3 Cdo 14/2014
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu JUDr. P. P., bývajúceho v P., proti žalovanej R., a.s., so sídlom v B., IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou H.,
so sídlom v B., o ochranu osobnosti, vedenej na Okresnom súde Pezinok pod sp. zn. 4 C
613/2008, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 15. augusta 2012
sp. zn. 15 Co 202/2011 v spojení s opravným uznesením tohto súdu zo 14. septembra 2012
sp. zn. 15 Co 202/2011, takto
r o z h o d o l :
Rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 15. augusta 2012 sp. zn. 15 Co 202/2011
v spojení s opravným uznesením tohto súdu zo 14. septembra 2012 sp. zn. 15 Co 202/2011
z r u š u j e a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Pezinok rozsudkom z 15. apríla 2011 č.k. 4 C 613/2008-171 zamietol
žalobu, ktorou sa žalobca domáhal ochrany svojej osobnosti. Vychádzal z toho, že žalovaná
v denníku N. uverejnila 6. októbra 2004 článok s názvom „Úplatkársky advokát“ (ďalej len
„článok“), ktorý informoval o tom, že bratislavský advokát P. P. čelí obvineniu z podplácania.
Článok, ktorý čerpal z informácií agentúr S. a T., takmer doslovne kopíroval vyhlásenie
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky uverejnené deň predtým. V zmysle tohto vyhlásenia
bol P. P. zadržaný pri odovzdávaní úplatku. Uznesením Prezídia Policajného zboru, Úradu
boja proti korupcii, odboru boja proti korupcii – stred v Banskej Bystrici z 30. septembra
2004 č. ČVS: PPZ-93/BKP-S-2004 začalo trestné stíhanie žalobcu pre trestný čin podplácania
podľa § 161 ods. 1 a ods. 3 písm. b/ Trestného zákona. Z tohto uznesenia vyplýva, že žalobca
mal uvedený trestný čin spáchať 13. júla 2004 a 16. septembra 2004, kedy mal obhajkyni
JUDr. M. M. ponúknuť a aj dať sumu 30 000 Sk, aby dosiahol výhodu pre svojho klienta. To
znamená, že v čase uverejnenia článku bol žalobca trestne stíhaný. V ďalšom súd prvého 2 3 Cdo 14/2014
stupňa citoval ustanovenia § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka, ako aj § 16 a § 19 zákona č.
81/1996 Z.z. o periodickej tlači a o ostatných hromadných informačných prostriedkoch (ďalej
len „zákon č. 81/1996 Z.z.“), poukázal na čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len Dohovor“) a konštatoval, že žalobca sa neopodstatnene domáha ochrany svojich
osobnostných práv. I keď článok obsahoval aj niektoré informácie, pravdivosť ktorých
žalobca úspešne poprel (napríklad, že bol zadržaný priamo pri odovzdávaní úplatku) súd
prvého stupňa za určujúce považoval to, že článok pravdivo a v súlade so skutočnosťou
informoval verejnosť o obvinení žalobcu zo spáchania trestného činu podplácania. Časové
súvislosti jeho zadržania a okolnosti odovzdania úplatku vyhodnotil z pohľadu ochrany
osobnostných práv ako irelevantné. S poukazom na niektoré rozhodnutia Európskeho súdu
pre ľudské práva dospel k záveru, že novinári, pokiaľ prispievajú k verejnej diskusii
o záležitostiach legitímneho verejného záujmu, musia mať právo spoliehať sa na zdroje
oficiálnych správ (orgánov štátnej správy, orgánov činných v trestnom konaní). Žalovaná
v danom prípade realizovala svoje právo na informácie a čitateľov denníka N. informovala
o otázkach verejného záujmu. Vzhľadom na to, že čerpala z oficiálnych správ, súd
nepovažoval za potrebné vykonať dokazovanie výsluchom redaktora tohto denníka. O trovách
konania rozhodol tak, že žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanej ich náhradu vo výške 1 753,08 €.
Proti tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie s odôvodnením, že napadnuté
rozhodnutie sa prieči ústave a zákonu, je zmätočné a nepreskúmateľné. Súd nevykonal
žalobcom navrhovaný dôkaz (spisom vo veci JUDr. R. F. proti denníku P.), nenariadil
dokazovanie znaleckým posudkom, ktorý mal byť podkladom pre posúdenie, či článok bol
alebo nebol spôsobilý zasiahnuť do osobnosti žalobcu a rozsudok založil na nesprávnom
vyhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania. V rozsudku sa poukazuje na niektoré
rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, avšak nevysvetľuje, prečo sa na ne
v prejednávanej veci poukazuje. Nesprávny je záver súdu o nepodstatnosti otázky, či bol
alebo nebol zadržaný pri preberaní úplatku. Skutočnosť, že bol trestne stíhaný, neznamená, že
by nemal mať právo domáhať sa ochrany svojich osobnostných práv, do ktorých mu bolo
neoprávnene zasiahnuté. Žiadal preto napadnuté rozhodnutie zmeniť tak, že jeho žalobe sa
vyhovie. Dodatočne predložil odvolaciemu súdu rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. I. ÚS 129/2010. Predložil mu tiež rozhodnutie 3 3 Cdo 14/2014
Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 46 Coch 2/2003 s tým, že spisom tejto spisovej značky
žiadal doplniť dokazovanie.
Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu uviedla, že žalobcovi sa nepodarilo spochybniť
správnosť tohto rozhodnutia. Článok vychádza striktne z procesného postavenia žalobcu
v čase jeho uverejnenia. Informácia, že žalobca bol obvinený zo spáchania trestného činu
podplácania, bola pravdivá, preto táto skutočnosť vylučuje neoprávnenosť zásahu do práva
na ochranu osobnosti žalobcu. Nepravdivá bola informácia, že žalobca bol zadržaný
pri odovzdávaní úplatku, poskytol ju ale orgán verejnej moci, preto žalovaná nebola povinná
ju overovať. Navyše, súd prvého stupňa správne dospel k záveru, že táto informácia bola
z hľadiska ochrany osobnosti žalobcu bezvýznamná. Dôležité bolo, že žalobca bol v čase
uverejnenia článku obvinený z podplácania. Návrh na ustanovenie znalca je úplne nedôvodný,
lebo či uverejnený článok bol alebo nebol spôsobilý zasiahnuť do osobnosti žalobcu,
je otázkou právnou, vyriešenie ktorej prináleží súdu. Z týchto dôvodov žalovaná žiadala
napadnutý rozsudok potvrdiť.
Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 15. augusta 2012 sp. zn. 15 Co 202/2011
(v spojení s opravným uznesením tohto súdu zo 14. septembra 2012 rovnakej spisovej
značky) napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny (§ 219 ods. 1 O.s.p.) a žalobcovi
uložil povinnosť zaplatiť žalovanej náhradu trov odvolacieho konania 116,96 €.
V odôvodnení uviedol, že odvolanie žalobcu prejednal podľa § 214 ods. 1 O.s.p. a, viazaný
dôvodmi a obsahom odvolania, dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, lebo súd prvého
stupňa dostatočným spôsobom zistil skutkový stav a vyvodil z neho správny právny záver.
Odvolací súd v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. v celom rozsahu poukázal na rozhodnutie súdu
prvého stupňa a jeho odôvodnenie. Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku
konštatoval, že všetky zákonné práva a slobody sa chránia len potiaľ, pokiaľ uplatnením
jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či k popretiu iného práva
alebo slobody. Sloboda prejavu predstavuje jeden zo základných pilierov demokratickej
spoločnosti, jednu zo základných podmienok jej rozvoja a sebarealizácie jednotlivca. Čl. 10
Dohovoru priznáva novinárom ochranu, ak konajú v dobrej viere s cieľom poskytnúť
pravdivé a dôveryhodné informácie v súlade s novinárskom etikou. Poslaním tlače je šíriť
informácie a myšlienky o otázkach verejného záujmu, pričom je nespochybniteľným právom
verejnosti aj takéto informácie prijímať. Vecou verejnou je nielen všetka agenda štátnych
orgánov a inštitúcií, ale aj osôb pôsobiacich vo verejnom živote, napríklad politikov, 4 3 Cdo 14/2014
úradníkov, sudcov, advokátov; vecou verejnou sú aj novinárske aktivity a všetko, čo na seba
upútava verejnú pozornosť. Otázkou verejného záujmu boli teda aj informácie, týkajúce
sa činnosti štátnych orgánov, a to že niektorý advokát čelí obvineniu z podplácania. Pokiaľ
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky poskytlo tlačovú informáciu, verejnosť mala právo
dostať ju a úlohou novinárov bolo sprostredkovať verejnosti túto informáciu. Nie
je povinnosťou novinárov informácie získané od štátnych orgánov selektovať a posudzovať,
ktoré informácie môže alebo nemôže verejnosť dostať. Novinári nemôžu znášať
zodpovednosť za to, že šíria informácie poskytnuté orgánmi štátu, pretože je to ich úloha
a poslanie. Práve naopak, je na orgánoch štátu, aby zvážili, ktoré informácie a v akom rozsahu
možno prostredníctvom novinárov sprístupniť verejnosti v súlade s platnými právnymi
predpismi. Odvolací súd poukázal na to, že v článku uverejnené informácie boli získané
prostredníctvom tlačových agentúr T. a S., preto nebol dôvod overovať ich pravdivosť.
Žalovaná za takéto informácie nemôže zodpovedať. Novinári, pokiaľ prispievajú k verejnej
diskusii o záležitostiach legitímneho záujmu, majú právo spoliehať sa na obsah oficiálnych
správ bez toho, aby boli povinní uskutočniť nezávislý prieskum; v opačnom prípade by totiž
„mohla byť podkopaná životne dôležitá úloha strážneho psa, ktorú novinári zohrávajú“. Pokiaľ žalobca tvrdil, že nepravdivou informáciou, podľa ktorej bol zadržaný bezprostredne
pri odovzdaní úplatku, mu bola spôsobená veľká majetková a nemajetková ujma, odvolací súd poukázal na obsah článku a konštatoval, že ani výpoveďou manželky žalobcu nebolo
preukázané, že by práve článok bol príčinou zhoršenia vzťahov medzi žalobcom a jeho
manželkou a následného podania návrhu na rozvod ich manželstva. Z článku sa nielen
manželka, ale aj príbuzní žalobcu mohli dozvedieť, že žalobca bol obvinený z podplácania.
To považoval odvolací súd za rozhodujúce aj z pohľadu zhoršenia vzťahov medzi manželmi.
Okolnosť, či bol žalobca zadržaný priamo pri odovzdávaní úplatku, už pri tom nezohrala
žiadny význam, i keď sa neskôr ukázalo, že táto časť zverejnených informácií nebola
pravdivá. K ďalšej námietke žalobcu, že súd prvého stupňa nevyhodnotil dôkazy ním
založené v jeho prospech a nepostupoval správne, pokiaľ nenariadil znalecké dokazovanie,
odvolací súd uviedol, že účastníci občianskeho súdneho konania sú síce povinní označiť
dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, avšak len súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov
vykoná. V ďalšom odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa konštatoval, že v čase
publikovania článku (t.j. 6. októbra 2004) mal žalobca status trestne stíhanej osoby. Žalovaná
uverejnením článku neprekročila ústavou a Dohovorom garantovanú slobodu prejavu, preto
ani nemohla neprípustným spôsobom zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu. Vzhľadom na
to, že sa nedopustila neprimeraného zásahu do chránených práv žalobcu, nebolo potrebné 5 3 Cdo 14/2014
zaoberať sa nárokom žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. K žiadosti žalobcu
o predloženie spisu Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 46 Coch 2/2003 odvolací súd
poukázal na ustanovenie § 205a ods. 1 O.s.p. a konštatoval, že žalobca mohol toto
rozhodnutie v priebehu prvostupňového konania predložiť, prípadne žiadať, aby sa súd
prvého stupňa s týmto dôkazom oboznámil. Žalobca tak ale nepostupoval. O trovách
odvolacieho konania rozhodol odvolací súd s poukazom na § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 2
O.s.p.
Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie s tým, že
postupom odvolacieho súdu mu bola odňatá možnosť konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.), lebo
napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné, arbitrárne a svojvoľné. Z odôvodnenia tohto
rozhodnutia totiž „nevyplýva, že súd nerozhodoval v zmysle č.l. 51 Ústavy SR, keď
nerozhodoval podľa zákona č. 81/1966 Zb., teda zákona, ktorý vykonáva toto ustanovenie
Ústavy SR“. Odvolací súd „nerozhodoval, ani neodôvodňoval rozhodnutie podľa zákona“,
nevysvetlil, prečo sa inšpiroval niektorými rozhodnutiami Európskeho súdu pre ľudské práva
vo veci a, hoci nepripustil vykonanie žalobcom navrhovaného dokazovania, svoj postup
neodôvodnil. I keď v čase rozhodovania odvolacieho súdu nebolo žiadnym právoplatným
rozhodnutím ustálené, že žalobca niekomu poskytol úplatok, odvolací súd v odôvodnení
svojho rozsudku konštatoval, že poskytnutie úplatku žalobcom je podstatnou skutočnosťou. Podľa názoru dovolateľa sa „odvolací súd dostatočne nezaoberal obsahom odvolania, čoho
′dôvodom′ bolo aj nesprávne rozhodnutie“. So zreteľom na to žiadal napadnutý rozsudok
zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.
Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že žalobca neopodstatnene namieta, že
v konaní došlo k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. f/ O.s.p. Prvostupňový aj odvolací
súd svoje rozhodnutia náležite odôvodnili a zaoberali sa jednotlivými námietkami žalobcu.
Odvolací súd sa podrobne zaoberal podstatou veci a podal konkrétnu, jasnú a zrozumiteľnú
odpoveď na všetky kľúčové otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Podstata
dovolacích námietok sa pritom ani tak netýka procesnej vady konania v zmysle § 237 O.s.p.,
ako skôr nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom. Nie je pravdou, že
odvolací súd nevysvetlil, prečo nevykonal dokazovanie oboznámením sa so spisom v právnej
veci „Dr. R. F. proti týždenníku P.“ – odôvodnenie nevykonania tohto dôkazu je totiž uvedené
na strane 7 rozsudku odvolacieho súdu. Nedôvodná je tiež argumentácia žalobcu o tom, že
odvolací súd nevysvetlil, prečo zohľadnil niektoré rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské 6 3 Cdo 14/2014
práva. Dovolacia námietka, že žalobca bol odvolacím súdom bez náležitého opodstatnenia
označený za osobu, ktorá poskytla úplatok, sa netýka nedostatočného odôvodnenia
napadnutého rozsudku, ale nesprávnosti právneho posúdenia veci, na ktorom tento rozsudok
spočíva. Z týchto dôvodov žalovaná žiadala dovolanie odmietnuť a priznať jej náhradu trov
dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací [§ 10a
ods. 1 O.s.p. (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny
poriadok v znení pred 1. januárom 2015)] po zistení, že dovolanie podal včas účastník
konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) s právnickým vzdelaním (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal, či dovolanie smeruje proti
rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.
1. V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. možno dovolaním napadnúť právoplatné rozhodnutie
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Dovolanie žalobcu smeruje proti rozsudku. Dovolanie proti rozsudku je prípustné,
ak je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého
stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.). Dovolanie je prípustné aj proti rozsudku
odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu
vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku
odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd
vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku
súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej
podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. (§ 238 ods. 3 O.s.p.).
Prípustnosť dovolania žalobcu z uvedených ustanovení Občianskeho súdneho
poriadku nevyplýva. Napadnutý nie je zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238
ods. 1 O.s.p.), dovolací súd v tejto veci dosiaľ nezaujal záväzný právny názor (§ 238
ods. 2 O.s.p.) a dovolanie smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, ktorý
nemá znaky rozsudku uvedeného v § 238 ods. 3 O.s.p.
7 3 Cdo 14/2014
2. Dovolanie žalobcu by v okolnostiach daného prípadu mohlo byť procesne prípustné,
len ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované
v § 237 O.s.p. O vadu v zmysle tohto ustanovenia ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá
nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť
byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania
významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno ním
napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie neprípustné (viď napríklad
R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené v časopise Zo súdnej
praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p.
nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade
vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu,
že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli
a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania žalobcu preto z týchto
ustanovení nemožno vyvodiť.
2.1. S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu
prvostupňového a odvolacieho súdu sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či žalobcovi
bola odňatá možnosť pred súdom konať.
Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný
postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných oprávnení
účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle
§ 237 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom,
prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal
účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom
súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti
na uplatnenie ich práv – viď napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony 8 3 Cdo 14/2014
vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy
(§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123
O.s.p.), byť predvolaní na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby mu bol rozsudok
doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)].
2.2. Dovolateľ v súvislosti s tvrdením, že v konaní došlo k procesnej vade uvedenej
v § 237 písm. f/ O.s.p. namieta nerešpektovanie princípu legality. Z toho, ako obsahovo
vymedzuje porušenie ústavy tým, že odvolací súd „nerozhodoval podľa zákona č. 81/1966
Zb. o periodickej tlači a o ostatných hromadných informačných prostriedkoch, vyplýva, že
táto jeho námietka je z rozhodujúceho – obsahového hľadiska – námietkou nevytýkajúcou
procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ale námietkou vytýkajúcou nesprávne
právne posúdenie veci (k tomu viď ďalej).
2.3. Žalobca v dovolaní namieta, že napadnuté rozhodnutie nie je dostatočne
preskúmateľné a v tom vidí procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Judikatúra najvyššieho súdu (viď R 111/1998) zastáva názor, že nepreskúmateľnosť
rozhodnutia nezakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ale (len) inú
vadu konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), ktorá však nie je dôvodom zakladajúcim
prípustnosť dovolania. Tento názor je plne opodstatnený aj v prejednávanej veci a nie
je dôvod odkloniť sa od tohto názoru. Na obdobnom závere spočívajú aj ďalšie rozhodnutia
najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 3 Cdo 249/2008, 3 Cdo 290/2009, 3 Cdo 138/2010,
3 Cdo 49/2011, 3 Cdo 165/2011, 3 Cdo 84/2012, 3 Cdo 49/2013, 3 Cdo 276/2013,
3 Cdo 10/2014, 3 Cdo 55/2014 a 3 ECdo 28/2014). Senát dovolacieho súdu, ktorý koná
a rozhoduje v preskúmavanom prípade, zastáva tento názor nemenne vo všetkých ním
prejednávaných veciach bez ohľadu na to, čo bolo predmetom konania (viď napríklad
rozhodnutie v pracovnoprávnej veci sp. zn. 3 Cdo 158/2012, ďalej v exekučnej veci
sp. zn. 3 ECdo 117/2013, vo veci sp. zn. 3 Cdo 244/2011 týkajúcej sa uloženia povinnosti
poskytnúť zmluvné plnenie, rovnako vo veciach sp. zn. 3 Cdo 69/2010 a 3 Cdo 165/2011,
v ktorých účastník tvrdil zásah do jeho osobnostných práv). Právna kvalifikácia
nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu ako dôvodu zakladajúceho len tzv. inú
vadu konania pritom vyplýva tiež z rozhodnutí ďalších senátov najvyššieho súdu (porovnaj
napríklad sp. zn. 1 Cdo 140/2009, 1 Cdo 181/2010, 2 M Cdo 18/2008, 2 Cdo 83/2010, 9 3 Cdo 14/2014
4 Cdo 310/2009, 5 Cdo 290/2008, 5 Cdo 216/2010, 6 Cdo 25/2012, 7 Cdo 52/2011,
7 Cdo 109/2011 a aktuálne tiež rozhodnutie sp. zn. 1 ECdo 10/2014).
Správnosť takéhoto nazerania na problematiku nepreskúmateľnosti rozhodnutia
a jej dôsledkov potvrdzujú tiež rozhodnutia ústavného súdu o sťažnostiach proti tým
rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvali na právnych záveroch súladných s R 111/1998
(viď napríklad rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 184/2010, III. ÚS 184/2011,
I. ÚS 264/2011, I. ÚS 141/2011, IV. ÚS 481/2011, III. ÚS 148/2012, IV. ÚS 481/2011,
IV. ÚS 208/2012, IV. ÚS 90/2013, I. ÚS 287/2014). Dovolací súd osobitne poukazuje
na to, že ústavný súd v náleze z 30. januára 2013 sp. zn. III. ÚS 551/2012 konštatoval, že
„sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu,
ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania
podľa § 237 písm. f/ O.s.p., ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“.
Na doloženie aktuálnosti tohto právneho náhľadu na danú problematiku dovolací súd uvádza,
že ústavný súd v uznesení z 27. marca 2014 sp. zn. IV. ÚS 196/2014 zotrval „na opakovane
vyslovenom závere (napr. IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 499/2011, IV. ÚS 161/2012) o ústavnej
udržateľnosti názoru najvyššieho súdu, podľa ktorého prípadný nedostatok riadneho
odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový
stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237
písm. f/ O.s.p.“. Obdobnú argumentáciu zvolil ústavný súd aj v uznesení zo 4. júna 2014
sp. zn. I. ÚS 287/2014, ktorým ako zjavne neopodstatnenú odmietol sťažnosť proti uzneseniu
najvyššieho súdu z 23. januára 2014 sp. zn. 3 Cdo 139/2012. V uznesení z 28. októbra 2014
sp. zn. I. ÚS 606/2014 ústavný súd obdobne konštatoval, že najvyšší súd v rozhodnutí
sp. zn. 3 Cdo 55/2014 (založenom na stotožnení sa s judikátom R 111/1998) dospel ústavne
konformným spôsobom k záveru o neprípustnosti dovolania.
Z týchto dôvodov dovolací súd uzatvára, že ak by aj (prípadne) bolo dovolaním
napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné (dovolací súd sa touto otázkou nezaoberal),
nezakladalo by to prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p.
2.4. Dovolateľ podľa všetkého zastáva tiež názor, že k procesnej vade konania
zakladajúcej zmätočnosť (§ 237 písm. f/ O.s.p.) došlo v dôsledku postupu súdov v procesne
dokazovania a vyhodnocovania jeho výsledkov. Namieta, že súdy nevykonali všetky dôkazy, 10 3 Cdo 14/2014
ktoré navrhol, vykonané dôkazy nevyhodnotili správne a rozhodli bez úplného zistenia
rozhodujúcich skutkových okolností.
Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú
v rámci dokazovania vykonané, je však vždy vecou súdu (§ 120 ods. 1 O.s.p.), a nie
účastníkov konania (viď tiež uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 99/2011,
2 Cdo 141/2012, 3 Cdo 2012/2012, 4 Cdo 125/2012, 5 Cdo 251/2012, 6 Cdo 36/2011
a 7 Cdo 34/2011).
Nevykonanie určitého dôkazu (nevyhovenie návrhu účastníka, aby súd vykonal
ten – ktorý dôkaz) môže mať za následok len neúplnosť skutkových zistení vedúcu prípadne
k vydaniu nesprávneho rozhodnutia, nie však procesnú vadu v zmysle § 237 O.s.p.
(viď R 37/1993). Zo samej skutočnosti, že súd v priebehu konania nevykonal všetky
navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nemožno
vyvodiť, že dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
prípustné (viď R 125/1999, R 6/2000).
Žalobcom namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdov,
ku ktorým (údajne) dospeli v procese dokazovania, môže zakladať (nanajvýš) tzv. inú vadu konania; v prípade neúplnosti skutkových zistení alebo nesprávnosti skutkových záverov
nejde o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný za dôvod
zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle § 237 f/ O.s.p. (viď viaceré rozhodnutia
najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011,
6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012). Ak k tejto nesprávnosti v súdnom konaní dôjde, nie je ňou
znemožnená realizácia procesných oprávnení účastníka konania. Pre úplnosť treba dodať, že
dovolací súd nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len
z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel
od prvostupňového a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať
dokazovanie – viď § 243a ods. 2, in fine O.s.p. („dokazovanie však nevykonáva“). Dovolaním
sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého
a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania.
2.5. Pre prípad, že dovolateľ za procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
považuje tiež to, že napadnutý rozsudok (podľa neho) spočíva na nesprávnom právnom 11 3 Cdo 14/2014
posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), lebo odvolací súd (ako tvrdí) neposúdil vec podľa
zákona č. 81/1966 Zb. o periodickej tlači a o ostatných hromadných informačných
prostriedkoch, dovolací súd uvádza, že ani nesprávne právne posúdenie veci nezakladá
prípustnosť dovolania (viď tiež R 54/2012). Nejde totiž o vadu konania uvedenú
v § 237 O.s.p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 238 O.s.p.
ako zakladajúci prípustnosť dovolania.
3. Na existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 O.s.p. musí vziať dovolací
súd zreteľ aj vtedy, ak tá – ktorá procesná nesprávnosť majúca znaky takej vady, nebola
v dovolaní namietaná (viď § 242 ods. 1 O.s.p.).
Európsky súd pre ľudské práva vydal 13. januára 2015 rozsudok vo veci Trančíková
proti Slovenskej republike, v ktorom sa zaoberal aj opodstatnenosťou námietky o nemožnosti
vyjadriť sa k vyjadreniu protistrany v rámci odvolacieho konania. V tomto rozsudku dospel
Európsky súd pre ľudské práva k názoru, že aj keď vyjadrenie k odvolaniu neobsahuje žiadne
nové skutočnosti alebo argumenty, ku ktorým by sa procesná strana už nebola vyjadrila v predchádzajúcom priebehu konania, a prípadne ide o vyjadrenie nemajúce vplyv
na rozhodnutie odvolacieho súdu, musí byť druhému účastníkovi daná možnosť oboznámiť
sa s ním, ak bolo formulované ako právna a skutková argumentácia.
V rozsudku sa doslovne uvádza, že „požiadavka, aby účastníci súdneho konania mali
možnosť dozvedieť sa o všetkých predložených dôkazoch alebo vyjadreniach podaných
v ich veci a vyjadriť sa k nim, sa vzťahuje na odvolacie konanie rovnako ako na prvostupňové
konanie, a to napriek skutočnosti, že odvolanie nemusí vyvolať žiadnu novú argumentáciu“.
Pokiaľ súd takúto možnosť druhej procesnej strane nevytvorí, dochádza k porušeniu práva
na spravodlivé konanie, ktoré je zaručené článkom 6 ods. 1 Dohovoru.
Vychádzajúc z uvedeného bolo v preskúmavanej veci potrebné zohľadniť, že
k odvolaniu žalobcu (č.l. 177 spisu) sa písomne vyjadrila žalovaná (č.l. 182 až 188 spisu),
žalobca ale nemal možnosť dozvedieť sa o tomto vyjadrení a prípadne sa k nemu aj vyjadriť,
lebo súd mu toto vyjadrenie žalovanej nedoručil.
So zreteľom na to dospel dovolací súd k záveru, že žalobcovi bola v danom prípade
odňatá možnosť pred súdom konať. Dovolanie žalobcu je preto – nie však z dôvodov ním 12 3 Cdo 14/2014
uvádzaných – nielen prípustné (§ 237 písm. f/ O.s.p.), ale aj opodstatnené (§ 241 ods. 2
písm. a/ O.s.p.).
Najvyšší súd preto napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie (§ 243b O.s.p.).
Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené,
koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania
a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 12. marca 2015
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková