dôjde, nemá  

za následok niektorú z vád konania vymenovaných v § 237 O.s.p.

2.5. Na doloženie aktuálnosti a správnosti vyššie uvedených záverov týkajúcich  

sa prípustnosti dovolania najvyšší súd uvádza, že Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení z 27. marca 2014 sp. zn. IV. ÚS 196/2014 zotrval „na opakovane vyslovenom

závere (napr. IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 499/2011, IV. ÚS 161/2012) o ústavnej udržateľnosti

názoru najvyššieho súdu, podľa ktorého prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia

dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne

právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p.“.  

2.6. Z dôvodov uvedených pod 2.1. a ž 2.5. dospel najvyšší súd k záveru

o neopodstatnenosti námietky dovolateľky, že v danom prípade jej bola odňatá možnosť  

pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).

3. Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania žalobkyne 1/ z § 238 a § 237 O.s.p.

nemožno vyvodiť, dospel najvyšší súd k záveru, že jej opravný prostriedok je procesne

neprípustný. Dovolací súd preto dovolanie žalobkyne 1/ odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p.

v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

10   3 Cdo 168/2013

V dovolacom konaní úspešnému žalovanému vzniklo právo na náhradu trov konania

proti žalobkyni 1/, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s ustanoveniami § 224

ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nepriznal žalovanému náhradu trov

dovolacieho konania, lebo v dovolacom konaní nepodal návrh na jej priznanie (§ 151  

ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 9. júna 2014

JUDr. Emil F r a n c i s c y, v. r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková