Najvyšší súd Slovenskej republiky

3 Cdo 161/2010

 

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Ing. F. V., bývajúceho v P., zastúpeného Advokátskou kanceláriou V. s.r.o., so sídlom v P., proti žalovanému J. P. ml.,

bývajúcemu v P., za účasti vedľajšej účastníčky na strane žalovaného Slovenskej kancelárie

poisťovateľov, so sídlom v Bratislave, Trnavská cesta č. 82, v zastúpení Allianz-Slovenká

poisťovňa, a.s., so sídlom v Bratislave, Dostojevského rad č. 4, IČO: 00 151 700, o náhradu

škody 15 295,03 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp. zn.  

17 C 254/2004, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 24. februára

2010 sp. zn. 4 Co 49/2009, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovanému a vedľajšiemu účastníkovi nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Žalobca sa žalobou z 26. októbra 2004 domáhal náhrady nákladov spojených

s liečením vo výške 460 778 Sk s 13 % úrokom z omeškania od 1. novembra 2004  

do zaplatenia, ktoré vynaložil v súvislosti so škodou na zdraví, ku ktorej došlo v dôsledku

dopravnej nehody zavinenej žalovaným. O zodpovednosti žalovaného za škodu bolo

právoplatne rozhodnuté v konaní rozsudkom Okresného súdu Prešov z 27. novembra 2000

sp. zn. 13 C 167/99 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove z 5. októbra 2001 sp. zn.

2 Co 364/2001.

Okresný súd Prešov rozsudkom z 12. novembra 2008 č.k. 17 C 254/2004-306

v spojení s dopĺňacím rozsudkom zo 16. februára 2009 č.k. 17 C 254/2004-317 žalobu

zamietol. Žalobcovi uložil povinnosť nahradiť vedľajšiemu účastníkovi trovy konania  

5 938   Sk (197,10 €), ďalej vyslovil, že žalovaný nemá právo na náhradu trov konania  

a náhradu trov konania štátu nepriznal. Po vykonanom dokazovaní súd dospel k záveru, že

žalovaný nezodpovedá za škodu, ktorá žalobcovi vznikla vynaložením nákladov na liečbu

(operačný zákrok) v Novosibirsku v októbri 2004. Takáto povinnosť žalovaného nevyplýva

zo žiadneho právneho predpisu, keďže podľa § 449 ods. 1 Občianskeho zákonníka pri škode

na zdraví sa uhrádzajú účelné náklady spojené s liečením. Náklady vynaložené na operáciu

v Novosibirsku v októbri 2004, ako aj náklady za cestovné výdaje z miesta bydliska  

do Novosibirska a späť, náklady ubytovania žalobcu i jeho rodičov, nepovažoval súd  

za náklady účelne vynaložené na zlepšenie zdravotného stavu žalobcu, z ktorého dôvodu

žalobu zamietol. Zároveň poukázal na § 11 ods. 1, § 2 ods. 1, 10 zákona č. 576/2004 Z.z.

o zdravotnej starostlivosti, ako aj § 10 ods. 2 zákona č. 580/2004 Z.z. o zdravotnom poistení,

v zmysle ktorých nie je vylúčené uhradenie zdravotnej starostlivosti ani v inom štáte,

podmienkou je však súhlas príslušnej zdravotnej poisťovne, ako aj vyčerpanie všetkých

možností liečby na území Slovenskej republiky, ak od takejto liečby možno očakávať

záchranu života, predĺženie života alebo zmiernenie dôsledkov choroby. Žalobca nemal

odporúčanie na operačný zákrok, ktorému sa podrobil v Novosibirsku a nemal ani

predchádzajúci písomný súhlas zdravotnej poisťovne, teda konal z vlastného rozhodnutia.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a § 148 ods. 1 O.s.p.

Krajský súd v Prešove na odvolanie žalobcu rozsudkom z 24. februára 2010 sp. zn.  

4 Co 49/2009 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s dopĺňacím rozsudkom  

vo výroku, ktorými bola žaloba zamietnutá a bolo rozhodnuté o trovách konania žalovaného

a o náhrade trov štátu. Zmenil rozsudok vo výroku o trovách konania vedľajšieho účastníka

tak, že náhradu trov prvostupňového konania vedľajšiemu účastníkovi nepriznal. Náhradu

trov odvolacieho konania žalovanému a vedľajšiemu účastníkovi nepriznal. Na odôvodnenie

rozhodnutia uviedol, že žalobca v konaní nepreukázal, že transplantácia kmeňových buniek

zlepšila jeho zdravotný stav, pričom dôkazné bremeno v tomto smere má žalobca. Znaleckým

dokazovaním bolo preukázané, že táto liečebná metóda je v štádiu experimentu, čo znamená, že jej výsledok nie je zaručený. Pokiaľ sa žalobca sám rozhodol absolvovať takúto

experimentálnu liečbu, vystavil sa aj riziku úhrady nákladov s tým spojených. Hoci bolo

konštatované čiastočné zlepšenie zdravotného stavu žalobcu, takéto zlepšenie sa prisudzovalo

skôr absolvovanej rehabilitácii. Súd prvého stupňa správne aplikoval § 449 ods. 1

Občianskeho zákonníka, preto v tomto smere odvolacia námietka žalobcu je nedôvodná.  

Podľa názoru odvolacieho súdu nedodržanie administratívneho postupu schvaľovania liečby

v zahraničí, v prípade preukázania účelných nákladov spojených s liečením by táto okolnosť

nemohla spôsobiť nepriznanie nároku. Odvolacia námietka žalobcu, zdôrazňujúca uplatnenie

nároku podľa § 449 ods. 1 Občianskeho zákonníka a nie ako nárok smerujúci priamo voči

zdravotnej poisťovni podľa príslušných zákonov, je preto dôvodná. Dôvodnosť tejto námietky

však nespôsobuje vecnú nesprávnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa, keďže súd prvého

stupňa nárok žalobcu zároveň posúdil aj podľa § 449 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Treba

prisvedčiť žalobcovi, že jeho právo na zlepšenie života, teda aj zdravotného stavu je zaručené

Ústavou SR a tiež Dohovorom o ochrane ľudských práv a slobôd. Tomuto právu zodpovedá

aj legislatíva Európskej únie, ktorá odráža aj vedecký pokrok v bunkovej a molekulárnej

biotechnológii, ktorý viedol k vývoju inovatívnej liečby, ako napr. génová terapia, somatická

bunková terapia a tkanivové inžinierstvo. Táto novo vzniknutá oblasť biomedicíny ponúka

nové možnosti liečby chorôb a porúch ľudského organizmu, čo je zakotvené v Nariadení

Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1394/2007 z 13. novembra 2007 o liekoch  

na inovatívnu liečbu, ktorým sa mení a dopĺňa smernica 2001/83/ES a Nariadenie (ES)  

č. 726/2004. Toto nariadenie nadobudlo účinnosť až dňom 30. decembra 2008 a pokiaľ

žalobca absolvoval liečbu bunkovou terapiou ešte v roku 2004, robil tak svojvoľne, bez

oficiálneho priznania akéhokoľvek práva, a to aj v rámci Európskej únie, ktorej členom  

sa Slovenská republika stala dňom 1. mája 2004. Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil

rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s dopĺňacím rozsudkom, ktorým bolo rozhodnuté

o náhrade trov štátu. Zmenu výroku rozsudku súdu prvého stupňa o trovách prvostupňového

konania vedľajšieho účastníka odôvodnil § 220 O.s.p. v spojení s § 150 ods. 1 O.s.p., keď  

za dôvod hodný osobitného zreteľa považoval to, že žalobca si predmetný nárok uplatňoval

v presvedčení, že vykonaná transplantácia mu zlepšila zdravotný stav, teda vychádzal  

zo subjektívneho pocitu, ktorý bol vyvrátený až v konaní vykonanými dôkazmi.

Žalobca podal dovolanie proti výroku rozsudku Krajského súdu v Prešove   z 24. februára 2010 sp. zn. 4 Co 49/2009, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu  

vo výroku o zamietnutí žaloby a žiadal rozsudok krajského súdu spolu s rozsudkom

okresného súdu v tejto časti zrušiť a vec v rozsahu zrušenia vrátiť okresnému súdu na ďalšie

konanie. Dovolanie odôvodnil tým, že napadnuté rozsudky sú zmätočné a nepreskúmateľné,

v konečnom dôsledku nezákonné a protiústavné. Súdy oboch stupňov sa dopustili procesných

pochybení, čo v konečnom dôsledku viedlo k odňatiu možnosti konať pred súdom. Súdy

neverifikovali, či je možné v konaní ako dôkaz použiť v inom konaní vypracovaný znalecký

posudok MUDr. Š. M., resp. znalecký posudok Univerzity P.J. Šafárika reprezentovaný

znalcom MUDr. M. G., najmä z pohľadu, či títo sú súdnymi znalcami i v súčasnosti zapísaní

v zozname súdnych znalcov vedených Ministerstvom spravodlivosti SR. Bol toho názoru, že

znalecký posudok vypracovaný MUDr. Š. M.   nie   je možné akceptovať ako objektívny

a nezaujatý, keď sám znalec   priznal, že ma etický problém akceptovať použite kmeňových

buniek pri reparácii orgánov človeka. Súdy sa dopustili hrubého pochybenia, keď nenariadili

vypracovanie kontrolného znaleckého posudku, ktorý by jednoznačne určil, či u neho došlo

k ustáleniu zdravotného stavu, ktorý moment má význam pre určenie plynutia premlčania  

vo vzťahu k uplatnenému nároku. Vypracovanie tohto znaleckého posudku by malo význam

pre objektívne porovnanie jeho zdravotného stavu po absolvovaných zahraničných operáciách

oproti stavu u iných pacientov majúcich podobné poškodenie zdravia, ktorí sú v jeho veku.

Vytýkal súdom, že ho v konaní dodnes vyčerpávajúcim spôsobom nevypočuli, najmä   na porovnanie jeho zdravotného stavu ihneď po úraze s jeho súčasným stavom, uspokojili sa

len s konštatovaním v znaleckých posudkoch. Odvolací súd mu fyzicky znemožnil   účasť  

na odvolacom   pojednávaní, keďže aj napriek zlepšeniu zdravotného stavu, je i v súčasnosti

odkázaný na pohyb na invalidom vozíku a v budove súdu nie je žiaden výťah ani iný

bezbarierový prístup pre imobilné osoby.   I napriek tomu, že pojednávanie určené na deň  

20. januára 2010 bolo odročené z dôvodu práceneschopnosti jeho právneho zástupcu, nový

termín pojednávania už oznámený nebol, odvolací súd rozhodol bez pojednávania a jemu bol

len doručený napadnutý rozsudok. V konečnom dôsledku došlo nielen k porušeniu jeho

procesných práv podľa § 237 písm. f/ O.s.p., ale i k porušeniu jeho ústavných práv v zmysle

čl. 46 – 48 Ústavy SR. Ďalej uviedol, že súdy nižších stupňov hrubo porušili § 154 O.s.p.;

prvostupňový súd vôbec nebral do úvahy platný právny režim, vrátane príslušných

európskych smerníc, ktoré slovenské súdy musia rešpektovať. Súdy oboch stupňov nebrali do

úvahy, že v súčasnosti v Európskej únii „aplikácia kmeňových buniek“ je štandardnou liečebnou metódou. Preto pokiaľ táto metóda nie je zahrnutá do slovenského liečebného poriadku, toto pochybenie Slovenskej republiky nemôže byť aplikované v jeho neprospech.

Európska únia vydala „Dohovor o ľudských právach a biomedicíne“, ktorý pod č. 40/2002

Z.z. podpísala aj vláda Slovenskej republiky. Podľa tohto relevantného aktu Slovenská

republika má pokrok v biológii a medicíne využívať na prospech súčasných a budúcich

generácii s prihliadnutím na ustanovenia tohto dohovoru a iných právnych noriem

zabezpečujúcich ochranu ľudskej bytosti. V ďalšej časti dovolania súdom podrobne vytýkal,

že sa dopustili hmotnoprávneho pochybenia, pokiaľ ide o nesprávnu aplikáciu § 449

Občianskeho zákonníka. V doplnení dovolania doručenom dovolaciemu súdu 4. marca 2011

vytkol súdom oboch stupňov, že pri svojom rozhodovaní vôbec nerešpektovali Dohovor

o právach osôb so zdravotným postihnutím publikovaný pod č. 317/2010 Z.z., ktorý garantuje

osobám so zdravotným postihnutím prístup k zdravotnej starostlivosti, vrátane liečebnej

rehabilitácie, neobmedzene, tzn. že občan Slovenskej republiky sa môže liečiť i mimo územia

republiky. Táto medzinárodná zmluva, ktorej účastníkom je i Slovenská republika, má

prednosť dokonca i pred Ústavou SR, garantuje právo osôb so zdravotným postihnutím na

využitie všetkých spôsobov liečby na svoje uzdravenie. V súlade s týmto dohovorom je preto

potrebné relevantne posudzovať nárok žalobcu vo vzťahu k § 449 Občianskeho zákonníka.

Žalovaný k dovolaniu žalobcu písomné vyjadrenie nepodal.

Vedľajšia účastníčka vo svojom písomnom vyjadrení k dovolaniu navrhla dovolanie

ako neprípustné odmietnuť. Žalobcovi nebola postupom súdu odňatá možnosť konať pred

súdom. Odvolací súd vo veci rozhodol v súlade s ustanoveniami Občianskeho súdneho

poriadku, pričom týmto postupom nedošlo k fyzickému znemožneniu účasti žalobcu  

na pojednávaní, ako tvrdí žalobca v dovolaní. Odvolací súd nepochybil pri rozhodovaní ako

z hmotnoprávneho tak z procesnoprávneho hľadiska, preto jeho rozhodnutie je vecne

a skutkovo správne.  

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a

ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.),

skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), či dovolanie smeruje

proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.

Dovolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že dovolanie má v systéme opravných

prostriedkov občianskeho súdneho konania osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný

prostriedok, ktorým možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu iba vtedy,  

ak to pripúšťa zákon. Pre účely predmetného dovolacieho konania je vhodné zdôrazniť, že

dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a nemožno sa ním úspešne domáhať revízie skutkových

zistení súdov nižších stupňov ani výsledkov nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd nie

je treťou inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie. Posúdiť

správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci,

nemôže dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané

dôkazy. Dovolacie konanie má prieskumnú povahu; aj so zreteľom na ňu dovolací súd,  

na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu, nemá možnosť vykonávať dokazovanie

(viď § 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.).

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa  

§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Podľa § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie

prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil  

od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. V zmysle § 238 ods. 3 O.s.p.

je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok

súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že

je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,

alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku

vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.

Žalobca v preskúmavanej veci napadol dovolaním taký rozsudok odvolacieho súdu,

ktorý nevykazuje znaky žiadneho z uvedených rozsudkov. Prípustnosť jeho dovolania preto z ustanovení § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. nemožno vyvodiť.

Prípustnosť žalobcom podaného dovolania by v danom prípade prichádzala do úvahy, len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. Dovolací súd

so zreteľom na § 242 ods. 1 O.s.p. skúmal, či prípustnosť dovolania nezakladá niektorá z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia  

je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo  

vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník,

nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť

a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej

veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol

potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,  

g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu

rozhodoval senát.

Dovolateľ procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. nenamietal

a vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto

z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.

S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti sa dovolací súd

osobitne zameral na otázku, či postupom súdov nebola dovolateľovi odňatá možnosť konať

pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p). Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie procesne

nesprávny postup súdu znemožňujúci účastníkovi konania realizáciu procesných oprávnení,

ktoré mu v konaní priznáva Občiansky súdny poriadok.

Dovolací súd z obsahu spisu nezistil, že by v konaní došlo k odňatiu možnosti žalobcu

konať pred súdom, keď odvolací súd rozhodol o jeho odvolaní bez pojednávania. Podľa § 214

ods. 1 O.s.p. v znení zákona č. 384/2008 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť 15. októbra 2008 a ktorý bol platný a účinný v čase rozhodovania odvolacieho súdu, na prejednanie odvolania

proti rozhodnutiu vo veci samej, nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie,  

ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa

§ 115a bez nariadenia pojednávania, c/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem. Podľa § 214

ods. 2 O.s.p. ale v ostatných prípadoch (iné než sú uvedené v § 214 ods. 1 O.s.p.) môže

odvolací súd rozhodnúť aj bez nariadenia odvolacieho pojednávania. Z vyššie citovaných

ustanovení § 214 ods. 1 a 2 O.s.p. vyplýva, že v prípadoch predpokladaných ustanovením  

§ 214 ods. 1 O.s.p., odvolací súd je povinný nariadiť pojednávanie a v ostatných prípadoch

môže odvolací súd rozhodnúť aj bez nariadenia odvolacieho pojednávania. V danej veci

odvolací súd dospel k správnemu záveru, že môže rozhodnúť bez nariadenia pojednávania,

pretože v právnej veci žalobcu nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,

v danej veci bez nariadenia pojednávania nerozhodol súd prvého stupňa a nariadenie

pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem. Ako z vyššie uvedeného vyplýva,

tak odvolací súd podľa procesnej úpravy obsiahnutej v ustanovení § 214 O.s.p., mohol

prejednať odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania.

Zo zápisnice o vyhlásení rozsudku z 24. februára 2010 (č.l. 370 spisu) vyplýva, že

odvolací súd 24. februára 2010 vyhlásil rozsudok v predmetnej právnej veci bez nariadenia

pojednávania. V zmysle § 156 ods. 3 O.s.p. o veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom

bez nariadenia ústneho pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku  

na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením. Tento procesný

postup bol v danom prípade zachovaný, účastníci konania boli o čase a mieste verejného

vyhlásenia rozsudku upovedomení spôsobom zodpovedajúcim § 156 ods. 3 O.s.p. Vzhľadom

na uvedené, postupom súdu, ktorý sa nepriečil zákonu, nemohlo dôjsť k odňatiu možnosti

dovolateľa konať pred súdom. Neopodstatnená je preto jeho námietka, že namietaným

postupom odvolacieho súdu došlo k procesnej vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

Pokiaľ žalobca namietal, že nebol v konaní ako účastník vypočutý, jeho námietka  

je nedôvodná. Zo spisu nepochybne vyplýva že žalobca bol v konaní zastúpený advokátom

JUDr. K. V. na základe plnej moci z 25. októbra 2004 (č.l. 31 spisu). Menovaný advokát bol

v zmysle § 25 O.s.p. a § 18 ods. 1, 2 zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii oprávnený na všetky

úkony, ktoré mohol v konaní robiť žalobca, jeho povinnosťou bolo chrániť a presadzovať práva ním zastúpeného účastníka konania a v jeho záujme dôsledne využívať všetky právne prostriedky. Ak je účastník zastúpený advokátom, vykonáva svoje procesné práva

a povinnosti prostredníctvom tohto zástupcu. Je nesporné, že zástupca žalobcu bol v konaní

vypočutý, zúčastňoval sa pojednávaní, mal možnosť vyjadriť sa k veci i k vykonaným

dôkazom a súd nikdy nekonal v jeho neprítomnosti. Naviac zo zápisnice z pojednávania na

Okresnom súde Prešov zo 14. januára 2007 vyplýva, že na tomto pojednávaní bol osobne

prítomný žalobca a bol vykonaný dôkaz, a to výsluchom ako účastníka konania v zmysle  

§ 131 O.s.p. Na základe uvedeného možno konštatovať, že žalobcovi nebola odňať možnosť

konať pred súdom tým, že nebol vypočutý ako účastník konania.

K námietke dovolateľa, že súdy nevykonali všetky ním navrhované dôkazy

preukazujúce účelné vynaloženie nákladov spojených s jeho liečením v dôsledku operačného

zákroku vykonaného v októbri 2004 v Novosibirsku treba uviesť, že Dohovor o ochrane

ľudských práv a slobôd v čl. 6 ods. 1 zaručuje právo na spravodlivé súdne konanie,

neustanovuje ale žiadne pravidlá pre prípustnosť dôkazov alebo spôsob, ktorým majú byť

posúdené. Dovolací súd k tomu pripomína, že posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania  

a rozhodnutie, ktoré dôkazy budú vykonané, je vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie

účastníka konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky to vyjadril už v rozhodnutí

uverejnenom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky

pod č. 37/1993, v ktorom zaujal názor, že prípadné nevykonanie určitého dôkazu môže mať

za následok len neúplnosť skutkových zistení, nie však procesnú vadu v zmysle § 237 O.s.p.

K rovnakému záveru dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v rozhodnutí uverejnenom

v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod  

č. 125/1999, v ktorom uviedol, že ak súd v priebehu konania nevykonal všetky navrhované

dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, dovolanie proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu podľa § 237 písm. f/ O.s.p. nie je prípustné, lebo to nemožno považovať  

za odňatie možnosti konať pred súdom.

Dovolateľ v dovolaní tiež namietal, že súdy nesprávne vyhodnotili vykonané dôkazy,

najmä znalecký posudok súdneho znalca MUDr. M. a znalecký posudok Znaleckého ústavu

Univerzity P.J. Šafárika v Košiciach, Lekárskej fakulty (ktorí sú zapísaní v zozname znalcov

a znaleckých ústavov Ministerstva spravodlivosti SR), z ktorých vychádzali pri rozhodovaní. K tomu najvyšší súd uvádza, že súd neodníme účastníkovi možnosť pred ním konať ani tým,

že nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov. Dôkazy hodnotí súd podľa svojej

úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom

starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci

(§ 132 O.s.p.). Pri hodnotení dôkazov ide o činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné

dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení

dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom

má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného

hodnotenia dôkazov. Rozhodnutie súdu, ktorého podkladom sú dôkazy nesprávne

vyhodnotené, môže byť prípadne z tohto dôvodu vecne nesprávne, avšak táto skutočnosť

sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. (viď R 42/1993).

Dovolateľ tiež tvrdí, že súdy sa nezaoberali a neprihliadli na niektoré skutkové

okolnosti, ktoré sú podľa neho rozhodujúce pre posúdenie nároku na náhradu účelných

nákladov spojených s liečbou (s vykonaním operačného zákroku miechy v Novosibirsku

v októbri 2004). K tomu treba uviesť, že neúplnosť (alebo nesprávnosť) skutkových zistení

súdu, na ktorých založili rozhodnutie, môže mať síce za následok nesprávnosť tohto

rozhodnutia, nezakladá ale procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Pokiaľ súd

založí svoje rozhodnutie na neúplných alebo nesprávnych skutkových zisteniach, môže ísť

prípadne o vadu konania majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; takáto vada  

je prípustný dovolací dôvod (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), ktorý ale úspešne možno uplatniť

len v procesne prípustnom dovolaní – sama vada tejto povahy prípustnosť dovolania

nezakladá.

K námietke dovolateľa, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je nepresvedčivé,

nedôveryhodné a nepreskúmateľné, dovolací súd uvádza, že nepreskúmateľné je rozhodnutie

odvolacieho súdu, ktoré nemá predpísané náležitosti (§ 211 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 157

ods. 2 O.s.p.). Nepreskúmateľnosť rozhodnutia je judikatúrou dovolacieho súdu (viď  

R 111/1998) považovaná za tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.,  

na ktorú možno vziať v dovolacom konaní zreteľ, len ak je dovolanie procesne prípustné;

sama vada tejto povahy ale prípustnosť dovolania nezakladá.

  Žalobca v dovolaní vyslovil aj nespokojnosť s právnym posúdením veci odvolacím

súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej  

zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu

právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový

stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis, alebo ak síce

aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci

súdmi nižších stupňov je relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne odôvodniť iba

procesne prípustné dovolanie (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); samo nesprávne právne posúdenie

veci nie je totiž procesnou vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. To znamená, že aj v prípade,

ak by   rozsudok odvolacieho súdu nebol podložený úplnými skutkovými podkladmi

a spočíval by na nesprávnom právnom posúdení veci, nezakladalo by to prípustnosť dovolania

podľa § 237 O.s.p. (viď tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky  

sp. zn. 1 Cdo 62/2010, sp. zn. 2 Cdo 97/2010, sp. zn. 3 Cdo 53/2011, sp. zn. 4 Cdo 68/2011,

sp. zn. 5 Cdo 44/2011, sp. zn. 6 Cdo 41/2011 a sp. zn. 7 Cdo 26/2010).

Keďže prípustnosť dovolania žalobcu nemožno vyvodiť zo žiadneho ustanovenia

Občianskeho súdneho poriadku, dovolací súd odmietol tento jeho mimoriadny opravný

prostriedok podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúci proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie

dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej

správnosti.

  O trovách dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 243b ods. 5 O.s.p.

v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p., § 151 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p. V dovolacom konaní žalobca

nebol procesne úspešný a procesne úspešní účastníci nepodali návrh na rozhodnutie o priznaní

náhrady trov dovolacieho konania (§ 151 ods. 1 O.s.p.)

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom  

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 23. mája 2012

  JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková