3 Cdo 15/2011

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu P. M., bývajúceho vo V., zastúpenému JUDr. L. F., advokátkou so sídlom v P., proti žalovanému Krajskému riaditeľstvu Policajného zboru v Prešove, so sídlom v Prešove, Štúrova č. 7, o mimoriadne

zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, vedenej na Okresnom súde

Prešov pod sp. zn. 10 C 24/2007, na dovolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu

v Prešove z 13. októbra 2010 sp. zn. 15 Co 125/2010, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a .

Žalovanému nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Prešov rozsudkom zo 7. apríla 2010 č.k. 10 C 24/2007-269 v spojení

s dopĺňacím rozsudkom zo 6. augusta 2010 č.k. 10 C 24/2007-286 žalobu, ktorou sa žalobca

domáhal zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 4 200 000 Sk

zamietol. Rozhodol tak po zistení, že žalobca bol 1. júla 1984 prijatý do služobného pomeru

právneho predchodcu žalovaného, ktorý skončil 1. júna 1994 prepustením podľa § 110 ods. l

písm. b/ zákona č. 410/1991 Zb., keďže zo zdravotných dôvodov stratil schopnosť vykonávať

akúkoľvek funkciu v Policajnom zbore. Mal preukázané, že poškodenie zdravia u žalobcu je

v priamej súvislosti s výkonom služby ako profesionálneho boxera, je trvalé s možnou ďalšou

progresiou, ktorá sa dostupnou liečbou nedá vyliečiť. Pri posudzovaní dôvodnosti

uplatneného nároku prihliadol na námietku premlčania vznesenú žalovaným a dospel

k záveru, že v danom prípade došlo k premlčaniu práva žalobcu na náhradu škody spôsobenej

na zdraví, nakoľko právo nebolo uplatnené v 2 ročnej premlčacej dobe v zmysle § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Mal za to, že žalobca mohol uplatniť právo po prvý raz  

16. septembra 2002, pripadajúci na deň vyhotovenia neurologického nálezu  

MUDr. K. pre posudkové potreby, nakoľko žalobca mohol z neho získať vedomosť o svojich

diagnózach, ako i zodpovednom subjekte (žalovanom) a uplatniť svoj nárok. Urobil tak však

až žalobou podanou 9. februára 2007, teda po márnom uplynutí premlčacej doby (premlčacia

doba uplynula 16. septembra 2004). Výrok o náhrade trov konania odôvodnil ustanovením

§ 142 ods. 1 O.s.p.

Krajský   súd   v Prešove   na   odvolanie   žalobcu   rozsudkom   z 13.   októbra   2010  

sp. zn. 15 Co 125/2010 rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s dopĺňacím rozsudkom

potvrdil; žalovanému ako i štátu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Odvolací súd sa

v celom rozsahu stotožnil so skutkovým stavom zisteným súdom prvého stupňa ako i s jeho

právnym posúdením veci. Dodal, že ustálenie zdravotného stavu nastáva v momente, kedy

dostupné liečebné metódy nie sú schopné priniesť zlepšenie zdravotného stavu a od tohto

ustálenia začne bežať premlčacia doba na uplatnenie nárokov na súde; právnou skutočnosťou,

určujúcou beh premlčacej doby nie je vypracovanie lekárskeho posudku o ohodnotení

sťaženia spoločenského uplatnenia. Poukázal v tomto smere na dôvody uvedené

v odôvodnení rozsudku súdu prvého stupňa, považoval ich za správne. O náhrade trov

odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. l O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.

Rozsudok odvolacieho súdu napadol žalobca dovolaním, v ktorom uviedol, že

postupom súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) a že

odvolací súd vec nesprávne posúdil po právnej stránke (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Odňatie

možnosti konať pred súdom videl v tom, že odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu je

nepreskúmateľné, nie je presvedčivé, keďže v ňom neuviedol, prečo nezohľadnil dôvody, na

základe ktorých tvrdil, že pred vyhotovením bodového ohodnotenia sťaženia spoločenského

uplatnenia nemohol mať vedomosť o výške škody ani o tom, kto za škodu zodpovedá;

odvolací súd vychádzal len z jeho predpokladanej vedomosti. Nesúhlasil s právnym záverom

odvolacieho súdu o premlčaní nároku na náhradu škody a v tomto smere poukázal na odlišné

právny závery v iných obdobných veciach, napr. vo veci Krajského súdu v Prešove sp. zn.  

3 Co 155/2007. Tým, že odvolací súd sa od týchto právnych záverov odchýlil, bol toho

názoru, že aj týmto postupom mu odňal možnosť konať pred súdom a porušil tak zásadu

právnej istoty. Z uvedených dôvodov žiadal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušiť

a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu žalobcu uviedol, že rozsudok odvolacieho súdu je

vecne správny a navrhol dovolanie zamietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátkou (§ 241

ods. l O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr,

či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom

(§ 236 a nasl. O.s.p.).

Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé

rozhodnutie súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho

prípustnosti. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, len

v prípadoch, v ktorých ho pripúšťa zákon (viď § 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa  

§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je

dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho

názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie

prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku

ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým

súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

Keďže podané dovolanie nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku, ale takému

potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, že

dovolanie proti nemu je prípustné ani takému potvrdzujúcemu rozsudku súdu prvého stupňa,

v ktorom súdu prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa  

§ 153 ods. 3 a 4, nemožno prípustnosť podaného dovolania vyvodiť z § 238 ods. 1 O.s.p., ani

z § 238 ods. 3 O.s.p. Pre úplnosť treba uviesť, že dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ

nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie žalobcu nie je podľa  

§ 238 ods. 1 až 3 O.s.p. procesne prípustné.

Dovolanie žalobcu by mohlo byť procesne prípustné, len ak by v konaní, v ktorom bol

vydaný napadnutý rozsudok, došlo k procesnej vade uvedenej v § 237 O.s.p. Povinnosť

skúmať, či konanie nie je zaťažené niektorou z nich, vyplýva pre dovolací súd z § 242 ods. 1

O.s.p. Dovolací súd sa z tohto dôvodu neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania

podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal tiež otázkou, či v konaní nedošlo k procesnej vade

v zmysle § 237 O.s.p. Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten,

kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník

konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na

začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne

obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne

významné len tie procesné nedostatky, ktoré vykazujú znaky vád taxatívne v ňom

vymenovaných; iné procesné vady konania alebo nesprávnosti rozhodovania, i keby k nim

v konaní došlo, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia. Treba zdôrazniť,

že pri posudzovaní existencie procesnej vady uvedenej v § 237 O.s.p. ako dôvodu, ktorý

zakladá prípustnosť dovolania, nie je významný subjektívny názor účastníka, ale len zistenie,

že v konaní došlo k takejto vade. So zreteľom na obsah dovolania žalobcu treba v danom

prípade osobitne zdôrazniť, že § 237 O.s.p. spája prípustnosť dovolania výlučne len so

závažnými procesnými vadami, a s výhradne tými, ktoré zakladajú tzv. zmätočnosť. Iné

procesné vady (procesné vady inej povahy, než sú vady taxatívne vymenované v § 237 O.s.p.)

a tiež iné nesprávnosti než sú vady postupu súdu v konaní (napríklad nesprávnosti, ku ktorým

došlo v rámci právneho posudzovania veci), nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto

ustanovenia.

Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli

a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení

nemožno vyvodiť.

S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti, ktorých sa mal

dopustiť odvolací súd, sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či postupom odvolacieho

súdu nebola žalobcovi odňatá možnosť konať pred súdom. Z obsahu dovolania možno

vyvodiť, že k odňatiu možnosti konať pred súdom malo podľa jeho názoru dôjsť tým, že

odvolací súd v rozpore s § 157 ods. 2 O.s.p. rozhodnutie dostatočne neodôvodnil, nakoľko

nevysvetlil „logický nesúlad medzi plynutím premlčacej subjektívnej lehoty, ktorá mala

podľa názoru konajúcich súdov začať plynúť a uplynúť v období pred stanovením bodového

ohodnotenia, t.j. pred skutočnou vedomosťou žalobcu o výške a rozsahu škody na zdraví.“,

ako i tým, že odvolací súd pri rozhodovaní nerešpektoval právne závery vyslovené

v obdobných veciach.

Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný

postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných práv účastníka

konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237

písm. f/ O.s.p. ide vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími

všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho

procesné práva. Dovolací súd z obsahu spisu nezistil, že by konanie pred súdmi nižších

stupňov bolo postihnuté procesnou vadou, znemožňujúcou žalobcovi realizáciu jeho

procesných práv.  

Pokiaľ žalobca namieta nedostatky týkajúce sa odôvodnenia dovolaním napadnutého

rozsudku odvolacieho súdu (nepreskúmateľnosť), treba uviesť, že nie každá procesná

nesprávnosť, ku ktorej dôjde v priebehu občianskeho súdneho konania, je relevantná

z hľadiska procesnej prípustnosti dovolania. S niektorými najzávažnejšími, taxatívne

vymenovanými procesnými vadami, ktoré zakladajú zmätočnosť, spája Občiansky súdny

poriadok priamo prípustnosť dovolania (viď § 237 O.s.p.); vady tejto povahy sú zároveň aj

prípustným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.). Niektorým vadám inej

procesnej povahy majúcim za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (s tzv. iným vadám

konania) pripisuje Občiansky súdny poriadok význam v tom zmysle, že ich považuje za

relevantný dovolací dôvod (viď ustanovenie § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), ktorý možno

uplatniť v dovolaní, ale len pokiaľ je procesne prípustné. Uznesením občianskoprávneho

kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bolo odporučené uverejniť v Zbierke

stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. augusta 1997 sp. zn. 2 Cdo 5/1997, v ktorom tento súd dospel

k právnemu názoru, že „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver

riadne neodôvodnil, takže jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný“. Tento rozsudok bol

v uvedenej zbierke publikovaný ako R 111/98. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu je

názor zaujatý v uvedenom judikáte plne opodstatnený aj v prejednávanej veci. Právna

kvalifikácia nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia súdu nižšieho stupňa ako dôvodu

zakladajúceho (len) tzv. inú vadu konania pritom vyplýva aj z ďalších rozhodnutí Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (viď napríklad rozhodnutia sp. zn. 1 Cdo 140/2009,  

2 M Cdo 18/2008, 3 Cdo 249/2008, 3 Cdo 9/2009, 3 Cdo 290/2009, 3 Cdo 338/2009  

a 5 Cdo 290/2009). Preto sama skutočnosť, že v konaní prípadne došlo k procesnej vade tejto

povahy (nepreskúmateľnosť rozhodnutia), nemôže v danom prípade založiť prípustnosť

dovolania žalobcu, lebo nejde o vadu v zmysle § 237 O.s.p.  

Žalobca v dovolaní vyslovil aj nespokojnosť s právnym posúdením veci odvolacím

súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo

skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený

skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový

stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce

aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd ale právnym posúdením veci

neodníma účastníkovi konania možnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237

písm. f/ O.s.p. (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 112/2001

uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky

pod č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 50/2002

uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne posúdenie veci súdmi nižších

stupňov je Najvyšším súdom Slovenskej republiky považované za relevantný dovolací dôvod,

ktorým možno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.),

zároveň je ale zhodne zastávaný názor, že nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších

stupňov nezakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 O.s.p. (viď napríklad rozhodnutia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 102/2004, sp. zn. 2 Cdo 282/2006,  

sp. zn. 3 Cdo 174/2005 a sp. zn. 4 Cdo 165/2003). I keby teda tvrdenia žalobcu o založení

rozhodnutia na nesprávnom právnom posúdení boli prípadne aj opodstatnené, nezakladalo by

to prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 237 O.s.p.  

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky

k záveru, že v prejednávanej veci je dovolanie žalobcu podľa Občianskeho súdneho poriadku

procesne neprípustné, preto Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadny opravný

prostriedok žalobcu podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

odmietol.

V dovolacom konaní procesne úspešnému žalovanému vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti žalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p., § 224 ods. 1

O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nepriznal žalovanému náhradu trov dovolacieho

konania, lebo v dovolacom konaní nepodal návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy

dovolacieho konania (§ 151 ods. 1 O.s.p.).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 19. apríla 2011

JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková