3 Cdo 14/2014

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu JUDr. P. P., bývajúceho v P., proti žalovanej R., a.s., so sídlom v B., IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou H.,

so sídlom v B., o ochranu osobnosti, vedenej na Okresnom súde Pezinok pod sp. zn. 4 C

613/2008, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 15. augusta 2012

sp. zn. 15 Co 202/2011 v spojení s opravným uznesením tohto súdu zo 14. septembra 2012

sp. zn. 15 Co 202/2011, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 15. augusta 2012 sp. zn. 15 Co 202/2011

v spojení s opravným uznesením tohto súdu zo 14. septembra 2012   sp. zn. 15 Co 202/2011

z r u š u j e a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

  Okresný súd Pezinok rozsudkom z 15. apríla 2011 č.k. 4 C 613/2008-171 zamietol

žalobu, ktorou sa žalobca domáhal ochrany svojej osobnosti. Vychádzal z toho, že žalovaná

v denníku N. uverejnila 6. októbra 2004 článok s názvom „Úplatkársky advokát“ (ďalej len

„článok“), ktorý informoval o tom, že bratislavský advokát P. P. čelí obvineniu z podplácania.

Článok, ktorý čerpal z informácií agentúr S. a T., takmer doslovne kopíroval vyhlásenie

Ministerstva vnútra Slovenskej republiky uverejnené deň predtým. V zmysle tohto vyhlásenia

bol P. P. zadržaný pri odovzdávaní úplatku. Uznesením Prezídia Policajného zboru, Úradu

boja proti korupcii, odboru boja proti korupcii – stred v Banskej Bystrici z 30. septembra

2004 č. ČVS: PPZ-93/BKP-S-2004 začalo trestné stíhanie žalobcu pre trestný čin podplácania

podľa § 161 ods. 1 a ods. 3 písm. b/ Trestného zákona. Z tohto uznesenia vyplýva, že žalobca

mal uvedený trestný čin spáchať 13. júla 2004 a 16. septembra 2004, kedy mal obhajkyni

JUDr. M. M. ponúknuť a aj dať sumu 30 000 Sk, aby dosiahol výhodu pre svojho klienta. To

znamená, že v čase uverejnenia článku bol žalobca trestne stíhaný. V ďalšom súd prvého 2   3 Cdo 14/2014

stupňa citoval ustanovenia § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka, ako aj § 16 a § 19 zákona č.

81/1996 Z.z. o periodickej tlači a o ostatných hromadných informačných prostriedkoch (ďalej

len „zákon   č. 81/1996 Z.z.“), poukázal na čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len

„ústava“) a čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len Dohovor“) a konštatoval, že žalobca sa neopodstatnene domáha ochrany svojich

osobnostných práv. I keď článok obsahoval aj niektoré informácie, pravdivosť ktorých

žalobca úspešne poprel (napríklad, že bol zadržaný priamo pri odovzdávaní úplatku) súd

prvého stupňa za určujúce považoval to, že článok pravdivo a v súlade so skutočnosťou

informoval verejnosť o obvinení žalobcu   zo spáchania trestného činu podplácania. Časové

súvislosti jeho zadržania a okolnosti odovzdania úplatku vyhodnotil z pohľadu ochrany

osobnostných práv ako irelevantné. S poukazom na niektoré rozhodnutia Európskeho súdu

pre ľudské práva dospel k záveru, že novinári, pokiaľ prispievajú k verejnej diskusii

o záležitostiach legitímneho verejného záujmu, musia mať právo spoliehať sa na zdroje

oficiálnych správ (orgánov štátnej správy, orgánov činných v trestnom konaní). Žalovaná

v danom prípade realizovala svoje právo na informácie a čitateľov denníka N. informovala

o otázkach verejného záujmu. Vzhľadom na to, že čerpala z oficiálnych správ, súd

nepovažoval za potrebné vykonať dokazovanie výsluchom redaktora tohto denníka. O trovách

konania rozhodol tak, že žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanej ich náhradu vo výške 1 753,08 €.

Proti tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie s odôvodnením, že napadnuté

rozhodnutie sa prieči ústave a zákonu, je zmätočné a nepreskúmateľné. Súd nevykonal

žalobcom navrhovaný dôkaz (spisom vo veci JUDr. R. F. proti denníku P.), nenariadil

dokazovanie znaleckým posudkom, ktorý mal byť podkladom pre posúdenie, či článok bol

alebo nebol spôsobilý zasiahnuť do osobnosti žalobcu a rozsudok založil na nesprávnom

vyhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania. V rozsudku sa poukazuje na niektoré

rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, avšak nevysvetľuje, prečo   sa na ne

v prejednávanej veci poukazuje. Nesprávny je záver súdu o nepodstatnosti otázky,   či bol

alebo nebol zadržaný pri preberaní úplatku. Skutočnosť, že bol trestne stíhaný, neznamená, že

by nemal mať právo domáhať sa ochrany svojich osobnostných práv, do ktorých mu bolo

neoprávnene zasiahnuté. Žiadal preto napadnuté rozhodnutie zmeniť tak, že jeho žalobe sa

vyhovie. Dodatočne predložil odvolaciemu súdu rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. I. ÚS 129/2010. Predložil mu tiež rozhodnutie 3   3 Cdo 14/2014

Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 46 Coch 2/2003 s tým, že spisom tejto spisovej značky

žiadal doplniť dokazovanie.

Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu uviedla, že žalobcovi sa nepodarilo spochybniť

správnosť tohto rozhodnutia. Článok vychádza striktne z procesného postavenia žalobcu

v čase jeho uverejnenia. Informácia, že žalobca bol obvinený zo spáchania trestného činu

podplácania, bola pravdivá, preto táto skutočnosť vylučuje neoprávnenosť zásahu do práva

na ochranu osobnosti žalobcu. Nepravdivá bola informácia, že žalobca bol zadržaný  

pri odovzdávaní úplatku, poskytol ju ale orgán verejnej moci, preto žalovaná nebola povinná

ju overovať. Navyše, súd prvého stupňa správne dospel k záveru, že táto informácia bola

z hľadiska ochrany osobnosti žalobcu bezvýznamná. Dôležité bolo, že žalobca bol v čase

uverejnenia článku obvinený z podplácania. Návrh na ustanovenie znalca je úplne nedôvodný,

lebo či uverejnený článok bol alebo nebol spôsobilý zasiahnuť do osobnosti žalobcu,  

je otázkou právnou, vyriešenie ktorej prináleží súdu. Z týchto dôvodov žalovaná žiadala

napadnutý rozsudok potvrdiť.

Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 15. augusta 2012 sp. zn. 15 Co 202/2011  

(v spojení s opravným uznesením tohto súdu zo 14. septembra 2012 rovnakej spisovej

značky) napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny (§ 219 ods. 1 O.s.p.) a žalobcovi

uložil povinnosť zaplatiť žalovanej náhradu trov odvolacieho konania 116,96 €.

V odôvodnení uviedol, že odvolanie žalobcu prejednal podľa § 214 ods. 1 O.s.p. a, viazaný

dôvodmi a obsahom odvolania, dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, lebo súd prvého

stupňa dostatočným spôsobom zistil skutkový stav a vyvodil z neho správny právny záver.

Odvolací súd v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. v celom rozsahu poukázal na rozhodnutie súdu

prvého stupňa a jeho odôvodnenie. Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku

konštatoval, že všetky zákonné práva a slobody sa chránia len potiaľ, pokiaľ uplatnením

jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či k popretiu iného práva

alebo slobody. Sloboda prejavu predstavuje jeden zo základných pilierov demokratickej

spoločnosti, jednu zo základných podmienok jej rozvoja a sebarealizácie jednotlivca. Čl. 10

Dohovoru priznáva novinárom ochranu, ak konajú v dobrej viere s cieľom poskytnúť

pravdivé a dôveryhodné informácie v súlade s novinárskom etikou. Poslaním tlače je šíriť

informácie a myšlienky o otázkach verejného záujmu, pričom je nespochybniteľným právom

verejnosti aj takéto informácie prijímať. Vecou verejnou je nielen všetka agenda štátnych

orgánov a inštitúcií, ale aj osôb pôsobiacich vo verejnom živote, napríklad politikov, 4   3 Cdo 14/2014

úradníkov, sudcov, advokátov; vecou verejnou sú aj novinárske aktivity a všetko, čo na seba

upútava verejnú pozornosť. Otázkou verejného záujmu boli teda aj informácie, týkajúce  

sa činnosti štátnych orgánov, a to že niektorý advokát čelí obvineniu z podplácania. Pokiaľ

Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky poskytlo tlačovú informáciu, verejnosť mala právo

dostať ju a úlohou novinárov bolo sprostredkovať verejnosti túto informáciu. Nie  

je povinnosťou novinárov informácie získané od štátnych orgánov selektovať a posudzovať,

ktoré informácie môže alebo nemôže verejnosť dostať. Novinári nemôžu znášať

zodpovednosť za to, že šíria informácie poskytnuté orgánmi štátu, pretože je to ich úloha

a poslanie. Práve naopak, je na orgánoch štátu, aby zvážili, ktoré informácie a v akom rozsahu

možno prostredníctvom novinárov sprístupniť verejnosti v súlade s platnými právnymi

predpismi. Odvolací súd poukázal na to, že v článku uverejnené informácie boli získané

prostredníctvom tlačových agentúr T. a S., preto nebol dôvod overovať ich pravdivosť.

Žalovaná za takéto informácie nemôže zodpovedať. Novinári, pokiaľ prispievajú k verejnej

diskusii o záležitostiach legitímneho záujmu, majú právo spoliehať sa na obsah oficiálnych

správ bez toho, aby boli povinní uskutočniť nezávislý prieskum; v opačnom prípade by totiž

„mohla byť podkopaná životne dôležitá úloha strážneho psa, ktorú novinári zohrávajú“. Pokiaľ žalobca tvrdil, že nepravdivou informáciou, podľa ktorej bol zadržaný bezprostredne

pri odovzdaní úplatku, mu bola spôsobená veľká majetková a nemajetková ujma, odvolací súd poukázal na obsah článku a konštatoval, že ani výpoveďou manželky žalobcu nebolo

preukázané, že by práve článok bol príčinou zhoršenia vzťahov medzi žalobcom a jeho

manželkou a následného podania návrhu na rozvod ich manželstva. Z článku sa nielen

manželka, ale aj príbuzní žalobcu mohli dozvedieť, že žalobca bol obvinený z podplácania.

To považoval odvolací súd za rozhodujúce aj z pohľadu zhoršenia vzťahov medzi manželmi.

Okolnosť, či bol žalobca zadržaný priamo pri odovzdávaní úplatku, už pri tom nezohrala

žiadny význam, i keď sa neskôr ukázalo, že táto časť zverejnených informácií nebola

pravdivá. K ďalšej námietke žalobcu, že súd prvého stupňa nevyhodnotil dôkazy ním

založené v jeho prospech a nepostupoval správne, pokiaľ nenariadil znalecké dokazovanie,

odvolací súd uviedol, že účastníci občianskeho súdneho konania sú síce povinní označiť

dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, avšak len súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov

vykoná. V ďalšom odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa konštatoval, že v čase

publikovania článku (t.j. 6. októbra 2004) mal žalobca status trestne stíhanej osoby. Žalovaná

uverejnením článku neprekročila ústavou a Dohovorom garantovanú slobodu prejavu, preto

ani nemohla neprípustným spôsobom zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu. Vzhľadom na

to, že sa nedopustila neprimeraného zásahu do chránených práv žalobcu, nebolo potrebné 5   3 Cdo 14/2014

zaoberať sa nárokom žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. K žiadosti žalobcu

o predloženie spisu Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 46 Coch 2/2003 odvolací súd

poukázal na ustanovenie § 205a ods. 1 O.s.p. a konštatoval, že žalobca mohol toto

rozhodnutie v priebehu prvostupňového konania predložiť, prípadne žiadať, aby sa súd

prvého stupňa s týmto dôkazom oboznámil. Žalobca tak ale nepostupoval. O trovách

odvolacieho konania rozhodol odvolací súd s poukazom na § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 2

O.s.p.

Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie s tým, že

postupom odvolacieho súdu mu bola odňatá možnosť konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.), lebo

napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné, arbitrárne a svojvoľné. Z odôvodnenia tohto

rozhodnutia totiž „nevyplýva, že súd nerozhodoval v zmysle č.l. 51 Ústavy SR, keď

nerozhodoval podľa zákona č. 81/1966 Zb., teda zákona, ktorý vykonáva toto ustanovenie

Ústavy SR“. Odvolací súd „nerozhodoval, ani neodôvodňoval rozhodnutie podľa zákona“,

nevysvetlil, prečo sa inšpiroval niektorými rozhodnutiami Európskeho súdu pre ľudské práva

vo veci a, hoci nepripustil vykonanie žalobcom navrhovaného dokazovania, svoj postup

neodôvodnil. I keď v čase rozhodovania odvolacieho súdu nebolo žiadnym právoplatným

rozhodnutím ustálené, že žalobca niekomu poskytol úplatok, odvolací súd v odôvodnení

svojho rozsudku konštatoval, že poskytnutie úplatku žalobcom je podstatnou skutočnosťou. Podľa názoru dovolateľa sa „odvolací súd dostatočne nezaoberal obsahom odvolania, čoho

′dôvodom′ bolo aj nesprávne rozhodnutie“. So zreteľom na to žiadal napadnutý rozsudok

zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že žalobca neopodstatnene namieta, že

v konaní došlo k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. f/ O.s.p. Prvostupňový aj odvolací

súd svoje rozhodnutia náležite odôvodnili a zaoberali sa jednotlivými námietkami žalobcu.

Odvolací súd sa podrobne zaoberal podstatou veci a podal konkrétnu, jasnú a zrozumiteľnú

odpoveď na všetky kľúčové otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Podstata

dovolacích námietok sa pritom ani tak netýka procesnej vady konania v zmysle § 237 O.s.p.,

ako skôr nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom. Nie je pravdou, že

odvolací súd nevysvetlil, prečo nevykonal dokazovanie oboznámením sa so spisom v právnej

veci „Dr. R. F. proti týždenníku P.“ – odôvodnenie nevykonania tohto dôkazu je totiž uvedené

na strane 7 rozsudku odvolacieho súdu. Nedôvodná je tiež argumentácia žalobcu o tom, že

odvolací súd nevysvetlil, prečo zohľadnil niektoré rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské 6   3 Cdo 14/2014

práva. Dovolacia námietka, že žalobca bol odvolacím súdom bez náležitého opodstatnenia

označený za osobu, ktorá poskytla úplatok, sa netýka nedostatočného odôvodnenia

napadnutého rozsudku, ale nesprávnosti právneho posúdenia veci, na ktorom tento rozsudok

spočíva. Z týchto dôvodov žalovaná žiadala dovolanie odmietnuť a priznať jej náhradu trov

dovolacieho konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací [§ 10a

ods. 1 O.s.p. (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny

poriadok v znení pred 1. januárom 2015)] po zistení, že dovolanie podal včas účastník

konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) s právnickým vzdelaním (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia

dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal, či dovolanie smeruje proti

rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.

1. V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. možno dovolaním napadnúť právoplatné rozhodnutie

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Dovolanie žalobcu smeruje proti rozsudku. Dovolanie proti rozsudku je prípustné,  

ak je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého

stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.). Dovolanie je prípustné aj proti rozsudku

odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu

vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku

odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd

vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide

o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku

súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej

podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. (§ 238 ods. 3 O.s.p.).

Prípustnosť dovolania žalobcu z uvedených ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku nevyplýva. Napadnutý nie je zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238  

ods. 1 O.s.p.), dovolací súd v tejto veci dosiaľ nezaujal záväzný právny názor (§ 238  

ods. 2 O.s.p.) a dovolanie smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, ktorý

nemá znaky rozsudku uvedeného v § 238 ods. 3 O.s.p.

7   3 Cdo 14/2014

2. Dovolanie žalobcu by v okolnostiach daného prípadu mohlo byť procesne prípustné,

len ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované  

v § 237 O.s.p. O vadu v zmysle tohto ustanovenia ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá

nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť

byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne

zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv

začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,  

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania

významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno ním

napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie neprípustné (viď napríklad  

R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené v časopise Zo súdnej

praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p.

nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu,

že k tejto procesnej vade skutočne došlo.  

Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli

a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania žalobcu preto z týchto

ustanovení nemožno vyvodiť.

2.1. S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu

prvostupňového a odvolacieho súdu sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či žalobcovi

bola odňatá možnosť pred súdom konať.

Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný

postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných oprávnení

účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle

§ 237 písm. f/ O.s.p.   ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom,

prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal

účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom

súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti  

na uplatnenie ich práv – viď napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony   8   3 Cdo 14/2014

vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy  

(§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123

O.s.p.), byť predvolaní na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby mu bol rozsudok

doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)].

2.2. Dovolateľ v súvislosti s tvrdením, že v konaní došlo k procesnej vade uvedenej  

v § 237 písm. f/ O.s.p. namieta nerešpektovanie princípu legality. Z toho, ako obsahovo

vymedzuje porušenie ústavy tým, že odvolací súd „nerozhodoval podľa zákona č. 81/1966

Zb. o periodickej tlači a o ostatných hromadných informačných prostriedkoch, vyplýva, že

táto jeho námietka je z rozhodujúceho – obsahového hľadiska – námietkou nevytýkajúcou

procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ale námietkou vytýkajúcou nesprávne

právne posúdenie veci (k tomu viď ďalej).

2.3. Žalobca v dovolaní namieta, že napadnuté rozhodnutie nie je dostatočne

preskúmateľné a v tom vidí procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

Judikatúra najvyššieho súdu (viď R 111/1998) zastáva názor, že nepreskúmateľnosť

rozhodnutia nezakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ale (len) inú

vadu konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), ktorá však nie je dôvodom zakladajúcim

prípustnosť dovolania. Tento názor je plne opodstatnený aj v prejednávanej veci a nie  

je dôvod odkloniť sa od tohto názoru. Na obdobnom závere spočívajú aj ďalšie rozhodnutia

najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 3 Cdo 249/2008, 3 Cdo 290/2009, 3 Cdo 138/2010,  

3 Cdo 49/2011, 3 Cdo 165/2011, 3 Cdo 84/2012, 3 Cdo 49/2013, 3 Cdo 276/2013,  

3 Cdo 10/2014, 3 Cdo 55/2014 a 3 ECdo 28/2014). Senát dovolacieho súdu, ktorý koná

a rozhoduje v preskúmavanom prípade, zastáva tento názor nemenne vo všetkých ním

prejednávaných veciach bez ohľadu na to, čo bolo predmetom konania (viď napríklad

rozhodnutie v pracovnoprávnej veci sp. zn. 3 Cdo 158/2012, ďalej v exekučnej veci  

sp. zn. 3 ECdo 117/2013, vo veci sp. zn. 3 Cdo 244/2011 týkajúcej sa uloženia povinnosti

poskytnúť zmluvné plnenie, rovnako vo veciach sp. zn. 3 Cdo 69/2010 a 3 Cdo 165/2011,

v ktorých účastník tvrdil zásah do jeho osobnostných práv). Právna kvalifikácia

nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu ako dôvodu zakladajúceho len tzv. inú

vadu konania pritom vyplýva tiež z rozhodnutí ďalších senátov najvyššieho súdu (porovnaj

napríklad sp. zn. 1 Cdo 140/2009, 1 Cdo 181/2010, 2 M Cdo 18/2008, 2 Cdo 83/2010,   9   3 Cdo 14/2014

4 Cdo 310/2009, 5 Cdo 290/2008, 5 Cdo 216/2010, 6 Cdo 25/2012, 7 Cdo 52/2011,  

7 Cdo 109/2011 a aktuálne tiež rozhodnutie sp. zn. 1 ECdo 10/2014).

Správnosť takéhoto nazerania na problematiku nepreskúmateľnosti rozhodnutia  

a jej dôsledkov potvrdzujú tiež rozhodnutia ústavného súdu o sťažnostiach proti tým

rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvali na právnych záveroch súladných s R 111/1998

(viď napríklad rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 184/2010, III. ÚS 184/2011,  

I. ÚS 264/2011, I. ÚS 141/2011, IV. ÚS 481/2011, III. ÚS 148/2012, IV. ÚS 481/2011,  

IV. ÚS 208/2012, IV. ÚS 90/2013, I. ÚS 287/2014). Dovolací súd osobitne poukazuje  

na to, že ústavný súd v náleze z 30. januára 2013 sp. zn. III. ÚS 551/2012 konštatoval, že  

„sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu,  

ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania

podľa § 237 písm. f/ O.s.p., ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“.

Na doloženie aktuálnosti tohto právneho náhľadu na danú problematiku dovolací súd uvádza,

že ústavný súd v uznesení z 27. marca 2014 sp. zn. IV. ÚS 196/2014 zotrval „na opakovane

vyslovenom závere (napr. IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 499/2011, IV. ÚS 161/2012) o ústavnej

udržateľnosti názoru najvyššieho súdu, podľa ktorého prípadný nedostatok riadneho

odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový  

stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237  

písm. f/ O.s.p.“. Obdobnú argumentáciu zvolil ústavný súd aj v uznesení zo 4. júna 2014  

sp. zn. I. ÚS 287/2014, ktorým ako zjavne neopodstatnenú odmietol sťažnosť proti uzneseniu

najvyššieho súdu z 23. januára 2014 sp. zn. 3 Cdo 139/2012. V uznesení z 28. októbra 2014

sp. zn. I. ÚS 606/2014 ústavný súd obdobne konštatoval, že najvyšší súd v rozhodnutí  

sp. zn. 3 Cdo 55/2014 (založenom na stotožnení sa s judikátom R 111/1998) dospel ústavne

konformným spôsobom k záveru o neprípustnosti dovolania.

Z týchto dôvodov dovolací súd uzatvára, že ak by aj (prípadne) bolo dovolaním

napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné (dovolací súd sa touto otázkou nezaoberal),

nezakladalo by to prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p.

2.4. Dovolateľ podľa všetkého zastáva tiež názor, že k procesnej vade konania

zakladajúcej zmätočnosť (§ 237 písm. f/ O.s.p.) došlo v dôsledku postupu súdov v procesne

dokazovania a vyhodnocovania jeho výsledkov. Namieta, že súdy nevykonali všetky dôkazy, 10   3 Cdo 14/2014

ktoré navrhol, vykonané dôkazy nevyhodnotili správne a rozhodli bez úplného zistenia

rozhodujúcich skutkových okolností.

Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú  

v rámci dokazovania vykonané, je však vždy vecou súdu (§ 120 ods. 1 O.s.p.), a nie

účastníkov konania (viď tiež uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 99/2011,  

2 Cdo 141/2012, 3 Cdo 2012/2012, 4 Cdo 125/2012, 5 Cdo 251/2012, 6 Cdo 36/2011  

a 7 Cdo 34/2011).

Nevykonanie určitého dôkazu (nevyhovenie návrhu účastníka, aby súd vykonal  

ten – ktorý dôkaz) môže mať za následok len neúplnosť skutkových zistení vedúcu prípadne

k vydaniu nesprávneho rozhodnutia, nie však procesnú vadu v zmysle § 237 O.s.p.  

(viď R 37/1993). Zo samej skutočnosti, že súd v priebehu konania nevykonal všetky

navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nemožno

vyvodiť, že dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je podľa § 237 písm. f/ O.s.p.

prípustné (viď R 125/1999, R 6/2000).

Žalobcom namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdov,  

ku ktorým (údajne) dospeli v procese dokazovania, môže zakladať (nanajvýš) tzv. inú vadu konania; v prípade neúplnosti skutkových zistení alebo nesprávnosti skutkových záverov

nejde o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný za dôvod

zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle § 237 f/ O.s.p. (viď viaceré rozhodnutia

najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011,  

6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012). Ak k tejto nesprávnosti v súdnom konaní dôjde, nie je ňou

znemožnená realizácia procesných oprávnení účastníka konania. Pre úplnosť treba dodať, že

dovolací súd nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len

z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel  

od prvostupňového a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať

dokazovanie – viď § 243a ods. 2, in fine O.s.p. („dokazovanie však nevykonáva“). Dovolaním

sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého

a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania.

2.5. Pre prípad, že dovolateľ za procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

považuje tiež to, že napadnutý rozsudok (podľa neho) spočíva na nesprávnom právnom 11   3 Cdo 14/2014

posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), lebo odvolací súd (ako tvrdí) neposúdil vec podľa

zákona č. 81/1966 Zb. o periodickej tlači a o ostatných hromadných informačných

prostriedkoch, dovolací súd uvádza, že ani nesprávne právne posúdenie veci nezakladá

prípustnosť dovolania (viď tiež R 54/2012). Nejde totiž o vadu konania uvedenú  

v § 237 O.s.p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 238 O.s.p.

ako zakladajúci prípustnosť dovolania.

3. Na existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 O.s.p. musí vziať dovolací

súd zreteľ aj vtedy, ak tá – ktorá procesná nesprávnosť majúca znaky takej vady, nebola

v dovolaní namietaná (viď § 242 ods. 1 O.s.p.).

Európsky súd pre ľudské práva vydal 13. januára 2015 rozsudok vo veci Trančíková

proti Slovenskej republike, v ktorom sa zaoberal aj opodstatnenosťou námietky o nemožnosti

vyjadriť sa k vyjadreniu protistrany v rámci odvolacieho konania. V tomto rozsudku dospel

Európsky súd pre ľudské práva k názoru, že aj keď vyjadrenie k odvolaniu neobsahuje žiadne

nové skutočnosti alebo argumenty, ku ktorým by sa procesná strana už nebola vyjadrila v predchádzajúcom priebehu konania, a prípadne ide o vyjadrenie nemajúce vplyv  

na rozhodnutie odvolacieho súdu, musí byť druhému účastníkovi daná možnosť oboznámiť

sa s ním, ak bolo formulované ako právna a skutková argumentácia.

V rozsudku sa doslovne uvádza, že „požiadavka, aby účastníci súdneho konania mali

možnosť dozvedieť sa o všetkých predložených dôkazoch alebo vyjadreniach podaných  

v ich veci a vyjadriť sa k nim, sa vzťahuje na odvolacie konanie rovnako ako na prvostupňové

konanie, a to napriek skutočnosti, že odvolanie nemusí vyvolať žiadnu novú argumentáciu“.

Pokiaľ súd takúto možnosť druhej procesnej strane nevytvorí, dochádza k porušeniu práva  

na spravodlivé konanie, ktoré je zaručené článkom 6 ods. 1 Dohovoru.  

Vychádzajúc z uvedeného bolo v preskúmavanej veci potrebné zohľadniť, že

k odvolaniu žalobcu (č.l. 177 spisu) sa písomne vyjadrila žalovaná (č.l. 182 až 188 spisu),

žalobca ale nemal možnosť dozvedieť sa o tomto vyjadrení a prípadne sa k nemu aj vyjadriť,

lebo súd mu toto vyjadrenie žalovanej nedoručil.

So zreteľom na to dospel dovolací súd k záveru, že žalobcovi bola v danom prípade

odňatá možnosť pred súdom konať. Dovolanie žalobcu je preto – nie však z dôvodov ním 12   3 Cdo 14/2014

uvádzaných – nielen prípustné (§ 237 písm. f/ O.s.p.), ale aj opodstatnené (§ 241 ods. 2  

písm. a/ O.s.p.).

Najvyšší súd preto napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil  

na ďalšie konanie (§ 243b O.s.p.).

Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené,

koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania

a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 12. marca 2015

JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková