3 Cdo 156/2014

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky K. B., bývajúcej v P., zastúpenej JUDr. I. G., advokátom, so sídlom v P., proti odporcovi D. K., bývajúcemu v S.,

zastúpenému JUDr. P. B., advokátom, so sídlom v P., o neplatnosť dohody o prevode

členských práv a povinností k bytu a iné, vedenej na Okresnom súde Prievidza  

pod sp. zn. 6 C 170/2008, o dovolaní navrhovateľky proti rozsudku Krajského súdu

v Trenčíne z 31. októbra 2013 sp. zn. 4 Co 141/2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne z 31. októbra 2013 sp. zn. 4 Co 141/2013  

z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Prievidza rozsudkom z 11. decembra 2009 č.k. 6 C 170/2008-53 zamietol

návrh, ktorým sa – ako uviedol v odôvodnení – navrhovateľka domáhala, aby súd určil, že  

je neplatná dohoda o prevode členských práv uzatvorená 29. januára 1996 medzi ňou ako

prevodkyňou a odporcom ako nadobúdateľom (ďalej len „dohoda“). Konštatoval, že

navrhovateľka bola nájomníčkou družstevného bytu nachádzajúceho sa v bytovom dome v P.

(ďalej len „byt“). V čase uzatvorenia dohody bola maloletá a ako zákonný zástupca konal za

ňu jej otec, právny úkon ktorého obsiahnutý v uvedenej dohode nebol však schválený súdom.

I keď sa javí, že okolnosti uzatvorenia dohodli mohli viesť k jej neplatnosti, návrh na určenie

neplatnosti dohody bolo potrebné zamietnuť, lebo navrhovateľka nepreukázala svoj naliehavý

právny záujem na ňou požadovanom určení (§ 80 písm. c/ O.s.p.). Tento rozsudok napadla

navrhovateľka odvolaním.

Uznesením z 21. mája 2010 č.k. 6 C 170/2008-58 Okresný súd Prievidza rozhodol

o trovách konania. Aj toto rozhodnutie napadla navrhovateľka odvolaním.

2   3 Cdo 156/2014

Krajský súd v Trenčíne rozsudkom z 13. januára 2011 sp. zn. 4 Co 225/2010,  

4 Co 226/2010 napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny (§ 219 ods. 1 O.s.p.)

a napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení medziiným

konštatoval, že súd prvého stupňa nerozhodol o celom predmete konania – navrhovateľka  

sa totiž domáhala nielen určenia neplatnosti dohody, ale aj buď vydania členského podielu

v Okresnom stavebnom bytovom družstve Prievidza (ďalej len „členský podiel“) alebo

zaplatenia sumy 39 832,70 €, o ktorú sa mal odporca bezdôvodne obohatiť. Odvolanie

navrhovateľky teda predstavuje zároveň návrh na doplnenie prvostupňového rozsudku.

Dopĺňacím rozsudkom z 5. decembra 2012 č.k. 6 C 170/2008-156 Okresný súd

Prievidza zamietol návrh navrhovateľky v časti týkajúcej sa vydania členského podielu a tiež

zaplatenia sumy 39 832,70 €. V odôvodnení uviedol, že dohoda je neplatná, lebo

navrhovateľka bola v čase jej uzatvorenia maloletá a právny úkon jej zákonného zástupcu

nebol schválený súdom (§ 28 Občianskeho zákonníka a § 179 O.s.p.). Vzhľadom na to, že

odporca neplatnou dohodou nenadobudol členské práva a povinnosti, nemohol ich ďalej   10. septembra 1997 previesť na tretie osoby (A. K. a M. K.). V zmysle § 457 Občianskeho

zákonníka si účastníci neplatnej dohody boli povinní vrátiť to, čo podľa dohody dostali.

Navrhovateľka sa domáhala vydania členského podielu od odporcu, ktorý ale v čase začatia

konania a aj v čase rozhodovania súdu nebol nositeľom členských práv a povinností, lebo ich

previedol na tretie osoby, ktoré neskôr nadobudli byt spolu s pozemkom do ich vlastníctva.

I keď sú tieto právne úkony navrhovateľky a odporcu zrejme neplatné, podľa názoru súdu sa

navrhovateľka nemôže domáhať vydania členských práv a povinností od toho (odporcu), kto

tieto práva a povinnosti nemá. Odporca nie je členom Okresného stavebného bytového

družstva P. (ďalej len „družstvo“) a nemá žiadny členský podiel v družstve. Nemožno mu

preto uložiť povinnosť vydať navrhovateľke členský podiel. Nemožno ho ale zaviazať ani na

zaplatenie sumy 39 832,70 € vyjadrujúcej podľa názoru navrhovateľky aktuálnu trhovú cenu

členského podielu, lebo odporcovi takéto bezdôvodné obohatenie nevzniklo. Pri zaujímaní

tohto záveru zohľadnil súd prvého stupňa   na jednej strane to, že k 1. máju 1996 bola

zostatková hodnota členského podielu vyjadrená sumou 23 197 Sk, na druhej strane to, že za

navrhovateľku zaplatil odporca nedoplatok na platbách spojených s užívaním bytu. Vzhľadom

na to, že navrhovateľka odporcovi nevrátila to, čo podľa neplatnej dohody nadobudla,

nemožno ani odporcovi uložiť povinnosť, aby jej zaplatil uvedenú sumu (§ 560 Občianskeho

zákonníka). Nie je možné zbavovať sa tejto vzájomnej povinnosti spôsobom, ktorý zvolila 3   3 Cdo 156/2014

navrhovateľka, teda odpočítaním sumy zaplatenej odporcom od hodnoty členských práv a

povinností (R 26/1975). Z týchto dôvodov preto ani súd nenariaďoval znalecké dokazovanie

na zistenie trhovej hodnoty členského podielu v čase prevodu členských práv a povinností.

Podľa názoru súdu sa navrhovateľka môže v inom konaní domáhať určenia, že je

nájomníčkou bytu a že jej patria členské práva a povinnosti; v takom konaní sa bude ako

predbežná riešiť otázka platnosti právnych úkonov odporcu a osôb, ktoré sú v súčasnosti

v katastri nehnuteľností vedené ako vlastníci bytu. V závere rozsudku uviedol, že o trovách

konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej (§ 151 ods. 3 O.s.p.).  

Proti tomuto rozsudku podala odvolanie navrhovateľka s tým, že prvostupňový súd

nedostatočne zistil skutkový stav a nedostatočne sa vyporiadal s rozpormi vo výpovediach

svedkov. Súd vychádzal zo správneho záveru, že dohoda je neplatná, pokiaľ ale zamietol jej

návrh na zaplatenie 39 832,70 €, nerozhodol správne. Prehliadol, že odporca bol povinný

vydať jej plnenie na základe neplatnej dohody a ak by to nebolo možné, tak zaplatiť žalovanú

sumu. Podľa jej názoru išlo v danej veci o prípad, na ktorý sa nevzťahuje judikát R 26/1975,

lebo povinnosť vydať si navzájom protiplnenie prichádza do úvahy iba ak sú tu dve rozdielne

a nezameniteľné plnenia. Práve preto sa domáhala vydania bezdôvodného obohatenia  

vo výške rozdielu oboch peňažných plnení. Odporca nadobudol práva a povinnosti člena

družstva a členský podiel previedol na tretie osoby, ktoré potom byt nadobudli do vlastníctva.

Členský podiel ako taký už v súčasnosti právne neexistuje, preto sa ho už nemôže domáhať.

Žiada iba vydať bezdôvodné obohatenie. Poznamenala, že v konaní ju zastupuje súdom

ustanovený zástupca (advokát); ak by súd mal za to, že jej návrh je zrejme bezúspešný,

neustanovil by jej tohto zástupcu. Z uvedených dôvodov navrhla napadnutý rozsudok zrušiť

a jej návrhu vyhovieť alebo vec vrátiť na ďalšie konanie súdu prvého stupňa.

Odporca vo vyjadrení k odvolaniu poukázal na to, že navrhovateľka na jednej strane

tvrdí, že nedošlo k poskytnutiu žiadneho peňažného plnenia podľa dohody, na druhej strane

sa ale domáha zaplatenia rozdielu medzi plneniami, ktoré si navzájom poskytli účastníci

dohody. V konaní pritom, navyše, nebolo ani zistené, že suma 39 832,70 € zodpovedá

aktuálnej cene členského podielu. Ustanovením zástupcu navrhovateľke súd v žiadnom smere

nemohol prejudikovať úspešnosť alebo neúspešnosť jej návrhu na začatie konania.

Vyjadrenie odporcu k odvolaniu bolo doručené navrhovateľke.

4   3 Cdo 156/2014

Krajský súd v Trenčíne rozsudkom z 31. októbra 2013 sp. zn. 4 Co 141/2013

napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny (§ 219 ods. 1 O.s.p.). V odôvodnení

zopakoval skutkové a právne závery súdu prvého stupňa a stotožnil sa s jeho názorom, že

odporcovi nemožno uložiť povinnosť vydať členský podiel, lebo nemá členské práva

a povinnosti spojené s členstvom v družstve, nie je nájomcom ani vlastníkom bytu. Fyzické

osoby, na ktoré odporca previedol členské práva a povinnosti (A. K. a M. K.), sú na základe

zmluvy o prevode vlastníctva bytu zo 17. júla 1998 vedené v katastri nehnuteľnosti ako

vlastníci bytu a zodpovedajúceho podielu pozemku; vklad do katastra nehnuteľností bol

povolený 16. apríla 1999 pod č. V 4831/98. I keby prípadne boli tieto právne úkony neplatné,

nemožno prehliadnuť, že súčasní vlastníci nadobudli byt v dobrej viere a prichádza do úvahy

vydržanie vlastníckych práv. Podľa právneho názoru odvolacieho súdu odporca nemôže byť

povinný vydať členský podiel, lebo už nie je členom družstva a nájomcom bytu; skutkové

zistenia neopodstatňujú ale ani právny záver, že by bol povinný zaplatiť navrhovateľke ňou

požadovanú sumu. Navrhovateľka nemá povinnosť zaplatiť odporcovi 220 000 Sk, lebo (i

keď bola účastníčkou dohody) túto sumu neprevzala ona, ale jej otec. Rovnako v prípade, že

odporca zaplatil za navrhovateľku len dlh na nájomnom a za prevod členských práv a povinností nevyplatil žiadnu sumu, by navrhovateľka nemala povinnosť poskytnúť

odporcovi nejaké peňažné plnenie. Ani skutočnosť, že v súčasnosti sú vlastníkmi bytu tretie osoby, ktoré byt zrejme nadobudli v dobrej viere, nemožno vyhodnotiť tak, že navrhovateľke

vznikol proti odporcovi nárok na zaplatenie sumy 39 832,70 €, ktorú odporca nezískal.

Odvolací súd v závere konštatoval, že o náhrade trov odvolacieho konania rozhodne súd

prvého stupňa po právoplatnosti vo veci samej (§ 151 ods. 3 O.s.p.).

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala navrhovateľka dovolanie

s odôvodnením, že odvolací súd jej odňal možnosť pred súdom konať tým, že jej síce

formálne doručil vyjadrenie odporcu k jej odvolaniu (30. októbra 2013), z hľadiska časového

a materiálneho ale nemala reálnu možnosť reagovať na tento procesný úkon odporcu.

Dovolaním napadnutý rozsudok bol totiž vyhlásený už 31. októbra 2013. Podľa názoru

navrhovateľky bola pri takomto doručení porušená zásada kontradiktórnosti konania a princíp

rovnosti zbraní. V ďalšom navrhovateľka vysvetlila dôvody, so zreteľom na ktoré považuje

za opodstatnený návrh na zaplatenie ňou požadovanej sumy. Je bez akýchkoľvek pochýb

jednak to, že odporca dohodou nadobudol hodnotu (obohatil sa), s ktorou ďalej disponoval,

jednak to, že túto hodnotu bol – vzhľadom na neplatnosť dohody – povinný navrhovateľke

vrátiť. Odvolací súd v danom prípade nedostatočne zistil rozhodujúce skutkové okolnosti 5   3 Cdo 156/2014

a nevyrovnal sa s rozpormi vo výpovediach svedkov. Navyše, vec nesprávne právne posúdil.

Navrhovateľka zotrvala na svojej argumentácii, uvedenej už v odvolaní, že v zhode

s judikátom R 26/1975 sa v konaní domáhala sumy, ktorá predstavuje rozdiel hodnoty toho,

čo podľa dohody poskytla ona a toho, čo podľa dohody poskytol odporca. V závere dovolania

upriamila pozornosť na okolnosti, za ktorých bola uzatvorená dohoda, a tiež na jej všetky

doterajšie neúspešné pokusy o odstránenie krivdy, ktorá sa jej stala. Žiadala napadnutý

rozsudok buď zmeniť (tak, že sa jej návrhu vyhovie), alebo zrušiť a vec vrátiť na ďalšie

konanie.

Odporca sa k dovolaniu písomne nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací [§ 10a

ods. 1 O.s.p. (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny

poriadok v znení pred 1. januárom 2015)] po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka

konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia

dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal, či dovolanie smeruje proti

rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.

1. Dovolaním navrhovateľky je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. V zmysle

ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému

v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým

bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Dovolanie je tiež prípustné  

proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru

dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Podľa § 238 ods. 3 O.s.p.  

je dovolanie prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok

súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že

je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,

alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku

vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.

V prejednávanej veci dovolanie nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho

súdu (§ 238 ods. 1 O.s.p.), ale proti takému potvrdzujúcemu rozsudku, ktorý nemá znaky

rozsudku uvedeného v § 238 ods. 3 O.s.p.; najvyšší súd dosiaľ v tejto veci nerozhodoval, 6   3 Cdo 156/2014

preto ani nevyslovil záväzný právny názor (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Prípustnosť podaného

dovolania preto z § 238 O.s.p. nevyplýva.

2. So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p., ktoré ukladá

dovolaciemu súdu povinnosť skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu

nebolo vydané v konaní, v ktorom došlo k niektorej z procesných vád uvedených  

v § 237 O.s.p., sa dovolací súd neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa  

§ 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p.

Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu,

ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval

ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia

nie je predmet konania významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných   v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie

neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia najvyššieho súdu

uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne ale treba

zdôrazniť, že pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný

subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto

ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej

vade skutočne došlo.    

Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. neboli v dovolaní namietané

a v dovolacom konaní ich existencia ani nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania navrhovateľky

preto z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.

3. Navrhovateľka v dovolaní namieta, že v konaní došlo k procesnej vade v zmysle  

§ 237 písm. f/ O.s.p.

Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký procesne

nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení 7   3 Cdo 156/2014

účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle

§ 237 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom,

prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal

účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom

súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti  

na uplatnenie ich práv – viď napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony  

vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy  

(§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123

O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby mu bol rozsudok

doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)].

K tej časti dovolania, v ktorej navrhovateľka, tvrdiac existenciu procesnej vady

konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., namieta nesprávnosti postupu súdov v procese

dokazovania a hodnotenia jeho výsledkov, prípadne pri obstarávaní skutkových podkladov

pre rozhodnutie, dovolací súd uvádza nasledovné:

3.1. V prípade neúplnosti skutkových zistení alebo nesprávnosti skutkových záverov

nejde o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný za dôvod

zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď viaceré rozhodnutia

najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011,  

6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012).

3.2. Postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky účastníkom navrhované

dôkazy, nezakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237

písm. f/ O.s.p., lebo týmto postupom sa účastníkovi neodníma možnosť pred súdom konať

(porovnaj R 37/1993 a R 125/1999).

3.3. Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p.

Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie

z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania

v zmysle § 237 O.s.p. (viď tiež napríklad uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010

a 2 Cdo 29/2011).

8   3 Cdo 156/2014

4. Navrhovateľka namieta porušenie práva na kontradiktórne konanie a tiež princípu

rovnosti zbraní. Tvrdí, že jej bola odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.)

postupom odvolacieho súdu, ktorý jej znemožnil realizovať právo vyjadriť sa k procesnému

úkonu protistrany. Vyjadrenie odporcu k odvolaniu jej totiž bolo doručované tak, že

z hľadiska časového nemala reálnu možnosť zaujať k nemu stanovisko a so svojím

stanoviskom oboznámiť súd. Odvolací súd rozhodol bez toho, aby vyčkal, či sa odvolateľka

vyjadrí k tomuto vyjadreniu odporcu.

4.1. V súlade s princípom „rovnosti zbraní“ [čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“)] každá procesná strana musí mať rovnakú

možnosť hájiť svoje záujmy a žiadna z nich nesmie mať podstatnú výhodu voči protistrane

[viď napríklad rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ESĽP“) vo veci

Delcourt proti Belgicku z roku 1970]. Podstata tohto princípu spočíva v tom, že všetci

účastníci občianskeho súdneho konania majú rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré

uplatňujú a plnia za rovnakých procesných podmienok bez zvýhodnenia alebo diskriminácie

niektorého z nich.  

V súlade s právom na kontradiktórne konanie musia mať procesné strany príležitosť

nielen predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale i zoznámiť  

sa so všetkými ďalšími dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené, s cieľom ovplyvniť

rozhodnutie súdu a vyjadriť sa k nim.

4.2. Najvyšší súd vo viacerých prípadoch (viď napríklad sp. zn. 1 Cdo 17/2011,  

3 Cdo 258/2012 a 5 Cdo 40/2012) opakovane uviedol, že absencia vyjadrenia k opravnému

prostriedku druhého účastníka konania je právne irelevantná medziiným vtedy, keď súd

rozhodujúci o opravnom prostriedku, nezaložil svoje rozhodnutie na vyjadrení k opravnému

prostriedku, teda vtedy, keď vyjadrenie k opravnému prostriedku nemalo zásadný vplyv  

na rozhodnutie o opravnom prostriedku (porovnaj tiež I. ÚS 498/2011 a IV. ÚS 283/2011).

Rovnako poukázal na to, že ak nejde o prípad uvedený v § 209 ods. 1 druhej vete O.s.p.,

doručí súd prvého stupňa odvolanie ostatným účastníkom, a ak odvolanie smeruje proti

rozhodnutiu vo veci samej, vyzve účastníkov na vyjadrenie k odvolaniu. Z Občianskeho

súdneho poriadku nevyplýva bezvýnimočná povinnosť odvolacieho súdu predložiť druhému

účastníkovi konania spätne na zaujatie stanoviska vyjadrenie druhého účastníka konania

k opravnému prostriedku. Súd nie je povinný donekonečna udržiavať stav konfrontácie medzi 9   3 Cdo 156/2014

podaniami účastníkov konania – je iba na jeho posúdení, kde je rozumná hranica takúto

konfrontáciu ukončiť (III. ÚS 144/2012, III. ÚS 507/2012, IV. ÚS 19/2012). Pokiaľ  

má odvolací súd k dispozícii potrebné argumenty, ako aj pri dodržaní § 209a O.s.p. pristúpi

k rozhodnutiu vo veci samej (viď tiež III. ÚS 72/09, IV. ÚS 462/2010, IV. ÚS 19/2012,  

III. ÚS 296/2011.). Najvyšší súd tiež opakovane uviedol, že iný pohľad na realizáciu práva

účastníka oboznámiť sa s vyjadrením procesnej protistrany by mohol v praxi znamenať

neustály (neprestajne sa opakujúci a nikdy sa nekončiaci) proces vyjadrovania sa jedného

účastníka konania k vyjadreniu druhého účastníka konania; takýto pohľad by mohol mať

znaky prílišného právneho formalizmu.

4.3. ESĽP vydal 13. januára 2015 rozsudok vo veci Trančíková proti Slovenskej

republike, v ktorom sa zaoberal aj opodstatnenosťou námietky o nemožnosti vyjadriť  

sa k vyjadreniu protistrany v rámci odvolacieho konania. Dospel k názoru, že aj keď

vyjadrenie k odvolaniu neobsahuje žiadne nové skutočnosti alebo argumenty, ku ktorým  

by sa procesná strana už nebola vyjadrila v predchádzajúcom priebehu konania, a prípadne

ide o vyjadrenie nemajúce vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu, musí byť druhému

účastníkovi daná možnosť oboznámiť sa s ním, ak bolo formulované ako právna a skutková

argumentácia. Podľa názoru ESĽP „požiadavka, aby účastníci súdneho konania mali možnosť

dozvedieť sa o všetkých dôkazoch alebo vyjadreniach podaných v ich veci a vyjadriť   sa k nim, sa vzťahuje na odvolacie konanie rovnako ako na prvostupňové konanie,  

a to napriek skutočnosti, že odvolanie nemusí vyvolať žiadnu novú argumentáciu“. Pokiaľ súd

takúto možnosť druhej procesnej strane nevytvorí, dochádza k porušeniu práva na spravodlivé

konanie, ktoré je zaručené článkom 6 ods. 1 Dohovoru.

ESĽP v tomto rozsudku výslovne nezaujal stanovisko k otázke, či vyjadrenie

k odvolaniu má byť odvolateľovi doručené tak, aby mal zabezpečenú reálnu možnosť

zareagovať naň svojou replikou v primeranej lehote ešte pred rozhodnutím odvolacieho súdu.

Zo samej podstaty argumentácie ESĽP zvolenej v uvedenej veci (viď najmä slová „... mali

možnosť dozvedieť sa o všetkých dôkazoch alebo vyjadreniach podaných v ich veci a vyjadriť

sa k nim...“) ale vyplýva, že ESĽP za nevyhnutné považuje nielen to, aby sa odvolateľ mal

možnosť oboznámiť s obsahom vyjadrenia protistrany k jeho odvolaniu, ale aby sa mal

možnosť účinne vyjadriť v čase pred rozhodnutím odvolacieho súdu. Nevyhnutnou

podmienkou zabezpečenia účinnej možnosti odvolateľa vyjadriť sa k úkonu protistrany

svojou replikou je, že mu bude vytvorená procesná možnosť vyhotoviť svoje stanovisko tak, 10   3 Cdo 156/2014

aby mal dostatok času na jeho prípravu. Za čas, ktorý umožňuje dostatočnú prípravu

účastníka, označuje Občiansky súdny poriadok v iných prípadoch (viď napríklad § 115 ods. 2,  

resp. § 156 ods. 3) „najmenej päť dní“. Podľa názoru dovolacieho súdu by preto mal súd

doručovať odvolateľovi vyjadrenie protistrany k odvolaniu tak, aby medzi doručením

vyjadrenia odvolateľovi a rozhodnutím odvolacieho súdu neuplynul čas kratší ako päť dní.

4.4. V danom prípade nebola navrhovateľke vytvorená reálna možnosť dostatočne  

sa pripraviť (najmenej päť dní) na zaujatie stanoviska k vyjadreniu odporcu k jej odvolaniu  

a so stanoviskom oboznámiť odvolací súd tak, aby naň bolo možné prípadne vziať zreteľ  

pri rozhodovaní o odvolaní. Vyjadrenie k odvolaniu bolo navrhovateľke doručené  

30. októbra 2013 a odvolací súd rozhodol (už) 31. októbra 2013. So zreteľom na to dospel

dovolací súd k záveru, že navrhovateľke bola v danom prípade odňatá možnosť pred súdom

konať. Jej dovolanie je preto nielen prípustné (§ 237 písm. f/ O.s.p.), ale aj opodstatnené  

(§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.).

Najvyšší súd z uvedeného dôvodu napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec

mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b O.s.p.).

Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené,

koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho

konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 26. mája 2015

JUDr. Emil F r a n c i s c y, v. r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková