Najvyšší súd Slovenskej republiky
3 Cdo 15/2016
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov 1/ JUDr. Ing. D. Ď., bývajúceho v H., zastúpeného JUDr. J. H., advokátom so sídlom v B., 2/ Akad. mal. a soch. M. T., bývajúcej v B., proti žalovaným 1/ JUDr. J. B., B., správcovi konkurznej podstaty
úpadcu Ž., spol. s r.o., so sídlom v B., IČO: X., 2/ F. S., spol. s r.o., so sídlom v B., IČO: X.,
zastúpenému JUDr. M. L., advokátkou so sídlom v B., o neplatnosť právneho úkonu
a určenie podielového spoluvlastníctva, vedenej na Okresnom súde Bratislava III pod
sp. zn. 12 C 168/2000, o dovolaní žalobcu 1/ proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave
z 26. novembra 2012 sp. zn. 6 Co 296/2009, 6 Co 297/2009, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Žalovaným 1/, 2/ nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava III rozsudkom z 26. septembra 2008 č.k. 12 C 168/2000-430
žalobu, ktorou sa žalobcovia domáhali určenia neplatnosti kúpnej zmluvy, ktorá bola uzavretá
dňa 31. augusta 1998 medzi žalovaným 1/ ako predávajúcim a žalovaným 2/ ako kupujúcim,
predmetom ktorej bol prevod nehnuteľnosti (budovy) postavenej na parcele č. X. zapísanej na
liste vlastníctva č. X. pre katastrálne územie B. (ďalej len „nehnuteľnosť“), zamietol. Ďalej
súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobcovia domáhali určenia, že sú podielovými
spoluvlastníkmi označenej nehnuteľnosti (budovy) a uloženia povinnosti žalovanému 2/ túto
nehnuteľnosť vypratať. Žalovaným 1/, 2/ súd prvého stupňa nepriznal náhradu trov konania.
V odôvodnení uviedol, že v konaní bolo preukázané, že žalobca 1/ uzavrel s Federálnym
fondom národného majetku ČSFR zmluvu o predaji časti podniku, ktorou nadobudol okrem
iného i predmetnú nehnuteľnosť. Tento majetok žalobca 1/ zmenou spoločenskej zmluvy spoločnosti Ž., spol. s r.o., ktorej spoločníkmi boli obaja žalobcovia, do nej vniesol vo forme
nepeňažného vkladu. Vlastnícke právo prešlo na nadobúdateľa dňom registrácie zmeny
spoločenskej zmluvy. Na majetok nadobúdateľa bol neskôr vyhlásený konkurz, v rámci
ktorého vtedajší správca konkurznej podstaty JUDr. J. J. kúpnou zmluvou predal predmetnú
nehnuteľnosť žalovanému 2/. Prvostupňový súd zdôraznil, že otázka vlastníctva už bola
riešená v niekoľkých prebiehajúcich konaniach na rôznych súdoch, v rámci ktorých boli
prejudikované viaceré otázky. V tomto smere považoval súd prvého stupňa za smerodajné
konanie, vedené na Krajskom súde v Bratislave sp. zn. 81 Cb 80/1997, v ktorom súd žalobu,
ktorou sa žalobca 1/ domáhal vylúčenia okrem iného i predmetnej nehnuteľnosti z konkurznej
podstaty úpadcu spoločnosti Ž., spol. s r.o., zamietol. Najvyšší súd Slovenskej republiky na
odvolanie žalobcu 1/ rozsudkom z 24. septembra 2003 sp. zn. 6 Obo 62/2003 prvostupňový
rozsudok potvrdil. Z tohto skutkového stavu súd prvého stupňa vyvodil záver, že žaloba nie je
dôvodná. Výrok o trovách konania odôvodnil § 142 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Bratislave na odvolanie žalobcov rozsudkom z 26. novembra 2012
sp. zn. 6 Co 296/2009, 6 Co 297/2009 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil
(§ 219 ods. 1 O.s.p.). Žalovaným nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Aj odvolací
súd skonštatoval, že podstatným pre rozhodnutie prejednávanej veci bolo vyriešenie
prejudiciálnej otázky, či predmetná nehnuteľnosť bola súčasťou konkurznej podstaty úpadcu spoločnosti Ž., spol. s r.o. Najvyšší súd Slovenskej republiky vyriešil danú otázku vyššie
uvedeným rozsudkom tak, že celý majetok, ktorý žalobca 1/ získal uvedenou zmluvou
o predaji časti podniku, platne a účinne vniesol ako nepeňažný vklad do spoločnosti Ž., spol. s
r.o., pričom odvolací súd v záujme právnej istoty nevidel dôvod na to, aby predmetnú
prejudiciálnu otázku vyriešil inak. Vtedajší správca konkurznej podstaty (právny predchodca
žalovaného 1/) teda mohol kúpnou zmluvou predať nehnuteľnosť žalovanému 2/
v konkurznom konaní v rámci speňažovania konkurznej podstaty úpadcu. Keďže žalobcovia
neuvádzali iný dôvod neplatnosti kúpnej zmluvy, vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti je
žalovaný 2/ a žalobcovia nie sú jej podielovými vlastníkmi. Z týchto dôvodov odvolací súd
rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa
§ 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca 1/ dovolanie, ktoré odôvodnil
ustanoveniami § 241 ods. 2 písm. a/, b/, c/ O.s.p. Predovšetkým namietal prejednanie veci
odvolacím súdom bez nariadenia pojednávania, napriek tomu, že nešlo o prípad podľa § 214 ods. 2 O.s.p., a tiež vyhlásenie rozsudku v neprítomnosti žalobcu 1/ a jeho právneho zástupcu,
čím mu bola odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Ďalej namietal
nesprávne vyhodnotenie dôkazov odvolacím súdom, a že neboli vykonané ním navrhované
dôkazy. Podľa názoru žalobcu 1/ rozhodnutie spočíva aj na nesprávnom právnom posúdení
veci, keďže predmetná kúpna zmluva je absolútne neplatná a „žalovaný 1/ sa nikdy nestal
zákonným vlastníkom nehnuteľnosti, čoho dôkazom je aj základné imanie zapísané v OR“.
Z uvedených dôvodov žalobca 1/ žiadal, aby dovolací súd dovolaním napadnutý rozsudok
odvolacieho súdu, ako aj rozsudok súdu prvého stupňa, zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie.
Žalovaní sa k podanému dovolaniu písomne nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací [§ 10a ods. 1 O.s.p. (poznámka
dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny poriadok v znení pred
1. januárom 2015)] po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.),
zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods.1 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno týmto
opravným prostriedkom napadnúť (§ 236 a nasl. O.s.p.).
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Dovolanie
proti rozsudku je prípustné, ak je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.). Dovolanie je prípustné
aj proti rozsudku odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru
dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Dovolanie je prípustné tiež
proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa,
ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie
prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide
o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil
neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. (§ 238 ods. 3 O.s.p.).
Prípustnosť dovolania žalobcu 1/ z uvedených ustanovení Občianskeho súdneho
poriadku nevyplýva – napadnutý nie je zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1
O.s.p.), dovolací súd v tejto veci dosiaľ nezaujal záväzný právny názor (§ 238 ods. 2 O.s.p.)
a napadnutým je potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky rozsudku
uvedeného v § 238 ods. 3 O.s.p.
So zreteľom na to by dovolanie žalobcu 1/ bolo procesne prípustné, len ak v konaní
došlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237 O.s.p. O vadu
uvedenú v tomto ustanovení ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci
súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom
konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej
istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi
konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca
alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli
a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania žalobcu 1/ preto z uvedených
ustanovení nemožno vyvodiť.
Podľa názoru dovolateľa mu v konaní bola odňatá možnosť pred súdom konať tým, že
odvolací súd prejednal jeho odvolanie a meritórne rozhodol bez nariadenia pojednávania, čím
boli porušené základné zásady súdneho konania v zmysle Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
O odňatie možnosti pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide v prípade
procesného postupu, ktorým súd znemožnil účastníkovi konania realizáciu procesných
oprávnení priznaných mu v občianskom súdnom konaní (napr. oprávnenia byť prítomný
na pojednávaní, vyjadrovať sa k veci, navrhovať dôkazy, podať opravný prostriedok alebo
vyjadrenie, v stanovenej lehote urobiť procesný úkon a pod.).
Podľa § 214 ods. 1 O.s.p. v znení platnom a účinnom v čase rozhodovania odvolacieho
súdu, na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu
odvolacieho súdu pojednávanie, ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, c/ to vyžaduje
dôležitý verejný záujem. Podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v ostatných prípadoch môže odvolací súd
rozhodnúť aj bez nariadenia odvolacieho pojednávania.
Z vyššie citovaných ustanovení § 214 ods. 1 a 2 O.s.p. vyplýva, že (len) v prípadoch
uvedených v § 214 ods. 1 O.s.p. je odvolací súd povinný nariadiť pojednávanie, v ostatných
prípadoch však môže rozhodnúť aj bez nariadenia odvolacieho pojednávania. O tom,
či v prípadoch, na ktoré sa nevzťahuje ustanovenie § 214 ods. 1 O.s.p., bude nariadené
odvolacie pojednávanie, rozhoduje odvolací súd.
V danom prípade: a/ odvolací súd dospel k záveru, že netreba zopakovať alebo doplniť
dokazovanie, b/ nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania
a c/ nariadenie odvolacieho pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.
Vzhľadom na to nebolo povinnosťou odvolacieho súdu nariadiť na prejednanie odvolania
pojednávanie.
Postupom odvolacieho súdu, ktorý sa nepriečil zákonu, nemohlo dôjsť k odňatiu
možnosti dovolateľa konať pred súdom. Neopodstatnená je preto jeho námietka, že
namietaným postupom odvolacieho súdu došlo k procesnej vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Pre úplnosť treba dodať, že účastníci boli riadne upovedomení o čase a mieste
verejného vyhlásenia rozsudku odvolacieho súdu spôsobom, ktorý zodpovedá zákonu (§ 156
ods. 3 O.s.p.) – viď oznámenie o čase a mieste verejného vyhlásenia rozsudku založené
v súdnom spise na č.l. 466.
Pokiaľ žalobca 1/ v dovolaní namieta nesprávnosť postupu súdov nižších stupňov
súvisiacom s dokazovaním (nevykonanie navrhnutých dôkazov) ako i nesprávne
vyhodnotenie dôkazov, dovolací súd k týmto námietkam uvádza nasledovné:
Dokazovanie je časť občianskeho súdneho konania, v rámci ktorej si súd vytvára
poznatky, potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka,
v sebe obsahuje i právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu
sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd v občianskom súdnom konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania
a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie
dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou
súdu, nie účastníkov konania. Súd je oprávnený vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú
účastníci, ak je toho názoru, že je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci (viď § 120 ods. 1
O.s.p.). Zo samej skutočnosti, že súd v priebehu konania nevykonal všetky navrhované
dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nemožno preto vyvodiť, že
dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
(viď R 125/1999, R 6/2000).
Ani nesprávne hodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 písm. f/
O.s.p. Ak aj súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho
rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne; táto samotná skutočnosť však prípustnosť
dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nezakladá.
Žalobcom namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdov,
ku ktorým (údajne) dospeli v procese dokazovania, môže zakladať (nanajvýš) tzv. inú vadu konania; v prípade neúplnosti skutkových zistení alebo nesprávnosti skutkových záverov
nejde o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný za dôvod
zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (obdobne R 42/1993,
R 37/1993, R 125/1999, R 6/2000 a tiež rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn.
2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012).
Ak k tejto nesprávnosti v súdnom konaní dôjde, nie je ňou znemožnená realizácia procesných
oprávnení účastníka konania.
Inou vadou konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), na ktorú musí dovolací súd
prihliadnuť aj vtedy, ak nie je v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád
taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom
je vecná nesprávnosť, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich
postup súdu v občianskom súdnom konaní. Vada tejto povahy je síce relevantným dovolacím
dôvodom, ktorý možno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní, sama osebe (i keby k nej
skutočne došlo) ale prípustnosť dovolania nezakladá. Či už teda konanie, v ktorom bolo
vydané napadnuté rozhodnutie, bolo alebo nebolo postihnuté procesnou vadou v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. (pozn.: dovolací súd napadnuté rozhodnutie z tohto aspektu
neposudzoval), nejde o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania.
Podľa názoru dovolateľa odvolací súd vec nesprávne právne posúdil (§ 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení
vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.
Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza
k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny
právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov
vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov
je relevantný dovolací dôvod, ktorým možno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď
§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo (prípadne) nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších
stupňov ale nezakladá prípustnosť dovolania (viď tiež R 54/2012 a viaceré rozhodnutia
najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011,
4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014). Nejde
totiž o vadu konania uvedenú v § 237 O.s.p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý
by bol uvedený v § 238 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania.
Keďže v prejednávanej veci nemožno prípustnosť podaného dovolania vyvodiť
zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky
ho v zmysle § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odmietol. Riadiac
sa právnou úpravou dovolacieho konania, otázkou vecnej správnosti napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu sa nezaoberal.
V dovolacom konaní úspešným žalovaným vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti žalobcovi 1/, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nepriznal žalovaným náhradu trov dovolacieho
konania, lebo nepodali návrh na jej priznanie (§151 ods. 1O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 2. marca 2016
JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková