3 Cdo 164/2014

Najvyšší súd   Slovenskej republiky  

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne P., s.r.o., so sídlom v B., IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou F., s.r.o., so sídlom v B., proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné nám. č. 13, o náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy, vedenej   na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 7 C 189/2012, o dovolaní žalobkyne   proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 30. januára 2014 sp. zn. 4 Co 627/2013, takto  

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovanej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Žalobkyňa sa v konaní domáhala, aby žalovanej bola uložená povinnosť nahradiť jej majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon   č. 514/2003 Z.z.“). Tvrdila, že ujmu spôsobil nesprávnym úradným postupom Okresný súd Bratislava V, preto jeho sudcovia nemôžu danú vec prejednať a rozhodnúť a vec treba prikázať inému súdu toho istého stupňa (§ 12 ods. 1 O.s.p.).

Okresný súd Bratislava V žalobu v uvedenej časti považoval za námietku zaujatosti, a preto uznesením z 20. novembra 2012 č.k. 7 C 189/2012-16 uložil žalobkyni povinnosť zaplatiť súdny poplatok vo výške 66 € podľa položky č. 17a Sadzobníka súdnych poplatkov, prílohy zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len „zákon č. 71/1992 Zb.“). Toto uznesenie napadla žalobkyňa odvolaním, ktoré Krajský súd v Bratislave odmietol uznesením z 11. februára 2013 sp. zn. 14 Co 77/2013 s tým, že odvolanie bolo podané oneskorene (§ 218 ods. 1 písm. a/ O.s.p.).

2   3 Cdo 164/2014

Žalobkyňa návrhom z 31. júla 2013 požiadala o vrátenie poplatku (ak medzičasom došlo k jeho zaplateniu), resp. o zrušenie uznesenia ukladajúceho povinnosť zaplatiť súdny poplatok (ak k jeho zaplateniu ešte nedošlo); návrhom z 3. septembra 2013 opätovne požiadala o vrátenie poplatku, ktorý už bol medzitým zaplatený. V návrhoch poukázala na to, že Krajský súd v Bratislave uznesením zo 16. októbra 2012 sp. zn. 3 NcC 112/2012 vylúčil jedného sudcu Okresného súdu Bratislava V z prejednávania a rozhodovania tejto veci,   čo podľa názoru žalobkyne zakladá v zmysle ustanovenia § 11 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. dôvod na vrátenie poplatku. Okresný súd Bratislava V uznesením z 24. októbra 2013   č.k. 7 C 189/2012-48 oba tieto návrhy zamietol. Poukázal na to, že Krajský súd v Bratislave v uznesení zo 16. októbra 2012 sp. zn. 3 NcC 112/2012 konštatoval len čiastočnú opodstatnenosť žalobkyňou vznesenej námietky zaujatosti (nevylúčil všetkých sudcov Okresného súdu Bratislava, najmä nie sudcu rozhodujúceho v tejto veci). Súd prvého stupňa z tohto dôvodu dospel k záveru, že v danom prípade nie je naplnený zákonný predpoklad   na rozhodnutie v zmysle § 11 ods. 1 veta tretia zákona č. 71/1992 Zb.

Uznesenie Okresného súdu Bratislava V z 24. októbra 2013 č.k. 7 C 189/2012-48 napadla žalobkyňa odvolaním. Krajský súd v Bratislave uznesením z 30. januára 2014   sp. zn. 4 Co 627/2013 napadnuté uznesenie potvrdil. V odôvodnení uviedol, že sa stotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa, ktorý zaujal vo svojom rozhodnutí, osobitne s jeho výkladom ustanovenia § 11 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb.

Uvedené uznesenie odvolacieho súdu napadla žalobkyňa dovolaním, v ktorom žiadala zrušiť rozhodnutia súdov oboch nižších stupňov a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, lebo v danom prípade:

1. súdy rozhodovali napriek tomu, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.); uviedla, že nepodala námietku zaujatosti, ale návrh podľa § 12 ods. 1 O.s.p., preto jej nemal byť vyrubený poplatok za námietku zaujatosti a keď už došlo k jeho zaplateniu, mal byť vrátený z dôvodu uvedeného v § 11 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb.,

2. odvolací súd jej odňal možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.), tým, že jeho rozhodnutie je nepreskúmateľné a tiež tým, že dôvody na vrátenie súdneho poplatku v zmysle § 11 ods. 1 veta tretia zákona č. 71/1992 Zb. bez akejkoľvek opory v zákone interpretačne rozšíril tak, že súdny poplatok za námietku zaujatosti môže byť vrátený 3   3 Cdo 164/2014

len ak došlo k vylúčeniu všetkých sudcov určitého súdu, alebo aspoň sudcu prejednávajúceho vec, v ktorej bola vznesená námietka zaujatosti,  

3. rozhodoval vylúčený sudca, resp. súd nebol správne obsadený (§ 237 písm. g/ O.s.p.); o jej povinnosti zaplatiť súdny poplatok rozhodol sudca súdu, nezákonný postup ktorého jej spôsobil majetkovú a nemajetkovú ujma, náhrady ktorej sa domáha v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.,

4. rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2   písm. c/ O.s.p.).  

Žalovaná sa k dovolaniu písomne nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podala včas žalobkyňa zastúpená v súlade s § 241   ods. 1 veta druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ   to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. Dovolateľkou napadnuté uznesenie nevykazuje znaky niektorého z nich, preto jej dovolanie podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je. Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala   do úvahy, len ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. Žalobkyňa procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až d/ O.s.p. netvrdila   a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

1. Žalobkyňa namieta, že súdy konali napriek tomu, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.).

K rovnakej námietke žalobkyne sa už najvyšší súd vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých tá istá žalobkyňa proti tej istej žalovanej vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza   4   3 Cdo 164/2014

najvyšší súd rozhodnutia z 11. marca 2013 sp. zn. 3 Cdo 90/2013, zo 14. marca 2013   sp. zn. 3 Cdo 31/2013, zo 4. apríla 2013 sp. zn. 3 Cdo 136/2013, z 28. októbra 2013   sp. zn. 3 Cdo 311/2013, 3 Cdo 317/2013 a 3 Cdo 364/2013, ďalej zo 4. novembra 2013   sp. zn. 3 Cdo 296/2013, 3 Cdo 318/2013 a tiež z 25. novembra 2013 sp. zn. 3 Cdo 373/2013, v ktorých už bolo konštatované, že

a) o prípad neexistencie návrhu na začatie konania ide len vtedy, ak chýba návrh ako procesný úkon účastníka, ktorým sa začína konanie (viď rozhodnutia najvyššieho súdu z 23. júna 2005 sp. zn. 3 Cdo 56/2005 a z 19. októbra 2006 sp. zn. 3 Cdo 186/2006), keďže ale žalobkyňa podala žalobu (ktorou začalo konanie), je neopodstatnená jej námietka o existencii vady v zmysle § 237 písm. e/ O.s.p.,

b) v občianskom súdnom konaní, ktoré začalo podaním žaloby (§ 79 veta prvá O.s.p.), súd spravidla rozhoduje o viacerých parciálnych otázkach významných pre konanie, nerozhoduje o nich ale v nejakom samostatnom konaní, ktoré by začínalo osobitným návrhom, preto aj vtedy, keď súd rozhoduje o námietke zaujatosti vznesenej účastníkom (pokiaľ bola podaná) alebo o povinnosti účastníka zaplatiť súdny poplatok, rozhoduje ako súd v konaní, ktoré začalo podaním žaloby.  

Najvyšší súd sa s vyššie uvedenými závermi stotožňuje aj v danom prípade a konštatuje, že v preskúmavanej veci nedošlo k vade konania v zmysle § 237 písm. e/ O.s.p.

2. Žalobkyňa namieta, že v danom prípade jej bola odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) v dôsledku toho, že rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné.

K rovnakej námietke žalobkyne sa už najvyšší súd vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých tá istá žalobkyňa proti tej istej žalovanej vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza najvyšší súd rozhodnutia z 28. októbra 2013 sp. zn. 3 Cdo 311/2013, 3 Cdo 317/2013 a 3 Cdo 364/2013, zo 4. novembra 2013 sp. zn. 3 Cdo 296/2013 a 3 Cdo 318/2013, ako aj z 25. novembra 2013 sp. zn. 3 Cdo 373/2013, v ktorých už bolo konštatované, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia nie je vadou konania v zmysle § 237; ide len o tzv. inú procesnú vadu v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., ktorá prípustnosť dovolania nezakladá (viď R 111/1998 a tiež   III. ÚS 551/2012).

5   3 Cdo 164/2014

Pokiaľ žalobkyňa namieta, že k odňatiu jej možnosti pred súdom konať (§ 237   písm. f/ O.s.p.) došlo tiež „rozšírením predpokladov vrátenia súdneho poplatku za námietku zaujatosti“ takou interpretáciou § 11 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb., ktorá nemá oporu v zákone, z hľadiska obsahového ide o jej námietku nesprávnej aplikácie a interpretácie zákona, teda o námietku nesprávnosti právneho posúdenia veci, na ktorom spočíva napadnuté rozhodnutie (k tomu viď ďalej bod 4.).

3. Žalobkyňa namieta, že pri vyrubovaní súdneho poplatku podľa položky č. 17a Sadzobníka, rozhodoval vylúčený sudca, resp. pri tomto rozhodovaní nebol súd správne obsadený (§ 237 písm. g/ O.s.p.).

Aj k tejto námietke žalobkyne sa už najvyšší súd vyjadril vo vyššie   označených rozhodnutiach (z 11. marca 2013 sp. zn. 3 Cdo 90/2013, 14. marca 2013   sp. zn. 3 Cdo 31/2013, 4. apríla 2013 sp. zn. 3 Cdo 136/2013, 28. októbra 2013   sp. zn. 3 Cdo 317/2013 a 3 Cdo 364/2013, ako aj zo 4. novembra 2013 sp. zn.   3 Cdo 296/2013 a 3 Cdo 318/2013 a z 25. novembra 2013 sp. zn. 3 Cdo 373/2013), v ktorých dospel k záveru, že tak, ako dôvodom na vylúčenie sudcu (§ 14 ods. 1 O.s.p.) nie je sama skutočnosť, že má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej žalovaným je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (viď uznesenie najvyššieho súdu z 31. mája 2010 sp. zn.   3 Nc 14/2010), nie je týmto dôvodom ani to, že sudca vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne (podľa tvrdenia žalobkyne) svojím nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť žalovanej za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona   č. 514/2003 Z.z. Na tomto závere zotrváva dovolací súd aj v preskúmavanej veci. Uzatvára, že neopodstatnená je aj námietka žalobkyne o vade konania v zmysle § 237 písm. g/ O.s.p.  

4. Z obsahu dovolania vyplýva názor žalobkyne, že napadnuté rozhodnutie spočíva   na nesprávnom právnom posúdení veci.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci   je relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, že ho možno uplatniť v procesne prípustnom 6   3 Cdo 164/2014

dovolaní (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď tiež R 54/2012 a tiež napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011 a 7 Cdo 26/2010). Nejde totiž o vadu konania uvedenú v § 237 O.s.p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 239 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania. Keďže žalobkyňa uvedený dovolací dôvod uplatnila v dovolaní, ktoré nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd podrobiť napadnuté uznesenie posúdeniu z hľadiska správnosti v ňom zaujatých právnych záverov.

5. Vzhľadom na to, že prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O.s.p., nepotvrdila sa existencia procesných vád konania tvrdených dovolateľkou a v dovolacom konaní nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p., najvyšší súd odmietol procesne neprípustné dovolanie žalobkyne podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1   písm. c/ O.s.p.  

V dovolacom konaní úspešnej žalovanej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti žalobkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224   ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd nepriznal žalovanej náhradu trov dovolacieho konania, lebo nepodala návrh na jej priznanie (§ 151 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 13. mája 2014  

JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková