3 Cdo 15/2012

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej R., a.s. so sídlom v K., IČO: X., zastúpenej JUDr. M. T., advokátom, s.r.o., so sídlom v B., proti povinnému E. H.,

bývajúcemu v P., o vymoženie 27,09 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Partizánske

pod sp. zn. 2 Er 185/2011, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne  

z 21. septembra 2011 sp. zn. 2 CoE 33/2011, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Povinnému nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.  

O d ô v o d n e n i e

Oprávnená podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na vymoženie

27,09 € s príslušenstvom; povinnosť povinného zaplatiť jej túto sumu preukazovala

rozhodcovským rozsudkom Arbitrážneho súdu Košice z 8. marca 2010 sp. zn. 3 C 787/2009.

Súdny exekútor JUDr. P. K. následne v zmysle § 44 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov

(ďalej len „Exekučný poriadok“) požiadal Okresný súd Partizánske o vydanie poverenia  

na vykonanie exekúcie.

Okresný súd Partizánske uznesením zo 4. mája 2011 č.k. 2 Er 185/2011-18 zamietol

žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Zamietnutie žiadosti

odôvodnil vyslovením záveru o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky nachádzajúcej  

sa v poistnej zmluve z 29. júna 2008 (vo všeobecných poistných podmienkach časť XV). Poukázal na ustanovenie čl. 6, čl. 3 Smernice rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 53 Občianskeho

zákonníka, § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní a tiež judikatúru Európskeho

súdneho dvora a konštatoval, že predmetná rozhodcovská doložka je neprijateľnou podmienkou,

a teda v zmysle 53 Občianskeho zákonníka neplatnou, ktorou povinný nie je viazaný. Povinný

nemal možnosť podstatným spôsobom obsah poistnej zmluvy, ktorej súčasťou boli všeobecné

poistné podmienky, ovplyvniť; obsah rozhodcovskej doložky bol oprávnenou vopred pripravený

a povinný bol pokiaľ ide o vyjednávaciu silu v znevýhodnenom postavení, čím mu bola odopretá

ochrana v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a tiež Smernice rady 93/13/EHS. Z toho

dôvodu uvedený rozhodcovský rozsudok nemôže byť riadnym exekučným titulom na vykonanie

exekúcie.

Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Trenčíne uznesením z 21. septembra 2011 sp. zn.

2 CoE 33/2011 napadnuté uznesenie potvrdil. V celom rozsahu sa stotožnil so skutkovými

zisteniami súdu prvého stupňa ako i s jeho právnym posúdením veci, pričom v nadväznosti  

na § 219 ods. 2 O.s.p. poukázal na odôvodnenie uznesenia súdu prvého stupňa.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená a žiadala zrušiť

napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a tiež ním potvrdené prvostupňové rozhodnutie a vec

vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, lebo súdy v danom prípade:

1. rozhodovali vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov (§ 237 písm. a/ O.s.p.). Túto

procesnú vadu vyvodzovala oprávnená z toho, že rozhodcovský súd rozhodoval v súlade

so zákonom na základe riadne uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Všeobecné súdy nemajú

vo vzťahu k rozhodnutiam rozhodcovského súdu postavenie odvolacích súdov a v zásade

nie sú oprávnené preskúmavať rozhodcovské rozsudky po vecnej stránke. Ustanovenie  

§ 45 zákona č. 244/2002 Z.z. umožňuje zastaviť exekučné konanie v prípadoch porušenia

§ 40 ods. 1 písm. a/ a b/ uvedeného zákona, nie však v prípade, ak ide o porušenie § 40

ods. 1 písm. c/ tohto zákona. Podľa jej názoru „skúmanie (ne)platnosti rozhodcovskej

zmluvy alebo rozhodcovskej doložky v exekučnom konaní nemá žiadnu oporu

v relevantných právnych predpisoch“,

2. odňali oprávnenej možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). I keď  

sa v exekučnom konaní vo všeobecnosti nevykonáva dokazovanie, súdy predsa len

vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi, avšak bez toho, aby nariadili pojednávanie.

Tým oprávnenej v rámci dokazovania odňali možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom

a tiež vysvetliť, ktoré časti predložených listín v ich vzájomnej väzbe viedli k uzavretiu

rozhodcovskej zmluvy. Odňatie možnosti konať pred súdom videla  

aj v nepreskúmateľnosti uznesenia odvolacieho súdu.

3. konanie zaťažili tzv. inou vadou konania majúcou za následok nesprávne rozhodnutie  

vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.),

4. svoje rozhodnutia založili na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2  

písm. c/ O.s.p.).

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení, že

dovolanie podala včas oprávnená zastúpená advokátom (§ 241 ods. 1 veta druhá O.s.p.), bez

nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či tento opravný prostriedok

smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon

pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle  

§ 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací súd

zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu

Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska.

Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie

proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109

ods. 1 písm. c/ O.s.p. V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu

odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd

vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území

Slovenskej republiky.

Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky žiadneho

z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie súdu

prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu uvedenému § 239 ods. 2

písm. a/ až c/ O.s.p. Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovení § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.

prípustné nie je.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len  

ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa

tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak  

a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako

účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej

istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol

potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,  

g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu

rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,

možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné (viď

napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998).   Pre záver o prípustnosti

dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania

tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je zistenie, že k tejto

procesnej vade skutočne došlo.  

Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/ až e/ a g/ O.s.p. netvrdila

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

1. Dovolateľka namieta, že v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí  

do právomoci súdov (§ 237 písm. a/ O.s.p.).

V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci,

ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych

vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7 ods. 1

O.s.p.). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov

verejnej správy (viď bližšie § 7 ods. 2 O.s.p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy

v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O.s.p.).

Nedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá

má ten dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť

a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu  

je daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.

V danom prípade dovolateľka procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. a/ O.s.p.

nevyvodzuje z toho, že súdy vôbec nemali konať a rozhodovať. Ich právomoc konať

v exekučnom konaní nepopiera. Vyčíta im iba, že v rozpore so zákonom „preskúmavali

rozhodcovský rozsudok po vecnej stránke“ a že bez zákonom zvereného oprávnenia

v exekučnom konaní skúmali existenciu rozhodcovskej zmluvy. Dovolateľka tu teda namieta, že

rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení zákona.

Z určujúceho – obsahového – hľadiska (viď § 41 ods. 2 O.s.p.) nejde zo strany oprávnenej

o námietku nedostatku právomoci súdov, ale o námietku inú, ktorú dovolateľka uvádza vo väzbe

na otázku zákonnosti a vecnej správnosti právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci),

na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia (k tomu viď ďalej 4.).

Oprávnená takto formulovanou námietkou nedostatku právomoci súdov (§ 237  

písm. a/ O.s.p.) dostatočne nezohľadňuje, že ňou napadnuté rozhodnutie bolo vydané

v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona (viď

napríklad ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku).

Vzhľadom na to nie je opodstatnená námietka dovolateľky o existencii vady konania

v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p. Súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci.

2. Podľa názoru oprávnenej jej súdy odňali možnosť pred súdom konať v zmysle § 237

písm. f/ O.s.p. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia,  

je procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme

možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho

súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.

Dovolateľka tvrdí, že k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. f/ O.s.p. došlo tým, že

súdy vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi bez nariadenia pojednávania a bez jej účasti, ako

i že v súvislosti s tým jej znemožnili vyjadriť sa k vykonaným dôkazom. Ďalej odvolaciemu súdu

vytýka nepreskúmateľnosť jeho rozhodnutia.

V preskúmavanej veci dospelo exekučné konanie do štádia posudzovania splnenia tých

zákonom stanovených procesných predpokladov, za ktorých súd poverí exekútora vykonaním

exekúcie. Dovolaním je napadnuté rozhodnutie vydané v tomto štádiu exekučného konania.

Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd

preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul

z hľadiska ich súladu so zákonom. Pri tom medziiným skúma, či návrh na vykonanie exekúcie

má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením (doložkou)

o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a povinný

osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky konania v zmysle

§ 103 O.s.p. V štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom

(§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie

exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie (ako procesnú

činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124 O.s.p.) – postačujúce je totiž,  

ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu,

vrátane do neho založených listín. Vzhľadom na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré   je zamerané na posúdenie splnenia podmienok konania a predpokladov pre vyhovenie žiadosti

súdneho exekútora o poverenie na vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať na pojednávaní  

a za prítomnosti oprávneného a povinného.

Ak teda dovolateľka vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/

O.s.p. z toho, že súdy vykonali „dokazovanie“ bez nariadenia pojednávania a v jej neprítomnosti,

ide o námietku neopodstatnenú. Namietaným postupom súdov nebola oprávnenej znemožnená

realizácia jej procesných oprávnení.

Oprávnená namietala aj to, že právne predpisy neumožňujú exekučnému súdu skúmať

prijateľnosť či neprijateľnosť rozhodcovskej doložky, a preto tento nemôže vysloviť ani jej

neplatnosť. Táto námietka sa [z určujúceho – obsahového – hľadiska (viď § 41 ods. 2 O.s.p.)]

viaže na správnosť interpretácie ustanovení zákona, teda na správnosť právneho posúdenia veci.

Dovolací súd na podstatu a zmysel tejto námietky prihliadal iba v súvislosti so skúmaním,  

či v konaní na súdoch nižších stupňov nedošlo k vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. O procesnú

vadu konania uvedenú v tomto ustanovení ide totiž tiež v prípade zamietnutia žiadosti súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre to neboli splnené zákonom

stanovené podmienky; takým zamietnutím sa totiž oprávnenému odopiera právo na výkon

vykonateľného rozhodnutia. Dovolací súd preto skúmal, či nejde o tento prípad.  

Po preskúmaní veci dospel k záveru, že v preskúmavanej veci nešlo ani o prípad

zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v procesnej

situácii, v ktorej pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné predpoklady. V tejto súvislosti  

sa dovolací súd stotožnil s argumentmi uvedenými v odôvodneniach rozhodnutí Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky v konaniach sp. zn. 2 Cdo 5/2012, sp. zn. 3 Cdo 146/2011, sp. zn.  

3 Cdo 167/2011, sp. zn. 3 Cdo 122/2011, 5 Cdo 100/2012 a sp. zn. 6 Cdo 228/2011, ktorých

právne závery považuje z pohľadu dovolacieho súdu za konštantné. Pokiaľ teda súd prvého

stupňa predmetnú žiadosť zamietol a odvolací súd jeho rozhodnutie potvrdil, nemal ich postup

za následok odňatie možnosti oprávnenej pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).  

Pokiaľ oprávnená za procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. f/ O.s.p. považuje

(ňou tvrdenú) nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu, dovolací súd uvádza

nasledovné:

Nepreskúmateľné je rozhodnutie súdu, ktoré nemá náležitosti uvedené v § 157 ods. 2

O.s.p. Aj odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu musí mať náležitosti uvedené v § 157  

ods. 3 O.s.p. (§ 211 O.s.p.). Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať

so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení

dostatočne vysvetlený nielen z hľadiska výsledkov vykonaného dokazovania a skutkových zistení

súdu, ale tiež z hľadiska prijatých právnych záverov. Účelom odôvodnenia rozhodnutia  

je vysvetliť postup súdu a dôvody, so zreteľom na ktoré rozhodol. Odôvodnenie rozhodnutia

odvolacieho súdu musí byť zároveň aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu

v (prípadnom) dovolacom konaní.

Ústava Slovenskej republiky neupravuje, aké dôsledky majú jednotlivé procesné

nesprávnosti (vrátane nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu), ku ktorým v praxi dochádza

v konaní pred súdmi, ani nestanovuje predpoklady ich možnej nápravy v opravnom konaní.

Bližšiu úpravu ústavne garantovaného práva na súdnu ochranu obsahuje Občiansky súdny

poriadok, ktorý vo svojich ustanoveniach predpokladá aj možnosť vzniku určitých procesných

pochybení súdu v občianskom súdnom konaní. V nadväznosti na podstatu, význam a procesné

dôsledky týchto pochybení upravuje Občiansky súdny poriadok aj predpoklady a podmienky,  

za ktorých možno v dovolacom konaní napraviť procesné nesprávnosti, ku ktorým došlo v konaní

na súdoch nižších stupňov. S niektorými najzávažnejšími, taxatívne vymenovanými procesnými

vadami, ktoré zakladajú zmätočnosť, spája Občiansky súdny poriadok prípustnosť dovolania

(viď § 237 O.s.p.); vady tejto povahy sú zároveň aj prípustným dovolacím dôvodom (§ 241  

ods. 2 písm. a/ O.s.p.). Aj niektorým ďalším vadám inej procesnej povahy majúcim za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci (tzv. iným vadám konania) pripisuje Občiansky súdny poriadok

význam, avšak – na rozdiel od v § 237 O.s.p. taxatívne vymenovaných procesných vád – (len)

v tom zmysle, že ich považuje za relevantný dovolací dôvod (viď § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.),

ktorý možno uplatniť iba v takom dovolaní, ktoré je procesne prípustné (vada takejto povahy

sama o sebe prípustnosť dovolania nezakladá).

Na posúdenie prípustnosti dovolania aj z aspektov vyplývajúcich z § 237 písm. f/ O.s.p.

je zásadne príslušný dovolací súd (viď IV. ÚS 238/07). Na základe uznesenia občianskoprávneho

kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bol v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu  

a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát R 111/1998 uverejnený rozsudok

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. augusta 1997 sp. zn. 2 Cdo 5/1997, v ktorom

dovolací súd vyslovil názor, že „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) aj vtedy, ak odvolací súd svoj

právny záver riadne neodôvodnil, takže jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný“. Podľa právneho

názoru dovolacieho súdu je názor zaujatý v uvedenom rozsudku plne opodstatnený  

aj v prejednávanej veci a dovolací súd ani v nej nemá dôvod odkloniť sa od tohto názoru. Senát

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý rozhoduje v preskúmavanej veci, pri doterajšom

rozhodovaní vždy dôsledne zastával názor, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladá (len)

tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., nie však procesnú vadu konania

v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (príkladmo možno uviesť týmto senátom prijaté rozhodnutia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 235/2010, 3 Cdo 236/2010,  

3 Cdo 96/2011). Právna kvalifikácia nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia súdu nižšieho

stupňa ako dôvod zakladajúci (len) tzv. inú vadu konania pritom vyplýva aj z rozhodnutí iných

senátov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (viď napríklad rozhodnutia sp. zn.  

1 Cdo 135/2010, 2 Cdo 137/2010, 4 M Cdo 5/2009, 5 Cdo 216/2010, 7 Cdo 55/2011).

Navyše (dovolací súd to iba poznamenáva), súd v opravnom konaní nemusí dať odpoveď

na všetky námietky uvedené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú (podľa názoru

súdu) podstatný význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné  

na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktoré je predmetom preskúmania

v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 219 ods. 2 O.s.p.

dáva odvolaciemu súdu možnosť, aby sa v prípade, ak sa v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, v odôvodnení obmedzil len na skonštatovanie

správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplnil na zdôraznenie správnosti

napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Túto možnosť odvolací súd v danom prípade aj využil.

3. K námietke oprávnenej, že súdy zaťažili konanie tzv. inou vadou konania majúcou  

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), dovolací súd uvádza, že

procesná vada tejto povahy je relevantný dovolací dôvod, ktorý možno úspešne uplatniť vtedy,

keď je dovolanie procesne prípustné (o tento prípad ale v preskúmavanej veci nešlo). Sama tzv.

iná vada konania prípustnosť dovolania nezakladá (pre účely preskúmavanej veci viď § 239

O.s.p. a § 237 O.s.p.).

4. Oprávnená napokon tvrdí, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva  

na nesprávnom právnom posúdení veci.

Právne posúdenie je činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu

právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový

stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce

aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Právnym posúdením veci sa nezakladá procesná vada konania v zmysle § 237 O.s.p. (iba

výskyt ktorej v konaní na súdoch nižších stupňov by v danej veci mohol založiť prípustnosť

dovolania oprávnenej). Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod, ktorým

možno úspešne odôvodniť (iba) procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.),

samo nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov ale prípustnosť dovolania

nezakladá (porovnaj tiež niektoré ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, sp. zn. 2 Cdo 97/2010, sp. zn. 3 Cdo 53/2011, sp. zn.  

4 Cdo 68/2011, sp. zn. 5 Cdo 44/2011 a sp. zn. 6 Cdo 41/2011).

Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád

konania tvrdených oprávnenou (§ 237 písm. a/ a f/ O.s.p.), nevyšli najavo ani iné procesné vady

konania vymenované v § 237 O.s.p. a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z ustanovenia

§ 239 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie oprávnenej podľa § 243b

ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti

ktorému nie je dovolanie prípustné.

V dovolacom konaní procesne úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov

konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1

O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nepriznal povinnému náhradu trov tohto konania, lebo

nepodal návrh na priznanie náhrady trov dovolacieho konania (§ 151 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom  

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 12. júla 2012

  JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková