3 Cdo 16/2013

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej B., s.r.o., so sídlom v B., IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou V., s.r.o. so sídlom v B., IČO: X., proti

povinnému J., bytom H., o vymoženie 995,82 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom

súde Skalica pod sp. zn. 3 Er 78/2011, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu

v Trnave zo 17. októbra 2012 sp. zn. 23 CoE 388/2011, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Povinnému nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Oprávnená podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na vymoženie

sumy 995,82 € s príslušenstvom (špecifikovaným v návrhu), pričom právo na vymáhanú

sumu preukazovala rozhodcovským rozsudkom z 1. októbra 2010 sp. zn. W. Stáleho

rozhodcovského súdu zriadeného pri R., a.s. (ďalej len „označený rozhodcovský rozsudok“).

Súdny exekútor následne v zmysle § 44 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch

a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len

„Exekučný poriadok“) požiadal Okresný súd Skalica o vydanie poverenia na vykonanie

exekúcie.

Okresný súd Skalica uznesením z 11. mája 2011 sp. zn. 3 Er 78/2011-13 zamietol

žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. V odôvodnení

poukázal na to, že P. B., a.s. (právny predchodca oprávnenej) poskytla povinnému úver na

základe úverovej zmluvy, súčasťou ktorej boli Všeobecné podmienky poskytnutia úveru. Súd

prvého stupňa po oboznámení sa s označeným rozhodcovským rozsudkom, úverovou zmluvou a úverovými zmluvnými podmienkami dospel k záveru, že žiadosť o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie treba zamietnuť, lebo sa prieči zákonu. Vychádzal z toho, že

úverová zmluva je spotrebiteľská zmluva v zmysle zákona č. 258/2001 Z.z.

o spotrebiteľských úveroch, preto na vec aplikoval tak úpravu obsiahnutú v tomto zákone, ako

aj úpravu danú ustanoveniami Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Dospel

k záveru, že súčasťou úverovej zmluvy bola rozhodcovská doložka, v zmysle ktorej všetky

spory účastníkov daného právneho vzťahu budú rozhodované pred vyššie označeným

rozhodcovským súdom, ktorý vopred určila oprávnená. Predmetná doložka zakladá

nerovnoprávne postavenie účastníkov, znemožňuje spotrebiteľovi vyriešiť spor inak, ako

v rozhodcovskom konaní, nebola dojednaná individuálne a do úverových zmluvných

podmienok bola zaradená oprávnenou ešte pred uzavretím úverovej zmluvy. Tieto skutočnosti

odôvodňujú záver, že ide o nekalú podmienku v zmysle čl. 3 ods. I v spojení s bodom 1 písm.

q/ Prílohy č. 1 Smernice Rady 93/13/EHS   z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „Smernica“). Uvedená rozhodcovská doložka je

neprijateľná, a teda neplatná zmluvná podmienka. Neplatná rozhodcovská doložka nemohla

založiť právomoc rozhodcovského súdu na vydanie rozhodcovského rozsudku. Vzhľadom  

na to, aplikujúc § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, žiadosť súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

Proti uvedenému uzneseniu podala oprávnená odvolanie. Krajský súd v Trnave

uznesením zo 17. októbra 2012 sp. zn. 23 CoE 388/2011 napadnuté uznesenie potvrdil ako

vecne správne (§ 219 ods. 1 O.s.p.). Konštatoval, že napadnuté uznesenie bolo vydané  

na základe správneho právneho posúdenia otázky platnosti rozhodcovskej doložky  

a je v korelácii s rozhodovaním súdov v analogických prípadoch. Súd prvého stupňa svoje

rozhodnutie odôvodnil v súlade s § 167 ods. 2 O.s.p. a § 157 ods. 2 O.s.p. Odvolací súd preto

postupoval podľa § 219 ods. 2 O.s.p. a iba na zdôraznenie správnosti napadnutého

rozhodnutia doplnil ďalšie dôvody. Uviedol, že postup prvostupňového súdu bol v súlade  

s § 53 ods. 1 a 4 a § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka a tiež ustanoveniami Smernice.

Odvolací súd poukázal na § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len

„zákon č. 244/2002 Z.z.“) s tým, že aj v prípade rozhodcovského rozsudku je exekučný súd

povinný skúmať, či ide o vykonateľný exekučný titul. V danom prípade má rozhodcovská

doložka charakter nekalej podmienky, ktorá spôsobuje v právach a povinnostiach zmluvných

strán značnú nerovnováhu v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka).

Súd prvého stupňa ju preto správne považoval za neplatnú. Odvolací súd poukázal aj na to, že Súdny dvor Európskej únie v rozhodnutí C – 168/05 uviedol, že rozhodcovský rozsudok

v spore zo spotrebiteľskej zmluvy má súd kedykoľvek z úradnej povinnosti posúdiť

z hľadiska jeho platnosti, resp. nulity takého rozhodcovského rozhodnutia a nie je potrebné

jeho prípadné zrušenie postupom podľa vnútroštátnych predpisov. Na tomto základe odvolací

súd uzavrel, že súd prvého stupňa v danej veci správne posúdil rozhodcovský rozsudok ako

nulitný, vydaný rozhodcom, ktorý vyvodil svoju právomoc z neplatnej rozhodcovskej

doložky. Správny je preto nielen záver súdu prvého stupňa, že ide o nespôsobilý exekučný

titul (§ 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku), ale aj jeho záver, že žiadosť súdneho

exekútora o poverenie na vykonanie exekúcie bolo potrebné zamietnuť (§ 44 ods. 2

Exekučného poriadku).

Uvedené uznesenie odvolacieho súdu napadla oprávnená dovolaním, v ktorom žiadala

napadnuté uznesenie odvolacieho súdu buď zmeniť tak, že dovolací súd „poverí súdneho

exekútora vykonaním exekúcie“, alebo zrušiť rozhodnutia súdov oboch nižších stupňov a vec

vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, lebo súdy v danom prípade:

1. rozhodovali vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov (§ 237 písm. a/ O.s.p.),

2. rozhodovali napriek tomu, že v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo (§ 237

písm. d/ O.s.p.). Túto procesnú vadu vyvodzovala z toho, že rozhodcovský súd rozhodoval v súlade so zákonom na základe riadne uzavretej rozhodcovskej zmluvy.

Všeobecné súdy nemajú vo vzťahu k rozhodnutiam rozhodcovského súdu postavenie

odvolacích súdov a v zásade nie sú oprávnené preskúmavať rozhodcovské rozsudky

po vecnej stránke. Ustanovenie § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. umožňuje v tam

vymenovaných prípadoch zastaviť exekučné konanie, nie však zamietnuť žiadosť

o poverenie na vykonanie exekúcie. Rozhodcovský rozsudok nadobudol právoplatnosť

a je vykonateľný. Súdy preto pri posudzovaní splnenia procesných predpokladov,  

za ktorých môže byť exekútor poverený vykonaním exekúcie, nemali zákonný

podklad pre opätovné posudzovanie toho, čo už bolo predmetom skúmania

rozhodcovského súdu v rozhodcovskom konaní,

3. rozhodovali napriek tomu, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci bol podľa

zákona potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.),

4. odňali oprávnenej možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Právo  

na (nútený) výkon rozhodnutia je integrálnou súčasťou práva na súdnu ochranu (čl. 46

ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd). Rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý bol v danom prípade pripojený k návrhu na vykonanie exekúcie, je vykonateľný tak po formálnej, ako  

aj materiálnej stránke. Tým, že ho súdy odmietli vykonať, neprípustne zasiahli do

práva oprávnenej na súdnu ochranu, odňali jej spravodlivosť a možnosť pred

exekučným súdom konať,

5. konanie zaťažili tzv. inou vadou konania majúcou za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.),

6. svoje rozhodnutia založili na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2  

písm. c/ O.s.p.).

Dovolateľka v doplnení dovolania uviedla, že podľa jej názoru je tento jej opravný

prostriedok prípustný v zmysle § 238 ods. 3 O.s.p.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podala včas oprávnená zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez

nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či tento opravný

prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia

odvolacieho súdu, proti ktorým je prípustné dovolanie, sú vymenované v § 239 ods. 1  

a 2 O.s.p. V zmysle   § 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu

prípustné, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd

rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109  

ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa

o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. V zmysle § 239

ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo

potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom

potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia  

na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky.

Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky

žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil

uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu

uvedenému § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovení  

§ 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.

Oprávnená zastáva nesprávny názor, že jej dovolanie je prípustné podľa § 238  

ods. 3 O.s.p.   Oprávnená prehliada, že aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy  

len v prípade, že dovolanie smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu

uvedenému v tomto ustanovení. Keďže dovolanie oprávnenej smeruje proti uzneseniu,

neprichádza do úvahy použitie § 238 O.s.p.  

So zreteľom na vyššie uvedené by prípustnosť dovolania oprávnenej v preskúmavanej

veci prichádzala do úvahy, len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne

vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému

rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,   b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,  

c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci  

sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal

návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania  

sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo

bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska

prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný;  

ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť

aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné (viď napríklad  

R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené

v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Pre záver o prípustnosti dovolania

v zmysle   § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že

došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je zistenie, že k tejto procesnej

vade skutočne došlo.

Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O.s.p. netvrdila

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

1. Oprávnená namieta procesnú vadu v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p.

Podľa § 7 ods. 1 O.s.p. v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú

spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných,

obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú

a nerozhodujú o nich iné orgány. Podľa § 7 ods. 2 O.s.p. v občianskom súdnom konaní súdy

(okrem iného) preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy. Iné veci

prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7

ods. 3 O.s.p.).

Nedostatok právomoci súdu je neodstrániteľnou podmienkou konania, ktorá  

má za následok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť  

a vec postúpiť inému orgánu (§ 104 ods. 1 O.s.p.). Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku

právomoci súdu je daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.

V danom prípade dovolateľka právomoc súdov v exekučnom konaní nepopiera.

Vytýka im, že v rozpore so zákonom preskúmali rozhodcovský rozsudok po vecnej stránke.

Dovolateľka namieta, že rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnej aplikácii a interpretácii

ustanovení zákona. Ide tak o námietku, ktorú dovolateľka uvádza vo väzbe na otázku

zákonnosti a vecnej správnosti záverov súdov oboch stupňov (ich právneho posúdenia veci),

na ktorých založili svoje rozhodnutia (k tomu viď aj ďalej).  

V prejednávanej veci je nepochybné, že súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí  

do ich právomoci.

2. Dovolateľka namieta, že v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo (§ 237  

písm. d/ O.s.p.). So zreteľom na to dovolací súd osobitne skúmal, či v konaní nedošlo

k dovolateľkou tvrdenej procesnej vade.

Doručený rozsudok, ktorý už nemožno napadnúť odvolaním, je právoplatný (§ 159

ods. 1 O.s.p.). Len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova (§ 159

ods. 3 O.s.p.). Ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane

ustanovenia o rozsudku (§ 167 ods. 2 O.s.p.).

Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata) patrí k procesným podmienkam a jej existencia

(zistenie) v každom štádiu konania musí viesť k zastaveniu konania. Táto prekážka nastáva

vtedy, ak má byť v novom konaní prejednaná tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď

v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté,

a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb.

V danom prípade súdy rozhodli v štádiu exekučného konania, v ktorom súd posudzuje

splnenie procesných predpokladov, za ktorých sa súdnemu exekútorovi udeľuje poverenie  

na vykonanie exekúcie (§ 44 Exekučného poriadku). Zo spisu nevyplýva, že by o rovnakej

žiadosti toho istého súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie identickej exekúcie

týkajúcej sa rovnakých účastníkov bolo už prv rozhodnuté.

Z obsahu spisu vyplýva, že predmetnému exekučnému konaniu nepredchádzalo žiadne

iné exekučné konanie s tým istým predmetom konania, ktoré by sa týkalo tých istých

účastníkov, a ktoré by s konečnou platnosťou bolo skončené inak, ako vymožením vymáhanej

pohľadávky. Prekážku rozsúdenej veci pre exekučné konanie netvorí právoplatný

rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, a to ani vtedy, ak exekučný súd

skúma, či exekučný titul vydaný vo forme rozhodcovského rozsudku, je materiálne

vykonateľný. Z povahy rozhodcovského konania, ktoré je v zákonom vymedzených

prípadoch alternatívnou možnosťou súdneho sporového konania, totiž vyplýva, že   jeho

výsledkom môže byť titul, splnenia ktorého sa možno domáhať vykonaním exekúcie.

Rozhodcovské konanie nemá charakter exekučného (vymáhacieho konania), preto ním

nemôže byť založená prekážka tzv. „duplicitnej“ exekúcie.

Oprávnená preto neopodstatnene namieta, že súdy nižších stupňov zaťažili konanie

vadou uvedenou v § 237 písm. d/ O.s.p.

3. Dovolateľka tvrdí, že v konaní došlo tiež k procesnej vade v zmysle § 237  

písm. e/ O.s.p. (t.j. že súdy rozhodovali napriek tomu, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný). Uvedené ustanovenie dopadá na prípady, kedy súd

prejednal a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok

konania – nebol podaný (žiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať bez

návrhu. O prípad neexistencie návrhu na začatie konania ale ide len vtedy, ak chýba návrh ako

procesný úkon, ktorým sa začína konanie. V predmetnom exekučnom konaní nejde o prípad,

že by exekučný súd konal a rozhodoval bez toho, aby bol podaný návrh na začatie konania.

Exekučné konanie sa začína na návrh (§ 36 ods. 1 Exekučného poriadku).

Obsah spisu potvrdzuje, že oprávnená podala návrh na vykonanie exekúcie (č.l. 2

spisu). Jej dovolacia námietka, že v konaní došlo k procesnej vade konania uvedenej v § 237

písm. e/ O.s.p., preto nemá žiadne opodstatnenie.

4. Podľa názoru oprávnenej jej súdy v exekučnom konaní odňali možnosť konať.  

Pod odňatím možnosti pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. sa rozumie procesne

nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť realizovať procesné oprávnenia priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho

práv.

Oprávnená v dovolaní naznačuje, že k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. f/ O.s.p.

došlo nesprávnym procesným postupom súdov pri posudzovaní podkladov pre rozhodnutie

o žiadosti súdneho exekútora, aby ho súd poveril vykonaním exekúcie. Dovolací súd k tomu

uvádza, že po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

súd preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul

z hľadiska ich súladu so zákonom. Pri tom medziiným skúma, či návrh na vykonanie exekúcie

má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením (doložkou)

o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a povinný

osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky konania

v zmysle § 103 O.s.p. V štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia  

na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie  

sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení

oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd

nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach  

§ 122 až § 124 O.s.p.) – postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu. Vzhľadom na to sa oboznamovanie

s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia podmienok konania a predpokladov

pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o poverenie na vykonanie exekúcie, nemusí

vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného a povinného. Zo spisu nevyplýva, že

by procesný postup súdov v danej veci v zmysle vyššie uvedených ustanovení bol nesprávny

a že by viedol k oprávnenou namietanej procesnej vade.

O procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide tiež v prípade zamietnutia

žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre to neboli

splnené zákonom stanovené predpoklady; takým zamietnutím sa oprávnenému v exekučnom

konaní odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia. Dovolací súd preto skúmal,  

či nejde o tento prípad.

Tuzemský rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal právoplatným, je po uplynutí lehoty

na plnenie v Slovenskej republike vykonateľný podľa osobitných predpisov (§ 44 ods. 2

zákona č. 244/2002 Z.z.). Podľa § 41 ods. 1 Exekučného poriadku je exekučným titulom

vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje

majetok; prípady ďalších exekučných titulov uvádza § 41 ods. 2 Exekučného poriadku.

Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných

predpokladov pre poverenie súdneho exekútora   na vykonanie exekúcie sa exekučný súd

okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený exekučný titul.

Exekučný súd je už v štádiu tohto posudzovania povinný ex offo skúmať, či rozhodnutie

uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho

vydanie a či rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk zakotvených v príslušných právnych

predpisov vykonateľné tak po stránke formálnej, ako aj materiálnej. V rámci tohto skúmania

nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť rozsudku všeobecného súdu, ani

rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť

rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom; nemôže naprávať chyby a nedostatky exekučného

titulu (porovnaj tiež R 47/2012). Na druhej strane ale treba mať na zreteli, že ak oprávnený

v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok, je exekučný súd – tak

v prípade rozsudku všeobecného súdu, ako aj v prípade rozsudku rozhodcovského súdu –

povinný skúmať, či ide o rozsudok vykonateľný; v rámci toho exekučný súd skúma,  

či rozsudok vydal orgán s právomocou vydať takýto rozsudok.

Pri skúmaní, či rozhodnutie rozhodcovského súdu uvedené v návrhu na vykonanie

exekúcie je vykonateľné, je exekučný súd oprávnený riešiť otázku, či rozhodcovské konanie

prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Pokiaľ v určitej veci nedošlo

k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd

a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok (porovnaj tiež R 46/2012).

Pokiaľ by exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná

právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým,

kto na to nemal právomoc. Vo svojej podstate by išlo o akceptáciu „rozhodnutia“

nevykonateľného, majúceho účinky paaktu. Skutočnosť, že účastník rozhodcovského konania,

ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, nenamietal

v rozhodcovskom konaní neexistenciu rozhodcovskej zmluvy, prevzal rozhodcovský

rozsudok a nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou

podanou na príslušnom súde, je tu irelevantná.

V preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonnom podložený postup

exekučného súdu, ktorý po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia  

na vykonanie exekúcie ďalej skúmal, či bola (platne) uzavretá rozhodcovská zmluva.

Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku

rozhodcovského súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia; exekučný súd si ani

neosvojoval postavenie odvolacieho súdu. Exekučný súd iba skúmal, či oprávnenou

predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, medziiným či ho vydal

rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor; pri riešení tejto otázky nebol exekučný

súd viazaný tým, ako ju vyriešil rozhodcovský súd (R 46/2012). Možno preto uzavrieť, že aj

v rámci daného exekučného konania bol všeobecný (exekučný) súd oprávnený skúmať

rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný titul z hľadiska, či nejde

o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky (viď IV. ÚS 78/2011 a tiež

uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. októbra 2012 sp. zn. 6 Cdo 105/2011,

ktoré bolo uznesením občianskoprávneho kolégia z 29. novembra 2012 navrhnuté  

na uverejnenie v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej

republiky).

K záveru súdov o neplatnosti rozhodcovskej doložky treba uviesť, že exekučný súd

mal v danom prípade k dispozícii rozhodujúce skutkové podklady, z ktorých bol schopný

získať potrebné informácie o skutkovom a právnom stave. Ustanovenie obchodných podmienok, na ktoré poukázal označený rozhodcovský rozsudok s tým, že zakladajú jeho

právomoc na rozhodcovské konanie, treba považovať za rozhodcovskú doložku (§ 4 ods. 1

zákona č. 244/2002 Z.z.) a súdy správne pristúpili k posúdeniu, či toto ustanovenie nie  

je neprijateľnou podmienkou obsiahnutou v spotrebiteľskej zmluve.

Dovolací súd poukazuje na to, že Súdny dvor Európskej únie v rozhodnutí C-40/08  

vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL. v. Christina Rodríguez Nogueira vyslovil, že

nerovný stav medzi spotrebiteľom a dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym

zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy, ako aj to, že vnútroštátny

súd má aj bez návrhu posudzovať nekalú povahu zmluvnej podmienky. Smernica  

sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon

právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí

hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel,

preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi

podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel

môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. V takom prípade prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré

z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ

nebol uvedenou doložkou viazaný.

V danom prípade nemohli vzniknúť pochybnosti o spotrebiteľskom charaktere

uzatvorenej úverovej zmluvy, pretože právna predchodkyňa oprávnenej poskytla povinnému

úver v rámci vykonávania svojej obchodnej činnosti, túto finančnú službu prijal povinný ako

spotrebiteľ, ktorý bol pri uzatváraní úverovej zmluvy jednoznačne v pozícii slabšej zmluvnej

strany a nemal možnosť osobitne vyjednať rozhodcovskú doložku, ktorá bola súdmi nižších

stupňov (správne) posúdená ako nekalá. I keď zákon č. 150/2004 Z.z., ktorým sa mení

a dopĺňa Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (tento zákon nadobudol účinnosť  

1. apríla 2004, teda pred uzatvorením úverovej zmluvy) zmluvy uzatvorené podľa iných

zákonov ako Občiansky zákonník za spotrebiteľské priamo neoznačuje, treba mať na zreteli,

že uvedená právna úprava nemá taxatívny charakter, a preto bola v danej veci po zohľadnení

všetkých ostatných kritérií exekučným súdom aplikovaná správne.

Rozhodcovská doložka, ktorá v danom prípade núti spotrebiteľa, aby spory

s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, vykazuje znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka a neplatného zmluvného

dojednania; takou doložkou nemohla byť založená právomoc rozhodcovského súdu vydať

označený rozhodcovský rozsudok. Na tomto základe dovolací súd konštatuje, že súdy nižších

stupňov predmetný rozhodcovský rozsudok správne nepovažovali za vykonateľný exekučný

titul.

K námietke dovolateľky, že právna predchodkyňa oprávnenej v danom prípade len

plnila zákonnú povinnosť, dovolací súd uvádza, že zákon č. 483/2001 Z.z. o B. v znení

účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere (ďalej len „zákon č. 483/2001 Z.z.“) v ustanovení  

§ 93b ods. 1 zakotvoval povinnosť B. ponúknuť svojím klientom neodvolateľný návrh na

uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné spory z obchodov budú

rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa zákona

o rozhodcovskom konaní. Oprávnená zastáva názor, že predmetnou rozhodcovskou doložkou

jej právna predchodkyňa (B.) len plnila svoju zákonnú povinnosť vyplývajúcu z uvedeného

ustanovenia, a preto nemôže ísť o neprijateľnú podmienku spotrebiteľskej zmluvy. Dovolací

súd preto poukazuje na doslovné znenie § 93b ods. 1 ustanovenia zákona č. 483/2001 Z.z., v zmysle ktorého „B. a pobočky zahraničných B. sú povinné ponúknuť svojim klientom

neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné

spory z obchodov budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom

zriadeným podľa osobitného zákona (osobitným zákonom sa tu v zmysle poznámky pod

čiarou 88k rozumie zákon č. 244/2002 Z.z. (ako celok) a tiež § 67 ods. 1 zákona č. 510/2002

Z.z. o platobnom styku a o doplnení a zmene niektorých zákonov – ďalej len „zákon  

č. 510/2002 Z.z.“). Poznámka pod čiarou nemá síce normatívny charakter, slúži ale na

spresnenie výkladu zákona (viď R 109/2011). Dovolací súd preto pri výklade ustanovenia  

§ 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z. vzal na zreteľ právne predpisy, na ktoré sa pri tomto

ustanovení pod čiarou odkazuje. Zohľadnil, že zákon č. 244/2002 Z.z. je právny predpis,

ktorý obsahuje ustanovenia všeobecnej povahy charakterizujúce každé rozhodcovské konanie,

zloženie a činnosť všetkých rozhodcovských súdov, štandardný priebeh rozhodcovského

konania, náležitosti rozhodcovského rozhodnutia, ako aj všeobecné predpoklady jeho

zrušenia, uznania a výkonu. Prihliadol tiež na to, že ustanovenie § 67 ods. 1 zákona č.

510/2002 Z.z. má podstatne konkrétnejšiu povahu, zohľadňujúcu individuálne postavenie B.

a okolnosti prípadu, v ktorom dodávateľom je B. a v jej spotrebiteľskom spore s klientom ide

o plnenie z bankového obchodu. Podľa tohto ustanovenia sú B. a pobočky zahraničných B.

povinné spoločne alebo prostredníctvom svojho záujmového združenia zriadiť stály rozhodcovský súd podľa osobitného zákona so sídlom v Bratislave; štatútom tohto stáleho

rozhodcovského súdu sa môžu zriadiť aj jeho pobočky. Podľa § 67   ods. 2 zákona   č.

510/2002 Z.z. stály rozhodcovský súd podľa odseku 1 je príslušný rozhodovať predovšetkým

spory z platobného styku, ktoré vznikli medzi a) vykonávacími inštitúciami a ich klientmi pri

vykonávaní prevodov, b) vydavateľmi elektronických platobných prostriedkov a oprávnenými

držiteľmi elektronických platobných prostriedkov pri vydávaní a používaní elektronických

platobných prostriedkov. Citované zákonné ustanovenia mali viesť právnu predchodkyňu

oprávnenej (P. B., a.s.) k tomu, aby klientovi (povinnej) ponúkla neodvolateľný návrh na

uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné spory zo zmluvy o úvere budú

rozhodované: a/ v rozhodcovskom konaní, b/ pred stálym rozhodcovským súdom, c/

zriadeným B. spoločne alebo prostredníctvom ich záujmového združenia. V preskúmavanej

veci spis nenasvedčuje tomu, že právna predchodkyňa oprávnenej takto postupovala. Zo spisu

nevyplýva, že by sa rozhodcovská doložka, ktorá bola v danom prípade uzavretá, týkala

rozhodcovského konania pred takým rozhodcovským súdom, ktorý vykazuje vyššie uvedené

znaky (viď a/ až c/). Predmetné zmluvné dojednanie sa podľa všetkého netýka stáleho

rozhodcovského súdu zriadeného B. alebo ich záujmovým združením, ale iného stáleho

rozhodcovského súdu, ktorý bol ustanovený odlišným subjektom. Námietku oprávnenej, že jej

právna predchodkyňa len plnila svoju zákonnú povinnosť, plnenie ktorej nemohlo viesť k neprijateľnej podmienke v spotrebiteľskej zmluve, preto dovolací súd považoval v danom

prípade za nenáležitú.

K námietke oprávnenej, že slovenský preklad čl. 3 ods. 3 bod 1. písm. q/ Smernice nie

je správny, Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, že až do nadobudnutia účinnosti

nariadenia Rady č. 216/2013 zo 7. marca 2013 o elektronickom uverejňovaní Úradného

vestníka Európskej únie je právne záväznou jeho písomná podoba, ktorej vyhotovenia

v slovenskom jazyku zabezpečuje Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (§ 3

zákona č. 416/2004 Z.z. o úradnom vestníku Európskej únie).

Z obsahu dovolania možno vyvodiť aj námietku oprávnenej, že odôvodnenia

rozhodnutí súdov nižších stupňov sú nepreskúmateľné. Judikatúrou Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky je nepreskúmateľnosť považovaná za zv. inú vadu konania (porovnaj  

R 111/1998). Aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze z 30. januára 2013 sp. zn.  

III. ÚS 551/2012 konštatoval, že „sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej

judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., ale len tzv. inú vadu konania

podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“. Sama skutočnosť, že dovolaním napadnuté rozhodnutie  

je prípadne nepreskúmateľné (dovolací súd sa touto otázkou nezaoberal), nemôže založiť

prípustnosť dovolania, lebo nejde o vadu v zmysle § 237 O.s.p.

Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že v preskúmavanej veci nešlo

o prípad zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

v procesnej situácii, v ktorej by pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné predpoklady.

Pokiaľ súd prvého stupňa predmetnú žiadosť zamietol a odvolací súd jeho rozhodnutie

potvrdil, nemal ich postup za následok odňatie možnosti oprávnenej pred súdom konať (§ 237

písm. f/ O.s.p.).

5. K námietke oprávnenej, že v konaní došlo k tzv. inej vade majúcej za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), dovolací súd opakuje, že

procesná vada tejto povahy je relevantný dovolací dôvod, ktorý možno úspešne uplatniť

vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné (o tento prípad ale v preskúmavanej veci nešlo).

Sama tzv. iná vada konania prípustnosť dovolania nezakladá (pre účely preskúmavanej veci

viď § 239 O.s.p. a § 237 O.s.p.).

6. Dovolateľka napokon tvrdí, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva  

na nesprávnom právnom posúdení veci.

Právne posúdenie je činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový stav aplikuje

konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva  

na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny

predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo

ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právnym posúdením

veci sa nezakladá procesná vada konania v zmysle § 237 O.s.p. (iba výskyt ktorej v konaní  

na súdoch nižších stupňov by v danej veci mohol založiť prípustnosť dovolania oprávnenej).

Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne

odôvodniť (iba) procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo

nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov ale prípustnosť dovolania nezakladá

(viď R 54/2012).

Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád

konania tvrdených dovolateľkou (§ 237 písm. a/, d/, e/ a f/ O.s.p.), nevyšli najavo ani iné

procesné vady konania vymenované v § 237 O.s.p. a prípustnosť podaného dovolania

nevyplýva z ustanovenia § 239 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie

oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce

proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.

V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení  

s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu náhradu

trov dovolacieho konania nepriznal, lebo nepodal návrh na ich priznanie (§ 151 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom  

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 14. mája 2013

  JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková