3 Cdo 160/2012

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej S., a.s., so sídlom   v B., IČO: X., proti povinnému Ľ. D., bývajúcemu v O., o vymoženie 33,19 €

s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 60 Er 3161/2011,

o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 25. januára 2012 sp. zn.

3 CoE 167/2011, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Účastníkom nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Súdnemu exekútorovi bol 18. októbra 2011 doručený návrh oprávnenej na vykonanie

exekúcie na základe „Bloku na pokutu nezaplatenú na mieste č. A.“, ktorý vydalo Obvodné

oddelenie Policajného zboru Slovenskej republiky v Trenčíne dňa 7. októbra 2008 (ďalej len

„exekučný titul“) a ktorým bola povinnému uložená pokuta 1 000 Sk.

Okresný súd Trenčín (ďalej len „súd prvého stupňa“) uznesením z 31. októbra 2011

č.k. 60 Er 3161/2011-10 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia  

na vykonanie exekúcie. V odôvodnení poukázal na povinnosť exekučného súdu skúmať,  

či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie, možno vykonať. Zaujal právny

názor, že z hľadiska posúdenia, či došlo alebo nedošlo k preklúzii vymáhaného práva [§ 71

ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok), ďalej len „zákon  

č. 71/1967 Zb.], nie je určujúci deň podania návrhu na vykonanie exekúcie, ale deň nariadenia núteného výkonu vykonávaného rozhodnutia. Konštatoval, že v danom prípade exekučný titul

nadobudol vykonateľnosť 23. októbra 2008 a trojročná prekluzívna lehota uplynula  

23. októbra 2011. Uplynutím tejto lehoty vymáhané právo zaniklo, exekučný titul stratil

účinnosť a nemožno ho už vykonať [§ 41 ods. 2 písm. f/ zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov

(ďalej len „Exekučný poriadok“)].

Proti uvedenému uzneseniu podala oprávnená odvolanie, v ktorom spochybnila

správnosť právnych záverov, na ktorých spočíva napadnuté rozhodnutie. Uviedla, že podaním

návrhu na vykonanie exekúcie začalo exekučné konanie. Plynutie trojročnej prekluzívnej

lehoty (§ 71 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb.) bolo potrebné posudzovať s prihliadnutím na deň,

v ktorom bolo začaté exekučné konanie. To znamená, že v danom prípade prekluzívna lehota

neuplynula a neexistuje žiadna prekážka, ktorá by bránila nielen udeleniu poverenia  

na vykonanie exekúcie, ale aj samotnému výkonu exekučného titulu. Upozornila, že

zamietnutím poverenia na vykonanie exekúcie v rozpore so zákonom by mohlo dôjsť

k odopretiu jej práva na výkon vykonateľného rozhodnutia.  

Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „odvolací súd“)

uznesením z 25. januára 2012 sp. zn. 3 CoE 167/2011 napadnuté uznesenie súdu prvého

stupňa potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.). V odôvodnení uviedol, že vec preskúmal podľa § 212

ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že

odvolanie nie je dôvodné. Nestotožnil sa s právnym názorom oprávnenej a uviedol, že

exekučné konanie sa síce začína dňom, ktorým bol exekútorovi doručený návrh na vykonanie

exekúcie, to však ešte neznamená, že sa konkrétna exekúcia skutočne vykoná. Exekučný súd

je povinný počas celého exekučného konania skúmať, či rozhodnutie uvedené v návrhu  

na vykonanie exekúcie možno vykonať. Aj odvolací súd poukázal na to, že prekluzívna lehota

uplynula 23. októbra 2011. Konštatoval, že odvolaním napadnuté uznesenie bolo vydané  

po uplynutí tejto lehoty (§ 71 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb.). Záver súdu prvého stupňa, že

exekučný titul nebolo možné vykonať a z tohto dôvodu bolo potrebné žiadosť súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietnuť, považoval preto odvolací

súd za vecne správny.

Proti uvedenému uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená dovolanie. Uviedla,

že neboli dané zákonné dôvody na zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o vykonanie

exekúcie a pokiaľ súdy napriek tomu jeho žiadosti nevyhoveli, odňali oprávnenej možnosť

domôcť sa zákonným spôsobom výkonu vykonateľného exekučného titulu. Tým jej

znemožnili pred súdom konať, čo zakladá prípustnosť jej dovolania v zmysle § 237  

písm. f/ O.s.p. [v súvislosti s tým poukázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo 177/2009 a 5 Cdo 318/2008]. Podľa názoru

oprávnenej súdy nepostupovali správne, pokiaľ na daný prípad aplikovali ustanovenie § 71

ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. spôsobom, ktorý z hľadiska plynutia prekluzívnej lehoty  

za rozhodujúci moment neurčuje podanie návrhu na vykonanie exekúcie, ale až nariadenie

exekúcie. Exekučný poriadok pritom ani nepozná pojem „nariadenie výkonu rozhodnutia“

a právny záver, na ktorom spočívajú rozhodnutia súdov, nemá oporu v zákone. Po doručení

návrhu na začatie exekúcie plynú procesnoprávne lehoty, prekluzívna (hmotnoprávna) lehota

uvedená v § 71 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. ale neplynie. Opačný názor by viedol k značnej

právnej neistote a jeho dôsledkom by bolo aj to, že výsledok exekučného konania by celkom

závisel iba od rýchlosti konania a včasnosti vykonania jednotlivých úkonov súdnym

exekútorom a exekučným súdom. V závere dovolania oprávnená dodala, že odôvodnenie

napadnutého uznesenia nemá náležitosti vyplývajúce z § 157 O.s.p. a je nepreskúmateľné,  

čo tiež označila za procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Z týchto dôvodov

žiadala rozhodnutia súdov oboch nižších stupňov zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa  

na ďalšie konanie.

Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podala

včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania  

(§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno

napadnúť týmto opravným prostriedkom.

Právo na súdnu ochranu nie je absolútne. V záujme zaistenia právnej istoty a riadneho

výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam, resp. podmienkam (čl. 46 ods. 4 v spojení  

s čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom

konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia

ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá

konania pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).  

Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania

osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno napadnúť

právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací

súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu výlučne iba vtedy,

ak to pripúšťa zákon (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Občiansky súdny poriadok upravuje dovolanie ako

mimoriadny opravný prostriedok, ktorý možno podať len proti rozhodnutiam výslovne

uvedeným v zákone [viď § 238 O.s.p. (pokiaľ ide o rozsudok odvolacieho súdu) a § 239

O.s.p. (pokiaľ ide o uznesenie odvolacieho súdu)], alebo len v prípade výskytu zákonom

osobitne vymenovaných procesných vád (viď § 237 O.s.p.). Z právnej úpravy dovolania

a dovolacieho konania v Občianskom súdnom poriadku je zrejmé, že zákonodarca zámerne

vytvoril priestor len na nápravu niektorých nesprávností, ku ktorým dochádza v občianskom

súdnom konaní; v dôsledku toho bezpochyby (opäť zámerne) pripustil aj to, že určité

rozhodnutia nebude možné napadnúť dovolaním. To musí dovolací súd pri posudzovaní

prípustnosti dovolania vziať na zreteľ. Nesmie pri tom prehliadať základnú ideu všetkých

mimoriadnych opravných prostriedkov (vrátane dovolania) vychádzajúcu z toho, že právna

istota a stabilita nastolené právoplatným rozhodnutím sú v právnom štáte narušiteľné len

mimoriadne a výnimočne. To je podstata dôvodu, so zreteľom na ktorý má dovolací súd

posudzovať otázku prípustnosti dovolania v občianskom súdnom konaní skôr reštriktívne.

Úspech každého dovolania je vždy podmienený (primárnym) záverom dovolacieho

súdu, že tento mimoriadny opravný prostriedok je procesne prípustný a až následným

(sekundárnym) záverom dovolacieho súdu, že dovolanie je aj opodstatnené. Pokiaľ dovolací

súd nedospeje k uvedenému (primárnemu) záveru, platná právna úprava mu nedovoľuje

postúpiť v dovolacom konaní ďalej a pristúpiť k vecnému posúdeniu napadnutého

rozhodnutia a konania, v ktorom bolo vydané. Pokiaľ by dovolací súd vecne preskúmal

rozhodnutie, ktoré bolo napadnuté procesne neprípustným dovolaním, porušil by zákon.  

Ak preto dovolací súd dospeje k záveru, že dovolanie je procesne neprípustné, musí tento

opravný prostriedok odmietnuť bez toho, aby sa zaoberal správnosťou napadnutého

rozhodnutia. Pre opačný prístup dovolacieho súdu – (primárne) posúdenie rozhodnutia

z hľadiska úplnosti skutkových a správnosti právnych záverov a výstižnosti ich vyjadrenia  

či opísania alebo precíznosti odôvodnenia a až z výsledku tohto posúdenia vyplývajúce

následné (sekundárne) vyvodenie záveru o prípustnosti dovolania – nedáva Občiansky súdny

poriadok podklad v žiadnom z jeho ustanovení.

V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu. Uznesenia odvolacieho súdu,

proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. Podľa § 239

ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd

zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu

Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie

stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým  

sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu  

na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. Podľa § 239 ods. 2 O.s.p.  

je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie

súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že  

je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,  

b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského

rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho

vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Dovolaním oprávnenej je napadnuté potvrdzujúce uznesenie odvolacieho súdu, ktoré

nevykazuje znaky uznesení uvedených v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., proti ktorým zákon pripúšťa

dovolanie. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

So zreteľom na to by dovolanie oprávnenej mohlo byť procesne prípustné, len  

ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237 O.s.p.

O vadu uvedenú v tomto ustanovení ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí  

do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť

účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne

zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv

začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,  

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania

významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno

ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné   (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené

v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Pre záver o prípustnosti dovolania

v zmysle § 237 O.s.p. nie je však významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho,

že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je zistenie, že k tejto

procesnej vade skutočne došlo.  

Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli

a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania oprávnenej preto z týchto

ustanovení nemožno vyvodiť.

S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu súdov

nižších stupňov sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či dovolateľke bola v konaní

odňatá možnosť pred súdom konať. Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237  

písm. f/ O.s.p.) sa rozumie procesne nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu, ktorý  

má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení účastníka občianskeho súdneho

konania.

1. Dovolateľka argumentáciu o existencii procesnej vady konania uvedenej v § 237

písm. f/ O.s.p. nezakladá na tvrdení, že súdy porušili ustanovenia Občianskeho súdneho

poriadku upravujúce postup súdu v občianskom súdnom konaní alebo že nezachovali

zákonom stanovenú procedúru prejednania veci, znemožnili jej urobiť niektorý procesný úkon

a pod. Podstatou jej dovolacích námietok je, že rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnej

aplikácii a interpretácii ustanovení zákona. Z určujúceho – obsahového – hľadiska (viď § 41

ods. 2 O.s.p.) teda z jej strany nejde o námietku odňatia možnosti konať pred súdom, ale

o námietku inú, ktorú dovolateľka uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti

právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili

svoje rozhodnutia.

Podstatná časť dovolacích námietok oprávnenej spočíva v tvrdení, že súdy v danom

prípade vychádzali z nesprávnej interpretácie § 71 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb.

a v nadväznosti na to dospeli k nesprávnemu právnemu názoru, že z hľadiska plynutia

prekluzívnej lehoty nie je určujúce podanie návrhu na vykonanie exekúcie, ale nariadenie

exekúcie. Tento, podľa vyjadrenia dovolateľky nesprávny právny názor súdov, nemá oporu v zákone a prehliada, že po doručení návrhu na začatie exekúcie plynú iba procesnoprávne

lehoty, nie však prekluzívna (hmotnoprávna) lehota uvedená v § 71 ods. 3 zákona  

č. 71/1967 Zb.  

Uvedená časť výhrad dovolateľky voči napadnutému rozhodnutiu sa týka činnosti

súdu, v rámci ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový

stav (správnosť ktorého nebola v danej veci spochybňovaná) aplikuje konkrétnu právnu

normu. Táto činnosť súdu je obsahom právneho posudzovania veci. O nesprávne právne

posúdenie veci ide vtedy, ak súd nepoužil náležitý právny predpis alebo ak síce aplikoval

správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových

záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Dovolací súd so zreteľom na vyššie uvedené zdôrazňuje, že ustanovenie § 237  

písm. f/ O.s.p. dáva odňatie možnosti konať pred súdom výslovne do súvislosti iba s faktickou

procesnou činnosťou súdu, a nie s jeho právnym hodnotením veci. Právne posúdenie veci

súdmi nižších stupňov je síce relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne odôvodniť

procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); nesprávne právne posúdenie

veci súdmi nižších stupňov nie je ale procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

Samo nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov nezakladá však prípustnosť

dovolania v zmysle § 237 (viď tiež R 54/2012 a niektoré ďalšie rozhodnutia najvyššieho  

súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011,  

5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011).

Z dovolania vyplýva, že oprávnená vidí určitú podobnosť (prípadne až totožnosť)

preskúmavanej veci s inými exekučnými vecami, v ktorých už najvyšší súd skôr rozhodoval

a vyslovil názor, že „nesprávnym rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia  

na vykonanie exekúcie sa teda oprávnenému v konečnom dôsledku odopiera právo na výkon

vykonateľného rozhodnutia, čo sa rovná odmietnutiu spravodlivosti“ (viď uznesenie

najvyššieho súdu zo 17. decembra 2009 sp. zn. 1 Cdo 177/2009), resp. že „za porušenie tohto

práva (pozn.: na spravodlivý súdny proces) treba považovať aj rozhodnutie exekučného súdu

o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre

takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky, lebo takýmto rozhodnutím

sa oprávnenému v exekučnom konaní odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia (viď uznesenie najvyššieho súdu z 5. februára 2009 sp. zn. 5 Cdo 318/2008). Obsah dovolania

svedčí o tom, že dovolateľka prehliada podstatný rozdiel medzi preskúmavanou vecou a ňou

označenými vecami. Pokiaľ základná téza jej dovolania v preskúmavanej veci spočíva

v námietke oprávnenej, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci, v ňou označených konaniach išlo o vadu procesnoprávnej povahy. Najvyšší

súd to vo veci sp. zn. 5 Cdo 318/2008 vyjadril slovami „pokiaľ sa súdy... neobmedzili len  

na to, čo v tomto štádiu exekučného konania mali (a mohli) skúmať, ale sa (už) v ňom

neprípustne a bez zákonného podkladu zaoberali tým, čo mohli skúmať (až) v neskorších

štádiách tohto konania, mal ich procesný postup znaky odopretia spravodlivosti“. Aj v ďalšej

dovolateľkou uvádzanej veci sp. zn. 1 Cdo 177/2009 išlo o procesnú povahu nesprávnosti

vedúcej k zrušeniu dovolaním napadnutého rozhodnutia (viď tú časť odôvodnenia tohto

rozhodnutia, ktorá vysvetľuje, že zákon neurčuje dôkazné prostriedky, ktorými môže

oprávnený osvedčiť svoje tvrdenia).

Najvyšší súd pripomína, že častou súčasťou odôvodnení jeho rozhodnutí je (aj v tomto

uznesení vyššie uvedené) konštatovanie, že „dovolanie nie je ďalším odvolaním a dovolací

súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie“

(porovnaj tiež rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 15/2011, 2 Cdo 180/2011,  

3 Cdo 84/2012, 4 Cdo 46/2011, 5 Cdo 126/2010, 6 Cdo 140/2011, 7 Cdo 62/2011). Názor

oprávnenej vyjadrený v dovolaní, že každé zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenia, ktoré nemá oporu v zákone, zakladá vždy procesnú vadu konania v zmysle § 237

písm. f/ O.s.p. a prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, sa prieči povahe a účelu

dovolania a dovolacieho konania. Tento názor dovolateľky sa, dovedený do dôsledkov  

(ad absurdum), blíži k celkom neprijateľnému názoru, že aj každé vecne nesprávne

zamietnutie žaloby (založené napríklad na nesprávnom právnom názore o preklúzii žalobou

uplatneného práva) je vždy procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

Na základe vyššie uvedeného dovolací súd uzatvára, že i keby tvrdenia oprávnenej

o nesprávnom právnom posúdení veci boli prípadne v preskúmavanej veci opodstatnené

(dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), oprávnenou vytýkaná okolnosť  

by mala síce za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladala by ale

prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie,  

či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo   či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo  

do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v danej veci

nešlo). Keďže dovolanie oprávnenej nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd

pristúpiť k posúdeniu správnosti právneho posúdenia veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2  

písm. c/ O.s.p.).

Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že zamietnutím žiadosti súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nebola v preskúmavanej veci odňatá

možnosť oprávnenej pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).

2. Dovolateľka tvrdí, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nemá náležitosti

vyplývajúce z § 157 O.s.p. a že jeho údajná nepreskúmateľnosť zakladá procesnú vadu

konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.  

Na posúdenie prípustnosti dovolania – aj z aspektov § 237 písm. f/ O.s.p. – je zásadne

príslušný dovolací súd (viď IV. ÚS 238/07). Na základe uznesenia občianskoprávneho

kolégia najvyššieho súdu bol v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky ako judikát R 111/1998 uverejnený rozsudok najvyššieho súdu  

z 28. augusta 1997 sp. zn. 2 Cdo 5/1997, z ktorého vyplýva, že „konanie je postihnuté inou

vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.)  

aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver riadne neodôvodnil, takže jeho rozsudok zostal

nepreskúmateľný“. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu je názor zaujatý v uvedenom

judikáte plne opodstatnený aj v prejednávanej veci a dovolací súd ani v danom prípade nemá

dôvod odkloniť sa od tohto názoru. Právna kvalifikácia nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu

nižšieho stupňa ako dôvodu zakladajúceho (len) tzv. inú vadu konania pritom vyplýva  

aj z iných rozhodnutí najvyššieho súdu (viď napr. sp. zn. 1 Cdo 140/2009, 2 M Cdo 18/2008,  

4 Cdo 310/2009, 5 Cdo 290/2008 a 7 Cdo 109/2011).

Námietka dovolateľky, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné,

sa týka takej okolnosti, ktorú možno, pokiaľ je vôbec daná, považovať iba za tzv. inú vadu

konania majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Vada tejto povahy je síce

relevantným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), sama o sebe ale prípustnosť

dovolania nezakladá.

3. Dovolateľka namieta nesprávnosť postupu odvolacieho súdu podľa § 219 ods. 2

O.s.p. Podľa tohto ustanovenia sa odvolací súd v prípade, že sa v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže v odôvodnení svojho rozhodnutia obmedziť

len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť  

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. V dôvodovej správe

k novele Občianskeho súdneho poriadku účinnej od 15. októbra 2008 (t.j. k zákonu  

č. 384/2008 Z.z.) sa uvádza, že ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. reaguje na súdnu prax

v prípadoch úplných a presvedčivých rozhodnutí súdov prvého stupňa, kedy odôvodnenie

rozhodnutia odvolacích súdov je len kopírovaním vecne správnych dôvodov. V takých

prípadoch rozhodnutia obsahujú účastníkom známe podania, známy napadnutý rozsudok

a v závere obsahujú už len stručné konštatovania o správnosti a presvedčivosti napádaného

rozhodnutia, s ktorým sa odvolací súd plne stotožňuje.

K námietke dovolateľky, že odvolací súd svoje rozhodnutie neodôvodnil tak, ako  

si to (podľa jej názoru) vyžaduje problematika preklúzie práva, ktorá bola v danom prípade

určujúca, dovolací súd uvádza, že odvolací súd môže postupovať podľa § 219 ods. 2 O.s.p.

vtedy, keď dospeje k záveru, že: a/ výrok odvolaním napadnutého rozhodnutia je vecne

správny, b/ možno sa v celom rozsahu stotožniť s odôvodnením prvostupňového rozhodnutia.

V preskúmavanej veci odvolací súd dospel k záveru, že tieto podmienky sú splnené, preto

aplikácia § 219 ods. 2 O.s.p. z jeho strany mala oporu v zákone a nemôže byť spojená

s procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

4. Z dôvodov uvedených vyššie dospel dovolací súd k záveru, že v konaní na súdoch

nižšieho stupňa nebola dovolateľke odňatá možnosť konať pred súdom a že prípustnosť jej

dovolania nemožno vyvodiť z § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., ani § 237 písm. f/ O.s.p. Najvyšší súd

vzhľadom na to dovolanie oprávnenej odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218

ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako procesne neprípustné.  

Pri rozhodovaní o trovách dovolacieho konania dovolací súd zohľadnil, že oprávnená

nebola v dovolacom konaní procesne úspešná a nevzniklo jej právo na náhradu trov

dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1

O.s.p.), a že v dovolacom konaní nebol podaný návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1

O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 7. augusta 2012  

  JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková