3 Cdo 15/2012
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej R., a.s. so sídlom v K., IČO: X., zastúpenej JUDr. M. T., advokátom, s.r.o., so sídlom v B., proti povinnému E. H.,
bývajúcemu v P., o vymoženie 27,09 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Partizánske
pod sp. zn. 2 Er 185/2011, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne
z 21. septembra 2011 sp. zn. 2 CoE 33/2011, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Povinnému nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Oprávnená podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na vymoženie
27,09 € s príslušenstvom; povinnosť povinného zaplatiť jej túto sumu preukazovala
rozhodcovským rozsudkom Arbitrážneho súdu Košice z 8. marca 2010 sp. zn. 3 C 787/2009.
Súdny exekútor JUDr. P. K. následne v zmysle § 44 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov
(ďalej len „Exekučný poriadok“) požiadal Okresný súd Partizánske o vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie.
Okresný súd Partizánske uznesením zo 4. mája 2011 č.k. 2 Er 185/2011-18 zamietol
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Zamietnutie žiadosti
odôvodnil vyslovením záveru o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky nachádzajúcej
sa v poistnej zmluve z 29. júna 2008 (vo všeobecných poistných podmienkach časť XV). Poukázal na ustanovenie čl. 6, čl. 3 Smernice rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 53 Občianskeho
zákonníka, § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní a tiež judikatúru Európskeho
súdneho dvora a konštatoval, že predmetná rozhodcovská doložka je neprijateľnou podmienkou,
a teda v zmysle 53 Občianskeho zákonníka neplatnou, ktorou povinný nie je viazaný. Povinný
nemal možnosť podstatným spôsobom obsah poistnej zmluvy, ktorej súčasťou boli všeobecné
poistné podmienky, ovplyvniť; obsah rozhodcovskej doložky bol oprávnenou vopred pripravený
a povinný bol pokiaľ ide o vyjednávaciu silu v znevýhodnenom postavení, čím mu bola odopretá
ochrana v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a tiež Smernice rady 93/13/EHS. Z toho
dôvodu uvedený rozhodcovský rozsudok nemôže byť riadnym exekučným titulom na vykonanie
exekúcie.
Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Trenčíne uznesením z 21. septembra 2011 sp. zn.
2 CoE 33/2011 napadnuté uznesenie potvrdil. V celom rozsahu sa stotožnil so skutkovými
zisteniami súdu prvého stupňa ako i s jeho právnym posúdením veci, pričom v nadväznosti
na § 219 ods. 2 O.s.p. poukázal na odôvodnenie uznesenia súdu prvého stupňa.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená a žiadala zrušiť
napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a tiež ním potvrdené prvostupňové rozhodnutie a vec
vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, lebo súdy v danom prípade:
1. rozhodovali vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov (§ 237 písm. a/ O.s.p.). Túto
procesnú vadu vyvodzovala oprávnená z toho, že rozhodcovský súd rozhodoval v súlade
so zákonom na základe riadne uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Všeobecné súdy nemajú
vo vzťahu k rozhodnutiam rozhodcovského súdu postavenie odvolacích súdov a v zásade
nie sú oprávnené preskúmavať rozhodcovské rozsudky po vecnej stránke. Ustanovenie
§ 45 zákona č. 244/2002 Z.z. umožňuje zastaviť exekučné konanie v prípadoch porušenia
§ 40 ods. 1 písm. a/ a b/ uvedeného zákona, nie však v prípade, ak ide o porušenie § 40
ods. 1 písm. c/ tohto zákona. Podľa jej názoru „skúmanie (ne)platnosti rozhodcovskej
zmluvy alebo rozhodcovskej doložky v exekučnom konaní nemá žiadnu oporu
v relevantných právnych predpisoch“,
2. odňali oprávnenej možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). I keď
sa v exekučnom konaní vo všeobecnosti nevykonáva dokazovanie, súdy predsa len
vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi, avšak bez toho, aby nariadili pojednávanie.
Tým oprávnenej v rámci dokazovania odňali možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom
a tiež vysvetliť, ktoré časti predložených listín v ich vzájomnej väzbe viedli k uzavretiu
rozhodcovskej zmluvy. Odňatie možnosti konať pred súdom videla
aj v nepreskúmateľnosti uznesenia odvolacieho súdu.
3. konanie zaťažili tzv. inou vadou konania majúcou za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.),
4. svoje rozhodnutia založili na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p.).
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení, že
dovolanie podala včas oprávnená zastúpená advokátom (§ 241 ods. 1 veta druhá O.s.p.), bez
nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či tento opravný prostriedok
smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon
pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle
§ 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací súd
zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu
Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska.
Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie
proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109
ods. 1 písm. c/ O.s.p. V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu
odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd
vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky žiadneho
z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie súdu
prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu uvedenému § 239 ods. 2
písm. a/ až c/ O.s.p. Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovení § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.
prípustné nie je.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa
tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako
účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej
istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol
potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu
rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,
možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné (viď
napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Pre záver o prípustnosti
dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania
tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je zistenie, že k tejto
procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/ až e/ a g/ O.s.p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
1. Dovolateľka namieta, že v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov (§ 237 písm. a/ O.s.p.).
V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci,
ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych
vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7 ods. 1
O.s.p.). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov
verejnej správy (viď bližšie § 7 ods. 2 O.s.p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy
v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O.s.p.).
Nedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá
má ten dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť
a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu
je daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.
V danom prípade dovolateľka procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. a/ O.s.p.
nevyvodzuje z toho, že súdy vôbec nemali konať a rozhodovať. Ich právomoc konať
v exekučnom konaní nepopiera. Vyčíta im iba, že v rozpore so zákonom „preskúmavali
rozhodcovský rozsudok po vecnej stránke“ a že bez zákonom zvereného oprávnenia
v exekučnom konaní skúmali existenciu rozhodcovskej zmluvy. Dovolateľka tu teda namieta, že
rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení zákona.
Z určujúceho – obsahového – hľadiska (viď § 41 ods. 2 O.s.p.) nejde zo strany oprávnenej
o námietku nedostatku právomoci súdov, ale o námietku inú, ktorú dovolateľka uvádza vo väzbe
na otázku zákonnosti a vecnej správnosti právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci),
na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia (k tomu viď ďalej 4.).
Oprávnená takto formulovanou námietkou nedostatku právomoci súdov (§ 237
písm. a/ O.s.p.) dostatočne nezohľadňuje, že ňou napadnuté rozhodnutie bolo vydané
v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona (viď
napríklad ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku).
Vzhľadom na to nie je opodstatnená námietka dovolateľky o existencii vady konania
v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p. Súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci.
2. Podľa názoru oprávnenej jej súdy odňali možnosť pred súdom konať v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia,
je procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme
možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho
súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.
Dovolateľka tvrdí, že k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. f/ O.s.p. došlo tým, že
súdy vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi bez nariadenia pojednávania a bez jej účasti, ako
i že v súvislosti s tým jej znemožnili vyjadriť sa k vykonaným dôkazom. Ďalej odvolaciemu súdu
vytýka nepreskúmateľnosť jeho rozhodnutia.
V preskúmavanej veci dospelo exekučné konanie do štádia posudzovania splnenia tých
zákonom stanovených procesných predpokladov, za ktorých súd poverí exekútora vykonaním
exekúcie. Dovolaním je napadnuté rozhodnutie vydané v tomto štádiu exekučného konania.
Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd
preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul
z hľadiska ich súladu so zákonom. Pri tom medziiným skúma, či návrh na vykonanie exekúcie
má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením (doložkou)
o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a povinný
osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky konania v zmysle
§ 103 O.s.p. V štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom
(§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie
exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie (ako procesnú
činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124 O.s.p.) – postačujúce je totiž,
ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu,
vrátane do neho založených listín. Vzhľadom na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia podmienok konania a predpokladov pre vyhovenie žiadosti
súdneho exekútora o poverenie na vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať na pojednávaní
a za prítomnosti oprávneného a povinného.
Ak teda dovolateľka vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/
O.s.p. z toho, že súdy vykonali „dokazovanie“ bez nariadenia pojednávania a v jej neprítomnosti,
ide o námietku neopodstatnenú. Namietaným postupom súdov nebola oprávnenej znemožnená
realizácia jej procesných oprávnení.
Oprávnená namietala aj to, že právne predpisy neumožňujú exekučnému súdu skúmať
prijateľnosť či neprijateľnosť rozhodcovskej doložky, a preto tento nemôže vysloviť ani jej
neplatnosť. Táto námietka sa [z určujúceho – obsahového – hľadiska (viď § 41 ods. 2 O.s.p.)]
viaže na správnosť interpretácie ustanovení zákona, teda na správnosť právneho posúdenia veci.
Dovolací súd na podstatu a zmysel tejto námietky prihliadal iba v súvislosti so skúmaním,
či v konaní na súdoch nižších stupňov nedošlo k vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. O procesnú
vadu konania uvedenú v tomto ustanovení ide totiž tiež v prípade zamietnutia žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre to neboli splnené zákonom
stanovené podmienky; takým zamietnutím sa totiž oprávnenému odopiera právo na výkon
vykonateľného rozhodnutia. Dovolací súd preto skúmal, či nejde o tento prípad.
Po preskúmaní veci dospel k záveru, že v preskúmavanej veci nešlo ani o prípad
zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v procesnej
situácii, v ktorej pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné predpoklady. V tejto súvislosti
sa dovolací súd stotožnil s argumentmi uvedenými v odôvodneniach rozhodnutí Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky v konaniach sp. zn. 2 Cdo 5/2012, sp. zn. 3 Cdo 146/2011, sp. zn.
3 Cdo 167/2011, sp. zn. 3 Cdo 122/2011, 5 Cdo 100/2012 a sp. zn. 6 Cdo 228/2011, ktorých
právne závery považuje z pohľadu dovolacieho súdu za konštantné. Pokiaľ teda súd prvého
stupňa predmetnú žiadosť zamietol a odvolací súd jeho rozhodnutie potvrdil, nemal ich postup
za následok odňatie možnosti oprávnenej pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Pokiaľ oprávnená za procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. f/ O.s.p. považuje
(ňou tvrdenú) nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu, dovolací súd uvádza
nasledovné:
Nepreskúmateľné je rozhodnutie súdu, ktoré nemá náležitosti uvedené v § 157 ods. 2
O.s.p. Aj odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu musí mať náležitosti uvedené v § 157
ods. 3 O.s.p. (§ 211 O.s.p.). Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať
so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení
dostatočne vysvetlený nielen z hľadiska výsledkov vykonaného dokazovania a skutkových zistení
súdu, ale tiež z hľadiska prijatých právnych záverov. Účelom odôvodnenia rozhodnutia
je vysvetliť postup súdu a dôvody, so zreteľom na ktoré rozhodol. Odôvodnenie rozhodnutia
odvolacieho súdu musí byť zároveň aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu
v (prípadnom) dovolacom konaní.
Ústava Slovenskej republiky neupravuje, aké dôsledky majú jednotlivé procesné
nesprávnosti (vrátane nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu), ku ktorým v praxi dochádza
v konaní pred súdmi, ani nestanovuje predpoklady ich možnej nápravy v opravnom konaní.
Bližšiu úpravu ústavne garantovaného práva na súdnu ochranu obsahuje Občiansky súdny
poriadok, ktorý vo svojich ustanoveniach predpokladá aj možnosť vzniku určitých procesných
pochybení súdu v občianskom súdnom konaní. V nadväznosti na podstatu, význam a procesné
dôsledky týchto pochybení upravuje Občiansky súdny poriadok aj predpoklady a podmienky,
za ktorých možno v dovolacom konaní napraviť procesné nesprávnosti, ku ktorým došlo v konaní
na súdoch nižších stupňov. S niektorými najzávažnejšími, taxatívne vymenovanými procesnými
vadami, ktoré zakladajú zmätočnosť, spája Občiansky súdny poriadok prípustnosť dovolania
(viď § 237 O.s.p.); vady tejto povahy sú zároveň aj prípustným dovolacím dôvodom (§ 241
ods. 2 písm. a/ O.s.p.). Aj niektorým ďalším vadám inej procesnej povahy majúcim za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci (tzv. iným vadám konania) pripisuje Občiansky súdny poriadok
význam, avšak – na rozdiel od v § 237 O.s.p. taxatívne vymenovaných procesných vád – (len)
v tom zmysle, že ich považuje za relevantný dovolací dôvod (viď § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.),
ktorý možno uplatniť iba v takom dovolaní, ktoré je procesne prípustné (vada takejto povahy
sama o sebe prípustnosť dovolania nezakladá).
Na posúdenie prípustnosti dovolania aj z aspektov vyplývajúcich z § 237 písm. f/ O.s.p.
je zásadne príslušný dovolací súd (viď IV. ÚS 238/07). Na základe uznesenia občianskoprávneho
kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bol v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát R 111/1998 uverejnený rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. augusta 1997 sp. zn. 2 Cdo 5/1997, v ktorom
dovolací súd vyslovil názor, že „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) aj vtedy, ak odvolací súd svoj
právny záver riadne neodôvodnil, takže jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný“. Podľa právneho
názoru dovolacieho súdu je názor zaujatý v uvedenom rozsudku plne opodstatnený
aj v prejednávanej veci a dovolací súd ani v nej nemá dôvod odkloniť sa od tohto názoru. Senát
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý rozhoduje v preskúmavanej veci, pri doterajšom
rozhodovaní vždy dôsledne zastával názor, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladá (len)
tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., nie však procesnú vadu konania
v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (príkladmo možno uviesť týmto senátom prijaté rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 235/2010, 3 Cdo 236/2010,
3 Cdo 96/2011). Právna kvalifikácia nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia súdu nižšieho
stupňa ako dôvod zakladajúci (len) tzv. inú vadu konania pritom vyplýva aj z rozhodnutí iných
senátov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (viď napríklad rozhodnutia sp. zn.
1 Cdo 135/2010, 2 Cdo 137/2010, 4 M Cdo 5/2009, 5 Cdo 216/2010, 7 Cdo 55/2011).
Navyše (dovolací súd to iba poznamenáva), súd v opravnom konaní nemusí dať odpoveď
na všetky námietky uvedené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú (podľa názoru
súdu) podstatný význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné
na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktoré je predmetom preskúmania
v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 219 ods. 2 O.s.p.
dáva odvolaciemu súdu možnosť, aby sa v prípade, ak sa v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, v odôvodnení obmedzil len na skonštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplnil na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Túto možnosť odvolací súd v danom prípade aj využil.
3. K námietke oprávnenej, že súdy zaťažili konanie tzv. inou vadou konania majúcou
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), dovolací súd uvádza, že
procesná vada tejto povahy je relevantný dovolací dôvod, ktorý možno úspešne uplatniť vtedy,
keď je dovolanie procesne prípustné (o tento prípad ale v preskúmavanej veci nešlo). Sama tzv.
iná vada konania prípustnosť dovolania nezakladá (pre účely preskúmavanej veci viď § 239
O.s.p. a § 237 O.s.p.).
4. Oprávnená napokon tvrdí, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci.
Právne posúdenie je činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu
právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový
stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Právnym posúdením veci sa nezakladá procesná vada konania v zmysle § 237 O.s.p. (iba
výskyt ktorej v konaní na súdoch nižších stupňov by v danej veci mohol založiť prípustnosť
dovolania oprávnenej). Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod, ktorým
možno úspešne odôvodniť (iba) procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.),
samo nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov ale prípustnosť dovolania
nezakladá (porovnaj tiež niektoré ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, sp. zn. 2 Cdo 97/2010, sp. zn. 3 Cdo 53/2011, sp. zn.
4 Cdo 68/2011, sp. zn. 5 Cdo 44/2011 a sp. zn. 6 Cdo 41/2011).
Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania tvrdených oprávnenou (§ 237 písm. a/ a f/ O.s.p.), nevyšli najavo ani iné procesné vady
konania vymenované v § 237 O.s.p. a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z ustanovenia
§ 239 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie oprávnenej podľa § 243b
ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti
ktorému nie je dovolanie prípustné.
V dovolacom konaní procesne úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov
konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nepriznal povinnému náhradu trov tohto konania, lebo
nepodal návrh na priznanie náhrady trov dovolacieho konania (§ 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 12. júla 2012
JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková