Najvyšší súd
3 Cdo 139/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Mgr. P. M., bývajúceho v B., zastúpeného P. spol. s r.o., so sídlom v P., IČO: X., proti žalovanému Ing. Š. F.,
bývajúcemu v B.B., zastúpenému JUDr. P. M., advokátom so sídlom v P., o určenie
neplatnosti darovacej zmluvy a iné, vedenej na Okresnom súde Bardejov pod sp. zn.
6 C 101/2009, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove
z 23. januára 2012 sp. zn. 7 Co 102/2011, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Žalovanému nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Žalobca sa v konaní domáhal určenia neplatnosti darovacej zmluvy, ktorú uzavrela
darkyňa A. M. so žalovaným (obdarovaným), a tiež toho, že nehnuteľnosti v katastrálnom
území B. vedené na liste vlastníctva č. X., X., X., X., X., X., X., X., X., X., X., a X. (ktoré
bližšie špecifikoval v žalobe), patria do dedičstva po poručiteľke A. M. zomrelej X. (ďalej
len „poručiteľka“). Na odôvodnenie žaloby uviedol, že darovacia zmluva je v rozpore s tým,
čo bolo v rodine skôr dohodnuté, a uzavretá bola krátko pred smrťou poručiteľky a v jej tak
nepriaznivom zdravotnom stave, ktorý vylučoval jej spôsobilosť na tento právny úkon.
Okresný súd Bardejov rozsudkom zo 7. júla 2011 č.k. 6 C 101/2009-162 žalobu
zamietol s odôvodnením, že výsledky vykonaného dokazovania nepreukázali, že
by v darovacej zmluve nebola prejavená vôľa poručiteľky, alebo že by poručiteľka nemala
spôsobilosť na právne úkony alebo že by v tejto zmluve prejavená vôľa poručiteľky nebola
slobodná, určitá alebo vážna. Výpovede svedkov a starostu obce, ktorý osvedčoval pravosť
podpisu poručiteľky na darovacej zmluve, preukázali, že poručiteľka zreteľne a slobodne prejavila vôľu uzatvoriť túto zmluvu so žalovaným a previesť na neho vlastnícke
a spoluvlastnícke práva k sporným nehnuteľnostiam. K záveru o neopodstatnenosti tvrdenia
žalobcu o nespôsobilosti poručiteľky na uzavretie predmetnej zmluvy dospel na základe
dostupnej zdravotnej dokumentácie poručiteľky a odborného vyjadrenia lekárky. Žalobcom
namietané nedostatky, ku ktorým malo dôjsť pri osvedčovaní pravosti podpisu poručiteľky
na darovacej zmluve, neboli spôsobilé spochybniť to, že podpis poručiteľky na nej je pravý.
Keďže darovacia zmluva má všetky formálne a obsahové náležitosti a nebol zistený rozpor
tohto právneho úkonu so zákonom alebo dobrými mravmi, súd prvého stupňa uzavrel, že
darovacia zmluva je platná. Nedôvodnú žalobu preto zamietol. V zmysle § 151 ods. 3 O.s.p.
vyslovil, že o trovách konania rozhodne až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Prešove rozsudkom z 23. januára 2012 sp. zn.
7 Co 102/2011 napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny. Odvolací súd sa v zmysle
§ 219 ods. 2 O.s.p. obmedzil na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia
a v celom rozsahu sa stotožnil s odôvodnením rozhodnutia. Na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozsudku uviedol už len ďalšie dôvody, v ktorých sa vyporiadal s odvolacími
námietkami žalobcu. Pokiaľ žalobca vyvodzoval neplatnosť darovacej zmluvy z nedodržania
ustanovení zákona č. 599/2001 Z.z. o osvedčovaní listín a podpisov na listinách okresnými
úradmi a obcami, odvolací súd uviedol, že tento zákon neupravuje obsahové a formálne
náležitosti darovacej zmluvy, ktorých nedostatok by spôsoboval neplatnosť zmluvy. Žalobca
nepreukázal svoje tvrdenia, ktorými spochybňoval technické spojenie jednotlivých listov
darovacej zmluvy pred jej podpisom a tvrdil možnú manipuláciu s obsahom darovacej
zmluvy. Podľa názoru odvolacieho súdu žalobca v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno
a nepreukázal opodstatnenosť svojich tvrdení. Vzhľadom na to, že v prejednávanej veci
neboli zistené a preukázané okolnosti, ktoré by mali za následok neplatnosť darovacej
zmluvy, odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa rozhodol správne, pokiaľ žalobu
zamietol. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok potvrdil. O náhrade trov odvolacieho
konania nerozhodol s odôvodnením, že o trovách bude rozhodnuté po právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej (§ 151 ods. 3 O.s.p).
Rozsudok odvolacieho súdu napadol žalobca dovolaním. Uviedol, že postupom súdu
mu bola odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). a v konaní došlo
k procesnej vade majúcej za následok nesprávne rozhodnutie (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.).
Podrobne špecifikoval iba svoju námietku, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Podľa jeho názoru došlo k nesprávnemu
právnemu posúdeniu veci tým, že súdy nesprávne vyhodnotili podstatu a dôsledky
nedostatkov, ku ktorým došlo zo strany orgánu osvedčujúceho pravosť podpisu poručiteľky
na darovacej zmluve. Napriek tomu, že postup tohto orgánu pri osvedčovaní pravosti jej
podpisu nebol správny, súdy dospeli k nepodloženému záveru o platnosti darovacej zmluvy.
Rozhodujúcim skutočnostiam, ktoré mali podstatný vplyv na rozhodnutie (rozpor darovacej
zmluvy so zákonom a dobrými mravmi, jej uzavretie krátko pred smrťou poručiteľky
a v takom jej zdravotnom stave, v ktorom nemohla byť spôsobilá na tento úkon) nepriznali
náležitý význam. K nesprávnym právnym záverom dospeli aj preto, lebo nesprávne
vyhodnotili výsledky vykonaného dokazovania (§ 132 O.s.p.). Podľa názoru dovolateľa
je rozsudok odvolacieho súdu nepreskúmateľný, lebo odvolací súd len stroho skonštatoval
správnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa a bližšie nevysvetlil, prečo pokladal postup orgánu
osvedčujúceho podpis za správny. Z týchto dôvodov dovolateľ žiadal napadnutý rozsudok
zmeniť (tak, že jeho žalobe bude vyhovené), alebo zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.
Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu navrhol dovolanie žalobcu odmietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a
ods.1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.)
zastúpený v súlade s § 241 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 3 O.s.p.) skúmal, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto
opravným prostriedkom.
1. V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. možno dovolaním napadnúť právoplatné rozhodnutie
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Dovolanie žalobcu smeruje proti rozsudku. Dovolanie proti rozsudku je prípustné,
ak je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého
stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.). Dovolanie je prípustné aj proti rozsudku
odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu
vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku
odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd
vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej
podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. (§ 238 ods. 3 O.s.p.).
Prípustnosť dovolania žalobcu z uvedených ustanovení nevyplýva – napadnutý nie
je zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1 O.s.p.), dovolací súd v tejto veci
dosiaľ nezaujal záväzný právny názor (§ 238 ods. 2 O.s.p.) a dovolanie smeruje proti
potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky rozsudku uvedeného
v § 238 ods. 3 O.s.p.
2. So zreteľom na vyššie uvedené by dovolanie žalobcu mohlo byť procesne prípustné,
len ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované
v ustanovení § 237 O.s.p. O vadu tejto povahy ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá
nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť
byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát.
Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. neboli v dovolaní namietané
a v dovolacom konaní ich existencia nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania žalobcu preto
z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.
Žalobca v dovolaní uviedol, že jeho dovolanie je prípustné preto, lebo mu v konaní
bola odňatá možnosť pred súdom konať. Pod odňatím možnosti konať pred súdom
sa v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. rozumie procesne nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu
alebo inému všeobecne záväznému právnemu predpisu, ktorý má za následok znemožnenie
realizácie procesných oprávnení účastníka občianskeho súdneho konania (napríklad práva
zúčastniť sa pojednávania, vyjadrovať sa k veci a k vykonanému dokazovaniu, podávať
návrhy). Žalobca svoje tvrdenie, že došlo k tejto procesnej vade, ničím nešpecifikoval
a neuviedol, konkrétne ktorým postupom súdu malo k tejto vade dôjsť a realizácia ktorého
procesného oprávnenia mu bola znemožnená.
Dovolací súd – zohľadňujúc § 242 ods. 1 O.s.p. – pristúpil k posúdeniu, či v konaní
bola žalobcovi odňatá možnosť pred súdom konať, i keď dovolateľ ničím nešpecifikoval,
ktorý procesný postup súdu mal za následok ním tvrdenú vadu, resp. realizácia ktorého
procesného oprávnenia mu bola znemožnená.
Oboznámením sa so spisom dovolací súd nedospel k záveru, že v konaní bola
dovolateľovi odňatá možnosť pred súdom konať.
3. Pokiaľ žalobca namieta, že v konaní došlo k tzv. inej (než v § 237 O.s.p. uvedenej)
procesnej vade, dovolací súd uvádza, že o vadu tejto povahy ide okrem iného tiež v prípade
nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu (k tomu viď tiež bod 5.), resp. vtedy, keď súd skutkové
závery, z ktorých vyvodil svoje právne závery, založil na výsledkoch dokazovania, ktoré
nebolo vykonané v súlade so zákonnými ustanoveniami upravujúcimi spôsob vykonania
dokazovania určitým dôkazným prostriedkom alebo že jeho skutkové závery sú v rozpore
s tým, čo vyšlo za konania najavo.
Dovolateľom namietaná tzv. iná procesná vada je síce relevantným dovolacím
dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), tento dôvod ale môže byť úspešne uplatnený iba v procesne prípustnom dovolaní. Sama vada tejto povahy prípustnosť dovolania nezakladá.
4. Dovolateľ v dovolaní uvádza, že súd prvého stupňa správne a úplne zistil skutkový
stav, dospel ale k nesprávnym skutkovým zisteniam a v dôsledku tohto vec nesprávne právne
posúdil. Dovolateľ tým namieta, že výsledky dokazovania boli nesprávne vyhodnotené.
Konštantná judikatúra najvyššieho súdu zastáva názor, že nesprávne hodnotenie
dôkazov nezakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (porovnaj napríklad
uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010, 2 Cdo 29/2011 a 5 Cdo 24/2012).
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých
dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov (I. ÚS 97/97). V prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov nejde o dôvod, ktorý
by zakladal prípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 237 O.s.p. (viď R 42/1993).
Z prieskumnej povahy dovolacieho konania vyplýva, že dokazovanie sa v ňom nevykonáva (§ 243a ods. 2 O.s.p.), preto dovolaciemu súdu ani neprislúcha prehodnocovať dôkazy
vykonané súdmi nižších stupňov.
Či už teda výsledky dokazovania boli súdmi vyhodnotené správne alebo nesprávne,
nemohlo to mať za následok procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
5. Žalobca v dovolaní namieta, že rozsudok odvolacieho súdu je nepreskúmateľný.
Nepreskúmateľnosť rozhodnutia je judikatúrou najvyššieho súdu považovaná
za dôsledok a vonkajší prejav tzv. inej procesnej vady konania v zmysle § 241 ods. 2
písm. b/ O.s.p. (viď R 111/1998). Podľa právneho názoru dovolacieho súdu je názor zaujatý
v uvedenom judikáte plne opodstatnený aj v prejednávanej veci a nie je dôvod odkloniť
sa od tohto názoru. Senát najvyššieho súdu, ktorý rozhoduje v tejto veci, pri doterajšom
rozhodovaní vždy dôsledne a bezvýnimočne zastával názor, že nepreskúmateľnosť
rozhodnutia súdu zakladá (len) tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.,
nie však procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 249/2008, 3 Cdo 290/2009, 3 Cdo 138/2010, 3 Cdo 49/2011,
3 Cdo 165/2011, 3 Cdo 84/2012, 3 Cdo 49/2013).). Právna kvalifikácia nepreskúmateľnosti
rozhodnutia súdu nižšieho stupňa ako dôvodu zakladajúceho (len) tzv. inú vadu konania
pritom vyplýva tiež z rozhodnutí ďalších senátov najvyššieho súdu (porovnaj napríklad sp. zn.
1 Cdo 140/2009, 1 Cdo 181/2010, 2 MCdo 18/2008, 2 Cdo 83/2010, 4 Cdo 310/2009,
5 Cdo 290/2008, 5 Cdo 216/2010, 6 Cdo 25/2012, 7 Cdo 52/2011 a 7 Cdo 109/2011).
Aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze z 30. januára 2013 sp. zn.
III. ÚS 551/2012 konštatoval, že „sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej
judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia
rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., ale len tzv. inú vadu konania
podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“.
Sama skutočnosť, že dovolaním napadnuté rozhodnutie je prípadne nepreskúmateľné
(dovolací súd sa touto otázkou nezaoberal), nemôže založiť prípustnosť dovolania, lebo nejde
o vadu v zmysle § 237 O.s.p.
6. Žalobca v dovolaní uviedol, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Dôvody, so zreteľom na ktoré zastáva tento
názor, špecifikoval podrobne na str. 5 až 7 dovolania.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. O nesprávnu
aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je
síce relevantný dovolací dôvod, môže byť ale úspešne uplatnený iba v procesne prípustnom
dovolaní. Samo nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladá
(viď R 54/2012 a tiež napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 62/2010, sp. zn.
2 Cdo 97/2010, sp. zn. 3 Cdo 53/2011, sp. zn. 4 Cdo 68/2011, sp. zn. 5 Cdo 44/2011, sp. zn.
6 Cdo 41/2011 a sp. zn. 7 Cdo 26/2010). Nejde totiž o vadu konania uvedenú v § 237 O.s.p.,
ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 238 O.s.p. ako zakladajúci
prípustnosť dovolania. Keďže žalobca tento dovolací dôvod uplatnil v dovolaní, ktoré nie
je procesne prípustné, nemohol dovolací súd podrobiť napadnutý rozsudok posúdeniu z hľadiska správnosti v ňom zaujatých právnych záverov.
7. Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania žalobcu z § 238 a 237 O.s.p. nemožno
vyvodiť, dospel najvyšší súd k záveru, že tento opravný prostriedok je v danom prípade
procesne neprípustný. Dovolací súd preto dovolanie žalobcu odmietol podľa § 243b
ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. So zreteľom na dôvody odmietnutia
dovolania sa dovolací súd nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska
jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešnému žalovanému vzniklo právo na náhradu trov konania
proti žalobcovi, ktorý úspech v dovolacom konaní nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s ustanoveniami § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nepriznal
žalovanému náhradu trov dovolacieho konania, lebo v dovolacom konaní nepodal návrh na jej
priznanie (§ 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 23. januára 2014
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková