Najvyšší súd Slovenskej republiky

3 Cdo 161/2013

 

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky E. K., bývajúcej v K., zastúpenej AZ. s.r.o., so sídlom v K., IČO: X., proti odporcovi B. K., bývajúcemu v K.,

zastúpenému JUDr. K. H., advokátkou, so sídlom K., o vyporiadanie bezpodielového

spoluvlastníctva, vedenej na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 22 C 77/2009, o dovolaní

navrhovateľky proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z 30. marca 2012 sp. zn.  

3 Co 395/2011, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a .

Navrhovateľka je povinná odporcovi zaplatiť 66,32 € trov dovolacieho konania  

do troch dní od právoplatnosti tohto uznesenia k rukám JUDr. K. H., advokátky, so sídlom v K..

O d ô v o d n e n i e  

Navrhovateľka sa návrhom domáhala vyporiadania majetku bližšie špecifikovaného

v návrhu patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej len „BSM“).

Predmetom tohto návrhu je iba majetok, ktorý po zrušení BSM za trvania manželstva podľa  

§ 148 ods. 2 Občianskeho zákonníka nebol vyporiadaný písomnou dohodou o vyporiadaní

hnuteľného majetku uzavretou medzi účastníkmi konania 10. marca 2008 (ďalej len

„dohoda“) a ktorý nebol vyporiadaný ani v konaní o vyporiadanie BSM vedenom pred

Okresným súdom Košice II pod sp. zn. 22 C 82/2007, ktoré sa právoplatne skončilo uzavretím

zmieru, schváleného súdom.

Okresný súd Košice II uznesením z 25. októbra 2011 č.k. 22 C 77/2009-301 konanie

zastavil a vyslovil, že o trovách konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia o zastavení konania. Zastavenie konania odôvodnil tým, že konaniu o vyporiadanie BSM bráni prekážka

veci právoplatne rozhodnutej (res iudicata), pretože o vyporiadaní majetku v BSM účastníkov

konania bolo už právoplatne rozhodnuté v inom konaní, ktoré sa viedlo pred Okresným

súdom Košice II pod sp. zn. 22 C 82/2007. Predmetom tohto iného už právoplatne

skončeného konania bolo vyporiadanie majetku v BSM tých istých účastníkov v rozsahu,

v akom ho vymedzili účastníci konania, ktorým bol súd v zmysle § 153 ods. 2 O.s.p. viazaný.

V tomto konaní účastníci uzavreli zmier, ktorý súd schválil a ktorý má účinky právoplatného

rozsudku, pričom žiaden z účastníkov nežiadal jeho zrušenie. Preto súd s poukazom na § 159

ods. 3 O.s.p. konanie podľa § 104 ods. 1 O.s.p. zastavil z dôvodu neodstrániteľnej procesnej

prekážky veci právoplatne rozhodnutej a brániacej ďalšiemu konaniu.

Na odvolanie navrhovateľky Krajský súd v Košiciach uznesením z 30. marca 2012  

sp. zn. 3 Co 395/2011 napadnuté uznesenie ako vecne správne potvrdil, náhradu trov

odvolacieho konania účastníkom nepriznal. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil

s dôvodmi napadnutého rozhodnutia v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. a na zdôraznenie jeho

správnosti uviedol, že v konaní o vyporiadanie BSM vedenom na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 22 C 82/2007, ktoré skončilo uzavretím zmieru, mal byť správne predmetom

konania všetok majetok účastníkov, ktorý patril do BSM. Pokiaľ sa tak nestalo, mali účastníci

možnosť podať návrh na zrušenie súdneho zmieru pre rozpor so zákonom v lehote troch rokov. Keďže návrh na zrušenie zmieru účastníci nepodali, právoplatný súdny zmier vydaný

v tomto inom konaní predstavuje prekážku veci právoplatne rozhodnutej v zmysle § 159  

ods. 3 O.s.p. pre nové konanie o vyporiadanie majetku v BSM tých istých účastníkov konania.

Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala navrhovateľka dovolanie z dôvodu,

že jej bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.,

konanie je postihnuté inou vadou konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. a rozhodnutie

spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. K odňatiu

možnosti konať pred súdom došlo tým, že súd prvého stupňa o zastavení konania rozhodol

bez nariadenia pojednávania, na ktorom by sa mala možnosť vyjadriť k dôvodom zastavenia

konania. Tiež aj postup odvolacieho súdu, ktorý rozhodol bez nariadenia pojednávania,  

je v rozpore so zásadou ústnosti, priamosti a prejednacou zásadou. K odňatiu možnosti konať

pred súdom došlo aj tým, že odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia nevyporiadal

s námietkami navrhovateľky uvedenými v odvolaní, čím bolo porušené jej právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p. Dovolateľka nesúhlasila s názorom

odvolacieho súdu, že právoplatný súdny zmier uzavretý v inom konaní o vyporiadaní BSM,

je prekážkou pre nové konanie o vyporiadanie BSM, predmetom ktorého je zvyšný

nevyporiadaný hnuteľný majetok patriaci do BSM, ktorý bol predmetom pôvodného konania,

ohľadom ktorého však navrhovateľka zobrala čiastočne návrh (na vyporiadanie BSM) späť.

Trvala na svojom názore, že v lehote troch rokov od zániku BSM je prípustné podať nový

návrh na vyporiadanie BSM, ktorým sa možno domáhať vyporiadania zvyšného prípadne

novoobjaveného majetku patriaceho do BSM, a to aj v prípade, ak v minulosti bolo o určitom

objeme majetku účastníkov konania patriaceho do BSM súdom v inom konaní o vyporiadaní

BSM už právoplatne rozhodnuté. Z uvedených dôvodov žiadala zrušiť napadnuté uznesenie

odvolacieho súdu spolu s uznesením súdu prvého stupňa a vec vrátiť prvostupňovému súdu

na ďalšie konanie.

Odporca vo vyjadrení k dovolaniu navrhol dovolanie odmietnuť, alternatívne

zamietnuť, pretože nie sú dané dôvody dovolania a neboli zistené ani vady konania, pre ktoré

by bolo treba rozhodnutie zrušiť. Rozhodnutia súdov sú náležite odôvodnené a spočívajú  

aj na správnom právnom posúdení prekážky veci právoplatne rozhodnutej, ktorá je dôvodom zastavenia konania. Žiadal priznať náhradu trov dovolacieho konania.

  Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací [§ 10a

ods. 1 O.s.p. (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny

poriadok v znení pred 1. januárom 2015)] po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka

konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), skúmal bez

nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), či dovolanie smeruje proti

rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto mimoriadnym opravným prostriedkom.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).  

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle

§ 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací

súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia

návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie

stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým   sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu  

na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. Podľa § 239 ods. 2 O.s.p.  

je dovolanie tiež prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené

uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom

uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného

významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade

cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia

alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré je v danom prípade napadnuté dovolaním,

nevykazuje znaky uznesení, proti ktorým je dovolanie prípustné.

Vzhľadom na to by prípustnosť podaného dovolania prichádzala do úvahy, len  

ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa

tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu),  

ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval

ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát. Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. ale nie

je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že tejto procesnej vade skutočne došlo.  

Dovolateľka procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. netvrdila

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

V dovolaní sa namieta, že súdy odňali dovolateľke možnosť konať pred súdom

v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto

ustanovenia, je procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým  

sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia

účinnej ochrany jeho práv. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy,

ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva.

Podľa dovolateľky k odňatiu jej možnosti konať pred súdom podľa § 237 písm. f/

O.s.p. došlo tým, že súd prvého stupňa nenariadil ústne pojednávanie, na ktorom by sa mohla

k prekážke veci právoplatne rozhodnutej vyjadriť a prejaviť svoju vôľu pokračovať v konaní.

Tiež aj odvolací súd rozhodol o jej odvolaní bez nariadenia pojednávania. Uvedená námietka

nie je opodstatnená.

  Prekážka veci právoplatne rozhodnutej podľa § 159 ods. 3 O.s.p. patrí medzi tzv.

neodstrániteľné podmienky konania, ktorá bráni vydaniu meritórneho rozhodnutia. Výskyt

tejto prekážky je súd povinný skúmať z úradnej povinnosti v priebehu celého konania (§ 103

O.s.p.) a v prípade jej výskytu je aj povinný vyvodiť procesný následok v podobe zastavenia

konania (§ 104 ods.1 O.s.p.).

Podľa § 114 ods. 1 O.s.p. ak súd neodmietol návrh z procesných dôvodov alebo

nerozhodol o zastavení konania podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu, pojednávanie

pripraví tak, aby bolo možné rozhodnúť o veci spravidla na jedinom pojednávaní.

Z vyššie citovaného ustanovenia § 114 ods. 1 O.s.p. vyplýva, že za účelom

prejednania a rozhodnutia v merite veci súd je povinný pripraviť pojednávanie, na ktorom  

sa súd oboznámi prostredníctvom vykonaných dôkazov so skutkovým stavom príslušnej

právnej veci tak, aby bolo možné rozhodnúť o veci spravidla na jednom pojednávaní. Zároveň

z vyššie uvedeného ustanovenia tiež vyplýva, že v prípade, ak súd z procesných dôvodov

(napr. z dôvodu neodstránenia vád žaloby ani po výzve súdu) alebo z dôvodu zastavenia

konania (napr. pre nezaplatenie súdneho poplatku, v prípade zistenia neodstrániteľnej

prekážky konania) nebude rozhodovať o merite veci, nie je súd povinný pripraviť a nariadiť

ústne pojednávanie. Keďže v danom prípade rozhodol súd o zastavení konania z dôvodu

neodstrániteľnej prekážky konania, t.j. veci právoplatne rozhodnutej (§ 159 ods. 3 O.s.p.),

nebol povinný nariadiť vo veci ústne pojednávanie.

Pokiaľ odvolací súd, ktorý potvrdil napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa,

nenariadil pojednávanie na prejednanie odvolania smerujúceho proti procesnému uzneseniu

o zastavení konania, jeho postup bol v súlade v § 214 ods. 2 O.s.p., ktorý nevyžaduje nariadiť

pojednávanie na prejednanie odvolania, ak odvolanie smeruje proti uzneseniu. Vzhľadom  

na vyššie uvedené postup súdu prvého stupňa aj odvolacieho súdu, ktoré rozhodli bez

nariadenia pojednávania je v súlade so zákonom a týmto postupom súdov nedošlo k odňatiu

možnosti dovolateľke konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

Keďže na výskyt vady podľa § 237 písm. f/ O.s.p. dovolací súd musí prihliadať

z úradnej povinnosti (§ 242 ods. 1 O.s.p.), zaoberal sa dovolací súd aj otázkou, či zastavenie

konania z dôvodu prekážky veci právoplatne rozhodnutej, nie je zároveň aj nesprávnym

postupom súdov, ktorým by bola dovolateľke odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle  

§ 237 písm. f/ O.s.p.

Doručené uznesenie, ktoré už nemožno napadnúť odvolaním, je právoplatné (§ 159

ods. 1 O.s.p. v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.). Len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže

sa prejednávať znova (§ 159 ods. 3 O.s.p.).

Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata) patrí k procesným podmienkam a jej existencia

(zistenie) v každom štádiu konania musí viesť k zastaveniu konania. Táto prekážka nastáva

vtedy, ak má byť v novom konaní prejednaná tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď

v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté,

a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb.

Navrhovateľka sa v prejednávanej veci domáhala vyporiadania určitej masy majetku

patriaceho do BSM, ktorá nebola predmetom pôvodného (prvšieho) konania o vyporiadanie

BSM právoplatne skončeného zmierom, v ktorom navrhovateľka zobrala čiastočne návrh späť

(ohľadom hnuteľných), v ktorej časti súd konanie zastavil. V prejednávanej veci súdy nižších

stupňov zastavili konanie o vyporiadanie BSM s odôvodnením, že BSM už bolo právoplatne

vyporiadané v pôvodnom konaní zmierom, ktorý zároveň predstavuje prekážku veci

právoplatne rozhodnutej pre ďalšie, resp. nové konanie o tom istom predmete konania

a medzi tými istými účastníkmi konania. S týmto právnym záverom sa stotožňuje aj dovolací

súd a v tejto súvislosti poukazuje aj na R 42/1972, podľa ktorého „Vyporiadanie

bezpodielového spoluvlastníctva rozhodnutím súdu sa musí vzťahovať na všetok majetok, ktorý podľa ustanovenia § 143 Občianskeho zákonníka prináležal do BSM a ako spoločný

majetok existoval ku dňu jeho zániku.“ Správny je preto právny názor súdov nižších stupňov,

že predmetom konania o vyporiadanie BSM musí byť všetok majetok, ktorý prináležal  

do tohto majetkového spoločenstva ku dňu jeho zániku a právoplatné rozhodnutie vydané

v takomto konaní predstavuje prekážku veci právoplatne rozhodnutej pre prípadné neskoršie

súdne konanie s tým istým predmetom konania a medzi tými istými účastníkmi.

  Na základe vyššie uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že zastavením konania

dovolateľke nebola odňatá možnosť konať pred súdom, preto prípustnosť jej dovolania

z ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. nevyplýva.  

Dovolateľka za procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. f/ O.s.p. považuje (ňou

tvrdené) nedostatočné odôvodnenie rozhodnutí súdov. Namieta, že rozhodnutie odvolacieho

súdu nemá náležitosti uvedené v ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p. a je nepreskúmateľné.

Nepreskúmateľnosť rozhodnutia je ale judikatúrou najvyššieho súdu (viď R 111/1998)

považovaná za tzv. inú vadu konania, teda nie za procesnú vadu konania uvedenú v § 237

písm. f/ O.s.p. Podľa záveru dovolacieho súdu je názor zaujatý v uvedenom judikáte plne

opodstatnený aj v prejednávanej veci a nie je dôvod odkloniť sa od tohto judikátu. Takáto

právna kvalifikácia nepreskúmateľnosti vyplýva aj z ďalších rozhodnutí najvyššieho súdu

(porovnaj napríklad sp. zn. 1 Cdo 140/2009, 1 Cdo 181/2010, 2 MCdo 18/2008,  

2 Cdo 83/2010, 4 Cdo 310/2009, 5 Cdo 290/2008, 5 Cdo 216/2010, 6 Cdo 25/2012,  

7 Cdo 52/2011, 7 Cdo 109/2011, resp. 1 ECdo 10/2014).

Správnosť takéhoto nazerania na problematiku nepreskúmateľnosti a jej dôsledkov

potvrdzujú tiež rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)

o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvali na právnych záveroch

vyjadrených v R 111/1998 (viď rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 184/2010,  

III. ÚS 184/2011, I. ÚS 264/2011, I. ÚS 141/2011, IV. ÚS 481/2011, III. ÚS 148/2012,  

IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 208/2012, IV. ÚS 90/2013). Dovolací súd osobitne poukazuje  

na to, že ústavný súd v náleze z 30. januára 2013 sp. zn. III. ÚS 551/2012 konštatoval, že  

„sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá

prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa  

§ 237 písm. f/ O.s.p., ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“. Ústavný súd v uznesení z 27. marca 2014 sp. zn. IV. ÚS 196/2014 zotrval „na opakovane

vyslovenom závere (napr. IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 499/2011, IV. ÚS 161/2012) o ústavnej

udržateľnosti názoru najvyššieho súdu, podľa ktorého prípadný nedostatok riadneho

odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav alebo

nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p.“.

Dovolací súd preto uzatvára, že i keby dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho

súdu bolo prípadne nepreskúmateľné (dovolací súd sa touto otázkou nezaoberal), nemohlo  

by to založiť prípustnosť dovolania navrhovateľky.  

Pokiaľ navrhovateľka namietala v dovolaní nesprávne právne posúdenie veci (§ 241

ods. 2 písm. c/ O.s.p.), dovolací súd považuje za potrebné uviesť, že nesprávne právne

posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, že ho možno uplatniť v procesne

prípustnom dovolaní, samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania

nezakladá (viď tiež R 54/2012). Keďže navrhovateľka uvedený dovolací dôvod (nesprávne

právne posúdenie veci v zmysle § 241 ods. 2 O.s.p.) uplatnila v dovolaní, ktoré nie  

je procesne prípustné, nemohol dovolací súd podrobiť napadnuté rozhodnutie posúdeniu z hľadiska správnosti v ňom zaujatých právnych záverov.

Keďže prípustnosť dovolania navrhovateľky nemožno vyvodiť z ustanovení § 239

ods. 1 až 3 O.s.p. ani z ustanovení § 237 O.s.p., najvyšší súd preto odmietol dovolanie podľa

§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu,

proti ktorému nie je dovolanie prípustné.

V dovolacom konaní bol (procesne) úspešný odporca, ktorý si návrhom uplatnil právo

na náhradu trov dovolacieho konania proti navrhovateľke, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5

O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Úspešnému účastníkovi konania

priznal dovolací súd náhradu trov dovolacieho konania (§ 142 ods. 1 O.s.p. v spojení § 243b

ods. 5 O.s.p.) spočívajúcu v odmene advokátky, ktorá zastupovala odporcu aj v základnom

konaní, za 1 úkon právnej služby poskytnutej vypracovaním vyjadrenia odporcu z 19. júla

2012 k dovolaniu navrhovateľky [§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“)]. Základnú

sadzbu tarifnej odmeny za tento úkon právnej služby určil súd podľa § 11 ods. 1 písm. a/

vyhlášky ako 1/13 výpočtového základu vo výške 58,69 €, čo spolu s náhradou výdavkov   za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny

výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky, t.j. 7,63 €, predstavuje spolu 66,32 €.

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 18. júna 2015

  JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková